Najvyšší súd 4 Cdo 252/2013 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov A. J., bytom Z. zastúpenej advokátskou kanceláriou UHAĽ, s.r.o., so sídlom vo Zvolene, Nám. SNP 6/14, za ktorú koná advokát a konateľ JUDr. Maroš Uhaľ, proti ţalovanému J. Ď., bytom D.D., o určenie veci do dedičstva, vedenej na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 12 C 128/2003, o dovolaní ţalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici zo
- septembra 2012 sp. zn. 16 Co 254/2012, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z
- januára 2012, sp. zn. 16 Co 254/2012 z r u š u j e a vec vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Zvolen (v poradí druhým) rozsudkom z
- októbra 2007 č. k. 12 C 128/03-180 určil, ţe do dedičstva po poručiteľke A. Ď., rod. F., narodenej X., naposledy bytom D.D., zomrelej X., patrí z titulu bezpodielového spoluvlastníctva manţelov s J. Ď., narodeným X., nehnuteľnost vedená Katastrálnym úradom B., Správa katastra D., nachádzajúca sa v k. ú. D.. obec D., okres D., zapísané na LV č. X., a to rodinný dom so súpisným číslom X., postavený na pozemku parcely registra „C“, evidovaný na katastrálnej mape parc. č. X., druh pozemku – zastavané plochy a nádvoria o výmere 585 m² v celosti. Ţalovanému uloţil povinnosť nahradiť ţalobkyni trovy konania vo výške 139.367,- Sk na (na bliţšie nešpecifikovaný) účet advokáta ţalobkyne do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Rozhodnutie odôvodnil tým, ţe na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, ţe ţalovaný nebol dobromyseľný pri nadobudnutí vlastníctva k sporej nehnuteľnosti, nadstavbe, ktorú postavili rodičia účastníkov A. a J. Ďurica. Preto táto patrí do dedičstva po poručiteľke A. Ď., ktorá J.J., svojho manţela predumrela. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. 2 4 Cdo 252/2013 Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie ţalovaného (potom ako jeho v poradí tretie rozhodnutie – rozsudok z
- marca 2008 sp. zn. 16 Co 36/2008 bol uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
- novembra 2009 sp. zn 1 Cdo 111/2008 zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie) rozsudkom z
- mája 2010 sp. zn. 16 Co 34/2010 opakovane rozsudok okresného súdu zmenil tak, ţe ţalobu zamietol. Ţalobkyni uloţil povinnosť zaplatiť ţalovanému trovy celého konania. 616,40 € na (bliţšie nešpecifikovaný) účet JUDr. Antona Bahledu v lehote troch dní. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, ţe na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, ţe ţaloba nie je dôvodná, keď z vykonaného dokazovania vyplýva, ţe sporná nehnuteľnosť bola nadobudnutá originálnym spôsobom – výstavbou a to v podielovom spoluvlastníctve, na základe konkludentnej dohody o spoluvlastníctve, ktorá bola uzavretá medzi rodičmi účastníkov konania a ţalovaným s jeho prvou manţelkou, pričom dom bol postavený na pozemku, ktorý bol pridelený pôvodne do osobného uţívania ţalovanému a jeho bývalej manţelke. Predmetnú dohodu uznávala aj samotná ţalobkyňa, ktorá od rodičov titulom výplatku z polovice domu prevzala 30 000,- Sk Túto skutočnosť ţalobkyňa akceptovala aţ do smrti svojich rodičov. V závere odôvodnenia rozsudku odvolací súd uviedol, ţe „odporca s manţelkou E. dom spoločne s rodičmi postavil, polovičné spoluvlastníctvo vydrţal. Odporca preukázal, ţe podľa § 130 OZ bola drţba sporej nehnuteľnosti oprávnená, ţe nehnuteľnosti v dobrej viere drţal viac ako 10 rokov a ţe nehnuteľnosť, ktorú spolu s rodičmi a svojou prvou manţelkou E. postavil na základe dohody o spoluvlastníctve je predmetom spôsobilým k vydrţaniu. E. s jej spoluvlastníckeho podielu titulom vyporiadania BSM rozsudočne aj vyplatil. Stal sa tak iba on vlastníkom nehnuteľnosti v ½. Pokiaľ došlo k takémuto zápisu do katastra nehnuteľností, bol síce zápis nesprávny resp. bezodkladný, nič to však nemení na skutočnosti, ţe v súdenej veci navrhovateľka neudrţala dôkazné bremeno a nepreukázala, ţe do dedičstva po jej nebohej matke patrí sporná nehnuteľnosť, naopak odporca preukázal, ţe nehnuteľnosť vystaval spolu so svojimi rodičmi a so svojou prvou manţelkou, krajský súd rozsudok okresného súdu zmenil a návrh navrhovateľky zamietol“. Výrok o trovách konania odôvodnil úspechom ţalovaného. Aj tento posledne citovaný rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici bol zrušený uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
