← Slovensko

o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva

Najvyšší súd Slovenskej republiky 4 Cdo 414/2013 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne J., bývajúcej v S., M.M., zastúpenej JUDr. E., advokátkou, so sídlom v D.D., proti ţalovaným 1/ O., so sídlom v B.B., 2/ S. – S., B., IČO: X., 3/ V., so sídlom v B., IČO: X. a 4/ S., so sídlom v B., IČO: X., o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, vedenej na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 9 C 47/2010, o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z

  1. decembra 2011 sp. zn. 9 Co 67/2011, takto r o z h o d o l : Rozsudok Krajského súdu v Trnave z
  2. decembra 2011 sp. zn. 9 Co 67/2011 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Ţalobou doručenou súdu
  3. decembra 2005 sa ţalobkyňa domáhala určenia, ţe nehnuteľnosti vedené v pkn. vl. č. X. kat. úz. B. patria v ½ do dedičstva po J., zomr. X., v ½ do dedičstva po M., zomr. X. a nehnuteľnosti vedené v pkn. vl. č. X. kat. úz. B. patria v celosti do dedičstva po H., rod. K.K. zomr. X.. Uviedla, ţe je jedinou dedičkou po uvedených poručiteľoch, ktorí sa presťahovali po druhej svetovej vojne do M.. Ich presťahovaním vlastníctvo k pôde nenadobudol štát, pretoţe presťahovanie sa neudialo v rámci výmeny obyvateľstva medzi M. a Č.. Na majetok poručiteľov nebolo vydané rozhodnutie o konfiškácii, čo vyplýva z pozemnokniţných vloţiek, pretoţe sa v nich nenachádza konfiškačná pečiatka a vlastníctvo k týmto nehnuteľnostiam nemohlo prejsť na štát ani nulitným rozhodnutím O. v D. z
  4. marca
  5. Štát preto nemohol účinne disponovať predmetnými nehnuteľnosťami a vykonať prídelové konania v prospech prídelcov, predať pozemky na stavebné účely obyvateľom obce B., delimitovať väčšinu pozemkov do vlastníctva ţalovaného 1/, ani previesť ich vlastníctvo ďalším ţalovaným. 2 4 Cdo 414/2013 Okresný súd Dunajská Streda v poradí prvým rozsudkom z
  6. septembra 2006 č.k. 12 C 224/2005-166 ţalobu ţalobkyne zamietol, keď dospel k záveru, ţe ţalobkyňa síce preukázala existenciu naliehavého právneho záujmu na poţadovanom určení (§ 80 písm. c/ O.s.p.), avšak z hľadiska hmotnoprávneho nie je ţaloba opodstatnená, pretoţe konfiškácia majetku právnych predchodcov ţalobkyne bola vykonaná v súlade s vtedy platnými a do súčasnosti nezrušenými právnymi predpismi (nar. SNR č. 104/1945 Sb. a Dekrétom prezidenta republiky č. 108/1945 Sb.), preto nie je moţné určiť vlastníctvo právnych predchodcov ţalobkyne k nehnuteľnostiam, ktoré v roku 1945 opustili z vlastnej vôle. Ţalobkyňa je občiankou M.M., nemá trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, preto nemôţe úspešne ţiadať vydanie nehnuteľností v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. alebo vrátenie vlastníctva k pozemkom v zmysle zákona č. 503/2003 Z.z. Na odvolanie ţalobkyne Krajský súd v Trnave v poradí prvým rozsudkom z X.. novembra 2007 sp. zn. 9 Co 152/2007 rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny (aj keď z iných dôvodov) s poukazom na ustanovenie § 219 O.s.p. potvrdil. Za preukázané povaţoval konfiškovanie sporných nehnuteľností právnych predchodcov ţalobkyne podľa nar. SNR č. 104/1945 Sb., ktorý záver vyvodil zo zápisov v pkn. vl. č. X. a č. X. kat. úz. B.. Vychádzal z tvrdenia ţalobkyne, ţe jej právni predchodcovia opustili Č. pred
  7. marcom X. na základe ich slobodného rozhodnutia a zo zistenia, ţe od doby opustenia územia republiky sa o majetok nezaujímali. Vyslovil názor, ţe ak by aj nedošlo k prechodu vlastníckeho práva k predmetným pozemkom na štát na základe konfiškačných zákonov, prešlo právo na uţívateľov a drţiteľov pozemkov titulom vydrţania. Uzavrel, ţe štát získal vlastnícke právo vydrţaním najmenej od
  8. januára 1951 a k vydrţaniu došlo dňom
  9. januára 1961 a posúdiac vec podľa platnej právnej úpravy k vydrţaniu vlastníctva došlo najneskôr v období od
  10. januára 1992 do
  11. januára 2002 a ţalobkyňa podala návrh aţ
  12. decembra 2005, t.j. po uplynutí vydrţacej doby. Na základe dovolania ţalobkyne Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z
  13. apríla 2009 sp. zn. 2 Cdo 111/2008 napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s poukazom na ustanovenie § 213 ods. 2 v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p. Krajský súd v Trnave po zrušení mu rozsudku Najvyšším súdom Slovenskej republiky, uznesením z
  14. januára 2010 sp. zn. 9 Co 265/2009 rozsudok súdu prvého stupňa 3 4 Cdo 414/2013 z
  15. septembra 2006 č.k. 12 C 224/2005-166 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s poukazom na potrebu zamerať dokazovanie aj na otázku moţného nadobudnutia vlastníctva vydrţaním. Okresný súd Dunajská Streda po vrátení mu veci odvolacím súdom v poradí druhým rozsudkom z
  16. októbra 2010 č.k. 9 C 47/2010-75 ţalobu ţalobkyne znovu zamietol, keď na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, ţe ţaloba nebola podaná dôvodne. Uviedol, ţe ţaloba bola podaná
  17. decembra 2005 pričom ţalobkyňa sa domáhala určenia vlastníckeho práva jej právnych predchodcov k nehnuteľnostiam presne špecifikovaným písomným podaním zo
  18. mája 2006, ktorým doplnila ţalobu a špecifikovala ţalobný petit. Zamietajúci výrok odôvodnil tým, ţe vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam v súčasnosti svedčí štátu a ţalovanej 1/, pričom nehnuteľnosti patriace do vlastníctva štátu sú v súčasnosti spravované ţalovanými 2/ aţ 4/. Dospel k záveru, ţe ţalobkyňa nepreukázala, ţe konfiškačné rozhodnutie nebolo vydané, pretoţe k tomuto záveru nemoţno dospieť len na základe oznámenia z archívov, ţe rozhodnutie o konfiškácii sa v nich nenachádza, keďţe zápis vlastníckeho práva Č. štátu zo
  19. októbra 1960 v pozemkovej knihe skutočnosť o existencii konfiškačného rozhodnutia predpokladá. Súd mal za to, ţe štát získal vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam konfiškátom a pokiaľ by aj ţalobkyňa túto skutočnosť akokoľvek spochybňovala, nemohlo byť ţalobe vyhovené, nakoľko prevzatím nehnuteľností štátom a ich uţívaním uplynula vydrţacia doba, čo opäť svedčí vlastníckemu právu pre štát. Uviedol, ţe vydrţacia doba pre vznik vlastníckeho práva začala plynúť najneskôr od
  20. januára 1951 a jednoznačne uplynula do roku 1964, kedy bol prijatý nový Občiansky zákonník (zákonom č. 40/1964 Zb.), z ktorého dôvodu nemohla byť ţalobkyňa v spore úspešná a tieţ s poukazom na platnú právnu úpravu novely Občianskeho zákonníka zákonom č. 509/1991 Zb. (účinnou od
  21. januára 1992), podľa ktorého sa v zmysle § 134 ods. 1 oprávnený drţiteľ stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretrţite v drţbe po dobu 3 rokov, ak ide o hnuteľnosť a po dobu 10 rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Pritom do doby, počas ktorej mal oprávnený drţiteľ vec v drţbe, je potrebné započítať aj drţbu vykonanú pred
  22. januárom
  23. Účinky vydrţania v zmysle tejto právnej úpravy tak mohli nastať najskôr k
  24. januáru 1992, teda jednoznačne pred podaním ţaloby ţalobkyňou. Z toho dôvodu nebolo moţné ţalobe vyhovieť a preto ju súd zamietol. Rozhodnutie o trovách konania si ponechal na samostatné rozhodnutie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 4 4 Cdo 414/2013 Na odvolanie ţalobkyne Krajský súd v Trnave v poradí druhým rozsudkom z
  25. decembra 2011 sp. zn. 9 Co 67/2011 rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Uviedol, ţe si osvojil náleţité a presvedčivé odôvodnenie napadnutého uznesenia (správne rozsudku – pozn. dovolacieho súdu), na ktoré v celom rozsahu poukazuje a len v súvislosti s odvolacími námietkami a na potvrdenie správnosti uznesenia (správne rozsudku) doplnil ďalšie dôvody, v ktorých uviedol, ţe od doby opustenia majetku právnymi predchodcami ţalobkyne nie v rámci výmeny obyvateľstva medzi M. a Č. republikou, ale na základe ich slobodného rozhodnutia – pravdepodobne pred
  26. februárom X. – sporné nehnuteľnosti po konfiškácii uţíval Č. štát, resp. správcovia alebo štátne podniky, ktoré niektoré časti majetku právnych predchodcov ţalobkyne prevzali na základe zmluvy. Do uţívania predmetných nehnuteľností v dobrej viere a na základe právneho dôvodu vstúpil Č. štát na základe konfiškačného rozhodnutia, o čom svedčí zápis v pozemkovej knihe zo
