zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov. Má za to, ţe nájomné, ktoré je povinný na základe rozhodnutia vydaného v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 177/2006 ţalobcovi zaplatiť je nájomné, ktoré sa vzťahuje na priestory, ktoré neboli stavebne určené na prevádzkovanie obchodu a sluţieb
uvedeného zákona. Ţalobca vo vyjadrení k tomuto návrhu a tieţ v priebehu celého konania popieral, ţe by boli dané dôvody obnovy konania, pretoţe neexistujú ţiadne nové skutočnosti, ktoré by neboli známe v čase predchádzajúceho konania a súd v ňom vykonával priame dôkazy prostredníctvom listín a svedeckých výpovedí [pozn. dovolacieho súdu: súdy niţších stupňov sa neriadili zásadou, ţe v rozhodnutiach o návrhu na obnovu konania treba označovať účastníkov konania
ich procesného postavenia v pôvodnom konaní (dovolací súd účastníkov konania označil v súlade s touto zásadou)]. Okresný súd Prešov po zrušení mu prvého uznesenia z
zákona č. 211/2000 Z.z. – odpoveď mesta Humenné č.sp.: X., či „historický prehľad údajov z obchodného registra“, sú zjavne nespôsobilé k tomu, aby súd návrhu na povolenie obnovy konania vyhovel. Nič mu totiţ nebránilo navrhnúť v pôvodnom konaní vykonať dokazovanie vyjadrením mesta Humenné, či k ţiadosti boli alebo neboli priloţené prílohy, či vykonať dôkaz oboznámením výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I. Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal ţalovaný dovolanie. Navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Namietal, ţe súd sa nevyporiadal so všetkými tvrdeniami účastníkov konania a skutočnosťami, ktoré vyšli v konaní najavo. Najmä sa nevyporiadal s jeho námietkou, či v konaní vedenom na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 7 C 668/2001 ţalobu podpísala na to oprávnená osoba, ďalej s jeho tvrdením, ţe v účtovníctve ţalobcu sa nenachádzajú faktúry uvádzané v ţalobnom návrhu z
1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
1 písm. c/ O.s.p.
2 O.s.p. dovolanie je prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, 5 4 Cdo 462/2013 b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Dovolanie ţalovaného smeruje proti uzneseniu, ktoré nevykazuje znaky niektorého z vyššie uvedených uznesení odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné v zmysle § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. Dovolanie ţalovaného by vzhľadom na to mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané napadnuté uznesenie, došlo k procesným vadám uvedeným v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či v konaní nedošlo k vade tejto povahy, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania
O.s.p., ale sa zaoberal tieţ otázkou, či v konaní nedošlo k procesnej vade vymenovanej v § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z uvedených procesných vád ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k niektorej z týchto vád, ale len jednoznačné zistenie, ţe v konaní skutočne došlo k procesnej vade tejto povahy. Dovolateľ netvrdí, ţe v konaní o návrhu na obnovu konania došlo k procesným vadám v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p.; existencia týchto vád ani nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z uvedených ustanovení nevyplýva. Posudzujúc dovolanie ţalovaného
jeho obsahu (por. § 41 ods. 2 O.s.p.), namieta, ţe v konaní došlo k procesnej vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania
tohto ustanovenia, je procesne 6 4 Cdo 462/2013 nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať a uplatňovať procesné oprávnenia priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Pokiaľ dovolateľ odňatie moţnosti konať pred súdom vidí v postupe súdu spočívajúcom v tom, ţe napriek tomu, ţe mu uznesením z 5. októbra 2010 č.k. 14 C 123/2010-39 bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, avšak bez poučenia o moţnosti poţiadať o ustanovenie právneho zástupcu, dovolací súd poznamenáva, ţe v prípade rozhodovania o oslobodení od súdnych poplatkov
1 O.s.p., súd takúto poučovaciu povinnosť nemá.
O.s.p., účastníka, ktorý poţiada o ustanovenie advokáta a u ktorého sú predpoklady, aby bol oslobodený od súdnych poplatkov, súd odkáţe na Centrum právnej pomoci. O tejto moţnosti súd účastníka poučí. Poučovacia povinnosť súdu
vzniká len v prípade, ak účastník poţiada súd o ustanovenie mu zástupcu v konaní, kedy ho súd odkáţe na Centrum právnej pomoci. Z obsahu predmetného spisu však nevyplýva, ţe by ţalovaný poţiadal súd o ustanovenie advokáta. Ţalovaný poţiadal zároveň s podaním návrhu na obnovu konania (por. č.l. 1) len o oslobodenie od súdnych poplatkov, ktoré mu bolo hore uvedeným uznesením aj priznané. Naviac, z obsahu spisu vyplýva, ţe ţalovaný si sám zvolil do konania zástupcu na svoje zastupovanie a to na základe plnej moci udelenej advokátovi 24. apríla 2013 (por. č.l. 215). Jeho námietka o nemoţnosti kvalifikovane v konaní uplatňovať svoje práva je preto neopodstatnená. Dovolateľ namieta nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. Treba zdôrazniť, ţe v prípade nedostatočného odôvodnenia a rozhodnutia napadnutého dovolaním moţno usudzovať na vadu konania
f/ O.s.p., t.j. ţe postupom súdu bola účastníkovi konania odňatá moţnosť pred ním konať. Náleţité zdôvodnenie rozhodnutia je jedným z aspektov práva účastníka na spravodlivý proces.
2 O.s.p., ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku. 7 4 Cdo 462/2013
1 O.s.p. v odôvodnení uznesenia sa uvedie, ktorý súd ho vydal, ďalej označenie účastníkov a veci, výrok, odôvodnenie, poučenie o odvolaní a deň a miesto vydania uznesenia. Ak súd rozhodol o vykonateľnosti uznesenia aţ po jeho právoplatnosti (§ 171 ods. 3), uvedie dôvody, pre ktoré viazal vykonateľnosť aţ na právoplatnosť rozhodnutia. Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Občiansky súdny poriadok v § 219 ods. 2 O.s.p. dáva odvolaciemu súdu moţnosť, v prípade, ţe sa v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Dovolaním napadnuté uznesenie dalo odpoveď na skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo návrhu na obnovu konania nebolo moţné vyhovieť. Okolnosť, ţe táto odpoveď dovolateľa neuspokojuje, neznamená, ţe odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 169 ods. 1 v spojení s § 157 ods. 2 O.s.p. Z obsahu dovolania vyplýva moţnosť (opätovne posudzujúc podanie v zmysle ustanovenia § 41 ods. 2 O.s.p.), ţe dovolateľ namietanú procesnú vadu vyvodzuje z toho, ţe prvostupňový a odvolací súd mali jeho návrhu vyhovieť a obnovu konania povoliť, lebo tu bolo niekoľko „nových dôkazov“ v zmysle § 228 ods. 1 O.s.p. Pre tento prípad dovolací súd uvádza, ţe predmetná námietka by sa po obsahovej stránke týkala nesprávnosti právnych záverov súdov, konkrétne v otázke aplikácie § 228 ods. 1 písm. a/ a b/ O.s.p. súdmi. Ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. ale odňatie moţnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti len so znemoţnením realizácie konkrétnych procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania, a nie s právnym posúdením veci súdom zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právnym posúdením veci súdom sa účastníkovi konania neodníma moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (por. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno úspešne odôvodniť iba procesne prípustné dovolanie (por. § 241 8 4 Cdo 462/2013 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), nie je ale procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a nezakladá prípustnosť dovolania
tohto ustanovenia. Dovolateľ tvrdí, ţe súdy sa nedostatočne vyporiadali so všetkými skutočnosťami, ktoré vyšli v konaní najavo (zrejme uplatnenými dôvodmi obnovy konania). Z obsahu návrhu na povolenie obnovy z 5. mája 2010 (č.l. 1-7) však vyplýva, ţe návrh obsahoval najmä tvrdenia o zamlčovaní dôkazov ţalobcom v obnoviť sa majúcom konaní 16 C 177/2006 a tieţ v konaniach vedených medzi totoţnými účastníkmi na Okresnom súde Košice I. pod sp. zn. 36 C 463/2009 a sp. zn. 26 C 55/2006, s ktorými sa však súdy vyporiadali tak, ţe skutočnosti uvádzané v spojení s týmito konaniami nie sú skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol ţalovaný pouţiť a nemohli sa vykonať v pôvodnom konaní a môţu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci. V tejto súvislosti dovolací súd povaţuje za potrebné uviesť nasledovné: Obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno za podmienok ustanovených v zákone dosiahnuť nápravu vo veci, v ktorej nebol skutkový stav v pôvodnom konaní zistený úplne alebo správne. Návrhom na obnovu konania sa nemoţno domáhať nápravy prípadných pochybení pri právnom posudzovaní veci alebo nesprávností procesnej povahy; na nápravu týchto nesprávností slúţia
povahy rozhodnutia a charakteru namietanej nesprávnosti iné opravné prostriedky. Vecná nesprávnosť rozsudku napadnutého návrhom na obnovu konania nie je dôvodom zakladajúcim procesnú prípustnosť obnovy konania
1 O.s.p. (por. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 15/2000). Konanie o obnove prebieha v dvoch fázach. V prvej z nich (iudicium rescindens) súd skúma, či je obnova konania procesne prípustná; návrhu na obnovu konania v tejto fáze súd buď vyhovie alebo ho zamietne. Druhá fáza (iudicium rescissorium) predstavuje nové prerokovanie a rozhodnutie vo veci. Jedným z predpokladov procesnej prípustnosti návrhu na obnovu konania, na ktoré sa zameriava súd v prvej z uvedených fáz, je medziiným existencia skutočností, rozhodnutí alebo dôkazov, ktoré ten, kto navrhuje obnovu konania, bez svojej viny nemohol pouţiť v pôvodnom konaní (§ 221 ods. 1 písm. a/ O.s.p.), a ďalej moţnosť vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní (§ 221 ods. 1 písm. b/ O.s.p.). V oboch prípadoch je procesná prípustnosť tohto mimoriadneho 9 4 Cdo 462/2013 opravného prostriedku podmienená tým, ţe ten, kto navrhuje obnovu konania, nemal ţiadny podiel na tom, ţe sa v pôvodnom konaní nemohli pouţiť skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, prípadne ţe sa nemohli vykonať dôkazy. Táto podmienka nie je splnená, ak určitá skutočnosť, rozhodnutie alebo dôkaz existovali uţ v pôvodnom konaní a ten, kto navrhuje obnovu konania, o ich existencii vedel a mal aj dostatok podkladov potrebných na ich označenie a na splnenie svojej dôkaznej povinnosti v zmysle § 120 ods. 1 O.s.p., avšak v pôvodnom konaní nimi nenavrhol vykonať dokazovanie. O moţnosť vykonania dôkazov, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní (§ 228 ods. 1 písm. b/ O.s.p.), ide vtedy, keď účastník v pôvodnom konaní síce označil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, avšak ním navrhnuté dôkazy nemohol súd vykonať z dôvodu prekáţok objektívneho charakteru. Nemoţnosťou pouţiť skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy bez svojej viny v pôvodnom konaní sa rozumie nemoţnosť vykonať dokazovanie súdom v občianskom súdnom konaní alebo nemoţnosť označiť či predloţiť tieto skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy účastníkom konania voči súdu (por. R 19/1975). Ustanovenie § 228 ods. 1 písm. b/ O.s.p. sa vzťahuje na prípady, v ktorých účastník konania tieto dôkazy voči súdu v pôvodnom konaní pouţil (dôkazy označil a navrhol ich vykonanie), nemohli byť ale súdom (ktorý vykonáva dokazovanie – viď § 122 ods. 1 O.s.p.) vykonané preto, lebo tomu bránila nejaká objektívna prekáţka. V zmysle vyššie uvedeného je z pohľadu dovolacieho súdu plne opodstatnená argumentácia súdov niţších stupňov akcentujúca to, ţe v predchádzajúcom konaní vedenom na Okresom súde Prešov pod sp. zn. 16 C 177/2006 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co 111/2009 z
názoru dovolateľa (posudzujúc obsah
2 O.s.p.), malo dôjsť v konaní k procesnej vade konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. bliţšie nekonkretizovanej a tieţ k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Pokiaľ ide o tieto námietky dovolateľa, tieto by bolo moţné preskúmať len v tom prípade, ak by dovolanie bolo prípustné. Dovolací dôvod v zmysle týchto ustanovení, ak by aj bol daný, sám osebe však nezakladá prípustnosť dovolania, preto sa dovolací súd týmito námietkami nemôţe zaoberať. Pri skúmaní prípustnosti dovolania ţalovaného dovolací súd dospel k záveru, ţe tento opravný prostriedok nesmeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustný (nie je podaný proti ţiadnemu z rozhodnutí uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., v dovolacom konaní nevyšli najavo procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. a nepreukázala sa ţalovaným tvrdená existencia procesnej vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie odmietol
5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. V dovolacom konaní bol procesne úspešný ţalobca a vzniklo mu právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalobca v dovolacom konaní nepodal 11 4 Cdo 462/2013 návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania, preto mu dovolací súd náhradu trov dovolacieho konania nepriznal (§ 151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 17. decembra 2014 JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.