názoru súdu matka nepreukázala dostatočným spôsobom dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 77 ods. 1 Zákona o rodine). Aj keď matka bola v roku 2013 hospitalizovaná a následne sa podrobovala rehabilitáciám, nemala zamedzený prístup k súdu a mala možnosti uplatniť nárok na zvýšenie výživného pred uvedeným dňom. Okrem toho súd prihliadol na to, že otec kompenzoval zvýšené náklady na výživu dieťaťa tým, že okrem stanovenej výšky výživného, ktorú uhrádza riadne a pravidelne, poskytuje dieťaťu aj iné plnenia vo forme rozličných nákupov. Súd v zmysle § 63 ods. 1 Zákona o rodine rozhodol aj o tvorbe úspor pre maloletú, lebo to pomery otca umožňujú. Pri výpočte zročného výživného vychádzal z toho, že dosiaľ stanovené výživné predstavovalo 83 € mesačne. Pokiaľ súd zvýšil výživné na sumu 300 €, rozdiel medzi doterajšou výškou výživného a novo stanovenou výškou výživného predstavuje 217 € mesačne. Tak, ako pomerne rozdelil vyplácanie výživného, rozdelil aj vyplácanie zročného výživného. V prevyšujúcej časti považoval návrh matky za nedôvodný, a preto ho zamietol. Na odvolanie matky Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z
jeho veku, školského zaradenia, fyzickej a duševnej vyspelosti, zdravotného stavu, oprávnených kultúrnych a spoločenských potrieb, záujmov a podobne. Odôvodnenými sú aj ďalšie potreby dieťaťa, vrátane tvorby úspor, ktoré síce nie sú nevyhnutné, ale so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu sú prospešné pre všestranný vývoj dieťaťa. Pre určenie výšky výživného pre dieťa sú rozhodujúce reálne zárobkové možnosti, schopnosti a majetkové pomery každého z rodičov. Súd pri rozhodovaní musí vziať na zreteľ aj to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará.
názoru odvolacieho súdu je v danom prípade otec spôsobilý bez ohrozenia vlastnej výživy prispievať maloletej na výživu sumou 500 € mesačne. Táto suma spolu s rodinnými prídavkami a určitou finančnou čiastkou aj zo strany matky dieťaťa, ktorej osobná starostlivosť o maloletú takto vyspelú už v plnom rozsahu nenahrádza platenie výživného, zodpovedá všetkým potrebám a záujmom maloletej a zároveň vyrovnáva životnú úroveň maloletej so životnou úrovňou jej rodičov. Takto určené výživné je primerané potrebám maloletej a možnostiam otca. Odvolací súd nepovažoval za dostatočné zvýšenie výživného len na sumu 300 € mesačne tak, ako rozhodol súd prvého stupňa. V zmysle § 63 4 3 Cdo 18/2015 ods. 1 Zákona o rodine rozhodol pritom aj o tvorbe úspor pre maloletú, lebo to dovoľujú majetkové pomery otca. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal (23. decembra 2014) dovolanie otec. Uviedol, že postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, že jeho rozhodnutie nespĺňa požiadavky na riadne odôvodnenie (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd vôbec neuviedol, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa riadil pri zaujímaní záveru o splnení predpokladov pre zvýšenie výživného vo výške požadovanej matkou. V priebehu konania otec preukázal, že po odpočítaní všetkých jeho pravidelných výdavkov mu zostáva suma 482,80 €, z ktorej logicky nemôže mesačne platiť výživné na maloletú vo výške 500 €. Výdavky, ktoré matka vyčíslila vo výške 460 €, sú minimálne vo výške 60 € (sporenie maloletej) neopodstatnené a nepreukázané. Mesačné výdavky maloletej tak predstavujú nanajvýš 400 €, výživné v tejto výške by jej ale mali platiť mesačne obaja rodičia
svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Maloletá má už pätnásť rokov a matka osobnou starostlivosťou o ňu nevyvažuje vyživovaciu povinnosť tak, ako predtým. Mesačné príjmy matky, ktorá je tiež poberateľkou rodinných prídavkov, sú pritom nadštandardné. Otec v konaní preukázal aj svoj podiel na rôznych nákupoch pre účely maloletej; suma na ne predstavuje mesačne okolo 75 €. Odvolací súd v napadnutom rozsudku nevysvetlil, či a s akými závermi prihliadol na tieto skutočnosti. Konštatovanie odvolacieho súdu, že za primerané mesačné výživné nemožno považovať 300 €, ale 500 €, je úplne nepreskúmateľné. Záver odvolacieho súdu, že v porovnaní s rokom 2005 došlo k zmene pomerov u všetkých účastníkov, je síce správny, ale odvolací súd nesprávne vyhodnotil, že na strane maloletej (ktorá odchádza študovať do Bratislavy) a matky (ktorej príjmy vzrástli) ide o zmeny „pozitívne“. Odvolací súd primerane nereagoval na argumentáciu otca v priebehu odvolacieho konania a len prevzal dôvody prvostupňového rozhodnutia, i keď nešlo o prípad, na ktorý sa vzťahuje ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. Skutočnosť, že rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný, zakladá
názoru otca procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a prípustnosť jeho dovolania
tohto ustanovenia. Vzhľadom na to žiadal napadnuté rozhodnutie buď zrušiť (a vec vrátiť na ďalšie konanie), alebo zmeniť. Matka vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že dovolanie otca je v zmysle § 238 ods. 4 O.s.p. procesne neprípustné, napadnuté rozhodnutie je vecne správne a náležite 5 3 Cdo 18/2015 odôvodnené. Dovolateľ zo svojich subjektívnych hľadísk spochybňuje správnosť skutkových a právnych záverov súdov, pričom jeho dovolacia argumentácia je zhodná s tým, čo tvrdil už v konaní pred prvostupňovým a odvolacím súdom. Žiadala, aby dovolací súd dovolanie odmietol a priznal jej náhradu trov dovolacieho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred
názoru ESĽP v žiadnom prípade však za takú vadu nemožno označiť skutočnosť, že na predmet konania existujú dva odlišné právne názory [viď napríklad Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z
ktorej z prípadov, v ktorých výnimočne pripúšťa dovolanie (§ 238 ods. 1 O.s.p.), vylučuje tie, v ktorých dovolanie nemá byť prípustné (viď napríklad § 238 ods. 4 a 5 O.s.p.). 2. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.
1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého 7 3 Cdo 18/2015 stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4 O.s.p.
4 O.s.p. dovolanie nie je prípustné vo veciach upravených Zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení. V danom prípade dovolanie smeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), prípustnosť dovolania ale vylučuje to, že napadnutým rozsudkom bolo rozhodnuté vo veci upravenej Zákonom o rodine (viď ustanovenia § 62 až 65 Zákona o rodine). Dovolanie otca teda
prípustné nie je. 3. Podané dovolanie by mohlo byť procesne prípustné, len ak v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania
O.s.p., ale sa zaoberal tiež otázkou, či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania
uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade 8 3 Cdo 18/2015 vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo. Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdil a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
názoru otca dôjsť tým, že odvolací súd v rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p. rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, v odôvodnení sa nezaoberal všetkými námietkami, ktoré uviedol v priebehu konania a potom zopakoval v odvolaní, v dôsledku čoho je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné. Judikatúra najvyššieho súdu – viď R 111/1998 – považuje však nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu nižšieho stupňa (len) za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.; vada tejto povahy ale prípustnosť dovolania nezakladá.
právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte 9 3 Cdo 18/2015 naďalej plne opodstatnený aj v prejednávanej veci. Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti ako tzv. inej vady konania (teda nie vady konania v zmysle § 237 O.s.p.) vyplýva aj z viacerých rozhodnutí najvyššieho súdu (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. 3 Cdo 49/2011, 3 Cdo 165/2011, 3 Cdo 84/2012, 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010, 2 MCdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008, 5 Cdo 216/2010, 7 Cdo 52/2011, 7 Cdo 109/2011 a 1 ECdo 10/2014). Správnosť takéhoto nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu a jej dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvávali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011, III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 90/2013). Dovolací súd osobitne poukazuje na to, že ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania
f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania
2 písm. b/ O.s.p.“. Na doloženie aktuálnosti tohto právneho náhľadu na danú problematiku dovolací súd uvádza, že ústavný súd v uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014 opätovne zaujal stanovisko k tomu, či prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého uznesenia (ne)zakladá vadu konania
f/ O.s.p., pričom zotrval „na opakovane vyslovenom závere (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012) o ústavnej udržateľnosti názoru najvyššieho súdu,
ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania
f/ O.s.p.“. Ústavný súd v uznesení zo 14. januára 2015 sp. zn. III. ÚS 1/2015 konštatoval, že najvyšší súd v súlade so svojou stabilnou „dovolacou“ judikatúrou náležite zdôvodnil, prečo nedostatočné odôvodnenie odvolacieho rozhodnutia nezakladá prípustnosť dovolania
