Najvyšší súd Slovenskej republiky 4Sžo/65/2015 R O Z S U D O K V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Zemkovej PhD a zo sudcov JUDr. Nora Halmovej a JUDr. Petry Príbelskej PhD., v právnej veci ţalobcu: Ing. M. Š., V., zastúpený: Mgr. Soňa Grošaftová, advokátka, Makovického 7, Žilina, proti ţalovanému: Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, Námestie slobody 6, Bratislava, za účasti: Národná diaľničná spoločnosť a.s., Mlynské Nivy 45, Bratislava, zastúpený: JUDr. Peter Zdráhal, advokát, Nad plážou 16/A, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. 23960/2013/B622-SV/z.70989/Pek zo dňa
- novembra 2013, o odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa
- augusta 2014, č.k. 5S/14/2014-112, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa
- augusta 2014, č.k. 5S/14/2014-112, v spojení s opravným uznesením zo dňa
- októbra 2014, č.k. 5S/14/2014-122, m e n í tak, ţe rozhodnutie ţalovaného zo dňa
- novembra 2013, č. 23960/2013/B622-SV/z.70989/Pek z r u š u j e a vec v r a c i a ţalovanému na ďalšie konanie. Ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobcovi náhradu trov konania vo výške 651,35 € na účet právnej zástupkyne ţalobcu Mgr. Soni Grošaftovej, advokátky, do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. 2 4Sţo/65/2015 O d ô v o d n e n i e I. Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. 23960/2013/B622- SV/z.70989/Pek zo dňa 20.11.2013, ktorým bolo zamietnuté odvolanie ţalobcu a bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie Obvodného úradu Nitra, odboru výstavby a bytovej politiky, č. ObU-NR-OVBP2-2013/0090-017 zo dňa 22.07.2013 vo veci vyvlastnenia pozemkov parc.č. 1356/118, 1356/117 a 1356/116 v podielovom spoluvlastníctve ţalobcu vlastnícky podiel 1/8 v prospech navrhovateľa vyvlastnenia – Národná diaľničná spoločnosť, a.s. (ďalej len „NDS“ ale aj „navrhovateľ“) vo verejnom záujme podľa § 108 ods. 2 písm. f/ zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“) v spojení s § 17 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „cestný zákon“), § 8 ods. 1 zákona č. 129/1996 Z.z. o niektorých opatreniach na urýchlenie prípravy výstavby diaľnic a ciest pre motorové vozidlá v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 129/1996 Z.z.“) a § 9a ods. 4 zákona č. 669/2007 Z.z. o jednorazových mimoriadnych opatreniach v príprave niektorých stavieb diaľnic a ciest pre motorové vozidlá a o doplnení zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 669/2007 Z.z.“), pre stavbu „Rýchlostná cesta R1 Beladice – Tekovské Nemce“, na ktorú bolo Ministerstvom dopravy, pôšt a telekomunikácií SR vydané stavebné povolenie č. 118542/2008-2331/z. 56559 dňa 10.12.2008 (právoplatné dňa 30.12.2008). Finančnú náhradu za spoluvlastnícky podiel ţalobcu na vyvlastňovaných pozemkoch parc. 1356/116, 1356/17 a 1356/118 v k.ú. Č. obvodný úrad určil podľa § 111 ods. 2 stavebného zákona na základe znaleckého posudku č. 47/2012 zo dňa 27.04.2012 vypracovaného podľa vyhlášky č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku Ing. P. M., znalcom v odbore stavebníctvo, odvetvie odhad hodnoty nehnuteľností. Prvostupňový súd bol názoru, ţe ţalovaný sa v napadnutom rozhodnutí náleţite vysporiadal so všetkými odvolacími námietkami ţalobcu, svoj názor na zistený skutkový stav i spôsob aplikácie pouţitých právnych noriem zdôvodnil a vysvetlil spôsobom, ktorý bol v súlade s § 46 a § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, správny poriadok (ďalej len „správny poriadok“) a zároveň poskytol správnemu súdu dostatočný priestor pre preskúmanie rozhodnutí a postupu správnych orgánov oboch stupňov z hľadiska dôvodov 3 4Sţo/65/2015 vymedzených v ţalobe. Keďţe ţalobca v ţalobe neuviedol, s ktorou jeho námietkou sa ţalovaný dostatočne nevysporiadal, čím mal podľa ţaloby porušiť právo ţalobcu na spravodlivé konanie, nemohol ani súd okrem uvedených všeobecných konštatovaní podrobnejšie argumentovať k otázke namietanej nepreskúmateľnosti vydaných rozhodnutí v dôsledku ich tvrdeného nedostatočného odôvodnenia. Poukázal na proces preukazovania bezvýslednosti dohody, ktorá je podľa stavebného zákona prísne formalizovaná – ukladá ţiadateľovi zaslať vlastníkovi písomnú výzvu na uzavretie dohody so stanovenými náleţitosťami (vymedzenie poţiadavky ţiadateľa, dôvody poţadovaného prevodu práva alebo vzniku vecného bremena, návrh odplaty najmenej vo výške určenej podľa § 111 ods. 2 stavebného zákona a upozornenie na následky nereagovania na výzvu), pričom pokus o dohodu sa povaţuje za bezvýsledný, ak vlastník do 15 dní od doručenia výzvy dohodu výslovne odmietne alebo v uvedenej lehote na výzvu nereaguje. Rovnako striktný je aj spôsob zisťovania všeobecnej (trhovej) ceny vyvlastňovaných pozemkov pre účely vyčíslenia primeranej náhrady za vyvlastnenie (ďalej v bode VIII). Podľa názoru krajského súdu vyvlastňovací orgán zákonom stanovený postup pred vydaním rozhodnutia dodrţal, keď prostredníctvom znaleckého posudku zistil všeobecnú cenu vyvlastňovaných pozemkov, doručil ţalobcovi písomnú výzvu na uzavretie dohody o odkúpení jeho spoluvlastníckeho podielu na vyvlastňovanom majetku so všetkými predpísanými náleţitosťami a po odmietnutí návrhu a podmienok v ňom uvedených pristúpil k nútenému získaniu práv k dotknutým nehnuteľnostiam cestou vyvlastnenia. V postupe správneho orgánu, ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutia, nedošlo v preskúmavaných súvislostiach k ţiadnemu rozporu so zákonom. Skonštatoval, ţe pri rešpektovaní poţiadavky zákonnosti nemal navrhovateľ vyvlastnenia s ohľadom na vypracovaný znalecký odhad hodnoty diaľničného pozemku prakticky ţiadny priestor pre hľadanie konsenzu so ţalobcom ohľadom výšky odplaty za získanie práv k predmetným pozemkom, ako sa toho dovolával ţalobca. Pokiaľ ide o iné spôsoby naplnenia cieľa vyvlastnenia, na ktorých nevyuţitie sa zrejme ţalobca snaţil v ţalobe poukázať (zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k diaľničnému pozemku, zriadenie vecného bremena, uzatvorenie nájomnej zmluvy), tieto podľa názoru krajského súdu neprichádzali do úvahy, nakoľko pre daný typ stavby nepostačuje obmedzenie vlastníckeho práva k zastavaným pozemkom, ale vyţaduje sa jeho 4 4Sţo/65/2015 trvalé odňatie prostriedkami verejného práva, ktoré sú zákonom predvídané a podrobne regulované. Právny reţim zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva resp. vyporiadania stavby na cudzom pozemku podľa Občianskeho zákonníka, sú primárne inštitútmi súkromného práva. Ich pouţitie by bolo za daných skutkových a právnych okolností neúčelné a na viac aj tieto inštitúty (rovnako ako pri vyvlastnení) predpokladajú uzavretie dohody zúčastnených strán alebo vyporiadanie rozhodnutím súdu na základe ceny vyporiadavaného majetku zistenej znaleckým posudkom vypracovaným podľa vyhlášky č. 492/2004 Z.z. Námietku ohľadom nedostatku aktívnej legitimácie NDS na podanie návrhu na vyvlastnenie povaţoval krajský súd za neopodstatnenú, nakoľko z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, ţe Slovenská republika konajúca v zastúpení Ministerstvom dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR, splnomocnila NDS aj na podanie návrhu na začatie vyvlastňovacieho konania k pozemkom v spoluvlastníctve ţalobcu a následne NDS v rozsahu udeleného poverenia ďalej splnomocnila svojim zastupovaním advokáta JUDr. Petra Zdráhala. Obe plnomocenstvá boli časovo obmedzené skončením platnosti mandátnej zmluvy č. 2/280/2010 zo dňa 04.01.2010, čo malo podľa ţalobcu nastať dňom 12.08.2011, kedy mal byť podaný návrh na kolaudačné konanie k predmetnej stavbe, ktorá bola uvedená do prevádzky na základe rozhodnutia o predčasnom uţívaní stavby. Z uvedenej mandátnej zmluvy podľa názoru krajského súdu nevyplýva ţiaden dôvod pre obmedzenie rozsahu či trvania oprávnení splnomocnenca konať v mene a na účet splnomocniteľa vo vyvlastňovacom konaní. Obsah administratívneho spisu taktieţ nezakladá akúkoľvek pochybnosť o oprávnení NDS, či jej ustanoveného právneho zástupcu, podať návrh na vyvlastnenie a ďalej v tomto konaní zastupovať splnomocniteľa. Správny orgán vo vyvlastňovacom konaní nebol povinný z úradnej povinnosti skúmať platnosť vyššie uvedenej mandátnej zmluvy, ani okolnosti začatia kolaudačného konania k predmetnej líniovej stavbe, keďţe neexistovali podloţené pochybnosti o tom, či zástupca navrhovateľa vyvlastnenia skutočne vyjadruje vôľu zastúpeného vo vyvlastňovacom konaní. V postupe správneho orgánu v súvislosti so zastúpením navrhovateľa vyvlastnenia vo vyvlastňovacom konaní preto súd nevidel akúkoľvek vadu, ktorá by mala za následok nezákonnosť vydaného rozhodnutia. Predmet vyvlastnenia tvorili pozemky odčlenené overeným geometrickým plánom, ktoré boli podľa výpisu z katastra nehnuteľností ku dňu začatia vyvlastňovacieho konania 5 4Sţo/65/2015 v katastri zapísané ako ostatné plochy. Vyvlastňovací orgán mohol z hľadiska identifikácie predmetu vyvlastnenia vychádzať len z toho stavu, aký je zapísaný v katastri nehnuteľností a to aj napriek tomu, ţe vyvlastňované pozemky uţ boli v čase začatia vyvlastňovacieho konania zastavané rýchlostnou komunikáciou zhotovenou na základe právoplatného stavebného povolenia vydaného podľa právnej úpravy účinnej pred 26.07.2011 a dokonca uvedenou do predčasného uţívania. Súd si je plne vedomý v právnom štáte neţiaducej výnimočnosti danej situácie, keď sa vyvlastňujú pozemky uţ fakticky zastavené stavbou uvedenou do uţívania. Faktom však zostáva, ţe z hľadiska druhového určenia budú predmetné pozemky zapísané do katastra nehnuteľností ako zastavané aţ potom, keď sa predmetná líniová stavba skolauduje. Kolaudačnému rozhodnutiu však musí predchádzať vysporiadanie vlastníctva k uţ zastavaným pozemkom, čomu má slúţiť práve vyvlastnenie uskutočnené podľa právneho reţimu stanoveného v § 9a novelizovaného zákona č. 669/2007 Z.z. V súvislosti s námietkou ţalobcu o nesúlade medzi identifikáciou predmetu vyvlastnenia vo vydaných vyvlastňovacích rozhodnutiach a skutočným stavom, povaţuje krajský súd za potrebné podotknúť, ţe ţalobca v ţalobe neuvádza, ako sa táto konkrétna skutočnosť premietla do jeho právneho postavenia a akým spôsobom bol v tejto súvislosti ukrátený na svojich právach. Práve tvrdenie o ukrátení ţalobcu na jeho subjektívnych právach tvrdeným rozporom postupu alebo rozhodnutia správneho orgánu so zákonom je zákonnou podmienkou pre uplatnenie preskúmavacej právomoci súdu v správnom súdnictve. Podľa názoru krajského súdu skutočnosť, ţe štát v súlade s platným právom, zastaval neskôr vyvlastňované pozemky stavbou rýchlostnej komunikácie na základe právoplatného stavebného povolenia, nemôţe byť vo vyvlastňovacom konaní vzatá do úvahy ako faktor, ktorý mohol mať vplyv pre zvýšenie alebo zníţenie hodnoty vyvlastňovaných pozemkov. Aţ kolaudačné rozhodnutie spolu s geometrickým plánom môţu byť tými právnymi skutočnosťami, na základe ktorých príslušný orgán správy katastra v záznamovom konaní zmení druh predmetných pozemkov z ostatných plôch na zastavané plochy. Ústavný súd sa vo vyššie uvedenom náleze vyjadril predovšetkým k neústavnosti tzv. nepriameho vyvlastnenia, teda právneho reţimu umoţňujúceho realizáciu výstavby trvalej stavby bez hmotnoprávneho titulu k pozemku, ktorého preukázanie bolo odloţené aţ na okamih kolaudácie stavby. Novela zákona č. 669/2007 Z.z. prijatá po nadobudnutí účinnosti uvedeného nálezu ústavného súdu (§ 9a tohto zákona) vytvára zákonný podklad 6 4Sţo/65/2015 pre vysporiadanie vlastníctva k pozemkom pod tými stavbami, ktoré boli zriadené na základe právoplatných stavebných povolení vydaných podľa predpisov účinných pred 26.07.
- Právna úprava dala stavebníkovi priestor na získanie práv k pozemkom zastavaným cestnými stavbami dohodou najneskôr do 28.02.2013 s tým, ţe ak zostane pokus stavebníka o získanie týchto práv dohodou bezvýsledný, alebo ak stavebník tieto práva v stanovenej lehote z akéhokoľvek dôvodu nezíska, musí podať návrh na vyvlastnenie podľa stavebného zákona. Uvedený právny reţim teda umoţňuje aj dodatočné vyvlastnenie pozemkov uţ fakticky zastavaných cestnými stavbami. To platí aj napriek skutočnosti, ţe primárnym účelom zákona č. 669/2007 Z.z. je úprava postupu správnych orgánov v územnom stavebnom konaní pri príprave stavieb diaľnic a ciest pre motorové vozidlá. Iné riešenie vzťahu vlastníka pozemku zastavaného trvalou verejnoprospešnou stavbou na jednej strane a štátom ako vlastníkom verejnoprospešnej stavby, pokiaľ nedôjde k dohode medzi oboma stranami, prakticky neprichádza do úvahy. Súd sa nestotoţnil s námietkou ţalobcu o nesplnení zákonom stanovenej podmienky pre podanie návrhu na vyvlastnenie tým, ţe stavebník podal tento návrh predo dňom 28.02.2013, teda predčasne. Je totiţ nepochybné, ţe stavebník urobil zákonom predpokladaný pokus o odkúpenie spoluvlastníckeho podielu ţalobcu na predmetných pozemkoch, ktorý zostal bezvýsledný. Ţalobca síce deklaroval ochotu sa dohodnúť, avšak len na predaji 100% pôvodnej výmery pozemkov, z ktorých boli vyvlastňované pozemky odčlenené a za cenu niekoľkonásobne prevyšujúcu všeobecnú cenu týchto pozemkov určenú znaleckým posudkom. Vzhľadom na uvedený postoj ţalobcu k prípadnej dohode so stavebníkom podľa názoru súdu nič nebránilo stavebníkovi v zmysle § 9a ods. 3 zák. č. 669/2003 Z.z. podať návrh na vyvlastnenie. Z uvedeného zákona nemoţno vyvodiť, ţe by sa na návrh podaný predo dňom 28.02.2013 nemalo prihliadať, či dokonca ţe by sa malo konanie začaté na základe takéhoto návrhu zastaviť. Zákon ukladá stavebníkovi pokúsiť sa o dohodu s vlastníkom pozemku, neurčuje však, ţe návrh dohody musí vychádzať z poţiadaviek vlastníka pozemku. Pokiaľ bol teda pokus o dohodu urobený v dobe od nadobudnutia účinnosti uvedenej právnej úpravy do 28.02.2013 a takýto pokus zostal z akýchkoľvek dôvodov bezvýsledný, bol stavebník legitimovaný na podanie návrhu na vyvlastnenie. Krajský súd uviedol, ţe aj pri akceptovaní takého výkladu zákona, ţe predo dňom 01.03.2013 nemohol stavebník za ţiadnych okolností podať návrh na vyvlastnenie pozemkov, splnil by takýto predčasne podaný návrh poţiadavky zákona dňom 01.03.2013 a bolo by potrebné o ňom meritórne rozhodnúť. 