názrou súdu prvého stupňa štát do drţby majetku vstúpil najneskôr v roku 1948, ktoré tieto nehnuteľnosti uţíval aţ do roku 1993 a v zmysle Občianskeho zákonníka (zákon č. 141/1950 Zb.) k nim na základe skutočnej drţby nadobudol vlastnícke právo. Povaţoval za nepravdepodobné, aby došlo k vydrţaniu týchto nehnuteľností ţalovanými, resp. ich právnymi predchodcami. O náhrade trov konania rozhodol
1 O.s.p. Krajský súd v Prešove na odvolanie ţalovaných rozsudkom z
2 písm. b/ O.s.p. (konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci) uviedol, ţe skutkové zistenia nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. V rozhodnutí konfiškačnej komisie nie je ţiadna zmienka o konfiškácii majetku E., rovnako ako v ţiadosti jej synov o vypustenie majetku z prerozdelenia, keď v ich ţiadosti sa spomína majetok iného právneho predchodcu (S.) a nie E.. Dovolateľ súdom niţšieho stupňa vyčítal nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) v otázke posúdenia nadobudnutia vlastníckeho práva konfiškáciou aj vydrţaním. Ţiadal, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ţalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu nepovaţovala dovolacie námietky za opodstatnené. 4 4 Cdo 383/2012 Ţalovaný 2/ sa stotoţnil s obsahom dovolania. Najvyšší súd S. ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.). V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.
1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
X. O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4. V danom prípade dovolaním ţalovaného 1/ nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Tieţ nejde o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalovaného 1/ nie je
1 aţ 3 O.s.p. prípustné. S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou zo závaţných procesných vád neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania
O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie 5 4 Cdo 383/2012 odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. Pokiaľ ide o procesné vady
a/ aţ e/ a g/ O.s.p. ţalovaný 1/ v dovolaní nenamietal a tieto v dovolacom konaní ani nevyšli najavo, preto prípustnosť dovolania z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. V predmetnom konaní dovolateľ namietal existenciu vady
f/ O.s.p. a to z dôvodu, ţe odvolací súd nenariadil pojednávanie, hoci mal vykonať dokazovanie za účelom správneho zistenia skutkového stavu a týmto postupom mu odňal moţnosť vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu. Zároveň namietal porušenie práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, keď sa súd nevyporiadal so všetkými jeho námietkami a argumentmi.
1 (v znení účinnom do 31. decembra 2012) na prejednanie dovolanie proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, c/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem.
odseku 2 v ostatných prípadoch moţno v odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.
4 O.s.p. odvolací súd môţe doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých účastníkom konania, ak ich nevykonal súd prvého stupňa, hoci mu ich účastník navrhol, alebo za podmienok ustanovených v § 205 a. Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, ţe kaţdý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
účastníci majú právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali. Právo účastníkov vyjadriť sa k vykonaným dôkazom sa v konaní realizuje tak, ţe samosudca (prípadne predseda senátu) spravidla bezprostredne po vykonaní dôkazu umoţní účastníkom, aby sa k nemu vyjadrili a aby uviedli všetko, čo pri hodnotení dôkazu povaţujú za významné. Procesnú moţnosť vyjadriť sa k vykonanému dôkazu (napr. z hľadiska vierohodnosti svedka a jeho vzťahu k prejdnávanej veci, pravosti a správnosti 6 4 Cdo 383/2012 listiny, osoby a odbornej spôsobilosti znalca, vecnej správnosti postupu súdu pri vykonávaní obhliadky a pod.) musí súd účastníkom vytvoriť v rámci dokazovania, ktoré prebehlo zákonom predpísaným spôsobom. Spôsob vykonávania jednotlivých dôkazných prostriedkov vyplýva z Občianskeho súdneho poriadku (§ 126 a nasl.). Vyjadrenie účastníka k takto vykonanému dôkazu je potom jedným z podkladov, ktoré súd pri ich hodnotení berie do úvahy, preto takéto vyjadrenie zo strany jednotlivých účastníkov môţe byť významným faktorom ovplyvňujúcim intenzitu dôkaznej sily pripisovanej konkrétnemu hodnotnému dôkazu súdom. Význam tohto procesného práva je teda zrejmý. Právo na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov vyplýva zo zásady kontradiktórnosti súdneho konania,