- mája 2012 spo. zn. 4 Cdo 272/2010 a vec bola vrátená odvolaciemu súdu na ďalšie konanie z dôvodu rozpornosti právnych 3 4 Cdo 252/2013 záverov odvolacieho súdu, ktoré spôsobili nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, čím v konečnom dôsledku bolo konanie zaťaţené procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Následne (v poradí piatym rozhodnutím) Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo
- septembra 2012 sp. zn. 16 Co 254/2012 rozsudok okresného súdu zrušil a konanie zastavil. Ţiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd uviedol, ţe „ţalobkyňa podala dňa 5.6.2000 na Okresnom súde Zvolen návrh na dodatočné prejednanie novoobjaveného majetku v dedičskom konaní po poručiteľke A. Ď., zomr. X. a okresný súd rozhodnutím č. k. D 144/00-111 (Dnot 151/00) zo dňa 19.8.2003 jej uloţil, aby podala proti zákonnému dedičovi J. Ď. nar. X. synovi poručiteľky ţalobu o určenie, ţe predmetný rodinný dom súp. č. X., ako stavba na parcele KN parc. č. X. patrí v celosti do bezpodielového spoluvlastníctva poručiteľov A. Ď. a J.J. st. Takto podanú ţalobu ţalobkyňa zmenila podaním zo dňa 10.8.2007, ktorým ţiadal určiť, ţe do dedičstva po poručiteľke nebohej A. Ď. ktorá zomrela dňa X. „patrí z titulu BSM s J. Ď., narodeným X., nehnuteľnosť vedená Katastrálnym úradom B., Správa katastra D., nachádzajúca sa v k. ú. D.. obec D., okres D., zapísaná na LV č. X., a to rodinný dom so súpisným číslom X., postavený na pozemku parcely registra „C“, evidovaný na katastrálnej mape parc. č. X., druh pozemku – zastavané plochy a nádvoria o výmere 585 m² v celosti“. Rozhodnutie o tom, či určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľke titulom BSM s jej pozostalým manţelom nie je v právomoci sporového súdu. Takýmto rozhodnutím by vlastne sporový súd rozhodol, čo z veci patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva poručiteľky a jej pozostalého manţela patrí do dedičstva po poručiteľke, o čom v zmysle ust. § 35 zák. č. X./1963 Zb. v znení účinnom v čase smrti poručiteľky patrilo do kompetencie štátneho notárstva (teraz notára). Návrhom sa, teda ţiada určiť, čo z bezpodielového spoluvlastníctva manţelov patrí do dedičstva po A. Ď. (titulom BSM). Vznikla tak situácia procesnej inkompatibility, kedy by sporový súd rozhodoval o niečom, o čom moţno rozhodnúť len v inom konaní (dedičskom), hoci aj pred tým istým súdom. Ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý v začatom sporovom konaní nemoţno odstrániť. Pokiaľ ţalobkyňa v konaní tvrdila (a preukázala), ţe rodinný dom č. X. postavili jej rodičia, ich bezpodielové spoluvlastníctvo zaniklo smrťou A. Ď. a v sporovom občianskoprávnom konaní by bolo moţné len určiť, čo patrí alebo nepatrí do bezpodielového spoluvlastníctva poručiteľky a jej pozostalého manţela. Z uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a konanie podľa ust. § 103 a 104 ods. 1 O.s.p. zastavil. Podľa ust. § 103 totiţ 4 4 Cdo 252/2013 kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania), a podľa § 104 ods. 1 vety prvej O.s.p., ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť, súd konanie zastaví. O náhrade trov (celého) konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie ţalobkyňa, ţiadala ho zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzovala z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. a v dovolaní uplatnila dovolacie dôvody podľa § 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p. Poukázala na to, ţe postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom a to jednak z dôvodu, ţe jej bola odopretá spravodlivosť a rozhodnutie odvolacieho súdu je „prekvapivým rozhodnutím“. Predovšetkým odvolaciemu súd vytkla, ţe pokiaľ v prejednávanej veci pri svojich skorších rozhodnutiach pristúpil k skúmaniu veci z vecnej stránky (posúdením skutkových a právnych otázok prípadu) musel najprv preskúmať, či sú splnené podmienky konania. Preskúmanie podmienok konania vţdy predchádza skúmaniu veci ako takej. Vyslovila názor, ţe ak v danej veci uţ dovolací stanovil odvolaciemu súdu rozsah prieskumu a nedospel k záveru o nedostatkoch v existencii podmienok konania, nemal sa takýmito skutočnosťami uţ odvolací súd vôbec zaoberať, ale vecne preskúmať konanie ( tak ako to uţ napokon najmenej dvakrát urobil) a vo veci rozhodnúť rozsudkom. Odvolací súd ale ako keby opomenul svoje predchádzajúce uznesenia v konaní sp. zn. 16 Co 68/05 zo dňa 17.3.2005 a sp. zn. 16 Co 92/2007 zo dňa 30.3.