7 4Sţo/65/2015 Pri posudzovaní otázky verejného záujmu na vyvlastnení vychádzal správny orgán zo zákona č. 669/2007 Z.z., ktorý stanovuje zoznam stavieb, na ktorý sa vzťahujú jednorazové mimoriadne opatrenia; verejný záujem na realizácii predmetnej stavby teda vyplýval priamo z uvedeného zákona, ktorý je vo vzťahu ku stavebnému zákonu osobitným predpisom majúcim prednosť pred všeobecnou úpravou vyvlastnenia v stavebnom zákone. Uvedený prístup je nutné povaţovať za rozporný s právnym poriadkom Slovenskej republiky, pretoţe „... ak je daný expropriačný titul – výstavba diaľnice, musí sa ešte preukázať, ţe táto výstavba je vo verejnom záujem ...“ (bod 55 nálezu Ústavného súdu SR č. PL. ÚS 19/09). Krajský súd súhlasí so ţalobcom, ţe nie je moţné zamieňať predmet a účel vyvlastnenia s verejným záujmom. Verejný záujem na vyvlastnení pozemkov pre účely výstavby diaľnic a rýchlostných komunikácií sa v zmysle stavebného zákona preukazuje vo vyvlastňovacom konaní. Skúmanie existencie verejného záujmu by malo dať odpoveď na otázku, či všeobecný záujem na uskutočnení stavby prináša taký prospech rozhodujúcej časti verejnosti, ktorý je v zjavnom nepomere s individuálnym záujmom vlastníka stavbou dotknutých nehnuteľností na jej nerušenom uţívaní. O tom, či je daný verejný záujem na vyvlastnení pre potreby určitej stavby, teda nemôţe rozhodovať zákonodarca, ale vyvlastňovací orgán v rámci vyvlastňovacieho konania, so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. V tomto zmysle sa senát krajského súdu stotoţnil s názorom Krajského súdu v Bratislave vo veci sp.zn. 6S 96/2013, ktorá sa týkala vyvlastnenia pozemkov iného vlastníka pre potreby tej istej stavby, ţe „verejný záujem je predmetom správnej úvahy a zisťuje sa v priebehu vyvlastňovacieho konania na základe zváţenia najrôznejších partikulárnych záujmov“. Neosvojil si však záver rozsudku v uvedenej veci, z ktorého vyplýva, ţe nedostatočné individuálne skúmanie verejného záujmu by malo byť dôvodom pre zrušenie vyvlastňovacieho rozhodnutia a vrátenie veci správnemu orgánu na ďalšie konanie. Senát krajského súdu je toho názoru, ţe existencia verejného záujmu na vyvlastnení pozemkov pre potreby daného úseku rýchlostnej komunikácie ako objektivizovaná skutočnosť vyplynula z podkladov zhromaţdených vyvlastňovacím správnym orgánom. Verejný záujem bol v konaní stavebníkom pomenovaný a zdôvodnený a nemoţno poprieť, ţe sa čiastočne prekrýva s účelom výstavby rýchlostnej komunikácie, ktorý bol definovaný rozhodnutím o umiestnení predmetnej stavby. Tým bolo predovšetkým prepojenie Bratislavy 8 4Sţo/65/2015 so stredným Slovenskom, vyriešenie problematickej dopravy na danom úseku a zníţenie alarmujúcej nehodovosti. Podľa názoru súdu pokiaľ existuje verejný záujem na diaľničnom dopravnom prepojení Bratislavy s Banskou Bystricou rýchlostnou komunikáciou, ktorá potenciálne prináša vyššiu dopravnú bezpečnosť, mnohostranný rozvoj stredoslovenského regiónu, vytvára predpoklady pre prílev investícií a vznik nových pracovných príleţitostí, potom je daný verejný záujem na vyvlastnení pozemkov zastavaných predmetnou rýchlostnou komunikáciou. Je faktom, ţe správne orgány oboch stupňov sa otázke verejného záujmu z naznačených hľadísk v potrebnej miere nevenovali a napadnuté rozhodnutie je z tohto pohľadu nedostatočne odôvodnené. Krajský súd je však toho názoru, ţe zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci ţalovanému na ďalšie konanie, v ktorom by len doplnil odôvodnenie rozhodnutia v uvedenom smere, by bolo neúčelné, pretoţe by viedlo len k formálnemu zopakovaniu konania a neprinieslo by v otázke existencie verejného záujmu na vyvlastnení ţiadnu zmenu. Senát je tieţ toho názoru, ţe nie je v kompetencii súdnej moci posudzovať verejný záujem na vyvlastnení vo väzbe na moţné alternatívy trasovania rýchlostnej komunikácie. Súdu totiţ neprináleţí v súvislosti so skúmaním verejného záujmu na vyvlastnení pozemkov viesť polemiku o tom, ktorá z úvah prichádzajúcich variant trasy komunikácie R1 sa mala realizovať, prípadne aké by boli dopady ostatných variant trasovania na štátny rozpočet. Rozhodnutia v týchto otázkach patria do kompetencií orgánov vládnej moci. Pri posudzovaní existencie verejného záujmu na vyvlastnení patrí súdu preskúmať závery o tom, či realizácia predmetnej cestnej stavby je pri zohľadnení konkrétnych okolností prípadu v záujme väčšiny spoločnosti a či tento verejný záujem z hľadiska primeranosti odôvodňuje zásah do individuálnych práv a záujmov vlastníkov pôdy na pokojnom uţívaní majetku. Súd je toho názoru, ţe o existencii verejného záujmu na vyvlastnení spoluvlastníckeho podielu ţalobcu na pozemkoch zastavaných cestnou stavbou niet ţiadnych relevantných pochybností. Z citovanej ústavnej i zákonnej úpravy vyplýva, ţe vyvlastnenie pozemkov pre účely verejno-prospešných stavieb vrátane stavieb rýchlostných komunikácií je zásadne moţné len v nevyhnutnej miere a v rozsahu, ktorý je potrebný pre dosiahnutie účelu vyvlastnenia. Stavebný zákon umoţňuje výnimku z uvedeného pravidla len pre prípad, ţe sa vyvlastnením prevádza vlastnícke právo iba k časti pozemku a vlastník alebo iný oprávnený uţívateľ by nemohol vyuţívať zostávajúcu časť pozemku, alebo len s neprimeranými ťaţkosťami. 9 4Sţo/65/2015 Vtedy je moţné rozšíriť vyvlastnenie aj na zostávajúcu časť pozemku, pokiaľ o to vlastník alebo iný oprávnený poţiada. V prejednávanej veci boli geometrickým plánom odčlenené a novovytvorené pozemky tvoriace predmet vyvlastňovacieho konania o celkovej výmere 4 719 m², pričom zostávajúca výmera pôvodných pozemkov v spoluvlastníctve ţalobcu, z ktorých vznikli vyvlastňované parcely, predstavuje výmeru 17 062 m². Je faktom, ţe vyvlastňované pozemky sú vzhľadom na trasu komunikácie situované pribliţne v strede pôvodných parciel vyuţívaných pred začatím výstavby na poľnohospodárske účely. Tento fakt by nepochybne mohol v súčasnosti sťaţiť vyuţívanie zvyšných parciel, napr. skomplikovať prístup minimálne na jednu z dvoch častí rozdelených pozemkov. Ţalobca však v priebehu vyvlastňovacieho konania netvrdil, ţe by nejakú časť zo zostatkových pozemkov nemohol uţívať vôbec alebo len s neprimeranými ťaţkosťami. Bez uvedenia konkrétnych dôvodov navrhol vyvlastniť celé zvyšné pozemky, ktoré zostali po odčlenení parciel tvoriacich predmet vyvlastňovacieho konania. Krajský súd je v zhode so ţalovaným toho názoru, ţe v danom prípade nebol dôvod pre rozšírenie vyvlastnenia nad nevyhnutnú mieru, ktorú predstavujú vyvlastňované pozemky, nakoľko v rámci vyvlastňovacieho konania nebolo zistené, ţe by ţalobca ako spoluvlastník zostávajúcej výmery (78%) z pôvodných pozemkov nemohol tieto zvyšné časti uţívať na poľnohospodárske či iné účely, prípadne ţe by bolo ich uţívanie neprimerane sťaţené. Na dosiahnutie účelu vyvlastnenia nebolo podľa názoru súdu nevyhnutné rozšíriť vyvlastnenie aj na cestné ochranné pásmo rýchlostnej komunikácie, pretoţe toto nie je súčasťou komunikácie (§ 1 ods. 3, 4 zák.