opravným uznesením z
opravným uznesením a ţalovanému nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. S odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa sa v celom rozsahu stotoţnil; osobitne sa vyjadril k ţalobcom tvrdenému bezdôvodnému obohateniu ţalovaného. Poukazujúc na zásadu vigilantibus iura (bdelým patrí právo) uviedol, ţe je na účastníkoch záväzkového vzťahu, aby sa o svoje práva starali. Preto je pre posúdenie vzniku prípadného bezdôvodného obohatenia (získaného plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol) potrebné zohľadniť aj postup účastníkov tohto vzťahu po jeho zániku. Keďţe v konaní bol preukázaný pôvodný úmysel ţalobcu nábytok ţalovanému odpredať, nemoţno súhlasiť s tvrdením ţalobcu o bezdôvodnom zadrţiavaní nábytku ţalovaným, ktorý by sa tým mal bezdôvodne obohatiť. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil poukazom na § 224 ods. 1 O.s.p.
1 O.s.p. a § 151 ods. 1, 2 O.s.p. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie, ktoré odôvodnil ustanoveniami § 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ O.s.p. Namietal, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov nemajú oporu ani v slovenskom právnom poriadku, ani v práve Európskej únie. Súd prvého stupňa pri vykonávaní a hodnotení dôkazov postupoval v rozpore s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku o dokazovaní, keď nevykonal dôkazy navrhnuté ţalobcom (§ 120 ods. 1 O.s.p.) ani ďalšie dôkazy potrebné na spoľahlivé zistenie skutkového stavu (§ 120 ods. 2 O.s.p.), a vykonané dôkazy hodnotil nesprávne len v prospech ţalovaného, čo malo za následok porušenie rovnosti účastníkov v konaní. Odvolací súd si „neúplné, povrchné, teda takmer ţiadne dokazovanie prvostupňového súdu“ osvojil, a vlastné ani neuskutočnil, čím si nezadováţil riadny podklad pre svoje rozhodnutie, ktoré navyše nesprávne odôvodnil z kontextu vytrhnutým a na vec sa nevzťahujúcim princípom rímskeho práva vigilantibus iura. Ak by aj ţalobca uplatnenie tohto princípu akceptoval, nie je odôvodnený záver odvolacieho súdu, ţe by o svoje práva nedbal, nakoľko otázku ďalšieho uţívania nábytku so ţalovaným riešil. Súdy opomenuli skutočnosť, ţe ţalobcovi bolo po dobu 3 Cdo 65/2010 3 bezdôvodného zadrţiavania nábytku ţalovaným odopreté jeho právo slobodne nakladať so svojím vlastníctvom, a nesprávne aplikovali ustanovenia Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení. Odvolací súd svoje rozhodnutie „zmätočne“ odôvodnil ustanoveniami § 214 ods. 1, 2 O.s.p. v spojení § 156 ods. 3 O.s.p., ktorých paralelné pouţitie znamená, ţe „na odvolacom súde sa konalo aj s pojednávaním aj bez pojednávania“. Postup podľa § 156 ods. 3 Občiansky súdny poriadok „vo zvláštnych prípadoch umoţňuje“, avšak v danom prípade podmienky pre rozhodnutie bez pojednávania neboli splnené, nakoľko nebol spoľahlivo zistený skutkový stav veci; okrem toho odvolací súd nezohľadnil, ţe ţalobca ani jeho právny zástupca „sa v ţiadnom prípade nemohli dozvedieť o existencii úradnej vyhlášky o termíne odvolacieho konania, vyvesenej na tabuli v budove súdu“, čím došlo k porušeniu práva ţalobcu na spravodlivý proces. Z uvedených dôvodov ţiadal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ţalovaný sa k dovolaniu ţalobcu nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno týmto opravným prostriedkom napadnúť (§ 236 a nasl. O.s.p.). Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, a proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. 3 Cdo 65/2010 4 Ţalobca dovolaním napadol rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky ţiadneho z uvedených rozsudkov. Z tohto dôvodu je zrejmé, ţe dovolanie nie je v zmysle § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné. Prípustnosť dovolania ţalobcu by v danom prípade prichádzala do úvahy len vtedy, ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Dovolací súd preto so zreteľom na § 242 ods. 1 O.s.p. skúmal, či prípustnosť dovolania nezakladá niektorá z nich. Podľa § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku i uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba zdôrazniť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. nie je právne významné samotné tvrdenie účastníka o existencii určitej procesnej vady, ale aţ zistenie, ţe k namietanej vade skutočne došlo. Dovolateľ v danej veci namietal predovšetkým nedostatky týkajúce sa vykonávania a hodnotenia dôkazov, ktoré mali viesť k porušeniu rovnosti účastníkov v konaní, ako aj nesprávny postup odvolacieho súdu v súvislosti s rozhodovaním o odvolaní a v tom spočívajúce porušenie svojho práva na spravodlivý súdny proces. Právo na rovnosť v konaní je v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky súčasťou práva na spravodlivý súdny proces a prejavuje sa vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd. Rovnosť účastníkov v občianskom súdnom konaní bliţšie charakterizuje § 18 O.s.p., podľa ktorého účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv. Táto zásada sa premieta aj v ďalších ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku, predovšetkým v ustanoveniach upravujúcich vedenie konania a priebeh dokazovania, kde ju ale nemoţno vykladať ako (absolútnu) viazanosť súdu procesnými návrhmi účastníkov. 