ktorej procesné strany musia dostať príleţitosť nielen predloţiť všetky potrebné dôkazy tak, aby uniesli dôkazné bremeno a v spore boli úspešní, ale i zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli v konaní účastníkmi predloţené alebo súdom zabezpečené s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie vo veci, a mať moţnosť sa k nim vyjadriť (napr. Nideröst – Huber proti Švajčiarsku z
1 O.s.p. Takýto postup odvolacieho súdu nebol správny. Odvolanie, ako uţ bolo vyššie uvedené, proti rozsudku súdu prvého stupňa podali ţalovaní 1/, 2/. Odvolanie oboch ţalovaných bolo doručené ţalobkyni, ktorá k nim podala vyjadrenie a listinné dôkazy, okrem iného výpis z PKV č. X. (viď č.l. 385, č.l. 404 a čl. 407-408 spisu). Ani jedno vyjadrenie k odvolaniu nebolo doručené ţalovaným. Nedoručenie vyjadrenia ţalovaným by nebolo samo o sebe procesnou chybou, ak by vyjadrenia neobsahovali podstatné skutočnosti k veci. V prejednávanej veci však zo súdneho spisu vyplýva, ţe odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia, v časti, v ktorej sa vyporiadaval s podstatnými odvolacími argumentmi odvolateľov, odkázal na listinný dôkaz – výpis z PKV č. X., ktorý predstavoval základ jeho argumentácie vo vzťahu k týmto námietkam. Tento listinný dôkaz však nebol v konaní pred súdom prvého stupňa predloţený a nebol ani vykonaný. Dôkaz ţalobkyňa predloţila aţ vo svojom vyjadrení v odvolacom 7 4 Cdo 383/2012 konaní ako reakciu na argumenty ţalovaného 2/, ktoré vyjadrenie ani nebolo protistrane doručené. Odvolací súd preto procesne pochybil, keď v rozhodnutí vychádzal z dôkazu, ktorý nebol riadne vykonaný. Odvolací súd, pokiaľ nemienil vychádzať len zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 1 O.s.p.) mal pojednávanie nariadiť a dôkaz sám vykonať (§ 213 ods. 4 O.s.p.). Okrem toho, ţe odvolací súd nepostupoval v súlade s ustanoveniami o vykonávaní dôkazov a nevykonal dôkaz, ktorým následne argumentoval, odňal takýmto postupom účastníkov konania moţnosť k takémuto dôkazu sa vyjadriť. Účastník konania nemal moţnosť vyjadriť sa k dôkazu ani v rámci pojednávania, keďţe odvolací súd ho nenariadil, ani v rámci moţnosti reagovať na vyjadrenie ţalobkyne, keďţe toto vyjadrenie nebolo súdom protistrane doručené. Z uvedeného moţno uzavrieť, ţe odvolací súd procesne pochybil, v dôsledku čoho odňal účastníkovi moţnosť konať pred súdom. Skutočnosť, ţe v konaní došlo k procesnej vade
f/ O.s.p. je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou, nemôţe byť povaţované za správne. K námietke dovolateľa, ţe odvolací súd sa v dôvodoch rozhodnutia nevyporiadal so všetkými jeho námietkami a argumentmi, čím došlo k porušeniu práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia a následkom toho k odňatiu moţnosti pred súdom konať, dovolací súd poznamenáva, ţe táto námietka nie je opodstatnená. Obsah poţiadavky na riadne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdneho rozhodnutia je v právnom poriadku vyjadrený v § 157 ods. 2 O.s.p.,
ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, pričom súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Keďţe § 157 ods. 2 O.s.p. platí primerane i pre konanie na odvolacom súde (§ 211 ods. 2 O.s.p.), treba rovnako dôsledne trvať na poţiadavke úplnosti, výstiţnosti a presvedčivosti odôvodnenia aj pre rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré by taktieţ malo obsahovať myšlienkový postup, ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutia, spôsob, akým sa súd vyporiadal s odvolacími námietkami a ďalšie rozhodujúce skutočnosti tak, aby rozhodnutie bolo 8 4 Cdo 383/2012 preskúmateľné v rámci mimoriadnych opravných prostriedkov. Na druhej strane takúto poţiadavku nemoţno chápať spôsobom, ţe zahŕňa právo účastníka byť pred súdom úspešný, prípadne právo na vydanie rozhodnutia v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (porovnaj I. ÚS 50/04), prípadne s navrhovaním a hodnotením dôkazov (porovnaj IV. ÚS 252/04), preto nie je porušením práva na súdnu ochranu ani práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne
predstáv účastníka a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie v súlade s objektívnym právom. Reálne uplatnenie týchto práv totiţ nielenţe neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom právnych predpisov, ktorý predkladá účastník (porovnaj IV. ÚS 340/2004). Ústavný súd vo svojej judikatúre tieţ konštatoval, ţe postup súdu vychádzajúci z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy nemoţno hodnotiť ako nezákonný (porovnaj I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97) a všeobecný súd nemusí v odôvodnení rozhodnutia dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi (porovnaj IV. ÚS 115/03, II. ÚS 76/07, I. ÚS 241/07). Vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama o sebe nemusí vţdy disponovať potrebnou intenzitou smerujúcou k porušeniu ústavných práv účastníkov. Túto skutočnosť je potrebné posudzovať vţdy individuálne pre konkrétny prípad a so zreteľom na charakter konania (porovnaj II. ÚS 373/08). Takú intenzitu zásahu, ktorá je spôsobilá privodiť porušenie ústavných práv, dosahuje také odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré neuvádza ţiadnu argumentáciu, na základe ktorej by bolo moţné zistiť rozsah porušenia práva, prípadne také, v ktorom dôvody, na ktorých je zaloţené, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, alebo ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (porovnaj I. ÚS 344/10, III. ÚS 305/08). K porušeniu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu môţe však dôjsť aj tým, ţe by sa súd pri výklade aplikácií zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, ţe by zásadne poprel ich účel a význam (porovnaj IV. ÚS 182/09). Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia spolu s jeho odôvodnením (okrem zistenej vady vyššie rozvedenej) je potrebné dospieť k záveru, ţe napadnutý rozsudok sám o sebe parametre riadne a dostatočne odôvodneného rozhodnutia spĺňa. Odôvodnenie rozsudku obsahuje nielen úvodnú popisnú časť (v ktorej sa okrem iného uvádza, čoho sa ţalobkyňa 9 4 Cdo 383/2012 domáhala, ako rozhodol súd prvého stupňa, a z akých dôvodov, ktoré dôkazy vykonal a ako ustálil skutkový a právny stav v prejednávanej veci, dôvody, pre ktoré bolo podané odvolanie, argumenty a dôkazy, ktoré na podporu svojich odvolacích tvrdení účastník uvádza a čoho sa v odvolacom konaní domáha, procesné stanovisko protistrany a iné), ale i spôsob a rozsah, akým sa odvolací súd prejednávanou vecou zaoberal, a tieţ samotné právne posúdenie veci (vrátane citácie právnych predpisov, o ktoré sa opieral), v rámci ktorého sa odvolací súd v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. v celom rozsahu stotoţnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, ktoré na zdôraznenie správnosti ešte doplnil. Odvolací súd sa vyporiadal i s rozhodujúcimi argumentmi odvolateľa. Dovolaním napadnuté rozhodnutie teda uvádza všetky podstatné skutočnosti, preto mu v tejto súvislosti nemoţno vytknúť procesné pochybenie. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, nezaoberal sa ďalšími námietkami ţalovaného 1/ uvedenými v dovolaní. Odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol uznesením z 29. februára 2012 sp. zn. 16 Co 140/2011 a keďţe v novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného i dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.) dovolací súd zároveň zrušil aj toto uznesenie krajského súdu. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 26. novembra 2014 JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.