č. 135/1961 Zb.). V cestných ochranných pásmach je zakázaná alebo obmedzená činnosť, ktorá by mohla ohroziť rýchlostnú komunikáciu a premávku na nej. Právna úprava ochranných pásiem však nevylučuje, aby pôda v rámci ochranných pásiem bola vyuţívaná na poľnohospodárske účely. Z uvedených dôvodov bol súd toho názoru, ţe z hľadiska stanovenia rozsahu vyvlastnenia boli postup správnych orgánov i vydané rozhodnutia v medziach zákona. Vo vyvlastňovacom konaní sa náhrada za vyvlastňovanú nehnuteľnosť podľa stavebného zákona určuje vo výške zodpovedajúcej trhovej cene určenej znaleckým posudkom, pričom trhovou cenou nehnuteľnosti sa rozumie cena rovnakej alebo porovnateľnej nehnuteľnosti v tom istom čase, v tom istom mieste a v porovnateľnej kvalite. 10 4Sţo/65/2015 Za pravdivé je moţné povaţovať tvrdenie ţalobcu, ţe stavebný zákon neobsahuje splnomocňovacie ustanovenie, podľa ktorého by sa pri zisťovaní trhovej ceny vyvlastňovanej nehnuteľnosti znaleckým posudkom malo postupovať podľa vyhlášky č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku. Treba však zároveň konštatovať, ţe podľa uvedenej vyhlášky sa postupuje vţdy v prípade, ak je potrebné stanoviť všeobecnú hodnotu majetku (vrátane nehnuteľností) na poţiadanie štátneho orgánu v rámci jeho právomoci (§ 1 ods. 2 cit. vyhl.), pričom za všeobecnú hodnotu majetku sa povaţuje výsledná objektivizovaná hodnota majetku, ktorá je znaleckým odhadom najpravdepodobnejšej ceny hodnoteného majetku ku dňu ohodnotenia v danom mieste a čase (§ 2 písm. g/ cit. vyhl.). Ţiaden iný právny predpis, na základe ktorého by mohol znalec určiť trhovú cenu vyvlastňovaných nehnuteľností, neprichádza do úvahy. Vo vyvlastňovacom konaní vedenom podľa stavebného zákona a subsidiárne podľa správneho poriadku zhromaţďuje podklady rozhodnutia navrhovateľ vyvlastnenia, ktorý ich predkladá správnemu orgánu a preukazuje nimi skutočnosti dôleţité pre konanie a rozhodnutie vo veci. Jedným z takýchto podkladov je aj znalecký posudok na určenie ceny vyvlastňovaných nehnuteľností. Skutočnosť, ţe v prejednávanej veci bol znalecký posudok znalca Ing. P. M. vypracovaný na základe ţiadosti navrhovateľa vyvlastnenia, nediskvalifikuje takýto doklad z podkladov rozhodnutia, nakoľko znalec zapísaný v zozname znalcov vedenom Ministerstvom spravodlivosti SR je nezávislou osobou, ktorá je povinná vykonávať odbornú znaleckú činnosť riadne a v súlade s právnymi predpismi, pričom za porušenie povinností pri výkone znaleckej činnosti zodpovedá ministerstvu; dokonca za vedome nepravdivý znalecký posudok moţno znalca trestne stíhať. Znalca môţe pre potreby konania ustanoviť aj správny orgán a poveriť ho vypracovaním znaleckého posudku, ak je to potrebné pre odborné posúdenie skutočností dôleţitých pre rozhodnutie, napr. ak bol znalecký posudok predloţený účastníkom konania hodnoverne spochybnený iným relevantným dôkazom - iným znaleckým posudkom alebo stanoviskom odborne spôsobilej osoby. Pokiaľ ide o zisťovanie všeobecnej (trhovej) ceny vyvlastňovaných nehnuteľností, túto je v zmysle vyhlášky č. 492/2004 Z.z. moţné určiť zásadne buď porovnávacou metódou, alebo metódou polohovej diferenciácie (výnosová metóda v predmetnej veci neprichádzala do úvahy), ktoré by obe mali viesť k podobnému výsledku, pričom výber metódy je na znalcovi. Súdny znalec Ing. P. M. pri vypracovávaní znaleckého posudku v predmetnej veci pouţil metódu polohovej diferenciácie, nakoľko nemal k dispozícii porovnávací materiál, 11 4Sţo/65/2015 ktorý by tvorili najmä zmluvy o prevode vlastníctva nehnuteľného majetku v k.ú. Č. v porovnateľnom čase. Znalecký posudok i jeho závery sú podľa názoru súdu konzistentné, posudku nemoţno vytknúť vnútornú rozpornosť či nelogickosť, ktoré by spochybňovali vyvodené závery. Ţalobca v konaní nepredloţil ţiadne dôkazy, ktoré by poukazovali na nesprávnosť či neaktuálnosť záverov znalca, napr. potvrdenie obce Čierne Kľačany o cenách pri nedávnych prevodoch vlastníctva porovnateľných pozemkov, stanoviská realitných kancelárií a podobne. V konaní nevyšlo najavo nič, čo by podporilo tvrdenia ţalobcu, ţe vyvlastňované pozemky majú vyššiu cenu, ako ju určil znalec. Za takýto dôkaz nemoţno povaţovať zmluvy o prevode vlastníctva pozemkov v k.ú. Z. či v iných lokalitách, na ktoré sa odvolával ţalobca, nakoľko tieto doklady nemajú pre daný účel ţiadnu dôkaznú hodnotu. Preto tvrdenie ţalobcu, ţe za vyvlastnený majetok mu nebola poskytnutá spravodlivá náhrada, povaţoval súd za subjektívne a nepodloţené a je toho názoru, ţe v procese vyvlastňovania je potrebné v zmysle zákona postupovať podľa exaktných podkladov a to aj so zreteľom na skutočnosť, ţe proces vyvlastňovania pre potreby rýchlostnej komunikácie sa týka mnohých vlastníkov pozemkov. Postup pri zisťovaní trhovej ceny vyvlastňovaných nehnuteľností bol podľa názoru súdu v súlade so zákonom. Pokiaľ mal ţalobca za to, ţe určená náhrada za vyvlastnenie jeho spoluvlastníckeho podielu nezodpovedá trhovej cene, mohol sa obrátiť s poţiadavkou na vyššiu náhradu na príslušný súd (§ 8 ods. 3 zák. č. 129/1996 Z.z.). Za nedôvodnú povaţoval krajský súd aj námietku ţalobcu týkajúcu sa prekáţky rozhodnutej veci, ktorú malo tvoriť rozhodnutie Krajského stavebného úradu v Nitre č.: KSUNR-2012-183-002 zo dňa 15.02.2012, ktorým bol návrh NDS na vyvlastnenie tých istých pozemkov totoţných vlastníkov a pre rovnakú stavbu právoplatne zamietnutý. Je pravdou, ţe právoplatné rozhodnutie v konkrétnej veci bráni tomu, aby sa o tej istej veci konalo a rozhodovalo znova. Totoţnosť veci však nie je daná len okruhom účastníkov konania a jeho predmetom, ale aj dôvodmi, o ktorých sa rozhodovalo. Spomenuté rozhodnutie Krajského stavebného úradu v Nitre zo dňa 15.02.2012 sa síce týkalo vyvlastnenia spoluvlastníckeho podielu ţalobcu na tých istých pozemkoch a pre tú istú stavbu, avšak skutkové okolnosti, ktorými navrhovateľ vyvlastnenia odôvodnil svoj návrh, sa zmenili. Bol totiţ vykonaný nový pokus o dohodu so ţalobcom na odkúpenie jeho spoluvlastníckeho podielu a ţalobcovi bola tieţ ponúknutá vyššia kúpna cena. Identita veci bola tieţ narušená zmenou právnej úpravy, nakoľko posledný návrh NDS na vyvlastnenie bol opretý o novelizované znenie zákona č. 669/2007 Z.z. (§ 9a), ktoré nanovo upravilo postup 12 4Sţo/65/2015 pri majetkovoprávnom vysporiadaní vlastníkov pozemkov pod realizovanou cestnou stavbou. Uvedené zmeny skutkového a právneho stavu odlišujú posledné vyvlastňovacie konanie od skoršieho konania ukončeného rozhodnutím Krajského stavebného úradu v Nitre zo dňa 15.02.2012 a preto uvedené rozhodnutie nemôţe tvoriť prekáţku rozhodnutej veci, pre ktorú by bolo potrebné vyvlastňovacie konanie zastaviť (§ 30 ods. 1 písm. i/ správneho poriadku). II. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie ţalobca, ktorý uviedol, ţe v danej súvislosti dáva do pozornosti rozsudok Krajského súdu Bratislava sp.zn. 6S/96/2013, ktorým rozsudkom v identickej veci, len s rozdielom v osobe ţalobcu, došlo k zrušeniu vyvlastňovacieho rozhodnutia ţalovaného, s ktorým právnym záverom sa v celom rozsahu stotoţňuje. Uvedený rozsudok, na podklade podaného odvolania ţalovaným, je predmetom súdneho prieskumu na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ aj „NS SR“). Za najzávaţnejšie pochybenie súdu je nutné povaţovať vyslovenie záveru k otázke existencie verejného záujmu, ako jednej z podmienok moţnosti pristúpenia k procesu vyvlastnenia, ktorý je nesporne zásahom do ústavou garantovaného práva vlastniť majetok. Ţalobca počas celého procesu vyvlastnenia, a to uţ aj v predchádzajúcom vyvlastňovacom konaní k dotknutým pozemkom, namietal nepreukázanie existencie jednej zo základných podmienok moţnosti pristúpenia k vyvlastneniu jeho vlastníckeho práva, a to existenciu verejného záujmu, ktorý zo strany správnych orgánov nebol skúmaný, a teda ani preukázaný. K zdôvodneniu existencie verejného záujmu súdom je nutné predovšetkým podľa odvolateľa uviesť, ţe nie je zrejmé čo súd v rámci svojej činnosti vo vzťahu k preukázaniu existencie verejného záujmu preskúmaval, nakoľko samotná existencia verejného záujmu nebola v rámci vyvlastňovacieho konania správnymi orgánmi skúmaná a uţ vôbec nie preukázaná. Súd v danom prípade svojvoľne pristúpil k vysloveniu záveru, ţe táto podmienka bola splnená, pričom ani jediným relevantným argumentom túto nezdôvodnil. Prelomovým rozsudkom Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k otázke verejného záujmu, bolo rozhodnutie vo veci Sporrong a Loennroth vs. Švédske kráľovstvo z roku
- V ňom súd dospel k aplikácii zásady proporcionality pri zásahu do vlastníckeho práva, ktorej zmyslom bolo to, aby sa pri aplikácii čl. 1 Protokolu č. 1 13 4Sţo/65/2015 posudzovalo, či sa dosiahlo spravodlivé vyváţenie medzi ochranou vlastníckeho práva a spoločenským záujmom, a teda, či pôvodný vlastník nehnuteľnosti nemusí na základe rozhodnutia o vyvlastnení niesť individuálne a nadmerné bremeno. Súd uviedol, ţe tento článok v sebe obsahuje tri rôzne pravidlá: prvé pravidlo stanovené v prvej vete má všeobecnú povahu a zahŕňa princíp pokojného uţívania majetku; druhé pravidlo, obsiahnuté v druhej vete, zahŕňa prípady pozbavenia majetku; tretie pravidlo stanovené v treťom paragrafe uznáva, ţe členské štáty sú oprávnené, medzi iným, kontrolovať uţívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom. Tieto tri pravidlá sú však navzájom prepojené. Pri posudzovaní druhého a tretieho pravidla je potrebné prihliadať na prvé, ktoré v sebe zahŕňa všeobecný princíp pokojného uţívania majetku. Citované rozhodnutie stanovilo rámec pre interpretáciu čl. 1 Dohovoru a znamenalo výraznú kvalitatívnu zmenu poňatia preskúmavacej činnosti súdu, ktorá sa dovtedy zameriavala iba na legalitu a legitimitu zásahov štátu do práva na majetok a jeho pokojné uţívanie. Prijatím tohto rozhodnutia začal ESĽP preskúmavať i splnenie podmienky proporcionality oprávnenosti zásahov do vlastníckeho práva, ktorá bola vyjadrená hľadaním spravodlivej rovnováhy medzi záujmami spoločnosti a záujmami jednotlivca. Súlad s ústavnosťou a zákonnosťou pri zbavovaní majetku ESĽP ďalej vyjadril v rozhodnutí vo veci Lithgow vs. Spojené kráľovstvo z roku 1986, kde judikoval nasledujúcu myšlienku: „Je nutná existencia primerane dostupných a presných ustanovení vnútroštátneho práva, vyhovujúcich základným požiadavkám pojmu právo a ich dodržiavanie.“ Povedané inými slovami, právna úprava zásahu do vlastníckeho práva musí byť schopná zabrániť vzniku toho, čo ESĽP označilo vo svojom rozhodnutí ako „individuálne a mimoriadne bremeno“. Ďalšou dôleţitou skutočnosťou, ktorou sa toto rozhodnutie zaoberalo bolo štátne donútenie, ktoré sa nesmie konať arbitráţne alebo diskriminujúcim spôsobom. Postup musí zodpovedať zásade zákonnosti a zabezpečovať primeranú istotu. V rámci rozhodovacej praxe sa ESĽP zaoberal aj výkladom pojmu „verejný záujem“, ktorý je typickým príkladom nejasného pojmu a stáva sa tak problematickou súčasťou rozhodovania. Najvýznamnejším rozsudkom z tejto oblasti je rozhodnutie vo veci James a ostatní vs. Spojené kráľovstvo. Súd tvrdí, ţe je predovšetkým na vnútroštátnych orgánoch, aby určili, či je tu verejný záujem, aby odôvodnili opatrenia vedúce k odňatiu majetku, ako aj učinili kroky, ktoré je prípadne potrebné podstúpiť k náprave. Súd bude úsudok zákonodarcu rešpektovať v tom, čo povaţuje za verejný záujem a čo nie, s výnimkou prípadu, kedy by bol takýto jeho názor bez rozumného základu. V spojitosti s tým ESĽP uviedol 14 4Sţo/65/2015 nasledovné: „Odňatie vlastníctva, ktoré sa uskutoční v záujme legitímnej (rozumnej) sociálnej, hospodárskej alebo inej politiky, môţe byť vo verejnom záujme, dokonca aj keď spoločnosť ako taká nemá priame vyuţitie alebo potešenie z odňatého vlastníctva.“ V súhrne sa postupom času v judikatúre ESĽP, ale aj v slovenskej judikatúre, formovali nasledujúce poţiadavky: je dôleţité objektívne preukázanie existencie verejného záujmu v konkrétnom prípade zásahu do vlastníckeho práva, zákaz arbitráţneho (nadradeného) prístupu v rámci procesu vyvlastnenia, existencia legitímneho účelu a vyváţeného vzťahu. Je teda nesporné, ţe podmienky a následné preukazovanie verejného záujmu je naplňované aţ okolnosťami konkrétneho prípadu, a ako taký, je posudzovaný vo vzťahu k ostatným partikulárnym (súkromným) záujmom, či iným verejným záujmom, voči ktorým musí byť schopný sa presadiť, aby bolo moţné pristúpiť k vyvlastneniu. Tento celý proces je moţné naplniť aţ v rámci vyvlastňovacieho konania, ktoré môţe byť začaté len na základe účelu stanoveného v zákone. Nachádzanie verejného záujmu, ako jednej z podmienok, ktorej naplnenie je pre vyvlastnenie nevyhnutné, je jednou zo základných podmienok úspešnosti vyvlastňovacieho konania. V závere k tejto otázke opätovne odvolateľ poukázal na Nález Ústavného súdu PL. ÚS 19/09, ktorý krajský súd absolútne odignoroval, najmä bod
- „Napadnuté ustanovenia spôsobujú, že napriek neprebehnutiu, ba ani nezačatiu formálneho vyvlastnenia sa stavia. Z tohto pohľadu nie je problémom zákona o jednorazových mimoriadnych opatreniach vyvlastnenie, ale nevyvlastnenie -skutočnosť, že formálne vyvlastnenie alebo zmluvné zabezpečenie vlastníckeho alebo iného hmotného práva neprebehlo, prípadne ani nezačalo pred začatím výstavby. Na druhej strane počiatočné vyvlastnenie de facto a následný normatívny a fakticky tlak, ktorý vyvolávajú napadnuté ustanovenia na zabezpečenie vlastníckeho práva k pozemkom dodatočným formálnym vyvlastnením, vytvára vlastne vyvlastnenie priamo zákonom, čo ústava nedovoľuje (PL. ÚS 38/95 – Ústava Slovenskej republiky neumožňuje, aby k vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva došlo priamo zákonom).“ Bod
- Citovaného nálezu uvádza: „Napadnuté ustanovenia v kontexte s celým obsahom zákona č. 669/2007 Z.z. zamieňajú poradie a účel (podstatu) stavebného a vyvlastňovacieho konania. Vytvárajú mylný dojem, že je možné stavať na cudzom pozemku, 15 4Sţo/65/2015 keďže neskôr bude pozemok predsa len vyvlastnený. Z právneho poriadku však vyplýva, že to vôbec nie je tak jednoznačné. Naopak, vyvlastňovacie konanie sa nemusí skončiť vyvlastnením nevyhnutne, ale aj zamietnutím vyvlastnenia (nepriamo to vyplýva napr. aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
- mája 2610 sp.zn. 6Sžo/150/2009, dostupné na internete www.supcourt.gov.sk). To by však v posudzovanom prípade spôsobilo zložitú právnu situáciu. Problémom napadnutých ustanovení je skutočnosť, že k formálnemu vyvlastňovaniu alebo napríklad odkúpeniu nehnuteľností nedošlo pred začatím stavebných prác, a teda sa stavia na pozemkoch cudzích ešte nevyvlastnených. Dochádza tak k tzv. vyvlastneniu de facto, čo nie je zlučiteľné s ústavou ani s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Stavebný úrad – ministerstvo dopravy už vydaním stavebného povolenia de facto vyvlastňuje nehnuteľnosť a krajský stavebný úrad vo vyvlastňovacom konaní už len určuje výšku náhrady. Stavebný úrad vykonáva uvedené de facto vyvlastnenie primárne verejnou vyhláškou na základe podkladov NDS. Až v režime formálneho vyvlastnenia oslovuje vlastníkov zákonom ustanoveným spôsobom krajský stavebný úrad z pozície nositeľa verejnej moci. Stavebný úrad nemusí v stavebnom konaní posudzovať žiaden verejný záujem napriek tomu, že vyvlastňuje de facto.“ Ústavná akceptácia takéhoto ďalšieho, všeobecnejšieho – nadradeného vyššieho verejného záujmu by znamenala dať štátnej moci licenciu na výstavbu diaľnic, kde si zmyslí a kedy si zmyslí, pričom vyvlastňovacie konanie by sa zúţilo len na otázky výšky odškodnenia. Súčasná právna úprava, ústavná ochrana vlastníckeho práva konkretizovaná stavebnými predpismi, však nie je kompatibilná s týmto modelom. Z hľadiska štandardov ochrany ústavnosti uplatňovaných v doterajšej judikatúre ústavného súdu by akceptácia spôsobu vyvlastnenia ustanovená v zákone o jednorazových mimoriadnych opatreniach v súvislosti s výstavbou diaľnic vytvorila neprijateľný precedens pre ďalší vývoj stavebného konania aj vo vzťahu k iným druhom verejnoprospešných stavieb. Odvolateľ poukázal i na tieto časti citovaného nálezu: „Možnosť vydania stavebného povolenia a výstavby na cudzom pozemku znamená, že procesná ochrana poskytnutá vo vyvlastňovacom konaní je iluzórna. V zmysle zákona o jednorazových mimoriadnych opatreniach v stavebnom konaní sú vlastníci pozemkov skôr objektom než riadnym subjektom vyvlastňovacieho konania. Napadnuté ustanovenia zákona o jednorazových mimoriadnych opatreniach, zvlášť pojem „nemožnosť získať“, sú vágne, neurčité, nespĺňajúce kritériá kvality a predvídateľnosti zákona zasahujúceho do vlastníckeho práva tak, ako to vyžaduje 16 4Sţo/65/2015 ústava a dohovor. Napadnuté ustanovenia ani v kontexte textu celého zákona nie sú koncepčne previazané s povinnosťou preukázať práva k pozemkom v kolaudačnom konaní, resp. nestanovujú dôsledky nepreukázania týchto práv v kolaudačnom konaní. Možno sa len domnievať, že pre účely preukázania titulu bude nutné vyvlastňovacie konanie, ale zákon o jednorazových mimoriadnych opatreniach tak explicitne neustanovuje. Táto skutočnosť je zrejme dôkazom toho, že zákonodarcovi išlo len o to, aby sa začalo stavať, bez zváženia ďalších súvislostí. Napadnuté ustanovenia vytvárajú ústavne neakceptovateľnú nerovnosť medzi vlastníkmi pozemkov, ktorých sa týka zákon č. 669/2007 Z.z. na jednej strane a vlastníkmi ostatných pozemkov, na ktorých sa majú stavať iné diaľnice alebo cesty, a taktiež vlastníkmi iných pozemkov na území Slovenskej republiky na strane druhej. Vzhľadom na skutočnosť, že zákon fakticky determinuje pozitívny výsledok vyvlastňovacieho konania pre stavebníka, vytvára neakceptovateľný tlak na krajské stavebné úrady smerujúci k jedinému možnému výsledku prípadného vyvlastňovacieho konania. To narúša deľbu moci medzi zákonodarnou mocou na jednej strane a výkonnou a súdnou mocou na strane druhej. V otázkach vyvlastnenia je zmyslom deľby moci individuálna ochrana vlastníka. Zákonodarca všeobecne určí vyvlastňovacie dôvody vo verejnom záujme, ktoré sa konkretizujú a preukazujú v individuálnom konaní pred orgánmi štátnej správy s následnou súdnou ochranou. Ak zákonodarca všeobecne určí, že pozemky ku konkrétnym diaľniciam budú fakticky vyvlastnené už pred prebehnutím vyvlastňovacieho konania, tým vlastne determinuje výsledok takýchto vyvlastňovacích konaní, vylučuje tým právnu ochranu vlastníkov pozemkov. Právny poriadok Slovenskej republiky a zahraničné právne úpravy poznajú aj iné miernejšie nástroje na plynulú výstavbu diaľnic bez toho, aby bolo nutné stavať na pozemku bez hmotnoprávneho titulu. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína právny názor vyslovený už viackrát v jeho doterajšej judikatúre, podľa ktorého podmienky verejného záujmu možno pokladať za splnené len vtedy, ak verejný záujem je nadradený a objektivizovaný voči záujmom vlastníka a ak účel zamýšľaný obmedzením práva vlastniť majetok nemožno dosiahnuť prostriedkami, ktoré zasahujú miernejšie do ústavou chráneného vlastníckeho práva (m.m. PL ÚS 33/95 j PI. ÚS 15/06).“ Verejný záujem, ako základná podmienka pre podanie samotného návrhu na vyvlastnenie, musí byť predmetom posudzovania a preukazovania v samotnom vyvlastňovacom konaní, pri zváţení všetkých dopadov na spoločnosť, nakoľko jeho preukázanie je priamo definované v § 108 ods. 3 stavebného zákona, pričom existencia výstavby diaľnice a ani právoplatné územné rozhodnutie neznamená existenciu verejného záujmu, ako základnej podmienky odňatia vlastníctva. 17 4Sţo/65/2015 Moţnosť vyvlastnenia viaţe na striktné splnenie zákonných podmienok, ktorých splnenie musí byť navrhovateľom pri podaní návrhu na začatie konania preukázané. Vychádzajúc z výkladu § 110 ods. 1 stavebného zákona vyvlastnenie sa pripúšťa len za predpokladu, ak nie je moţné cieľ vyvlastnenia dosiahnuť dohodou, alebo iným vhodným spôsobom. Zákon v uvedenom ustanovení dôsledne uprednostňuje pred vyvlastnením dohodu, ako aj iné spôsoby, ktorými moţno získať práva k pozemkom potrebných na uskutočnenie stavieb, nakoľko cieľom vyvlastnenia je získanie vlastníctva k dotknutým pozemkom. Vychádzajúc z výkladu zákonného ustanovenia, správny orgán môţe pozemky vyvlastniť iba vtedy, ak preukáţe ţe vlastník odmietol uzatvoriť dohodu vo veci predloţenej odplaty za prevod vlastníckeho práva poţadovaných pozemkov, ktorá podľa stavebného zákona musí byť minimálne vo výške ceny určenej podlá § 111 ods. 2 stavebného zákona. Citované ustanovenie však nie je moţné vykladať spôsobom tak, ako to učinil ţalovaný, a aj krajský súd a to, ţe ţalobca neakceptoval cenu navrhovateľa a teda došlo k preukázaniu nemoţnosti získania vlastníctva dohodou, resp. iným zákonným spôsobom. Ţalobca od počiatku deklaroval záujem na doriešení majetkovoprávneho vysporiadania dotknutých pozemkov pod rýchlostnú komunikáciu cestou dohody, avšak pri zohľadnení spravodlivej náhrady za pozemky. Vykladať citované zákonné ustanovenie, ţe nepodpísanie predloţenej zmluvy v lehote je preukázaním nemoţnosti získania vlastníctva dohodou je reštriktívne. Uzatvorenie dohody predovšetkým predpokladá nájdenie spoločného konsenzusu aj čo do výšky odplaty, inak nie je moţné hovoriť o nemoţnosti uzatvorenia dohody. V súvislosti s preukázaním splnenia zákonnej podmienky pre podanie návrhu na vyvlastnenie a to preukázanie nemoţnosti získania vlastníckeho práva dohodou, krajský súd podľa odvolateľa opomenul ustanovenie hmotnoprávneho predpisu prijatého po zverejnení Nálezu Ústavného súdu SR a to § 9a ods. 3 zákona č. 669/2007 Z.z. v platnom znení, ktoré ukladá stavebníkovi zákonnú povinnosť získania vlastníckeho práva dohodou v zákonom stanovenom termíne. V prípade, ak stavebník v tejto zákonnej lehote práva nezíska dohodou, ukladá mu zákon povinnosť podania návrhu na vyvlastnenie, ktorý deň je deň nasledujúci po uplynutí zákonnej lehoty – teda po 28.02.
- Opačný výklad sa míňa samotnému účelu citovaného zákonného ustanovenia. 18 4Sţo/65/2015 K vyjadreniu krajského súdu, ţe: „Zákon ukladá stavebníkovi pokúsiť sa o dohodu s vlastníkom pozemku, neurčuje však, že návrh dohody musí vychádzať z požiadaviek vlastníka pozemku“ ţalobca uvádza, ţe zákon súčasne neurčuje, ţe prijatie dohody musí vychádzať z poţiadaviek navrhovateľa. Neexistencia zákonného podkladu pre vyvlastnenie pozemkov je vyjadrená nálezom Ústavného súdu SR (ďalej aj „ÚS SR“) č. PL. ÚS 19/09 vo veci nesúladu zákona č. 669/2007 Z.z. o jednorazových mimoriadnych opatreniach v príprave niektorých stavieb diaľnic a ciest pre motorové vozidlá. Nálezom ÚS SR došlo k vysloveniu nesúladu ustanovenia § 2 ods. 1 písm. a/ slov „alebo či bol urobený úkon na jeho získanie“, § 2 ods. 2 písm. a/ slov „inak doklady“ a § 2 ods. 2 písm. a/ prvého bodu a druhého bodu zákona č. 669/2007 Z.z. s článkom 20 ods. 20 ods. 1 a s článkom 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s článkom 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V súvislosti s obsahom Nálezu ÚS SR je nutné vykladať aj prechodné ustanovenia k úpravám účinným od
- marca 2012 v § 9a zákona č. 669/2007 Z.z. Podľa prvej vety citovaného ustanovenia, bolo zákonnou povinnosťou správneho orgánu získať vlastnícke práva dohodou do termínu 28.02.2013, pričom ide o zákonnú podmienku a lehotu ktorej povinnosť splnenia ukladá priamo zákon. Aţ uplynutím zákonnej lehoty teda najskôr 01.03.2013, pri opätovnom splnení zákonných podmienok upravených v druhej vete citovaného ustanovenia, mohol stavebník podať návrh na vyvlastnenie. Tým, ţe stavebník podal návrh na vyvlastnenie pred uplynutím zákonnej lehoty, nesplnil zákonom stanovenú podmienku pre podanie návrhu. nakoľko do termínu 28.02.2013 mal vlastník pozemku právo na uzatvorenie dohody. Nakoľko stavebník odňal vlastníkovi zákonnú lehotu na moţnosť uzatvorenie dohody a návrh na vyvlastnenie podal pred termínom 28.02.2013, nemohlo dôjsť k naplneniu zákonnej podmienky preukázania dohody pri získaní tohto práva, či uţ podľa stavebného zákona, alebo osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 669/2007 Z.z. v platnom znení. Samotný proces vyvlastňovania je upravený zákonom č. 50/1976 Zb. v platnom znení, ktorý pripúšťa vyvlastnenie iba „pre budúcu stavbu, tzn. do budúcna“ a nie „vyvlastnenie za účelom majetkovoprávneho vysporiadania pod stavbu teda do minulosti.“ Znenie tretej vety § 9a zákona: „Vlastnícke právo alebo iné právo k pozemkom a stavbám je stavebník povinný preukázať najneskôr do podania návrhu na začatie kolaudačného konania“ neznamená získanie vlastníctva vyvlastnením, ale iba jeho preukázanie, ktoré musí stavebník získať 19 4Sţo/65/2015 pred začatím samotnej stavby a ktorých nadobudnutie má povinnosť preukázať najneskôr v čase podania návrhu na kolaudačné konanie. Pojmy „získať“ a „preukázať“ z pohľadu ich podstaty sú dva odlišné pojmy. Iba uvedený výklad je v súlade s obsahom nálezu Ústavného súdu SR na ktorý sme poukázali. V závere je potrebné podľa ţalobcu konštatovať, ţe účelom zákona č. 669/2007 Z.z. v platnom znení, ako osobitného právneho predpisu v nadväznosti na zákon č. 50/1976 Z.z v platnom znení je úprava postupu správnych orgánov v územnom a stavebnom konaní „na prípravu stavieb diaľnic a ciest pre motorové vozidlá“ a nie „majetkovoprávne vysporiadanie pozemkov pod existujúcu stavbu“, ktorá bola na podklade návrhu na kolaudáciu daná uţ aj do predčasného uţívania. Pokiaľ ide o prechodné ustanovenia a to § 9a zákona č. 669/2007 Z.z., tieto síce riešia existenciu stavebných povolení vydaných pred účinnosťou novely zákona, avšak neupravujú situácie kedy stavba na základe týchto rozhodnutí je postavená, tzn. nevytvára priestor pre dodatočné vyvlastnenie. Prvoradou povinnosťou správneho orgánu bola povinnosť skúmania platnosti splnomocnenia a to hlavne vo vzťahu k mandátnej zmluve. Pokiaľ platnosť splnomocnenia je viazaná na existenciu mandátnej zmluvy, má správny orgán zákonnú povinnosť skúmať nielen rozsah, ale aj časovú platnosť. Ţalobca v konaní, a aj v podanej ţalobe, platnosť mandátnej zmluvy nespochybňoval, ale spochybňoval oprávnenie splnomocnenca konať v rozsahu práv a povinností stavebného zákona pre proces vyvlastnenia. Odvolateľ zotrváva na vyjadrení, ţe splnomocnenie zaniklo momentom podania návrhu na kolaudačné konanie, ktorý návrh bol podaný dňa 12.08.2011 bez ohľadu na fakt, ţe na podklade uvedeného návrhu došlo k vydaniu rozhodnutia o predčasnom uţívaní stavby. Uvedené tvrdenie vyplýva priamo zo zákonnej úpravy, podľa ktorej mal mať stavebník preukázané vlastnícke práva k pozemkom na ktorých došlo k realizácii stavby v čase podania návrhu na začatie kolaudačného konania, nakoľko po tomto čase neexistuje zákonný podklad pre vyvlastnenie. V tejto súvislosti teda nič nemení na veci, ţe uvedená rýchlostná cesta na podklade podaného návrhu na kolaudačné konanie bola rozhodnutím odovzdaná do predčasného uţívania, pričom rozhodnou skutočnosťou je samotné podanie návrhu na kolaudáciu, a teda rozhodnou skutočnosťou zakladajúcou zánik oprávnenia splnomocnenca na konanie za splnomocniteľa vo veci majetkovoprávneho vysporiadania pozemkov. 20 4Sţo/65/2015 Posledným dňom preukázania vlastníckeho práva k pozemkom bol dátum podania návrhu na kolaudačné konanie dňa 12.08.
- I keď správny orgán rozhodol o predčasnom uţívaní stavby. Preukázanie odvolateľom tvrdenej skutočnosti je potvrdené aj v rozhodnutí ministra č. 127/2012 zo dňa 18.04.2012, ktorý v rozhodnutí na strane 5 k namietanej skutočnosti v rámci konania spochybňujúceho zákonnosť povolenia k predčasnému uţívaniu stavy uvádza nasledovné: „Ustanovenie § 5 ods. 2 zákona č. 669/2007 Z.z. umoţňuje stavebnému úradu aby vyhodnotil, či podaný návrh na kolaudáciu spĺňa podmienky na skolaudovanie, a ak nie, má stavebný úrad sám právo, ak sú splnené podmienky bezpečnosti, na základe podaného návrhu na začatie kolaudačného konania, teda bez podania ďalšieho návrhu, rozhodnúť o povolení predčasného uţívania stavby, pričom bez ohľadu na charakter rozhodnutia ide o návrh na kolaudáciu stavby.“ K stanoveniu výšky spravodlivej náhrady za vyvlastnenie vlastníckeho práva k dotknutým pozemkom s poukazom na právnu argumentáciu bola ţalobcom predovšetkým namietaná nezákonnosť stanovenia náhrady, a to jednak absencia vyhlášky pre určenie náhrady, nesprávnosť pouţitia metódy polohovej diferenciácie znalcom, ako aj samotné spochybnenie objektívnosti znaleckého posudku, ktorý bol vypracovaný na základe poţiadavky samotného navrhovateľa, pričom stanovenie výšky náhrady bolo jednak predmetom ponuky zo strany navrhovateľa a súčasne náhradou za odňatie vlastníctva v procese vyvlastnenia. Pri vyvlastnení, ako výnimočného spôsobu zásahu do vlastníckeho práva, musia byť splnené ústavné podmienky, korešpondujúce s článkom 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého sa vyţaduje, aby pozbavenie majetku na daný účel spĺňalo princíp zákonnosti, aby bolo uskutočnené vo verejnom záujme a sledovalo legitímny cieľ. Preto medzi poţiadavkami ochrany základných práv jednotlivca musí byť dosiahnutá spravodlivá rovnováha, spočívajúca aj v stanovení včasnej a spravodlivej náhrady. Spochybnenie objektivity znalca vo veci stanovenia ceny v znaleckom posudku, bolo preukázané samotným ţalobcom a to predloţením kúpnych zmlúv do vyvlastňovacieho konania, ktorými ţalobca spochybnil objektívnosť postupu znalca a jeho tvrdenie o nedostatku zmlúv pre pouţitie zákonnej porovnávacej metódy – napr. kúpna zmluva zo dňa 23.06.2011 uzatvorená priamo účastníkmi, ktorí porovnateľný pozemok v danej lokalite 21 4Sţo/65/2015 predali za 20,- €/m
- Koncom roka 2013 účastníci predali ornú pôdu v Zlatých Moravciach (spádová oblasť) za 50,- €/m
- Tvrdenie súdu, ţe je na uváţení znalca ktorú metódu pouţije, je právne irelevantné pre účely vyvlastňovacieho konania, nakoľko pouţitie porovnávacej metódy je striktne dané stavebným zákonom. Bolo povinnosťou správneho orgánu uvedený nedostatok odstrániť, vo veci ustanoviť znalca so zadaním znaleckej úlohy podľa § 111 ods. 2 zákona č. 50/1976 Zb. v platnom znení. Na účely stavebného zákona sa určenie primeranosti náhrady odvíja od trhovej ceny rovnakej alebo porovnateľnej nehnuteľnosti v tom istom čase, v tom istom mieste a v porovnateľnej kvalite, tzn. v čase začatia vyvlastňovacieho konania. Momentom určenia spravodlivej náhrady za vyvlastnenie je jej časové zohľadnenie v samotnom procese vyvlastnenia a nie na základe posudku vypracovaného na podklade ţiadosti navrhovateľa, ktorý predloţeným ZP de facto nahrádza zákonom stanovenú povinnosť správneho orgánu. Spôsob určenia primeranosti náhrady je jasne zákonom zadefinovaný a preto zákonným základom pre jej určenie je porovnávacia metóda. Nie je akceptovateľné, aby správny orgán vychádzal z neaktuálneho ZP predloţeného do vyvlastňovacieho konania, ktorý bol vypracovaný na podklade objednávky navrhovateľa, a uţ vôbec nie je zákonom dovolené pouţitie metódy polohovej diferenciácie, ktorú metódu pouţil znalec, nakoľko uvádza: „Pre výpočet všeobecnej hodnoty porovnávaním nie je moţné vykonať, pretoţe pre daný typ nehnuteľnosti nemal znalec k dispozícii podklady pre porovnávanie“, jedná sa o ZP č. 47/2012, ktorý bol účastníkom zaslaný spolu s kúpnymi zmluvami. V tejto súvislosti odvolateľ upriamuje pozornosť na neexistenciu splnomocňovacieho ustanovenia stavebného zákona, ktoré by oprávňovalo akýkoľvek Štátny orgán na vydanie Vyhlášky, ktorou by došlo k určeniu primeranej náhrady za odňatie vlastníctva, ako aj aplikáciu samotnej Vyhlášky č. 492/2004 Z.z. pre určenie primeranej náhrady za vyvlastnenie: má za to, ţe správnosť jeho tvrdenia vyplýva aj so samotnej Vyhlášky č. 492/2004 Z.z., podľa ktorej nie je moţné stanoviť „primeranú náhradu“ ako majetkovú ujmu za odňatie pozemkov. Vyhláška upravuje stanovenie všeobecnej hodnoty, ktorú je moţné dosiahnuť na trhu v podmienkach voľnej súťaţe, pri poctivom predaji, keď kupujúci aj predávajúci budú konať s patričnou informovanosťou i opatrnosťou a s predpokladom, ţe cena nie je ovplyvnená 22 4Sţo/65/2015 neprimeranou pohnútkou, čo však v danom prípade nie je splnené. Pri striktnom výklade je potom moţné vyvodiť záver, ţe v danom prípade síce ide o majetok občana, ktorý je okupovaný inou osobou - podnikateľom za účelom dosahovania zisku, bez moţnosti vlastníka odnímanej nehnuteľnosti túto hodnotu ovplyvňovať, uvedené ďalej vyplýva aj z tej skutočnosti, ţe samotný stavebný zákon a ani zákon o jednorazových opatreniach v prípade vyvlastnenia pozemkov vo vyvlastňovacom konaní v ktorom sa rozhoduje o „primeranej náhrade“ neodkazuje na aplikáciu Vyhlášky č. 492/2004 Z.z. v platnom znení a preto tvrdí, ţe stanovenie primeranosti náhrady podľa citovanej vyhlášky je v rozpore so zákonom, ako aj Ústavou SR. Z článku 123 Ústavy SR a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov, schválených uznesením rady SR vyplýva, ţe splnomocnenie sa musí formulovať tak, aby z jeho znenia jasne vyplývalo, kto je splnomocnený na vydanie právneho predpisu a aké veci a v akom rozsahu sa majú v ňom upraviť. Dotváranie právneho poriadku prostredníctvom vykonávacích právnych predpisov sa uskutočňuje iba v medziach zákona. Platí zásada odvodená zo zásady suverenity ľudu, ţe splnomocnenie vyjadrujúce delegáciu na vydanie vykonávacieho právneho predpisu, ktorý obsahuje sekundárne normy, môţe byť iba súčasťou zákona obsahujúceho primárne normy. Počas celého procesu vyvlastnenia bolo viackrát namietané určenie primeranej náhrady s poukazom aj na medzinárodný charakter stavby a teda aj aplikáciu medzinárodných štandardov. Je zrejmé, ţe vo svete platí stavebná axióma a to, ţe z celkovej investície (100%) ide na kúpu pozemkov 20% a do stavby na pozemkoch 80% – napr. Rakúsko pri otváraní diaľnice A
- V prípade novo pripravovaných úsekov v SR a to obchvatu D4 a cesty R7 sa vláda pribliţuje k uvedenej axióme. Počas vyvlastňovacieho konania ţalobca namietal aj rozsah vyvlastnenia, ktorý rozsah pre stavbu bol určený geometrickým plánom, a ktorý situoval cestu rýchlostnej komunikácie priamo stredom pozemkov. Uvedeným umiestnením stavby došlo k odčleneniu pozemkov po oboch stranách cesty, ktorých uţívanie je spojené s neprimeranými ťaţkosťami. Súčasne bolo namietané, ţe predmet vyvlastnenia nezahŕňa aj časti pozemkov, ktoré v súlade so zákonom predstavujú zákonné ochranné pásma. S uvedenou námietkou sa správne orgány vôbec nezaoberali, a uvedené dôvody ani neboli predmetom prieskumu zo strany správneho orgánu. 23 4Sţo/65/2015 Súd na jednej strane tvrdí, ţe navrhovateľ vo vyvlastňovacom konaní netvrdil skutočnosť týkajúcu sa samotného rozsahu vyvlastnenia, na druhej strane uţ uvádza, ţe v rámci tohto konania nebolo zistené ţe ţalobca zvyšné parcely nemôţe vyuţívať. Ţalobca na uvedenú zákonnú skutočnosť poukazoval od počiatku a ţiadal rozšíriť rozsah vyvlastnenia nielen pre ochranné pásma, ale aj zbytkové parcely, ktoré v dôsledku existujúcej stavby nemôţe vyuţívať v rozsahu oprávnenia svojho vlastníckeho práva. Uvedené tvrdí aj súd v rozsudku. Ţalobca v konaní predchádzajúcom samotnému vyvlastňovacieho konania namietal, ţe prevod vlastníckeho práva sa týka novovytvorených KN-C parciel, ktoré nezohľadňujú zákonné ustanovenia pojmu „diaľnica a cesta“, tzn, ţe ich súčasťou nie sú ochranné pásma. V prípade, ak by správny orgán postupoval v súlade so zákonom musel by dospieť k záveru, ţe zostávajúce časti pozemkov by boli v zanedbateľnej výmere, pri ktorej by došlo k ich obmedzenému uţívaniu. Túto skutočnosť ţalobca tvrdil od počiatku a ţiadal rozsah prípadného vyvlastnenia rozšíriť aj o tzv. zbytkové parcely. Skutočnosť rozšírenia vyvlastnenia o tzv. zbytkové parcely upravuje ustanovenie stavebného zákona. V § 110 ods. 3 stavebného zákona, ktorým je vyjadrená základná zásada vyvlastňovacieho konania a to, ak vlastník poţiada o vyvlastnenie aj zostatkových parciel, pričom stačí iba tvrdenie ţe výstavbou nastane stav, ktorý vyvolá obmedzenie uţívacieho oprávnenia vlastníka, má vyvlastňovací orgán túto skutočnosť náleţitým spôsobom preskúmať a v prípade, ţe sa nepreukáţe opak musí pristúpiť k rozšíreniu vyvlastnenia aj o zostatkové parcely. Námietku ţalobcu týkajúcu sa prekáţky právoplatne rozhodnutej veci rozhodnutím Krajského stavebného úradu Nitra č. KSUNR-2012-183-002 zo dňa 15.02.2012, ktorým rozhodnutím došlo k zastaveniu vyvlastňovacieho konania vo veci prechodu vlastníckeho práva k pozemkom, identických účastníkov a identického dôvodu, povaţoval krajský súd za nedôvodnú. Novela zákona č. 669/2007 Z.z, v spojení s ustanoveniami stavebného zákona nepozná majetkovo právne vysporiadanie pozemkov formou vyvlastnenia pod jestvujúcu stavbu. V uvedenom prípade nie je moţné tvrdiť, ţe ide o zmeny skutkového stavu, ktorý sa ţiadnym spôsobom nezmenil, pričom zmena právneho stavu nemôţe byť dôvodom rozhodovania vo veci právoplatne uţ rozhodnutej. Hmotnoprávnym predpisom, na základe ktorého je moţné vyvlastniť vlastnícke právo, je stavebný zákon, ktorý umoţňuje vyvlastniť 24 4Sţo/65/2015 len do budúcna, t.j. pre budúcu výstavbu a nie pod zrealizovanú konkrétnu stavbu, ktorá je uţ prevádzke. V podanej ţalobe i v odvolaní ţalobca ďalej poukazoval na fakt, ţe predmetom vyvlastnenia sú pozemky vedené ako ostatné plochy, pričom v čase začatia vyvlastňovacieho konania pozemky vo vlastníctve ţalobcu sú zastavané stavbou. S poukazom na skutočnosti uvádzané v odvolaní ţalobca navrhol, aby súd príslušný na prejednanie veci zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 5S 14/2014-112 zo dňa 12.08.2014 tak, ţe zrušuje rozhodnutie ţalovaného č. 23960/2013/B622- SV/z.70989/Pek zo dňa 20.11.2013 a tomu predchádzajúce rozhodnutie Obvodného úradu Nitra, odbor výstavby a bytovej politiky č. ObÚ-NR-OVBP2-2013/00090-017 zo dňa 22.07.2013 a vec vracia na nové konanie. Ţalovaný je povinný ţalobcovi nahradiť trovy konania spočívajúce v zaplatení súdnych poplatkov za podanie ţaloby a odvolania vo výške 140,- € a trovy právneho zastúpenia vo výške 511,34 € (právna porada a prevzatie zastúpenia, ţaloba, odvolanie – jeden úkon 134,- € + reţijný paušál 8,04 € + DPH) a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. III. Ţalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave potvrdiť. Ţalobca v odvolaní, tak ako aj v ţalobe samotnej, spochybňu