← Slovensko

rozdiel dane z príjmov právnickej osoby

Najvyšší súd 5Sžf/78/2013 Slovenskej republiky R O Z S U D O K V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a členov senátu JUDr. Petry Príbelskej, PhD. a JUDr. Milana Moravu, v právnej veci ţalobcu DSH, spol. s r. o., so sídlom v Prievidzi, Nábreţie Sv. Cyrila 47, zastúpeného JUDr. Jozefom Námešným, advokátom so sídlom v Prievidzi, Nábrežie Sv. Cyrila 47, proti ţalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Vazovova 2, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného z

  1. júna 2012, č. 1020506/1046042/2012/5290-r, o odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo
  2. apríla 2013, č.k. 13S/99/2012-38, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo
  3. apríla 2013, č.k. 13S/99/2012-38, p o t v r d z u j e . Účastníkom právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . Odô v o d n e n i e : Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo
  4. apríla 2013, č.k. 13S/99/2012-38 zamietol ţalobu ţalobcu, ktorou sa tento domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia, ktorým ţalovaný zamietol odvolanie ţalobcu a potvrdil dodatočný daňový výmer Daňového úradu Prievidza (ďalej 2 5Sţf/78/2013 len „správca dane“) z
  5. júla 2011, č. 675/230/62278/11/Masa o vyrubení rozdielu dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2007 v sume 13 795,39 €. Krajský súd vyhodnotil napadnuté rozhodnutie vo vzťahu k rozsahu a dôvodom ţaloby po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho spisu, pričom dospel k záveru, ţe v rozpore s námietkami ţalobcu, ţalovaný sa dôsledne vysporiadal so všetkými námietkami ţalobcu, pouţil logickú a výstiţnú argumentáciu. Krajský súd sa individuálne vysporiadal so ţalobnými námietkami, vţdy vysvetliac úvahy, ktoré ho viedli k záveru, ţe tieto nie sú dôvodné. K námietke vydania dodatočného platobného výmeru po zákonnej 15-dňovej lehote (§ 44 ods. 6, § 15 ods. 13 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov; ďalej len „zákon o správe daní“) vychádzal ako z nesporného skutkového stavu, ţe opakovaná daňová kontrola vykonaná u ţalobcu bola ukončená prerokovaním protokolu
  6. januára
  7. Pokiaľ teda správca dane vydal dodatočný platobný výmer
  8. januára 2011, bola lehota na jeho vydanie zachovaná, pričom na túto skutočnosť nemá ţiaden vplyv to, ţe tento dodatočný platobný výmer bol následne zrušený, pretoţe v takomto prípade lehota podľa § 44 ods. 6 zákona o správe daní uţ neplynie. Ak v tomto smere ţalobca argumentoval právnymi závermi nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z
  9. júna 2010, č.k. III. ÚS 24/2010-57, krajský súd uviedol, ţe citovaný nález vychádzal z odlišného skutkového stavu a zaoberal sa inou právnou otázkou. S poukazom na § 30 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 6, ods. 7 zákona o správe daní krajský súd odmietol námietku ţalobcu o tom, ţe odôvodnenie dodatočného platobného výmeru sa v rozpore so zákonom odlišuje od protokolu o dodatočnej daňovej kontrole. Krajský súd uzavrel, ţe ţiadna takáto poţiadavka zo zákona nevyplýva. Krajský súd ako nedôvodnú vyhodnotil aj námietku ţalobcu o marení inštitútu spolupráce a inštitútu prerokovania protokolu ţalovaným. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu mal naopak za preukázané, ţe postupom správcu dane ako i odvolacieho daňového orgánu – aplikujúc zásadu súčinnosti a spolupráce správcu dane s daňovým subjektom podľa § 2 ods. 8 zákona o správe daní – boli dodrţané procesné práva ţalobcu, ktorý bol o úkonoch správcu dane realizovaných v rámci daňovej kontroly a daňového konania informovaný, mohol sa zúčastniť úkonov správcu dane, mohol 3 5Sţf/78/2013 sa vyjadrovať k priebeţným výsledkom vykonávaného dokazovania, klásť otázky, ku ktorým mu zo strany správcu dane bolo dané stanovisko. Vo vzťahu k preradeniu technického zariadenia „DAMA – zariadenie pre satelitný prenos“ z druhej odpisovej skupiny do prvej odpisovej skupiny, ktorý postup ţalobca namietal ako nezákonný, krajský súd opäť nezistil dôvod pre konštatovanie správnosti ţalobnej námietky. Poukázal, ţe z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, ţe správca dane odstraňoval pochybnosti o správnosti zaradenia tohto majetku do odpisovej skupiny, a preto vyzval ţalobcu o predloţenie dokladov, podľa ktorých zaradil majetok v roku nadobudnutia, t.j. v roku 2000 do druhej odpisovej skupiny. Pokiaľ, ţalobca preukazoval správnosť zaradenia majetku do druhej odpisovej skupiny predloţením znaleckého posudku o stanovení trhovej ceny hodnoty zariadenia z
  10. novembra 2001, krajský súd zdôraznil, ţe v čase nadobudnutia majetku v roku 2000 ţalobca nemohol vychádzať z predloţeného posudku. Inú technickú dokumentáciu alebo doklad, z ktorého by v roku 2000 vychádzal pri zatriedení majetku do druhej odpisovej skupiny, ţalobca nepredloţil, navyše sám ţalobca uviedol, ţe nedisponuje dokladom o zatriedení majetku. Ak teda z dôvodu, ţe ţalobca nepredloţil ţiadne doklady, ktoré by preukazovali opodstatnenosť zaradenia majetku do druhej odpisovej skupiny, vyţadoval od neho správca dane, aby opodstatnenosť zaradenia majetku preukázal zatriedením od Štatistického úradu Slovenskej republiky (ďalej len „štatistický úrad“), postupoval podľa krajského súdu správne. Bolo teda podľa krajského súdu namieste, ak správca dane sám vykonal dokazovanie dopytom na oprávnenom orgáne – štatistickom úrade, ktorý zaradil predmetný majetok do prvej odpisovej skupiny, čím bola potvrdená správnosť záverov správcu dane o zaradení sporného majetku. Podľa názoru krajského súdu nemoţno v tu prejednávanej veci ţalobcu aplikovať § 30 ods. 1 veta druhá zákona č. 366/1999 Z.z. o daniach z príjmov v znení neskorších predpisov (platného v čase nadobudnutia predmetného majetku; ďalej len „zákon o daniach z príjmu“), podľa ktorého hmotný majetok, ktorý nemožno zaradiť do odpisových skupín podľa prílohy č. 2 a doba jeho použiteľnosti nevyplýva z iných predpisov s výnimkou uvedenou v odsekoch 4, 7 a 8, sa na účely odpisovania zaradí do odpisovej skupiny 2, pretoţe predmetný majetok bolo moţné jednoznačne zaradiť do prvej odpisovej skupiny. Krajský súd vyhodnotil ako správny tieţ záver ţalovaného, ţe ţalobca na karte HIM nepreukázal technické a hodnotové údaje o jednotlivých veciach zaradených do súboru s určením hlavnej funkčnej veci v zmysle § 26 ods. 4 zákona o daniach z príjmu. Z tohto dôvodu neakceptoval ako správny názor ţalobcu, 4 5Sţf/78/2013 ţe tento určil hlavnú funkčnú vec súboru tým, ţe majetok zaradil do kódu „KP 32.30.52- Antény a parabolické antény, ich časti, súčasti a príslušenstvo k nim“. Ako nedôvodnú vyhodnotil krajský súd aj námietku ţalobcu, v zmysle ktorej správca dane nebol oprávnený upraviť zostatkovú hodnotu technického zariadenia „DAMA – zariadenie pre satelitný prenos“, resp. ho preradiť do prvej odpisovej skupiny, pretoţe tento postup zasahuje aj do odpisov za roky 2000, 2001 a 2002, t. j. mení odpisy za obdobie, ktoré je premlčané, a je v rozpore so zásadou právnej istoty narábať s odpismi vplývajúcimi na základ dane uţ premlčaných rokov 2000, 2001 a 2002 a tým dosiahnuť iný výpočet daňovej zostatkovej ceny pre potreby roku
  11. Krajský súd zdôraznil, ţe preradenie odpisovaného technického zariadenia z druhej odpisovej skupiny do prvej odpisovej skupiny sa nedotklo daňovej povinnosti za daňové obdobia rokov 2000, 2001 a 2002, ktoré ţalobca namieta ako premlčané, postup správcu dane nesmeruje k vyrubeniu dane za tieto obdobia. Pokiaľ sa správca dane venoval obdobiu 2000, bolo to len a len z dôvodu preverovania správnosti určenia výšky zostatkovej ceny odpisovaného majetku uplatnenej v daňových výdavkoch v roku 2007, na ktoré právo správcu dane nemoţno námietku premlčania akceptovať. Krajský súd dodal, ţe ţalobcova úvaha, „že pokiaľ žalovaný trvá na zaradení predmetného majetku do prvej odpisovej skupiny, potom si žalobca uplatňuje právo vzdať sa daňových odpisov za rok 2001 a rok 2002 v zmysle zákona o daniach z príjmov v sume 8 159 850,- Sk (pri nadobúdacej cene 9 510 315,- Sk a odpise za rok 2000 vo výške 1 350 465,- Sk), ktorá nebude zakladať dôvod na dorubenie dane za rok 2007,“ je neprípustná, pretoţe uţ vyrubená daň sa nemôţe meniť. Rovnako aj poslednú zo ţalobných námietok, spočívajúcu vo výhrade, ţe vo výroku napadnutého dodatočného daňového výmeru absentuje uvedenie ustanovenia hmotnoprávneho daňového predpisu, podľa ktorého správca dane rozhodol, krajský súd vyhodnotil ako neopodstatnenú. Naopak, mal za to, ţe spôsob, akým sa s touto námietkou vysporiadal uţ ţalovaný, bol správny a dostatočný. Teda, ţe s poukazom na § 30 ods. 2 písm. d/ a § 30 ods. 3 zákona o správe daní je pre výrok dodatočného platobného výmeru dostačujúce uvedenie, akej dane a ktorého zdaňovacieho obdobia sa rozhodnutie týka. Krajský súd súčasne skonštatoval, ţe ţalovaný sa so všetkými námietkami ţalobcu obsiahnutými v odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru vysporiadal náleţitým 5 5Sţf/78/2013 spôsobom, a preto ani túto jeho námietku nemoţno mať za spôsobilú privodiť potrebu zrušenia napadnutého rozhodnutia ako nezákonného. O trovách konania krajský súd rozhodol podľa § 250j ods. 1 OSP. V lehote ustanovenej zákonom (§ 204 ods. 1 OSP, § 246c ods. 1 veta prvá OSP) napadol tento rozsudok odvolaním ţalobca, ţiadajúc jeho zmenu tak, ţe napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové správne rozhodnutie sa zrušujú a vec sa im vracia na ďalšie konanie. Súčasne si uplatnil náhradu trov konania, ktoré vyčíslil. Ţalobca má za to, ţe krajský súd vo svojom rozsudku nesprávne, ústavne nesúladným spôsobom, aplikoval príslušné ustanovenia procesného zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov a tieţ hmotného zákona č.366/1999 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov a nevysporiadal sa so všetkými ţalobnými dôvodmi ţalobcu. Krajský súd pri preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia ţalovaného, ako aj postupu ţalovaného, toto nesprávne posúdil, keď vyslovil názor, ţe rozhodnutie ţalovaného a postup ţalovaného je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky. V odvolaní v zásade zopakoval ţalobné námietky, t.j. skutočnosti, v ktorých videl dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia. Najmä teda, ţe dodatočný platobný výmer bol vydaný po uplynutí zákonom stanovenej lehoty (§ 44 ods. 6 zákona o správe daní), s ktorou námietkou sa mal krajský súd vysporiadať len nedostatočne, keďţe nevyslovil, z ktorého zákonného ustanovenia vyplýva, ţe správcovi dane v danom prípade lehota neplynula. Ďalej, ţe napadnuté rozhodnutie nemá oporu v protokole o daňovej kontrole, pretoţe odôvodnenie napadnutých rozhodnutí sa líši od jeho znenia, čo je neprípustné. Namietol tieţ vyhýbavé a nepriame odpovede správcu dane na otázky poloţené ţalobcom k dodatku č. 1 k protokolu o daňovej kontrole, čo je uvedené aj v zápisnici o tejto skutočnosti, čím správca dane zmaril riadne prerokovanie protokolu. Namietal tieţ spôsob zatriedenia majetku do odpisovej skupiny, dôrazne poukazujúc na § 30 ods. 1 zákona o daniach z príjmov, majúc za to, ţe odkazová poznámka č. 122 (Opatrenie štatistického úradu č. 172/1995 Z.z.) má len informatívnu a nie normatívnu povahu, a preto nie je pre ţalobcu záväzná, ale len fakultatívna. Preto má za to, ţe povinnosť vyplývajúcu mu z § 30 ods. 1 zákona o daniach z príjmov neporušil. Poukázal na to, ţe aj sám 6 5Sţf/78/2013 ţalovaný potvrdil, ţe ţalobca nemal povinnosť disponovať zatriedením štatistického úradu; teda ţalovaný formálne súhlasí, ţe ţalobca nemal povinnosť získať zatriedenie štatistického úradu, ale fakticky ho ako jediný dôkaz vyţaduje, ako by takúto povinnosť ţalobca mal. Poukázal tieţ na existenciu opomenutého ďalšieho Odborného posudku znalca zo dňa
  12. augusta 2009, ktorý si ţalobca obstaral počas daňovej kontroly, aby posilnil svoju dôkaznú pozíciu aj o externý dôkaz, keď správca dane usiloval o podobný externý dôkaz od štatistického úradu, kde znalec odpovedá nasledovne: „Na základe vyššie uvedeného rozboru a odôvodnenia, ako súdny znalec v technikom odbore, zastávam názor, že predmetné zariadenie patrí v rámci poskytnutej Klasifikácie produkcie do kódu 32.30.52“ (rovnako ho zaradil ţalobca, čo je
  13. odpisová skupina rozporovaná daňovými orgánmi). Opätovne namietal nesprávnosť vyhodnotenia stanovísk súdnych znalcov (z
  14. novembra 2001, ako aj zo
  15. augusta 2009) ako nedostatočných pre preukázanie oprávnenosti zatriedenia dotknutého zariadenia do
  16. odpisovej skupiny, a následné jeho preradenie správcom dane na základe klasifikácie štatistického úradu do 1.odpisovej skupiny, čím správca dane pri existencii dôkazov predloţených ţalobcom uprednostnil vlastné dokazovanie a narušil tak zásadu zákonnosti zakotvenú tieţ v § 2 ods. 1 zákona o správe daní. Poukázal tieţ, ţe je viacero dôvodov, ktoré odôvodňujú zatriedenie dotknutého zariadenia do
  17. odpisovej skupiny, čo ďalej rozobral. V nadväznosti na túto námietku poukázal tieţ na nepravdivosť tvrdenia ţalovaného, ţe neurčil hlavnú funkčnú vec súboru zariadenia 5 antén. Zdôraznil, ţe v súlade s § 120, § 121 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), čo ţalovaný na jednej strane akceptoval, no súčasne označil toto určenie ţalobcom za irelevantné. Krajský súd sa ani touto námietkou nekonzistentnosti v postupe a uvaţovaní ţalovaného nevysporiadal. Následne krajskému súdu vytkol, ţe sa neuspokojivo vysporiadal s jeho námietkou premlčania odpisov v rokoch 2000-2002, ktoré správca dane menil, aby prerátal zostatkovú cenu dotknutého odpisovaného majetku v roku 2007, čím postupoval v rozpore so zákazom retroaktivity práva. Je potom tieţ v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, ak je moţnosť zmeny odpisov uţ premlčaných daná len správcovi dane, resp. ţalovanému, pričom ţalobca nemá moţnosť spätného vzdania sa daňových odpisov za roky 2001 a
  18. Na záver odvolania poukázal na pochybenie v rozpore s § 30 ods. 2 zákona o správe daní, spočívajúce v absencii konkrétneho zákonného ustanovenia hmotného predpisu, ktorý 7 5Sţf/78/2013 bol porušený, vo výroku dodatočného platobného výmeru, pričom spôsob, akým sa s touto námietkou vysporiadal krajský súd, mal ţalobca za nedostačujúci. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobcu nemoţno priznať úspech. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb (§ 244 ods. 1 OSP). Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umoţňuje, aby sa kaţdá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán uţ nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadováţil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náleţitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúce vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v ţalobe, či uvedené procesné 8 5Sţf/78/2013 pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP). Predmetom konania v tunajšej veci je preskúmavanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného z
  19. júna 2012, č. 1020506/1/1046042/2012/5290-r, ktorým ţalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane – dodatočný platobný výmer z
  20. júla 2011, č. 675/230/62278/11/Masa, ktorým bol ţalobcovi vyrubený rozdiel dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2007 v sume 13.795,39 eura. Najvyšší súd preskúmal napadnuté rozhodnutia daňových orgánov a konanie, ktoré im predchádzalo, ako aj odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu, a to v rozsahu a z dôvodov namietaných ţalobcom jednak v ţalobe a následne v podanom odvolaní a dospel k záveru, ţe krajský súd sa zákonným postupom, precízne vysporiadal s námietkami ţalobcu voči napadnutému rozhodnutiu, tieto vyhodnotil na základe riadne zisteného stavu veci a spôsobom, ktorý zodpovedá riadnej aplikácii príslušných právnych noriem. Preto najvyšší súd rozsudok krajského súdu potvrdil, v celom rozsahu sa stotoţňujúc s jeho odôvodnením, ktoré povaţuje za správne z hľadiska právneho posúdenia veci, ako aj vlastného postupu krajského súdu a vypracovania rozsudku (§ 219 ods. 1, 2 OSP, § 250ja ods. 3 OSP). Ţalobca vo svojom odvolaní neuviedol ţiadne skutočnosti, s ktorými by sa krajský súd uţ nebol vysporiadal, alebo by sa bol vysporiadal spôsobom, ktorý by bolo moţné povaţovať za vadný z dôvodov nesprávneho právneho posúdenia, alebo nesprávneho procesného postupu krajského súdu. Pokiaľ ţalobca nepovaţoval spôsob, akým sa krajský súd vysporiadal so ţalobnými námietkami za nedostačujúci, nemôţe najvyšší súd túto jeho námietku vyhodnotiť ako dôvodnú. Najvyšší súd rovnako nezistil skutočnosti, ktoré by mali vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i OSP). Najvyšší súd dodáva, ţe pokiaľ ţalobca namieta nedostatky vo vysporiadaní sa s námietkou vydania dodatočného platobného výmeru po zákonnej 15-dňovej lehote (§ 44 ods. 6 pís. b/, § 15 ods. 13 zákona o správe daní), pričom ţiadal uvedenie konkrétneho zákonného ustanovenia, v zmysle ktorého podaním opravného prostriedku proti takémuto dodatočnému platobnému výmeru správcovi dane spočíva plynutie tejto zákonnej lehoty, táto 9 5Sţf/78/2013 námietka nemá opodstatnenie. Zákon v citovanom ustanovení, ako uviedol aj krajský súd, ukladá správcovi dane vydať dodatočný platobný výmer. Ako vyplýva z obsahu administratívneho spisu, opakovaná daňová kontrola vykonaná u ţalobcu bola ukončená prerokovaním protokolu
  21. januára 2011 a dodatočný platobný výmer bol správcom dane vydaný
  22. januára 2011, t.j. v lehote podľa § 44 ods. 6 zákona o správe daní. To, ţe jeho riadnym doručením nenadobudol z dôvodu podaného odvolania právoplatnosť, ale bol predmetom pokračujúceho konania, nemá vplyv na jeho vydanie. Otázka ďalšieho plynutia lehoty je v tomto prípade irelevantná. Vo vzťahu k podkladom, na základe ktorých ţalobca zaradil technické zariadenie „DAMA – zariadenie pre satelitný prenos“ do druhej odpisovej skupiny, najvyšší súd zdôrazňuje, ţe ţalobca mal preukázať, na základe akých podkladov postupoval v roku