- V týchto konaniach sa rozhodovalo o odvolaní proti rozsudku vydanému na základe jej návrhu, kde petit znel na určenie, ţe nehnuteľnosť patrí do BSM zomrelých poručiteľov, teda tak, ako to súčasným uznesením ţiada odvolací súd. V citovaných uzneseniach však vtedy rozhodujúci odvolací súd jasne vymedzil, ţe nie je moţné pripustiť ţalobu o určenie, ţe nehnuteľnosť patrí do BSM pri poručiteľoch, ktorí stratili spôsobilosť konať pred súdom. Odvolací súd sa v tom čase vyjadril, ţe jediný prípustný petit návrhu v tomto prípade je petit, ktorý určí, čo patrí do dedičstva po A. Ď. v BSM. Zároveň odvolací súd aj výslovne inštruoval prvostupňový súd, aby v tomto smere od ţalobkyne ţiadal zmeniť ţalobný petit, teda tak, ţe bude zodpovedať právnemu názoru vo vtedajšom čase konajúceho odvolacieho súdu. Tento petit aj zmenila tak, ako to od nej poţadoval ako prvostupňový, tak aj odvolací súd. Takýto stav je podľa názoru dovolateľky odmietnutím spravodlivosti, pretoţe jej nezostala moţnosť akým spôsobom formulovať ţalobný petit, aby v konaní bola úspešná a a by jej návrhu mohlo byť vyhovené. V tejto súvislosti poukázala dovolateľka na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 119/07 5 4 Cdo 252/2013 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
- januára 2012 sp. zn. 6 Cdo 23/
- Ak by aj bol názor odvolacieho súdu správny (tento názor však dovolateľka nezdieľa), vzhľadom na jeho prechádzajúci postup, usmernenia a pokyny prvostupňovému súdu, kedy ju vlastne „prinútil“ zmeniť petit tak, ako znie teraz, mal jej odvolací súd aspoň umoţniť tento petit zmeniť na základe výzvy na jeho opravu či úpravu, najmä preto, ţe takto „nesprávne“ formulovaný petit vlastným konaním zavinil. Okrem toho dovolateľka poukázala aj na nesprávny právny záver odvolacieho súdu, podľa ktorého s a domáhala, aby sporový súd vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo jej rodičov, hoci zaniklo smrťou jedného z manţelov, pretoţe ţiadnym návrhom neţiadala vyporiadať bezpodielové spoluvlastníctvo, takýto návrh nevyplýva zo ţiadneho jej podania. Z jej návrhov a podaní vyplýva návrh na určenie, ţe nehnuteľnosť, ktorá je v BSM patrí do dedičstva po prvom zomrelom z manţelov – poručiteľov. Vyslovila názor, ţe jej ţalobný petit je formulovaný správne. Petit určenia, ţe vec patrí do dedičstva je súdmi akceptovaným petitom, ktorý súdna judikatúra pozná a súdy ho pripúšťajú. V závere dovolania ţalobkyňa označila ňou napadnuté rozhodnutie za tzv. „prekvapujúce rozhodnutie“, pretoţe doteraz sa v rozhodnutí uvedenými skutočnosťami odvolací súd vôbec nezaoberal a neupozornil ju nato, ţe vec môţe byť kvalifikovaná aj podobným spôsobom. Za týchto okolností jej nebolo umoţnené sa k tomuto postupu vyjadriť a tým jej bola zároveň odňatá moţnosť konať pred súdom. Týmto postupom odvolacieho súdu jej nebolo umoţnené aţ po samotné rozhodnutie adekvátne argumentovať a predvídať moţné rozhodnutie súdu, okrem iného aj z toho dôvodu, ţe od posledného zrušujúceho rozhodnutia dovolacieho súdu sa nekonalo ţiadne pojednávanie, ani nebola vyzvaná na vyjadrenie vo veci. Vychádzajúc z obsahu vyjadrenie ţalovaného k dovolaniu, ktorého podstatnú časť venoval ţalovaný opisu skutkových okolností, navrhol zrejme dovolanie ţalobkyne odmietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ X. ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), skúmal či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). 6 4 Cdo 252/2013 V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Dovolateľkou napadnuté uznesenie ale nevykazuje znaky niektorého z nich, preto jej dovolanie podľa § 239 ods. 1a 2 O.s.p. prípustné nie je. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie procesne neprípustné. Pre záver o prípustnosti dovolanie v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. Ţalobkyňa procesné vady vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdila a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolanie preto z týchto ustanovení nevyplýva. Podľa názoru ţalobkyne jej postupom odvolacieho súdu bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) z dôvodu prekvapivosti súdneho rozhodnutia. Pod odňatím moţnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť realizovať procesné oprávnenia priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. K námietke tzv. prekvapivosti rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd poukazuje na predchádzajúce rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. sp. zn. 7 Cdo 102/2011, 2 Cdo 226/2011, 5 Cdo 46/
- Odňatie moţnosti konať pred súdom, ktoré bolo spôsobené tzv. prekvapivými, resp. nečakanými rozhodnutiami, podľa judikatúry najvyššieho súdu nastane vtedy, ak odvolací súd svoje rozhodnutie „nečakane“ zaloţí na iných právnych záveroch neţ súd prvého stupňa, pričom účastníkovi bolo odňate právo namietať správnosť (novo zaujatého) právneho názoru na inštančne vyššom súde. V tých prípadoch spravidla odvolací súd vyvodil svoje (iný) 7 4 Cdo 252/2013 právny záver zo skutočností, ktoré súd prvého stupňa výslovne právne neposudzoval, resp. nevyhodnotil a účastník v odvolacom konaní nemal dôvod namietať a zdôvodňovať prípadné nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. Ak je odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia vyjadrili (§ 231 ods. 2 O.s.p.). Princíp tzv. „predbeţného právneho posúdenia veci“ vychádzajúci aj z § 213 ods. 2 O.s.p. súvisí so zameraním sa na dokazovanie sporných skutočností, a to tým spôsobom, aby účastníci konania dostali príleţitosť predstaviť vlastné argumenty týkajúce sa právneho posúdenia veci. Tým by sa mohol predbeţný právny názor všeobecného súdu potvrdiť alebo vyvrátiť (III. ÚS 446/2010) Z pohľadu výsledkov konania na súde prvého stupňa, ale aj v predchádzajúcich konaniach odvolacieho súdu v tejto veci, odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie „nečakane“ a nepredvídateľne na iných („nových“) dôvodoch neţ súd nielen prvého stupňa ale i samotný odvolací súd vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, pričom ţalobkyňa v danej procesnej situácii nemala moţnosť namietať správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého aţ v odvolacom konaní. Zo spisu vyplýva, ţe odvolací súd nepostupoval podľa § 213 ods. 2 O.s.p. a svoju povinnosť vyplývajúcu z tohto ustanovenia nesplnil. Tým ţalobkyni odňal moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (porovnaj tieţ uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
- októbra 2010 sp. zn. 5 Cdo 322/2009). Ţalobkyňa v dovolaní namietala aj to, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). V dovolacom konaní po zistení existencie procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., so zreteľom na ktorú musí byť napadnuté rozhodnutie v kaţdom prípade zrušené, nebol daný dôvod na skúmanie opodstatnenosti námietky ţalobkyne, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 243b ods. 1 a 3 8 4 Cdo 252/2013 O.s.p. uznesenie odvolacieho údu zrušil a vec mu vráti na ďalšie konanie. V novom rozhodnutí rozhodne odvolací súd aj o náhrade trov konania vrátene trov dovolacieho konania. (§ 243d ods. 1 O.s.p.) Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
- P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- decembra 2014 JUDr. Ľubor Š e b o, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová