Obsah (4)

§ 224§ 237§ 167§ 218

Najvyšší súd 4 Cdo 76/2013 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov: 1) P. L., bytom S., 2) J. L., bytom S.o, obaja zastúpení JUDr. Ladislavom P

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.). Proti uvedenému uzneseniu krajského súdu podali dovolanie ţalobcovia 1), 2) a navrhli ho spolu aj s uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš z 19. apríla 2013 č. k. 4 C 95/2006-422 zrušiť. Dovolanie odôvodnili tým, ţe im postupom súdu bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.

§ 237písm.

f/ O.s.p.), keďţe odôvodnenie nepadnutého uznesenia je ústavne neakceptovateľné a odvolací súd vo veci prerušenia konania odmietol ich odvolanie podané proti uzneseniu súdu prvého stupňa 3 4 Cdo 327/2013 z dôvodu, ţe neboli oprávnení na jeho podanie, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pretoţe o otázke prerušenia konania rozhodol nepríslušný súd (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Predovšetkým vyjadrili nesúhlas s právnym názorom odvolacieho súdu, podľa ktorého im vydaním napadnutého (prvostupňového – pozn. dovolacieho súdu) uznesenia nebola spôsobená nejaká ujma. O ich návrhu na prerušenie konania nebol príslušný rozhodnutú súd prvého stupňa a najmä nie po právoplatnom skončení odvolacieho konania. Návrh na prerušenie konania podali ţalobcovia ako účastníci konania a keďţe o tomto ich návrhu bolo rozhodnuté, nemôţu byť vylúčení z procesného úkonu, ktorý iniciovali, vrátané podania odvolania. Skutočnosť, ţe zrušením rozsudku v merite veci a jej vrátením súdu prvého stupňa prechodne, ale nie trvalo odpadol dôvod riešiť navrhnuté otázky ešte nepreukazuje, ţe im v súvislosti s vydaním nepadnutého uznesenia nevznikla alebo v budúcnosti nevznikne nejaká ujma. S poukazom na obsah svojho odvolania (proti uţ vyššie v odôvodnení tohto rozhodnutia označenému uzneseniu okresného súdu), ktorého podstatnú časť odcitovali v dovolaní uviedli, ţe z ich odvolania je nesporné, ţe podali dva procesné návrhy, z ktorých jedným sa doţadovali procesného postupu odvolacieho súdu podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a druhým, procesného postupu podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Otázka prerušenia konania podľa oboch týchto ustanovení bola vyriešená rozhodnutím odvolacieho súdu z

1. novembra 2012, sp. zn. 8 Co 188/2012, ktorým bol rozsudok okresného súdu zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie, z ktorého dôvodu sa odvolací súd s návrhmi ţalobcov na prerušenie konania nezaoberal. Aj keď o týchto návrhoch nemal rozhodnúť prvostupňový súd, pokiaľ tak urobil, mal rozhodnúť s dvomi výrokmi, keďţe ide o dve rozdielne procesné rozhodnutia. Dovolatelia vyslovili názor, podľa ktorého boli oprávnení na podanie odvolania proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa z dôvodu, ţe nejde o otázku vedenia konania, boli navrhovateľmi tohto procesného postupu, zákon nevylučuje takýto postup a odvolanie vo veci rozhodnutia o prerušení konania je všeobecne prípustné. Nezvyčajným procesným postupom ktorý zvolil súd prvého stupňa a následne aj odvolací súd, došlo k odňatiu moţnosti ţalobcom ako účastníkom konať pred súdom. V závere dovolania dovolatelia označili za nesporné, ţe odvolací súd vychádzajúc zo skutkového stavu nesprávne interpretoval ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku o prípustnosti odvolania. Odvolací súd ich odvolanie nemohol odmietnuť, prípadne mohol, ak dospel k rovnakému právnemu záveru ako súd prvého stupňa, napadnuté uznesenie potvrdiť. Odmietnutím odvolania vlastne znemoţnil realizáciu ich procesných práv vo veci, v ktorej rozhodol nepríslušný súd. 4 4 Cdo 327/2013 Ţalovaní sa k dovolaniu ţalobcov nevyjadrili. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníci konania zastúpení v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), skúmal či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V predmetnej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.. Nakoľko dovolaním napadnuté uznesenie však nevykazuje znaky ani jedného z nich, je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania ţalobcov z ustanovení § 239 ods. 1a 2 O.s.p. nemoţno vyvodiť. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. Ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 239 O.s.p. vylúčené. Treba však zdôrazniť, ţe nie je relevantné len tvrdenie samotného dovolateľa o existencii vady uvedenej v § 237 O.s.p., ale aţ zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k tejto vade skutočne došlo. V preskúmavanej veci však dovolací súd nezistil existenciu ţiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení. Nezistil ani podmienku prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., na ktorú poukazovali dovolatelia. Dovolatelia tvrdia, ţe im postupom súdu bola odňatá moţnosť konať pred súdom a to tým, ţe nesprávnou interpretáciou ustanovení Občianskeho súdneho poriadku o prípustnosti dovolania odvolacím súdom im odvolací súd odmietnutím odvolania znemoţnil realizáciu ich procesných práv vo veci, v ktorej rozhodol nepríslušný súd, ako aj tým, ţe odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je ústavne neakceptovateľné. 5 4 Cdo 327/2013 Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. Odňatím moţnosti konať pred súdom sa v zmysle tohto ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Zo spisu však nevyplýva, ţe by súdy v prejednávanej veci v prípade ţalobcov nerešpektovali niektoré z týchto práv. Súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, ţe všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska (§ 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p.). Súd konanie preruší, ak rozhodol, ţe poţiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbeţnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým sa zamietol návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) (§ 202 ods. 3 písm. o/ O.s.p.). Ako vyplýva z obsahu spisu, súčasťou odvolania ţalobcov 1), 2) proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš z
2. januára 2012 č. k. 4 C 95/2006-363, ktorým bola ich ţaloba zamietnutá, boli aj návrhy ţalobcov 1), 2) na prerušenie konania jednak podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p., jednak podľa § 109 ods. 1 psím c/ O.s.p. Tento rozsudok okresného súdu bol zrušený uznesením Krajského súdu v Ţiline z
3. novembra 2012 sp. zn. 8 Co 188/2012 a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie, z ktorého dôvodu sa odvolací súd návrhom (návrhmi) ţalobcov na prerušenie konania nezaoberal, čo aj konštatoval v závere odôvodnenia svojho rozhodnutia. Následne Okresný súd Liptovský Mikuláš, uţ v úvode tohto rozhodnutia citovaným uznesením z
4. apríla 2013 č. k. 4 C 95/2006-422, návrh ţalobcov na prerušenie konania zamietol. 6 4 Cdo 327/2013 Pokiaľ v tejto súvislosti dovolatelia namietajú dve skutočnosti a to, ţe o týchto ich návrhoch nemal rozhodnúť prvostupňový súd, a pokiaľ tak uţ urobil, mal rozhodnúť dvomi výrokmi, podľa názoru dovolacieho súdu nejde o procesné pochybenie okresného súdu, ktorým by bola čo i len ohrozená realizácia procesných práv ţalobcov ako účastníkov konania, priznaných im za účelom ochrany ich práv a právom chránených záujmov. Totiţ konanie o jednej konkrétnej veci pred prvostupňovým i odvolacím súdom, aţ do jeho právoplatného skončenia, tvorí jeden celok. V preskúmavanej veci to potom znamená, ţe ak sa odvolací súd návrhmi ţalobcov na prerušenie konania nezaoberal z dôvodu, ţe na odvolanie ţalobcov rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, tomuto súdu nebránilo nič v rozhodnutí o návrhoch na prerušenie konania. Skutočnosť, ţe okresný súd výrok svojho rozhodnutia formuloval: „ Súd návrh na prerušenie konania zamieta“ a teda, ţe nerozhodol dvomi samostatnými výrokmi, z ktorých by jedným rozhodol o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a druhým o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., nie je procesne neprijateľná. Z odôvodnenia uvedeného uznesenia okresného súdu nepochybne vyplýva, z akých dôvodov sa ţalobcovia domáhali prerušenia konania, ako aj jasné rozčlenenie dôvodov, pre ktoré zamietol návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Procesného pochybenia v tomto uznesení (ktoré však, a to treba zdôrazniť, nemalo vplyv na obmedzenie procesných práv ţalobcov) sa dopustil okresný súd akurát poskytnutím nesprávneho poučenia keď proti nemu, ako celku, pripustil odvolanie, pretoţe proti uzneseniu, ktorým sa zamietol návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. odvolanie síce prípustné je, avšak proti uzneseniu, ktorým sa zamietol návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., odvolanie v zmysle uţ citovaného ustanovenia § 202 ods. 3 písm. o/ O.s.p. prípustné nie je, ako to správne v odôvodnení dovolaním napadnutého uznesenia konštatoval aj odvolací súd. V tejto súvislosti je preto námietka dovolateľov, ţe im postupom odvolacieho súdu bola odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. neopodstatnená. Odlišná je situácia, pokiaľ odvolací súd odmietol odvolanie ţalobcov ako účastníkov konania subjektívne neoprávnených podať odvolanie proti prvostupňovému uzneseniu v časti o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. Na rozdiel od názoru odvolacieho súdu, podľa názoru dovolacieho súdu ţalobcovia, ako navrhovatelia procesného rozhodnutia súdu, výsledkom ktorého malo byť prerušenie konania v zmysle 7 4 Cdo 327/2013 § 109 ods. 1 písm. b/ veta druhá O.s.p., za situácie, ţe tomuto ich návrhu nebolo vyhovené, boli subjektívne oprávnení podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu (v tejto časti) a preto, ak odvolací súd nepovaţoval odvolanie ţalobcov za dôvodné mal uznesenie okresného súdu v časti o zmietnutí tohto návrhu potvrdiť. Odhliadnuc však od uvedeného, ani nesprávne rozhodnutie odvolacieho súdu o odmietnutí odvolania, v danom prípade nemá takú intenzitu, ţe by ho bolo moţné kvalifikovať ako závaţnú procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. K tomuto záveru dospel dovolací súd predovšetkým na základe argumentácie samotných dovolateľov, ktorú prevzali uţ zo svojho odvolania proti prvostupňovému uzneseniu, podľa ktorej „otázka prerušenia konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. alebo podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. bola vyriešená rozhodnutím odvolacieho súdu 8 Co 188/2012-413 zo dňa
5. novembra 2012, ktorým tento súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie...“ Dovolatelia tieţ namietali, ţe im bola odňatá moţnosť konať pred súdom, keďţe odôvodnenie nepadnutého uznesenia je ústavne neakceptovateľné. Všetky vady konania vymedzené v § 237 O.s.p., teda aj vada konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sú porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces; toto právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z
6. decembra 1994, séria A č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťaţnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z
7. mája 2004, sp. zn. I. ÚS 226/03) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Štruktúra práva na odôvodenie rozsudku je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p. [ktoré ustanovenie sa primerane pouţije aj na uznesenie (§ 167 ods. 2 O.s.p.)]. V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa poţiadavky zákonného odôvodenia v zmysle ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p.

§ 167ods.

2 O.s.p. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľov. 8 4 Cdo 327/2013 Pokiaľ dovolatelia ďalej svoje dovolanie odôvodnili aj tým, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a ţe napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, treba uviesť, ţe iná vada konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) je povaţovaná Občianskym súdnym poriadkom za prípustný dovolací dôvod (ktorý moţno uplatniť vţdy, ak je dovolanie prípustné), sama o sebe však prípustnosť dovolania nezakladá, rovnako tak nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) povaţuje Občiansky súdny poriadok za prípustný dovolací dôvod (ktorý moţno uplatniť vţdy, ak je dovolanie prípustné), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno vyvodiť z § 239 O.s.p., nebola preukázaná existencia dovolateľmi namietanej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a neboli zistené (ani tvrdené) iné vady uvedené v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcov 1), 2) podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. V dovolacom konaní úspešným ţalovaným vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobcom, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky však ţalovaným náhradu trov dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe im ţiadne trovy nevznikli. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :

1. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. 9 4 Cdo 327/2013 V Bratislave
2. januára 2015 JUDr. Ľubor Š e b o, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová