Najvyšší súd 3 Sţo/1/2014 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Gerdovej a sudcov JUDr. Iva

§ 212a nasl.

O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p.) a po tom, ako bol deň vyhlásenia rozhodnutia uverejnený na úradnej tabuli Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a na jeho internetovej stránke www.nsud.sk najmenej 5 dní vopred, rozsudok verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.). V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.). Súd v intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. Najvyšší súd z obsahu predloţeného súdneho a administratívneho spisu zistil, ţe dňa

1. februára 2011 poţiadal ţalobca Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky a ako dôvod uviedol: zlúčenie rodiny. V dotazníku ţiadateľa, pripojenému k ţiadosti uviedol, ţe jeho predchádzajúcej ţiadosti o udelenie štátneho občianstva SR podanej
2. februára 2007 nebolo vyhovené. Ţalobca má preukaz pobytu cudzinca vydaný dňa 05.09.2006 v Prešove s platnosťou do 05.09.
3. Okrem uvedeného dotazníka správny orgán zadováţil aj ďalšie listinné dôkazy, ktoré vyhodnotil. Po zadováţení a vyhodnotení listinných dôkazov správny orgán prvého stupňa vydal dňa
4. februára 2012 rozhodnutie č.: SVS-OVVS2-2012/000074, ktorým ţiadosti menovaného nevyhovel z dôvodu, ţe nespĺňa jednu zo základných zákonných podmienok na udelenie štátneho občianstva a to podmienku bezúhonnosti, keďţe päťročná lehota od zahladenia odsúdenia uplynie aţ 28.12.
5. 5 3 Sţo/1/2014 Ţalovaný napadnutým rozhodnutím č. SLV-OLVS-40/2012 zo dňa 11.05.2012, rozklad ţalobcu zamietol a rozhodnutie prvostupňového orgánu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Sekcie verejnej správy, Odboru všeobecnej vnútornej správy č. SVS- OVVS2-2012/000074 zo dňa
6. februára 2012 potvrdil. Podstatnou námietkou ţalobcu v preskúmavanej veci je, ţe krajský súd pri rozhodovaní neprihliadal na medzinárodné zmluvy, Dohovory a Ústavu SR, z ktorých moţno vyvodiť, ţe po zahladení odsúdenia a spôsobu jeho doterajšieho ţivota moţno mať za to, ţe rešpektovanie súkromného a rodinného ţivota a právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do výkonu tohto práva na ochranu rodiny patria do katalógu tých práv a slobôd, ktoré vzhľadom na ich zakotvenie v ústave a dohovore poţívajú najvyšší stupeň ochrany. Zásah do rodinného ţivota vidí v tom, ţe napadnutým rozhodnutím sa mu odňala moţnosť byť plnohodnotným občanom v krajine, v ktorej ţije, pracuje a vychováva svoje dve deti. Absencia statusu občana mu zabezpečuje nemalé prekáţky v jeho kaţdodennom ţivote napriek tomu, ţe na Slovensku má dobre fungujúcu rodinu a je jej jediný člen, ktorý je v pozícii cudzinca. Podľa § 7 ods. 1 zákona NR SR č. 40/1993 Z.z. o štátnom občianstve v znení neskorších predpisov štátne občianstvo Slovenskej republiky možno udeliť žiadateľovi, ktorý nie je štátnym občanom Slovenskej republiky a a/ má nepretržitý trvalý pobyt na území Slovenskej republiky aspoň 8 rokov bezprostredne predchádzajúcich podaniu žiadosti o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky, je bezúhonný; za bezúhonného sa na účely tohto zákona nepovažuje ten 1/ kto bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin a od zahladenia odsúdenia neuplynulo 5 rokov, 2/ koho trestné stíhanie za úmyselný trestný čin bolo právoplatne podmienečne zastavené a od uplynutia skúšobnej doby neuplynulo 5 rokov. Sám fakt, ţe udelenie štátneho občianstva poskytované v reţime § 7 ods. 1 zákona o štátnom občianstve je „moţnosťou“ neznamená, ţe správny orgán nemá povinnosť všetky skutočnosti týkajúce sa ţiadateľa skúmať a prihliadnuť na jeho celkovú situáciu. Ţalovaný odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie nesplnením podmienok, ktoré predpokladá zákon. Treba ale dodať, ţe z vyššie citovaného ustanovenia neexistuje ţiadna výnimka a to ani napriek tomu, ţe zákonom stanovená päťročná lehota od zahladenia uplynie ţalobcovi dňa 28.12.2015, na ktorú nemoţno prihliadať. Odvolacie námietky ţalobcu a ním uvádzané skutočnosti sú v preskúmavanej veci irelevantné. Ţalobca bol na území Slovenskej republiky právoplatne odsúdený pre trestný čin, ktorý mu bol síce zahladený, avšak spáchal trestný čin podľa § 222 ods. 1; § 8 ods. 1; § 185 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon, za čo bol Okresným súdom Prešov dňa 06.02.2001 sp. zn. 4T 96/98 odsúdený na dva roky odňatia slobody nepodmienečne. Aj keď bol dňa 15.11.2005 podmienečne prepustený so skúšobnou dobou na 18 mesiacov a osvedčil sa, na základe čoho dňa 28.12.2010 bolo odsúdenie zahladené, nespĺňa jednu zo základných zákonných podmienok na udelenie štátneho občianstva a to podmienku bezúhonnosti. Nič na tom nemení ani terajší spôsob ţivota vedený ţalobcom, jeho dlhodobo usporiadaný rodinný ţivot a ani skutočnosť, ţe neexistuje ţiadna obava, ţe by ako ţiadateľ o štátne občianstvo tento status zneuţil, prípadne dehonestoval. 6 3 Sţo/1/2014 Súd prvého stupňa sa dostatočným spôsobom vysporiadal s námietkami ţalobcu uvedenými v ţalobe a dospel k záveru, ţe postup správnych orgánov oboch stupňov bol v súlade so zákonom. Skutkový stav zistený správnymi orgánmi, ktorých úlohou je vychádzať nielen z dokladov predloţených účastníkom, ale aj zo stanovísk a zistení príslušných orgánov a inštitúcií, bol podľa názoru senátu odvolacieho súdu dostatočný a v rozhodnutiach náleţite odôvodnený. Záver, ktorý bol zo zistených skutkových okolností ustálený je v súlade s hmotno-právnymi ustanoveniami zákona. Základným cieľom, resp. poslaním konania v správnom súdnictve je preskúmavať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených ţalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Inými slovami povedané, treba vziať do úvahy, ţe správny súd „nie je súdom skutkovým“ ale súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Rozhodnutie správneho súdu je výsledkom preskúmavania zákonnosti rozhodnutia žalovaného. Na záver súd len poznamenáva, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie (obsiahnutého v základnom práve na súdnu ochranu) podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06, III. ÚS 153/07). Potreba riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, v ktorom súd preskúmava rozhodnutie správneho orgánu, vyplýva aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Aj keď s ohľadom na judikatúru ESĽP nie je potrebné zdôvodňovať kaţdý argument účastníkov konania, súdne rozhodnutia musia byť odôvodnené a musia obsahovať odpovede súdu na všetky argumenty prednesené stranami, ktoré viedli k rozhodnutiu. Dôvody musia byť špecifikované s ohľadom na skutkové okolnosti prípadu a nielen odkazovať na určité časti zákonov (napr. rozsudok ESĽP Ruiz Torija proti Španielsku z 9.12.1994). V danej veci sa obidva správne orgány aj krajský súd starostlivo zaoberali skutkovým stavom a dospeli k zisteniam, ktoré zvýraznili vo svojich rozhodnutiach a ktoré majú svoju logiku a sú opreté o dôkazy. Rozsudok krajského súdu dáva dostatočné záruky pre to, ţe nebol vydaný spôsobom porušujúcim ústavne zaručené právo na spravodlivý proces, je z neho zrejmé prečo nepovaţoval za dôvodnú a opodstatnenú argumentáciou ţalobcu a preto nie je moţné ani konštatovať nedostatočne zistený skutkový stav. Rozhodnutie ţalovaného obsahuje všetky zákonom poţadované náleţitosti, je správne a zákonné, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p.

§ 219ods.

1, 2 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 224 ods. 2 O.s.p., § 250k ods. 1 O.s.p.

§ 246cods.

1 veta prvá O.s.p. a ţalobcovi, ktorý v konaní nebol úspešný náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. 7 3 Sţo/1/2014 Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od

1. mája 2011). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave dňa
2. januára 2015 JUDr. Gabriela G E R D O V Á predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Emília Čičková