c) Tr. por. sa dovolanie obvinených Ing. M. K., Ing. F. Č., Ing. P. B., S. D., J. L. a Ing. M. A. o d m i e t a . O d ô v o d n e n i e : Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z
1, ods. 2 Tr. zák., formou spolupáchateľstva
2 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku, v bode 2. Ing. M. A. a Ing. F. Č. z trestného činu porušovania domovej slobody
1, ods. 2 písm. b) Tr. zák., formou spolupáchateľstva
2 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku, v bode 3. Ing. M. K., Ing. M. A., Ing. P. B., Ing. F. Č. a S. D. z trestného činu znásilnenia
1 Tr. zák., formou spolupáchateľstva
V 9/2007 2 spáchania skutku a J. L. za pomoc k trestnému činu znásilnenia
1 písm. c), § 241 ods. 1 Tr. zák. účinného v čase činu, v bode 4. Ing. M. K., Ing. M. A., Ing. P. B., Ing. F. Č. a S. D. z trestného činu vraždy
zák., formou spolupáchateľstva
2 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku, ktorých sa dopustili tak, že
1 Tr. zák. v znení zákona platného v roku 1976 úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 13 (trinásť) rokov. Obvinenému Ing. M. A.,
1 Tr. zák. v znení zákona platného v roku 1976 úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 13 (trinásť) rokov. Obvinenému S. D.,
2 Tr. zák. v znení zákona platného v roku 1976 súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 10 (desať) rokov. Zároveň bol zrušený výrok o treste rozsudku Okresného súdu v Nitre zo dňa
1 Tr. zák. v znení zákona platného v roku 1976 úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 11 (jedenásť) rokov. 1 TdoV 9/2007 3
2 písm. c) Tr. zák. obvinení Ing. M. K., Ing. M. A., S. D. a Ing. F. Č. boli na výkon trestu odňatia slobody zaradení do III. (tretej) nápravnovýchovnej skupiny. Obvinenému Ing. P. B.,
1 a § 40 ods. 1 Tr. zák. v znení zákona platného v roku 1976 úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 6 (šesť) rokov.
3 Tr. zák. ho na výkon trestu zaradil do II. (druhej) nápravnovýchovnej skupiny. Obvinenému J. L.,
1 Tr. zák. v znení zákona platného v roku 1976 trest odňatia slobody v trvaní 3 (tri) roky.
2 písm. a) Tr. por. ho na výkon trestu zaradil do I. (prvej) nápravnovýchovnej skupiny.
1 Tr. por. poškodenú M. C. s nárokom na náhradu škody odkázal na konanie o veciach občianskoprávnych. Na základe odvolania krajského prokurátora a všetkých obžalovaných, Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací
1 písm. e), ods. 2 Tr. por. (zák. č. 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov) napadnutý rozsudok zrušil vo výroku o trestoch u obvinených Ing. M. K., Ing. M. A. a S. D.. Rozhodujúc vo veci na základe § 259 ods. 3 Tr. por. uložil obvineným nasledovné tresty: Obvinenému Ing. M. K.
1 Trestného zákona v znení zákona platného v roku 1976 úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 15 (pätnásť) rokov; Obvinenému Ing. M. A.
1 Trestného zákona v znení zákona platného v roku 1976 úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 15 (pätnásť) rokov. Obvinenému S. D.
2 Trestného zákona v znení zákona platného v roku 1976 súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 12 (dvanásť) rokov; zároveň u tohto obvineného zrušil výrok o treste v rozsudku Okresného súdu v Nitre z
2 písm. c) Tr. zák. na výkon uložených trestov odňatia slobody všetkých troch obvinených zaradil do tretej nápravnovýchovnej skupiny. Ďalším výrokom
por. odvolania obvinených Ing. M. A., Ing. M. K., Ing. P. B., S. D., Ing. F. Č., J. L. zamietol. Proti tomuto rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako súdu odvolacieho, podali všetci obvinení prostredníctvom obhajcu dovolanie (§ 373 ods. 1 Tr. por.). Tento mimoriadny opravný prostriedok obvinení Ing. F. Č., Ing. P. B., Ing. M. K., S. D. a J. L. v jednom - spoločnom dovolaní opreli o dovolacie dôvody uvedené v § 371 ods. 1 písm.
1 písm. c) Tr. por. obvinení Ing. F. Č., Ing. P. B., Ing. M. K., S. D. a J. L. vo svojom spoločnom dovolaní podrobne rozobrali skutkové zistenia, ktoré urobili súdy oboch stupňov vo veci, ako aj to, ako hodnotili vykonané dôkazy. S týmto obsahom, ale pod základným názvom: „A. Porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom – dovolací dôvod
ust. § 371 ods. 1 písm.
vlastných kritérií predbežnú selekciu dôkazov a upravovať s jej využitím dôkaznú situáciu
vlastnej voľby, prípadne z daných dôkazov preferovať tie, ktoré potvrdzujú zvolenú skutkovú verziu. V danom prípade však jednoznačne k predbežnej, z povahy veci dokonca zjavne nezákonnej, selekcii dôkazov došlo, pretože príslušné orgány nezaradili do nášho spisového materiálu dôkazy, ktoré boli zákonným spôsobom vykonané po začatí trestného stíhania v predmetnej trestnej veci. Dôkaz: Listinné dôkazy uložené v archíve MV SR v Levoči pod číslami F/R-013 inventárna jednotka 289, rok 1976. 1 TdoV 9/2007 6 V spojitosti s dovolacím dôvodom
1 písm. g) Tr. por. obvinení Ing. F. Č., Ing. P. B., Ing. M. K., S. D. a J. L. vo vyššie uvedenom - spoločnom dovolaní podrobne rozobrali skutkové zistenia, ktoré urobili súdy oboch stupňov vo veci, ako aj to, ako hodnotili vykonané dôkazy. S týmto obsahom, ale pod základným názvom: „Rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom – dovolací dôvod
ust. § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku.“ Po citácii § 89 ods. 3 a § 91 ods. 1 veta druhá Tr. por. platného v čase skutku, dovolatelia argumentovali nasledovne: „V zmysle rozhodnutia najvyššieho súdu publikovaného v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. 38/68 platí, že „ Výsluch obvineného je jedným z dôkazných prostriedkov
Trestného poriadku. Odporuje ale § 91 ods. 1 veta druhá Trestného poriadku, ak tento výsluch je vykonaný opakovane iba za tým účelom, aby sa ním dosiahlo doznanie obvineného. Obvinený k doznaniu nesmie byť žiadnym spôsobom donucovaný, teda ani neustále sa opakujúcimi výsluchmi.“ V tomto trestnom konaní bol obžalovaný K. vypočutý celkom 24 krát, obžalovaný A. len v rokoch 1978 -1980 vypovedal asi 30 krát a po jeho zadržaní vypovedal 33 krát. Obžalovaný L. bol celkovo vypočutý 17 krát, obžalovaný Č. 19 krát, obžalovaný D. 8 krát a obžalovaný B. 14 krát (neoficiálne, bez spísania zápisnice, dokonca 24 krát). Po oboznámení sa s obsahom všetkých týchto výpovedí je zrejmé, že absolútna väčšina všetkých týchto výsluchov sa robila iba preto, aby sa dosiahlo doznanie obvinených. Obvinení teda neustále sa opakujúcimi výsluchmi boli jednoznačne a tvrdo donucovaní k svojmu doznaniu, čo v kombinácii so sadistickým terorom nasadených konfidentov v celách a s psychickým terorom niektorých obžalovaných zlomilo natoľko, že sa doznali k činu, ktorý nikdy nespáchali. Pri čítaní týchto „doznávajúcich“ výpovedí (K., A. a L.) je jednoznačne zrejmé, že týmito opakujúcimi výpoveďami nešlo vyšetrovateľom o zistenie objektívnej pravdy a pravdivých skutkových okolností, ale vždy a výlučne o dosiahnutie doznania.“ V ďalšej časti dovolania je vykonaná zásadná analýza výpovedí obvinených K., A. a L. (tohto aj ako svedka)
počtu výpovedí vôbec a následne z hľadiska ich charakteru –
počtu priznávajúcich alebo popierajúcich výpovedí, vrátane pohnútok, ktoré obvinených viedli, keď sa priznávali k spáchaniu skutku. Tento dovolací dôvod uzavreli konštatovaním: „Pri vyššie uvedenom súhrne výpovedí tzv. doznávajúcich sa obžalovaných nejde o hodnotenie týchto výpovedí z pohľadu ich pravdivosti či hodnovernosti, ale výlučne o posúdenie, či tak častým opakovaním výpovedí u obžalovaných, ktorí tvrdili, že so skutkom nemajú nič spoločné, neboli tieto vedené výlučne v snahe získať ich doznanie. Najmä ak väčšina ich výpovedí smerovala výlučne na ich povinnosť reagovať na otázky vyšetrovateľov, ktorými ich informovali o tom, čo na nich ten-ktorý svedok či spoluobvinený povedal. Záverom dovolania si dovoľujeme navyše uviesť, že po vynesení rozsudku odvolacím súdom sa objavil ďalší nepriamy dôkaz, ktorý narúša tzv. ucelenú reťaz dôkazov ustálených súdom, a ktorý svedčí o pravdivosti tvrdení obžalovaných o tom, že trestný čin, z ktorého boli obvinení a obžalovaní nikdy nespáchali. Štyria z obžalovaných, t.j. obž. B., Č., L. a D. sa dobrovoľne podrobili testu na počítačovom polygrafe, ktorý realizoval pán P. T. C., uznávaný odborník s vyše 30 ročnou praxou a licenciou v tejto oblasti, ktorý je v súčasnosti inštruktorom Akadémie polygrafickej vedy v USA. Tento uznávaný expert tiež už niekoľko rokov školí počítačových examinátorov v Národnom bezpečnostnom úrade na Slovensku. Obžalovaní sa podrobili testu na najmodernejšom digitálnom polygrafe, ktorého záznamy šli priamo do počítača na spracovanie digitalizovaných dát, pričom prístroj 1 TdoV 9/2007 7 u obžalovaných snímal tepovú frekvenciu, dýchanie, zmenu elektrického odporu alebo vodivosti kože a zmeny krvného tlaku. Výsledok testu bol u všetkých štyroch obžalovaných úplne jednoznačný: na opakované otázky o tom či spáchali trestný čin znásilnenia a vraždy poškodenej Ľ. C. obžalovaní odpovedali “nie“, pričom počítač vyhodnotil všetky ich odpovede nasledovne: NEBOLO IDENTIFIKOVANE KLAMSTVO. V zmysle § 89 ods. 2 Trestného poriadku platí, že „za dôkaz môže poslúžiť všetko, čo môže prispieť k objasneniu veci ....“ Počítačový polygraf sa ako dôležitý podporný dôkaz bežne využíva v mnohých krajinách sveta. Máme za to, že výsledok testu na počítačovom polygrafe je jednoznačne možné hodnotiť ako dôkaz v trestnom konaní vedenom v Slovenskej republike. Je to dôkaz, ktorý v spojení s inými podpornými dôkazmi môže svedčiť o nevine obžalovaných. Je to dôkaz, ktorý je,
odborných štúdií v USA, v zahraničí, ako aj na Slovensku, kde sa tento prístroj bežne využíva, presný na 90 % až 95 %. Toto číslo je tak vysoké, že pravdepodobnosť, že by počítačový polygraf dokázali oklamať všetci štyria zo štyroch testovaných sa prakticky rovná nule“. Z uvedených dôvodov obvinení navrhli, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom vyslovil porušenie zákona v ustanovení § 2 ods. 5 a v ustanovení § 2 ods. 13 Trestného poriadku a aby súčasne s vyššie uvedeným výrokom dovolací súd zrušil napadnuté rozsudky a prikázal súdu o ktorého rozhodnutie ide, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol, avšak v súlade s ustanovením § 388 ods. 2 Trestného poriadku v inom zložení senátu. Obvinený Ing. M. A., ktorý podal samostatné dovolanie a oprel svoje dovolanie o dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., v rámci jeho odôvodnenia uviedol: „Napadnutý rozsudok NS SR považujeme za nezákonný a to hlavne z dôvodu, že súd sa nevysporiadal so všetkými dôkazmi, ktoré existujú a ktoré existovali už v prípravnom konaní a boli uskutočnené a vykonané hneď po spáchaní skutku v roku 1996 (zrejme v roku 1976 – pozn. predsedu senátu) a tieto doklady a dôkazy sa nachádzajú v archíve v Levoči, pričom na tieto skutočnosti samotný obžalovaní a taktiež ich obhajcovia v podanom odvolaní poukazovali a tiež aj na verejnom zasadnutí prezentovali, čo však NS SR odmietol brať do úvahy s tým, že
jeho názoru ich nie je potrebné vykonať, pretože dôkazy ktoré už boli vykonané, a to v rozsahu nevyhnutnom na zistenie skutkového stavu, tvoria ucelenú reťaz preukazujúcu zistený skutkový stav. Ďalej súd uvádza, že navrhované dôkazy (osobný výsluch všetkých svedkov, záznamy, ktorých výpovede sa nachádzajú v archíve v Levoči) by nepochybne ako už bolo skôr uvedené viedli k ďalšiemu zbytočnému predĺženiu tohto trestného konania. Tieto závery súdu sú veľmi zarážajúce, nakoľko v prvom rade je potrebné uviesť, že súdy ako i všetky OČTK sú viazané procesnou zásadou prezumpcie neviny, z ktorej jednoznačne vyplýva, že v pochybnostiach sa postupuje v prospech obvineného a ak existuje i čo najmenšia pochybnosť, treba sa touto zaoberať a vysporiadať sa s ňou. Práve táto pochybnosť – pochybnosti sa nachádza v archíve v Levoči, pričom súd sa týmto ani len nechce zaoberať a bez toho, aby spis z archívu v Levoči vyžiadal uvádza, že tieto dôkazy by nijakým spôsobom neovplyvnili daný skutkový stav. Ako môže súd niečo takéto uviesť, keď jedným z dôkazov, ktorý sa nachádza v archíve v Levoči je i výpoveď svedkov manželov B., ktorí ako uviedli stáli na zástavke v uvedený deň, kedy ako uvádza súd mala byť Ľ. C. unesená a títo sa vyjadrili, že do auta nastúpila dobrovoľne a taktiež sa vyjadrili i o osobách, ktoré v aute sedeli. Toto sú jednoznačné pochybnosti, ktoré archív v Levoči vyvoláva a je potrebné sa s nimi vysporiadať.“ V ďalšej časti svojho dovolania obvinený M. A. vyslovuje pochybnosti v súvislosti so skutkovými zisteniami súdov ohľadom tela nájdeného v rieke Č. V. (jeho identita), čo konfrontuje so znaleckým posudkom znalca Fialu, ďalej poukazuje na nevyriešenú otázku existencie šnúry na bielizeň, ktorou mala byť poškodená zviazaná, polemizuje s odôvodnením rozsudku, vyvracia existenciu údajnej „nitrianskej zlatej mládeže“, poukazuje na výpovede 1 TdoV 9/2007 8 francúzskych sestier C., vytýka nedostatok výsledkov hydrobiologického rozboru vzoriek vody z rieky Č. V. z r. 1976, čím spochybňuje doterajšie určenie miesta činu. Na záver poukazuje na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky a ani krajský súd nevykonal všetky dôkazy tak, ako mu nariadil Najvyšší súd ČSFR, čo vzhľadom na veľký časový odstup nebolo ani možné. Nezískal analýzu vzorky vody, nebolo možné vykonať časovú snímku cesty svedkyne V., nebolo možné vykonať vyšetrovací pokus ohľadom možnosti viditeľnosti na mieste únosu. Svedkyňa V. na hlavnom pojednávaní dňa 1.10.2002 vypovedala, že sa skutku nezúčastnila, pretože bola na sústredení. Svoju výpoveď