Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) preskúmal ţalobou napadnuté rozhodnutia v medziach ţaloby, oboznámil sa s administratívnym spisom ţalovaného a správneho orgánu prvého stupňa a dospel k záveru, ţe ţaloba nie je dôvodná. Napadnutým rozhodnutím ţalovaný potvrdil dodatočný platobný výmer správcu dane zo dňa 05.10.2011 č. 738/Kaš, ktorým
6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov účinného do
ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. II. Proti tomuto rozsudku podal v lehote ustanovenej zákonom (§ 204 ods. 1, § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.) ţalobca odvolanie. Ţiadal rozsudok Krajského súdu v Košiciach, č.k. 7S/130/2012–122 zo 13. marca 2013 zmeniť a rozhodnúť v intenciách ţalobného návrhu. Súčasne si ţalobca uplatnil náhradu trov konania, ktoré vyčíslil a špecifikoval. Svoje odvolanie odôvodnil tvrdením, ţe krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Dodal tieţ, ţe súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nedostatočne vysporiadal aj s námietkou ţalobcu, ţe zo strany ţalovaného sa jednalo o neodôvodnené a z toho dôvodu nepreskúmateľné rozhodnutie. Ţalovaný ako prvý namietol záver krajského súdu, ţe keďţe sama existencia faktúry o dodávke tovaru nie je postačujúcim právnym základom pre preukázanie nároku na odpočítanie DPH a keďţe z administratívneho spisu zo ţiadnych dokladov nevyplýva, ţe by ţalobca preukázal reálne dodanie tovaru, na základe ktorého by mu vznikla daňová povinnosť, neboli splnené podmienky ustanovené v § 49 ods. 1 a § 19 ods. 1 zákona 5 5Sţf/67/2013 č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“).
ţalobcu však správca dane a v konečnom dôsledku ani krajský súd nevzali do úvahy ţiadnu inú moţnú alternatívu vo vzťahu k dodaniu tovaru. Dospeli tak v podstate k rovnakému, ničím nepodloţenému záveru, ţe pokiaľ ţalobca nepredloţil ţiadne dôkazy o tom, ţe tovar bol doručený (pričom ţalobca sa domnieva, ţe sa malo jednať s najväčšou pravdepodobnosťou o faktúry, z ktorých by bolo zrejmé, ţe dopravu za tovar si účtoval dodávateľ alebo si ţalobca ako odberateľ dopravu zabezpečil vo vlastnej réţii alebo prostredníctvom ďalšieho subjektu), tento tovar reálne dodaný byť nemohol. Ţalobca má za to, ţe i z tohto dôvodu súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Krajskému súdu tieţ vytkol, ţe v napádanom rozsudku neuviedol, na základe akých skutočností dospel k záveru, ţe ţalobca neuniesol dôkazné bremeno v zmysle § 29 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov (jediným argumentom v tomto prípade je skutočnosť, ţe formálna existencia faktúry nie je predpokladom na odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH) a nesplnil zákonné podmienky uvedené v § 49 zákona o DPH. Aj z tejto skutočnosti ţalobca má za to, ţe krajský súd svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil. Ţalobca opätovne zdôraznil, ţe skutočnosť, ţe medzi spoločnosťami existuje personálne prepojenie, nie je sama osebe spôsobilá mať výpovednú hodnotu vo vzťahu k uskutočneniu/neuskutočneniu akéhokoľvek plnenia. Personálnu účasť akejkoľvek osoby v akejkoľvek spoločnosti, resp. spoločnostiach, nie je
ţalobcu moţné dávať do priamej ani nepriamej súvislosti s uskutočnením zdaniteľného plnenia, pretoţe toto je preukázateľné len z iných skutočností. Čo sa týka problematiky zaistených dokladov, t.j. ţe doklady poţadované správcom dane a ţalovaným v rámci výkonu daňovej kontroly neboli ţalobcom predkladané z dôvodu, ţe boli zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní (ďalej len „OČTK“), ţalobca uviedol, ţe v danom prípade nešlo o jeho pochybenie a toto pochybenie mu nemôţe byť na ujmu. Ţalobca poukazuje na to, ţe všetky jeho doklady boli zaistené hromadne, bez spísania akéhokoľvek odovzdávacieho a preberacieho protokolu, čím došlo k porušeniu § 93 Trestného poriadku.
ţalobcu je preto potrebné ako predbeţnú otázku riešiť zákonnosť postupu OČTK pri zaisťovaní dokladov ţalobcu, nakoľko toto má zásadný vplyv na výsledok daňovej kontroly. Napriek tomu, ţe správny súd ani daňové orgány nie sú oprávnené túto 6 5Sţf/67/2013 otázku riešiť, bolo povinnosťou ţalovaného daňové konanie prerušiť
1 ZSDP. Ţalobca ďalej poukázal na § 46 ods. 1, 4 a § 48 ods. 1, 2, 3 ZSDP spolu s čl. 46 ods. 1 ústavy a § 157 ods. 2 OSP s tým, ţe namietal, ţe napadnuté rozhodnutie krajského súdu poţiadavky ustanovené v citovaných právnych normách nespĺňa, a to predovšetkým z dôvodu, ţe krajský súd sa náleţitým spôsobom nevysporiadal s viacerými námietkami ţalobcu. Išlo konkrétne o námietky týkajúce sa porušenia zásady proporcionality zo strany daňových orgánov prostredníctvom neúmerného zaťaţovania ţalobcu ako daňového subjektu, resp. aj iných daňových subjektov personálne prepojených sobou p. M. V., námietky ohľadom skutočnosti, ţe ťaţiskovým dôkazom, na ktorom postavil správca dane svoje rozhodnutie je totoţnosť osoby ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými malo dôjsť k uskutočneniu zdaniteľného plnenia. Ţalobca ďalej namietal porušenie princípu právnej istoty (čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“); rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 36/95), ktorého neopomenuteľnou súčasťou je predvídateľnosť práva, teda to, ţe obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované. Za diskriminačný moţno povaţovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odlišným spôsobom, pričom ho nemoţno objektívne a rozumne odôvodniť (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99; PL ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04). V tejto súvislosti poukázal na ţalobca na rozsudok neoznačeného súdu z 12. januára 2011, sp. zn. 7S/13934/2010, v ktorej ako v skutkovo a právne obdobnej ako je tu prejednávaná vec ţalobcu, súd rozhodol a vyhovel ţalobcovi (SHEN TIAN, s. r. o.) v celom rozsahu a
2 písm. d/ OSP zrušil rozhodnutie ţalovaného č. I/221/8986-95875/2010/990395-r z 30. augusta 2010 a vec vrátil ţalovanému na ďalšie konanie. III. K odvolaniu ţalobcu ţalovaný na výzvu krajského súdu predloţil písomné vyjadrenie a ţiadal rozsudok krajského súdu potvrdiť. 7 5Sţf/67/2013 Vo vzťahu k námietkam procesného charakteru, ktoré sa týkajú spôsobu vykonania daňovej kontroly miestne príslušným správcom dane, poukázal ţalovaný na stanovisko v jeho vyjadrení k ţalobe. Vo vzťahu k preukázaniu dodania tovaru uviedol, ţe svoje závery nepodmienil len nepredloţením dôkazov o reálnom nedodaní tovaru (tokajské víno samorodné suché a drevené kolíky). Správca dane však, aj z dôvodu absencie preukázania dokladov o preprave tovaru od dodávateľov (BARAVIN, s.r.o. a CARTOON, s.r.o.) spochybnil dodanie tovaru medzi uvedenými spoločnosťami. Pokiaľ išlo o námietky ţalobcu ohľadom spochybnenia zákonnosti postupu OČTK pri zaisťovaní účtovných a daňových dokladov uviedol, ţe v prípade ţalobcu nebola splnená ani jedna podmienka na prerušenie konania
Nie je moţné povaţovať za dôvod prerušenia daňovej kontroly nezačaté konanie vo veci nezákonného postupu OČTK pri zaisťovaní účtovných a daňových dokladov ţalobcu. V tejto súvislosti ţalovaný poukázal na list Prezídia Policajného zboru, ÚBOK zo dňa 19.01.2012 z ktorého vyplýva, ţe za ţalobcu sa pri zaisťovaní dokladov v dňoch 01.03. a 02.03.2011 zúčastnila p. A. L. (účtovníčka ţalobcu), ktorá sa vyjadrovala k dokladom, ktoré boli zaistené, podpisovala preberací protokol a zapečatené veci, preto táto osoba má vedomosť o tom, aké doklady a za aké spoločnosti boli zaistené. V odpovedi bolo tieţ uvedené, ţe p. B., ako novej konateľke je umoţnené nahliadnuť do zaistených vecí, vytvoriť si fotokópie, prípadne splnomocniť osobu, ktorá si môţe potrebné veci pozrieť. IV. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.) preskúmal v medziach podaného odvolania napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobcu nemoţno priznať úspech. V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe ţalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom 8 5Sţf/67/2013 správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O.s.p.).
čl. 1 ods. 1 veta prvá ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.
čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môţu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
1 veta prvá O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.
3 O.s.p. na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada, len ak vzniknuté vady mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
1 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do uţívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru
1 písm. c/ je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.
1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo sluţby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo sluţbe vznikla daňová povinnosť.
1 ZSDP, v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. 9 5Sţf/67/2013
3 ZSDP, správca dane hodnotí dôkazy
svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.
1 prvé dve vety ZSDP, daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyţaduje. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu
tohto zákona alebo osobitného predpisu.
6 ZSDP, kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti:
odseku 10 druhej vety,
8 ZSDP, daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.
3 v spojení s § 30 ods. 6 a 7 ZSDP, rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tak ustanovuje tento zákon. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli 10 5Sţf/67/2013 podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a pouţitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo.
1 písm. b/ zákona č. 479/2009 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 479/2009 Z.z.“) orgánom štátnej správy v oblasti daní a poplatkov je Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky.
IV. veta prvá č. 479/2009 Z. z. s účinnosťou od 01. januára 2012 sa zrušuje zákon č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 440/2000 Z.z. o správach finančnej kontroly v znení zákona č. 182/2002 Z. z. a zákona č. 534/2005 Z.z., t.j. ruší sa Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (§ 2 a § 3 zákona č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch).
1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Najvyšší súd z obsahu predloţeného súdneho a administratívneho spisu zistil skutkový stav tak, ako je podrobne popísaný v rozsudku krajského súdu, preto skutočnosti účastníkom známe nebude nadbytočne opakovať, s jeho odôvodnením, ktoré povaţuje za úplné, vyčerpávajúce a dostatočne výstiţné sa stotoţňuje v celom rozsahu, a len na doplnenie a zdôraznenie správnosti dodáva: V prejednávanej vec ţalovaný napadnutým rozhodnutím potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Kráľovský Chlmec, ktorým
6 písm. b/ bod 1 ZSDP, nebol ţalobcovi priznaný nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie júl 2010 v sume 10 213,45 €. Dodatočný platobný výmer bol vydaný na základe výsledkov daňovej kontroly začatej 04.10.2010 a preveroval oprávnenosť nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie júl 2010, o výsledku ktorej vyhotovil protokol 11 5Sţf/67/2013 č. I/332/15276-81986/2011/Piku zo dňa 09.08.2011, so zameraním na kontrolu zdaniteľných obchodov v zmysle § 8 aţ § 12 zákona o DPH a správnosti vykázanej daňovej povinnosti v zmysle § 19 aţ § 21 zákona o DPH a kontrolu splnenia podmienok odpočítania dane v zmysle § 49 - § 51 zákona o DPH. Vo vzťahu k preukázania uskutočnenia dodania tovaru predstavujúceho zdaniteľné plnenie, najvyšší súdu poukazuje na to, ţe podmienky uvedené v § 49 a nasl. (odpočítanie dane) zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaţe nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je moţné odpustiť (keďţe zákon to neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca poţaduje pre ľahkú zneuţiteľnosť, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný sám preukázať, že zdaniteľné obchody boli uskutočnené. Na základe obsahu administratívneho spisu má najvyšší súd za to, ţe daňové orgány v tu prejednávanej veci postupovali v súlade so zásadou, ţe pri preukazovaní nároku na odpočítanie dane je dôkazná povinnosť daňového subjektu prísnejšia neţ u iných daní dospeli k záveru, ţe daňový subjekt (v konaní na súde v postavení ţalobcu) neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení, a nebolo moţné súhlasiť ani s jeho opakovanými odvolacími námietkami, keď neuviedol ţiadne také skutočnosti, s ktorými by sa daňové orgány relevantne nevysporiadali. Záver, ktorý bol zo zistených skutkových okolností v daňovom konaní ustálený zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváţenia a je v súlade s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. V predmetných prípadoch ţalobcovi právo na odpočítanie dane (§ 49 ods. 1, § 51 ods. 1 zákona o DPH) nevzniklo. Najvyšší súd tu poukazuje tieţ na Šiestu Smernicu Rady, 77/388/EEC zo 17. mája 1977, ktorá zakladá spoločný systém DPH a
ktorej právo na odpočítanie dane sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej obchodov deklarovaných predloţenými faktúrami. Inak je namieste skonštatovať, ţe daňový subjekt si odpočet DPH uplatnil neoprávnene, pretoţe dochádzalo iba k vyhotovovaniu faktúr bez toho, aby skutočne došlo aj k reálnemu uskutočneniu zdaniteľných obchodov. 12 5Sţf/67/2013 Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k právnemu záveru, že žalobca nepreukázal, že skutočne (reálne) došlo k dodaniu tovaru od dodávateľa BARAVIN, s.r.o. (faktúra č. FP 17) – za nákup 10 000 litrov tokajského vína samorodného vína suchého a dodávateľa CARTOON s.r.o. (faktúra č. FP 18) – za nákup 9100 kusov drevených kolíkov 3x5x110. Najvyšší súd povaţuje za potrebné zdôrazniť, ţe nie správca dane, resp. súd v správnom súdnictve, musia preukazovať neexistenciu dôvodu pre neuznanie nároku daňového subjektu na nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty, ale daňový subjekt musí spoľahlivo preukázať svoje tvrdenia o uskutočnení dodania tovaru a sluţieb, aby bol jeho nárok uznaný ako oprávnený. K námietke ţalobcu, ţe krajský súd na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ OSP), najvyšší súd poukazuje na § 250i ods. 1 OSP, v zmysle ktorého pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia, pričom súd môţe vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Z toho vyplýva, ţe súdy v správnom súdnictve v zásade dokazovanie nevykonávajú, len posudzujú, či dokazovanie vykonané v správnom konaní zodpovedá poţiadavkám na zákonnosť správneho konania, či nedošlo k porušeniu procesných práv účastníka správneho konania, resp. aţ k zneuţitiu právomoci zverenej zákonom správnemu orgánu. Ako uţ bolo naznačené vyššie, aj najvyšší súd dospel k záveru, ţe ţalovaný, ako aj správca dane, postupovali pri zisťovaní oprávnenosti ţalobcom uplatneného nadmerného odpočtu v súlade s § 29 zákona o správe daní a poplatkov, dbajúc, aby skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie oprávnenosti nadmerného odpočtu boli zistené čo najúplnejšie, pričom vykonali zistenia aj nad rámec návrhov ţalobcu. Majetkové a personálne prepojenie spoločností zapojených do obchodu, v rámci ktorého mali byť uskutočnené dodania tovaru v zmysle vyššie uvedených faktúr ani daňové orgány a ani krajský súd nevyuţili ako zásadné, pre spochybnenie ţalobcovho tvrdenia o uskutočnení dodania tovaru. Aj v smere vyhodnotenia sporných zistení ohľadom reálnej prevádzky do obchodu zapojených spoločností majetkovo a personálne prepojených s osobou p. V. postupovali 13 5Sţf/67/2013 daňové orgány v súlade so zákonom, jednotlivé zistenia neposudzovali mimo ich kontext, svoje zisťovanie neobmedzili len na skonštatovanie neexistencie jedného typu dokladov (účtovanie o prevádzkových nákladoch), ale toto dopĺňali preverujúc tak vysvetlenia a tvrdenia ţalobcu, ktoré naopak on sám nevedel preukázať. Ak aj ţalobca namieta nepreukázanie opaku jeho tvrdení, najvyšší súd zdôrazňuje, ţe v správnom konaní i v konaní pred súdom sú to v prvom rade pozitívne tvrdenia, ktoré sú predmetom dokazovania, pričom subjektom povinným predkladať dôkazy alebo ich návrhy je v prvom rade subjekt, ktorí existenciu práva alebo povinnosti, resp. existenciu skutku, tvrdí. Teda, v tu prejednávanej veci nebolo úlohou daňových orgánov preukázať neuskutočnenie zdaniteľného plnenia, a teda to, ţe ţalobcovi nevznikol nárok na nadmerný odpočet, ale predmetom dokazovania bolo to, ţe k takémuto plnenie došlo, pričom nositeľom povinnosti tvrdiť, navrhnúť a predloţiť dôkazy o reálnom dodaní tovaru
predloţených faktúr je v prvom rade ţalobca sám. Pokiaľ ţalobca nebol schopný predloţiť dôkazy na preukázanie toho, ţe ním tvrdené skutočnosti sú dané, resp. existujú, nemoţno túto absenciu dôkazu nahradiť dôkazom opaku, t.j., ţe ani daňové orgány nepreukázali, ţe neboli splnené podmienky pre priznanie nadmerného odpočtu v prospech ţalobcu. Najvyšší súd je toho názoru, ţe pokiaľ daňový subjekt v daňovom konaní nepreukáţe ním tvrdené skutočnosti, nemoţno z toho vyvodiť, ţe rozhodnutie bolo vydané na základe neúplných skutkových zistení. Pokiaľ v daňovom konaní správca dane po preverení daňovým subjektom tvrdených údajov zistí, ţe tento nie je schopný predloţenými dokladmi doloţiť oprávnenosť uplatneného nároku na nadmerný odpočet DPH, potom treba mať za to, ţe z hľadiska § 49 a nasl. zákona o DPH oprávnenosť uplatneného nároku nepreukázal. Dôvody nepreukázania tvrdení daňovým subjektom, sú pre právne posúdenie veci irelevantné. Z rozsudku krajského súdu je zrejmé, ţe krajský súd pri formulovaní svojich záverov vychádzal jednak z obsahu vlastného spisu, t. j. najmä z podaní a tvrdení oboch účastníkov tunajšieho konania pred súdom, a z obsahu administratívneho spisu ako zdroja informácií o postupe správcu dane a ţalovaného v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia. Informácie obsiahnuté v administratívnom spise konfrontoval s námietkami a tvrdeniami uplatnenými v konaní pred súdom, v prvom rade v ţalobe ţalobcu. Nemoţno 14 5Sţf/67/2013 priznať preto relevantnosť námietke ţalobcu, ţe krajský súd neuviedol, na základe čoho dospel k záverom o zákonnosti napadnutého rozhodnutia, rozhodnutia správcu dane a konania, ktoré vydaniu kaţdého z nich predchádzalo. Nie je povinnosťou súdu reagovať na všetky námietky ţalobcu, ale len na tie, ktorých obsah je spôsobilý spochybniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Postačí, pokiaľ je z kontextu odôvodnenia rozhodnutia zrejmé, prečo tieto nepovaţovali za relevantné. Rovnako tak nie je súd povinný vysvetľovať aplikáciu právnych názorov vyslovených všeobecným súdom alebo ústavným súdom, resp. Súdnym dvorom Európskej únie, resp. ich neaplikáciu „v rozpore“ s právnym názorom účastníka konania. Pokiaľ išlo o námietku ţalobcu ohľadom skutočnosti, ţe ţalovaný mal prerušiť výkon daňovej kontroly
ZSDP z dôvodu údajnej nezákonnosti postupu OČTK pri zaisťovaní dokladov ţalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, ţe krajský súd sa vo svojom rozsudku s touto námietkou ţalobcu vysporiadal na str. 13 odsek 4 napadnutého rozsudku. Najvyšší súd Slovenskej republiky opätovne zdôrazňuje, ţe § 25a ZSDP ustanovuje len možnosť správcu dane prerušiť konanie, najmä ak sa začalo konanie o predbežnej otázke alebo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia, čo sa v tomto prípade nestalo. V tomto prípade totiţ správca dane nemal dôvod zaoberať sa moţným prerušením konania, pretoţe tu ţiadne konanie o predbeţnej otázke (alebo iné konanie) nezačalo. Táto námietka ţalobcu je teda irelevantná. Vzhľadom na uvedené má najvyšší súd za to, ţe krajský súd riadne a v súlade so zákonom posúdil zákonnosť napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo, neopomenul dôleţité námietky ţalobcu a jeho rozsudok je vo výroku vecne správny. Preto najvyšší súd rozsudok krajského súdu
3 veta druhá O.s.p. a § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky o náhrade trov odvolacieho konania rozhodol
1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p., nakoľko ţalobca v odvolacom konaní úspech nemal a ţalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha. 15 5Sţf/67/2013 Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný. V Bratislave 30. októbra 2014 JUDr. Milan M o r a v a , v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Alena Augustiňáková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.