  23. Preto ak aj ţalobca dodatočne predloţil znalecký posudok o stanovení trhovej ceny hodnoty zariadenia z
  24. novembra 2001, má najvyšší súd za to, ţe – ako skonštatoval aj krajský súd – ţalobca nemohol v roku 2000 vychádzať z predloţeného posudku. Rovnaké platí aj pre odborný posudok zo
  25. augusta 2009, ktorý mal spätne potvrdiť správnosť postupu ţalobcu. Najvyšší súd zdôrazňuje, ţe poţiadavkou kladenou na ţalobcu bolo preukázať, z akej dokumentácie, resp. podkladov vychádzal v roku
  26. Keďţe ţalobca nepredloţil, ani neoznačil podklady z roku 2000, z ktorých v danom čase mohol reálne vychádzať pri zaradení „DAMA – zariadenie pre satelitný prenos“ do druhej odpisovej skupiny a ktoré od neho správca dane ţiadal, nemoţno potom mať za to, ţe v konaní v tomto smere predloţil správcovi dane dostačujúce dôkazné prostriedky, ktoré správca dane v zásade ignoroval a nahradil ich klasifikáciou štatistického úradu, na základe ktorej majetok zaradil do prvej odpisovej skupiny. Jediným relevantným podkladom pre zatriedenie „DAMA – zariadenie pre satelitný prenos“ do druhej odpisovej skupiny v roku 2000, preto ostala, logicky, klasifikácia štatistického úradu. Podstatné je, ţe bez ohľadu na tvrdenia ţalobcu, dodatočne vyhotovené odborné posudky v rokoch 2001 a 2009, hoci aj v prospech postupu ţalobcu, nie sú relevantným podkladom pre zaradenie majetku do odpisovej skupiny v roku
  27. Z napadnutého rozhodnutia, ani z rozhodnutia správcu dane nevyplýva, ţe by postup predchádzajúci vydaniu týchto rozhodnutí mal alebo mohol mať vplyv na zdaňovacie obdobia iné neţ rok 2007, pre ktorý bol dodatočný platobný výmer z
  28. júla 2011, č. 675/230/62278/11/Masa vydaný. Preto je úplne irelevantná námietka premlčania vo vzťahu k odpisom za roky 2000-2002, pretoţe tieto zostali bezo zmeny, rovnako ako aj daňová 10 5Sţf/78/2013 povinnosť za tieto obdobia. Skutočnosť, ţe správca dane urobil prepočty odpisov za účelom preverenia správnosti odpisovania majetku v roku 2007, je bez vplyvu na iné obdobia a nemá za následok spätné prehodnotenie iných období. Na námietku a návrh ţalobcu, ţe pre tento prípad sa vzdáva daňových odpisov za roky 2001 a 2002, nemoţno ani logicky reagovať, keďţe je sama v rozpore so ţalobcom tvrdeným premlčaním, a teda aj nemennosťou odpisov v rokoch 2000-2002, ktorú správca dane rešpektoval. Vo vzťahu k námietke určenia hlavnej veci a príslušenstva zariadenia zaradení „DAMA – zariadenie pre satelitný prenos“, ako aj námietke absencie ustanovenia hmotnoprávneho predpisu, ktorý tvorí základ rozhodnutia, vo výroku dodatočného platobného výmeru, najvyšší súd povaţuje vysvetlenie podané krajským súdom za vyčerpávajúce a dodáva, ţe namietané „vady“ by nemohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. O trovách odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, a § 250k ods. 1 OSP tak, ţe neúspešnému ţalobcovi ich náhradu nepriznal. Vo vzťahu k úspešnému ţalovanému zákon neumoţňuje súdom v správnom súdnictve o náhrade trov konania rozhodovať, okrem ak ide o okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým v tomto konaní nedošlo. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
  29. mája 2011). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e p r í p u s t n ý opravný prostriedok. V Bratislave
  30. septembra 2014 JUDr. Jarmila U r b a n c o v á , v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Alena Augustiňáková

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.