f/ O.s.p. Postoj najvyššieho súdu v tejto otázke nesignalizuje arbitrárnosť či zjavnú neodôvodnenosť, a to hlavne s ohľadom na povahu dovolacieho konania ako mimoriadneho opravného konania, ktorým sa preskúmava právoplatné rozhodnutie a zasahuje sa ním do nastoleného stavu právnej istoty účastníkov konania. 10 3 Cdo 18/2015 Vzhľadom na to, že dovolanie otca smeruje v danej veci proti takému zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci upravenej Zákonom o rodine, dovolací súd uvádza, že z právnej úpravy obsiahnutej v ustanoveniach § 238 ods. 1 a 4 O.s.p. je zrejmé, že zákonodarca v nej – zohľadňujúc mimoriadny charakter dovolania a možné dôsledky zrušenia rozhodnutia dovolacím súdom – vyjadril na jednej strane vôľu, aby určité rozsudky (výnimočne) napriek tomu, že už nadobudli právoplatnosť, mohli byť predmetom preskúmania v dovolacom konaní (§ 238 ods. 1 O.s.p.); na druhej strane tým ale zároveň vyjadril vôľu, aby iné rozsudky (§ 238 ods. 4 O.s.p.) nemohli byť v zmysle týchto ustanovení predmetom preskúmania v dovolacom konaní. Keďže zákonodarca v § 238 ods. 4 O.s.p. celkom zreteľne vyjadril zámer, aby rozsudok odvolacieho súdu vydaný vo veci upravenej Zákonom o rodine nebolo možné podrobiť dovolaciemu prieskumu (i keby prípadne spočíval na nesprávnej aplikácii alebo interpretácii zákona), bolo by nielen nelogické a v rozpore s výnimočnou povahou dovolania, ale aj z materiálneho hľadiska neakceptovateľné, pokiaľ by právnou úpravou obsiahnutou v § 237 písm. f/ O.s.p. vyjadril zároveň („súbežnú“) vôľu zabezpečiť účastníkovi konania možnosť dovolacieho prieskumu v prípade takého rozsudku odvolacieho súdu uvedeného v § 238 ods. 4 O.s.p., ktorý možno (azda aj alebo pravdepodobne) spočíva na správnych záveroch, o ich správnosti sa ale nedá celkom presvedčiť a v dovolacom konaní ju nemožno s istotou a do všetkých detailov preveriť, lebo odvolací súd svoje závery v odôvodnení rozsudku nevyjadril spôsobom absolútne jasným, určitým, celkom presvedčivým alebo relevantnú problematiku plne vyčerpávajúcim. So zreteľom na vyššie uvedené dovolací súd uzatvára, že ak by aj bola opodstatnená argumentácia otca, v zmysle ktorej je napadnuté rozhodnutie nedostatočne odôvodnené, neobsahuje odpovede na všetky jeho relevantné otázky a námietky, nevyhodnocuje náležite výsledky vykonaného dokazovania jednotlivo a ani vo vzájomných súvislostiach, neodstraňuje rozpory v skutkových tvrdeniach alebo zisteniach, nevysvetľuje úvahy súdu pri určovaní výšky výživného, ani okolnosti, z ktorých pri tom vychádzal (dovolací súd sa opodstatnenosťou tejto argumentácie nezaoberal), ním vytýkaná nesprávnosť by nezakladala (až) procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a prípustnosť jeho dovolania
tohto ustanovenia. 4.2. Z dovolania je zrejmé, že námietky otca sa týkajú tiež úplnosti a správnosti skutkových zistení súdov, priebehu dokazovania, vyhodnocovania vykonaných dôkazov a správnosti skutkových záverov súdov. Vzhľadom na to dovolací súd uvádza nasledovné: 11 3 Cdo 18/2015 Neúplnosť skutkových zistení alebo nesprávnosť skutkových záverov sa v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu nepovažuje za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
f/ O.s.p., lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi možnosť pred súdom konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999). Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (viď tiež napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011). Pri skutkovom vyhodnocovaní svojich zistení zohľadňuje súd výsledky vykonaného dokazovania, ktoré hodnotí
zásad uvedených v § 132 O.s.p.; pokiaľ sa pri tom prípadne dopustí hodnotiacej nesprávnosti, nejde o spôsobilý dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. (porovnaj R 42/1993 a viď tiež ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 5 Cdo 258/2007). Jeho neprípustnosť je daná charakterom dovolacieho konania, v ktorom sa dôkazy nevykonávajú (§ 243a ods. 2 O.s.p.), a tak ani neprislúcha dovolaciemu súdu, aby prehodnocoval dôkazy vykonané súdmi nižších stupňov. Pre úplnosť dovolací súd uvádza, že do obsahu základného práva
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). 4.
f/ O.s.p. a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady vymenované v § 237 O.s.p., najvyšší súd odmietol dovolanie otca ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu. 6. O trovách dovolacieho konania rozhodol najvyšší súd
5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p. (viď tiež rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 97/2011, 3 Cdo 439/2014, 5 Cdo 286/2008, 6 Cdo 396/2013 a 7 Cdo 6/2011). Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.