  27. júla 1960 a od toho času ich uţíval nerušene. Ţalobkyňa sa mylne domnieva, ţe súd vo veci rozhodol o alternatívnom nadobudnutí vlastníctva sporných nehnuteľností štátom, pretoţe jednoznačne uzatvoril, ţe došlo k nadobudnutiu vlastníctva na základe konfiškačného rozhodnutia, keďţe ţalobkyňa existenciu takéhoto rozhodnutia nevyvrátila a o konfiškácii sa právni predchodcovia ţalobkyne dozvedeli z listu Krajského národného výboru v Bratislave z
  28. júna
  29. Ďalej odvolací súd uviedol, ţe aj keby ţalobkyňa bez pochybností preukázala, ţe ku konfiškácii nedošlo a nehnuteľnosti neprešli na štát na základe zápisu zo
  30. júla 1960, nehnuteľnosti štát vydrţal najneskôr od
  31. januára
  32. Ku dňu podania ţaloby
  33. decembra 2005 sporné nehnuteľnosti jednoznačne patrili do vlastníctva štátu, pretoţe najneskôr do
  34. januára 2002 došlo k vydrţaniu tohto majetku ţalovanými. Odvolací súd poukázal na to, ţe ţalobkyňa ani jej právni predchodcovia sa o sporné nehnuteľnosti po ich opustení nezaujímali od roku X., resp. 1952, teda viac ako 50 rokov. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Rozsudok odvolacieho súdu napadla ţalobkyňa dovolaním a navrhla oba rozsudky súdov niţších stupňov zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p. t.j., ţe odvolací súd jej svojim postupom odňal moţnosť konať pred súdom tým, ţe nevyhodnotil jej rozsiahlu argumentáciu v odvolaní, čím porušil jej právo na riadne odôvodnenie rozsudku a nevyporiadal sa ani s judikatúrou, na ktorú poukázala uţ v prvostupňovom konaní ani s judikatúrou, na ktorú poukázala prvýkrát v odvolacom konaní a odignoroval jej rozsiahlu argumentáciu brojacu proti neprimerane stručnému, povrchnému a odborne nekvalifikovanému odôvodneniu prvostupňového 5 4 Cdo 414/2013 rozsudku. Prvostupňový ale ani odvolací súd sa najmä nevyporiadal s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky č. III. ÚS 192/06, v zmysle ktorého je súd povinný argumentačne sa vyporiadať s predchádzajúcou judikatúrou. Uviedla, ţe uţ vo svojom ţalobnom návrhu poukazovala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 110/2000 a napriek výslovnému naliehaniu z jej strany sa súd argumentačne s týmto rozhodnutím a rovnako aj nálezom ústavného súdu nevyporiadal. Na základe toho dovolateľka vyslovila názor, ţe rozhodnutia oboch súdov boli arbitrárne, t.j. závery súdov v zmysle platných zákonov a platnej judikatúry neboli zdôvodnené, čím bolo porušené právo ţalobkyne konať pred súdom a právo na spravodlivý proces garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ţalovaná 1/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, ţe dôvody dovolania sú účelové a dovolateľka neuvádza ţiadne nové skutočnosti. V konaní bolo preukázané, ţe nehnuteľnosti boli skonfiškované. Navrhla dovolanie ţalobkyne odmietnuť. Ţalovaný 3/ navrhol dovolanie zamietnuť (zrejme odmietnuť) pretoţe postupom súdu nedošlo k odňatiu moţnosti ţalobkyni konať pred súdom. Ţalovaní 2/ a 4/ vyjadrenie k dovolaniu nepodali. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom, pretoţe právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu moţno napadnúť dovolaním len vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O.s.p. V zmysle ustanovenia § 238 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok, ktorým sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci 6 4 Cdo 414/2013 rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom v jeho výroku prípustnosť dovolania nevyslovil, ani v tejto veci nebolo dovolacím súdom vydané predchádzajúce rozhodnutie, v ktorom by dovolací súd vyslovil záväzný právny názor v tejto veci – rozsudok odvolacieho súdu bol zrušený z dôvodu procesného pochybenia), je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania ţalobkyne z § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. nemoţno vyvodiť. Vzhľadom na zákonnú povinnosť dovolacieho súdu podľa § 242 ods. 1 vety druhej O.s.p. sa však bolo potrebné zaoberať i prípadnou existenciou vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p. a to osobitne so zameraním sa na vadu tvrdenú dovolaním (keď podľa argumentácie v dovolaní malo dôjsť k odňatiu moţnosti ţalobkyni ako účastníčky konania konať pred súdom v dôsledku nedostatočného určenia, z akého právneho dôvodu súd usudzuje, ţe návrhu ţalobkyne nie je moţné vyhovieť), t.j. namietla, ţe konanie odvolacieho súdu je v danom prípade postihnuté procesnou vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Vady konania vymedzené v § 237 O.s.p. sú porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z
  35. decembra 1994, séria A č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťaţnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z
  36. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje v dovolacom konaní, t.j. v konaní, v ktorom sa na základe mimoriadneho opravného prostriedku domáha ochrany pred dovolacím súdom z dôvodov, ktoré výslovne upravuje procesné právo. Jedným z takých dôvodov je aj odňatie moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), pod ktorým pochybením súdu sa rozumie postup súdu, ktorým znemoţnil účastníkovi realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok 7 4 Cdo 414/2013 dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom i k právnej stránke veci a pod.). Rovnako do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí právo kaţdého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. To platí aj pre výklad a pouţívanie procesnoprávnych predpisov. Vydaniu rozhodnutia súdu musí predchádzať zákonné konanie (fair proces), t.j. taký postup súdu, v ktorom je zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov. Na zabezpečenie tejto ochrany priznáva Občiansky súdny poriadok účastníkovi procesné práva, medzi ktoré patrí aj právo vyjadrovať sa k tvrdeným skutočnostiam, navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie a vyjadrovať sa aj k právnym dôsledkom z nich vyplývajúcim. Ide o procesné práva, ktoré môţe účastník uplatniť nielen v konaní na súde prvého stupňa, ale aj v odvolacom konaní. Ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. stanovuje povinnosť súdu riadne a presvedčivo odôvodniť rozsudok. Tejto povinnosti zodpovedá procesné právo účastníka konania na také odôvodnenie rozsudku, ktoré spĺňa poţiadavky vyplývajúce z uvedeného ustanovenia. Nedostatok riadneho a presvedčivého odôvodnenia rozsudku je porušením práva účastníka na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretoţe sa mu tým odníma moţnosť vnímať rozsudok ako logicky pochopiteľný celok a súčasne moţnosť náleţite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci vyuţitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov, a teda moţnosť riadne konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (por. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 171/2005 a nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 393/08, I. ÚS 342/2010, III. ÚS 198/2011). Presvedčivosť odôvodnenia rozsudku znamená, ţe premisy uvedené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým súd na základe týchto premís dospel, sú pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, vzájomne bezrozporné a spravodlivé. 8 4 Cdo 414/2013 V predmetnej veci odvolací súd v súvislosti s potvrdením rozsudku súdu prvého stupňa uviedol, ţe si osvojuje náleţité a presvedčivé odôvodnenie napadnutého uznesenia (správne rozsudku), na ktoré v celom rozsahu poukazuje. Na zdôraznenie jeho správnosti uviedol, ţe po konfiškácii sporné nehnuteľnosti uţíval Č. štát, ktoré nadobudol v dobrej viere a na základe právneho dôvodu. Zdôraznil, ţe i keby ţalobkyňa bez pochybností preukázala, ţe ku konfiškácii nedošlo a nehnuteľnosti neprešli na štát na základe zápisu zo
  37. júla 1960, sporné nehnuteľnosti štát vydrţal najneskôr od
  38. januára 1992 a ku dňu podania ţaloby patrili do vlastníctva štátu, pretoţe najneskôr do
  39. januára 2002 došlo k vydrţaniu vlastníctva. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu bolo tak potrebné posudzovať v spojení s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa. Zamietnutie ţaloby o určenie, ţe nehnuteľnosti patria do dedičstva po troch právnych predchodcoch ţalobkyne, súd prvého stupňa odôvodnil tým, ţe „štát získal vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam konfiškátom a pokiaľ by aj ţalobkyňa túto skutočnosť akokoľvek spochybňovala, nemohlo by byť ţalobe vyhovené, nakoľko prevzatím nehnuteľností štátom a ich uţívaním uplynula aj vydržacia lehota (správne doba), čo opäť svedčí vlastníckemu právu k sporným nehnuteľnostiam pre štát.