3 Cdo 65/2010 5 Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je však uţ vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Z obsahu spisu nevyplýva, ktorým konkrétnym návrhom ţalobcu na vykonanie dokazovania súd prvého stupňa nevyhovel, keďţe ním predloţené listinné dôkazy i navrhnutý výsluch jeho konateľky prostredníctvom doţiadaného súdu vykonal, a vykonanie iných dôkazov ţalobca nenavrhol (č.l. 66, 70, 74 – 75, 151 – 152 spisu); no ak by aj súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy ako navrhol ţalobca, následkom môţe byť len neúplnosť skutkových zistení (vedúca k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie procesná vada podľa § 237 písm. f/ O.s.p. (pozri napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a 125/1999). Pokiaľ ide o nevykonanie ďalších dôkazov podľa § 120 ods. 2 O.s.p., dovolací súd dáva do pozornosti dovolateľa, ţe ďalšie dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu je súd povinný vykonať (hoci ich účastníci nenavrhli) len v konaniach výslovne uvedených v § 120 ods. 2 O.s.p., ktorý sa na daný prípad nevzťahuje. Ani namietané nesprávne hodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Ak aj súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne; táto samotná skutočnosť však prípustnosť dovolania nezakladá a nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, ak je dovolanie procesne prípustné (§ 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p.). K námietke nevykonania dokazovania odvolacím súdom dovolací súd poukazuje na ustanovenia § 213 ods. 3 aţ 5 O.s.p., z ktorých vyplýva, ţe rozhodnutie o potrebe doplnenia či zopakovania dokazovania v odvolacom konaní závisí výhradne od úvahy odvolacieho súdu. Tvrdenia dovolateľa o nedostatkoch dokazovania a s nimi súvisiaceho porušenia rovnosti v konaní sú teda neopodstatnené. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umoţniť kaţdému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a pouţití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo 3 Cdo 65/2010 6 účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04; pozri vyššie), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho poţiadavkami (I. ÚS 50/04). Porušenie práva na spravodlivý súdny proces dovolateľ odôvodňuje nesprávnym postupom odvolacieho súdu spočívajúcim v „zmätočnom“ odôvodnení rozhodnutia ustanoveniami § 214 ods. 1, 2 O.s.p. v spojení § 156 ods. 3 O.s.p., a vyhlásením rozhodnutia bez nariadenia pojednávania. Ustanovenie § 214 O.s.p. upravuje, v ktorých prípadoch sa na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej pojednávanie nariaďuje (ods. 1; t.j. v prípadoch, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, c/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem) a v ktorých nie (ods. 2; v ostatných prípadoch). Ustanovenie § 156 ods. 3 O.s.p. umoţňuje súdu vo veciach, v ktorých rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, vyhlásiť rozsudok aj bez prítomnosti účastníkov konania, resp. ich zástupcov, ak miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámi na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Paralelné pouţitie citovaných ustanovení v odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu nemoţno logicky vykladať tak, ţe „na odvolacom súde sa konalo aj s pojednávaním aj bez pojednávania“, ako tvrdí dovolateľ, ale jedine tak, ţe odvolací súd po tom, ako dospel k záveru, ţe ide o „ostatný prípad“ v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p., vyuţijúc svoju zákonnú moţnosť nenariadil na prejednanie odvolania pojednávanie (skutočnosť, či v danom prípade boli alebo neboli splnené podmienky na rozhodnutie bez nariadenia pojednávania, neprislúcha hodnotiť účastníkovi konania, ale len odvolaciemu súdu – pozn. dovolacieho súdu), a vzhľadom k poţiadavke verejného vyhlásenia rozsudku postupoval podľa § 156 ods. 3 O.s.p. Nemoţno súhlasiť ani s názorom dovolateľa, ţe postup podľa tohto ustanovenia Občiansky súdny poriadok umoţňuje iba „vo zvláštnych prípadoch,“ nakoľko ide o postup v činnosti súdov celkom beţný, aplikovaný práve v prípadoch, kedy sa ústne pojednávanie nenariaďuje (popri nariadení pojednávania by totiţ nemal zmysel), a plne v súlade so zákonom bez ohľadu na to, či sa účastník, resp. jeho právny zástupca o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku skutočne dozvie. Uvedené vady preto dovolateľ namieta bezdôvodne. Existencia dovolateľom namietaných vád konania zakladajúcich prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. sa v dovolacom konaní nepreukázala. Procesné vady 3 Cdo 65/2010 7 konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. dovolateľ netvrdil a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. Dovolanie je výslovne odôvodnené aj existenciou inej vady, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), a podľa obsahu dovolacích námietok (nesprávna aplikácia princípu vigilantibus iura, odopretie práva ţalobcu slobodne nakladať so svojím vlastníctvom, nesprávna aplikácia ustanovení Občianskeho zákonníka) aj nesprávnym právnym posúdením veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Inou vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Vada tejto povahy je síce relevantným dovolacím dôvodom, ktorý moţno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, sama osebe (i keby k nej skutočne došlo) ale prípustnosť dovolania nezakladá. Či uţ teda konanie, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, bolo alebo nebolo postihnuté procesnou vadou v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (pozn.: dovolací súd napadnuté rozhodnutie z tohto aspektu neposudzoval), nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania. Obdobne tieto závery platia i pre nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Nesprávne právne posúdenie veci je síce prípustným dovolacím dôvodom (ktorý moţno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné), samo ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. Vzhľadom k uvedenému dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie je v prejednávanej veci procesne neprípustné, preto ho v zmysle § 243b ods. 5 O.s.p.
1 písm. c/ O.s.p. odmietol. Riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, otázkou vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu sa nezaoberal. 3 Cdo 65/2010 8 V dovolacom konaní úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov konania voči ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p.
1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd mu však náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, lebo nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 22. novembra 2010 JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.