“. Podľa názoru dovolacieho súdu odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa trpí absenciou preskúmateľnosti a presvedčivosti. Súd prvého stupňa z deviatich strán rozsudku úvahu prečo ţalobu zamietol zhrnul do jedného záverečného odseku, v ktorom sa vzhľadom na predchádzajúci pokyn odvolacieho súdu vo väčšom rozsahu zaoberal otázkou vydrţania vlastníctva štátom (avšak bez jednoznačného určenia, kedy k vydrţaniu malo dôjsť – v predchádzajúcom rozsudku jednoznačne dospel k záveru, ţe nehnuteľnosti boli konfiškované), pričom na zvyšných stranách rekapituluje priebeh predchádzajúceho konania, opakuje vyjadrenia účastníkov a cituje jednotlivé zákonné ustanovenia. Z obsahu odôvodnenia nie je moţné zistiť, či dôvodom pre zamietnutie ţaloby bola konfiškácia majetku právnych predchodcov ţalobkyne, alebo vydržanie vlastníctva štátom. Poţiadavka na jasné a presvedčivé odôvodnenie rozsudku vyplývajúca z ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. je z hľadiska práva na spravodlivé súdne konanie mimoriadne dôleţitá. V prejednávanej veci sa ţalobkyňa domáhala určenia, ţe predmetné nehnuteľnosti 9 4 Cdo 414/2013 špecifikované v petite ţaloby patria do dedičstva po poručiteľoch J., zomr. X., po M., zomr. X. a po H., rod. K.K. zomr. X.. Ústrednou otázkou v prejednávanej veci tak bolo vyriešenie, či došlo ku konfiškácii majetku právnych predchodcov ţalobkyne a v kladnom prípade, kedy sa tak stalo (keď M. zomrela v roku X., J. v roku X. a H. v roku X.), t.j., či ku dňu ich smrti im (kaţdému jednotlivo) vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam svedčalo alebo nie. Bolo potrebné konštatovať, ţe jednoznačnú odpoveď na túto otázku nedáva tak prvostupňový, ako ani odvolací rozsudok. Dovolací súd preto povaţoval za dôvodnú námietku ţalobkyne, ţe súdy jednoznačne neurčili právny dôvod, pre ktorý bola ţaloba ţalobkyne zamietnutá. Dovolací súd na tomto mieste povaţuje za potrebné uviesť, ţe ak boli predmetné nehnuteľnosti právnym predchodcom ţalobkyne konfiškované na základe nar. SNR č. 104/1945 Sb., či Dekrétu prezidenta republiky č. 108/1945 Sb., titulom pre nadobudnutie vlastníctva štátom bola konfiškácia, teda nemohlo prichádzať do úvahy nadobudnutie vlastníctva štátu vydrţaním, naviac, s pochybným určením počiatku plynutia vydrţacej doby a ešte pochybnejším určením jej uplynutia. Dovolací súd dáva odvolaciemu súdu do pozornosti, ţe nadobudnúť vlastníctvo k určitej veci platne je moţné iba jedným spôsobom (nie „buď – alebo“), ktorý je potrebné jednoznačne určiť, pričom ak by malo ísť o nadobudnutie vlastníctva vydrţaním, je nevyhnutné presné určenie dátumu (deň, mesiac, rok) kedy začala plynúť vydrţacia doba a presné určenie dátumu, kedy k nadobudnutiu vlastníctva uplynutím vydrţacej doby došlo. Pokiaľ súd v prejednávanej veci dospeje k záveru, ţe v čase svojej smrti ani jeden z právnych predchodcov ţalobkyne nebol vlastníkom sporných nehnuteľností z dôvodu, ţe už skôr (pred dňom ich smrti) došlo ku konfiškácii tohto majetku, je bezpredmetné sa zaoberať otázkou vydrţania vlastníctva v tomto konaní (o určenie, ţe predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva). Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu nie je moţné zistiť, či štát nadobudol vlastníctvo na základe konfiškácie alebo vydržaním. Tým, ţe odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia stotoţnil s odôvodnením prvostupňového rozsudku nespĺňajúceho poţiadavky riadneho a presvedčivého odôvodnenia, ktoré naviac ešte zavŕšil konštatovaním o nadobudnutí vlastníctva štátu vydrţaním, bolo konanie postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Nepresvedčivé odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, majúce za následok odňatie moţnosti ţalobkyne konať pred súdom, zakladalo nielen prípustnosť, ale aj dôvodnosť podaného dovolania. Dovolací súd preto podľa § 243b ods. 1 O.s.p. rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie 10 4 Cdo 414/2013 konanie. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  40. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  41. decembra 2014 JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.