zdôvodnila tak, že sa jej vyšetrovatelia vyhrážali. Z uvedených dôvodov obvinený Ing. M. A. vo svojom dovolaní navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom vyslovil porušenie zákona následne zrušil napadnuté rozhodnutie. Po zrušení rozhodnutia odvolacieho súdu navrhol, aby zrušil aj predchádzajúce rozhodnutie súdu prvého stupňa. (Ďalší procesný postup nenavrhol). Krajský prokurátor v Bratislave sa k dovolaniu obvinených Ing. M. K., Ing. F. Č., Ing. P. B., S. D. a J. L. nevyjadril. K dovolaniu Ing. M. A., ktoré mu bolo na vyjadrenie zaslané dovolacím súdom (lebo toto dovolanie bolo podané – doručené dovolaciemu súdu až 1. novembra 2007) uviedol, že sa k nemu bližšie nevyjadruje. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 4. decembra 2006, sp. zn. 4 To 36/2004 považuje za dôvodný a zákonný. Dôvody uvedené dovolateľom Ing. M. A. považuje za neopodstatnené a nedôvodné. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) zistil, že dovolanie v prejednávanej veci je prípustné (§ 368 ods. 1 Tr. por.), bolo podané oprávnenými osobami (§ 369 ods. 2 písm. b) Tr. por.), v zákonnej lehote a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 1 Tr. por.), ale súčasne po preskúmaní veci zistil aj to, že podané dovolania všetkých obvinených je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania
por. (§ 382 písm. c) Tr. por.). Vo vzťahu k tomuto záveru, treba uviesť, že obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne, t. j. vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 Tr. por. Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom ale v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré musí dovolací súd odmietnuť
c) Tr. por. Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam súdov je určený na nápravu výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb, ako to vyplýva z konštrukcie jednotlivých dovolacích dôvodov
1 písm.
V 9/2007 9 zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže doplňovať, prípadne korigovať len odvolací súd. Dovolací súd nie je všeobecnou – treťou inštanciou zameranou na preskúmanie všetkých rozhodnutí súdu druhého stupňa a samotnú správnosť a úplnosť skutkových zistení nemôže posudzovať aj preto, lebo nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol
základných zásad trestného konania, najmä zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní sám vykonávať. Z tohto dôvodu poukazovanie na naplnenie dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm.
1 písm. i) Tr. por. Uvedený dovolací dôvod pripúšťa iba právne námietky vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižších stupňov. Zákonná formulácia tohto dovolacieho dôvodu vyjadruje, že dovolanie je určené na nápravu právnych chýb rozhodnutia vo veci samej, pokiaľ tieto chyby spočívajú v právnom posúdení skutku alebo iných skutočností
noriem hmotného práva. 1 TdoV 9/2007 11 To znamená, že s poukazom na dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm.
ktorého za zákonný spôsob získania dôkazu v zmysle § 89 ods. 2 Tr. por. treba považovať jednak splnenie formálnych, t.j. procesných podmienok vyžadovaných Trestným poriadkom na vykonanie konkrétneho dôkazu a jednak splnenie obsahových (materiálnych) podmienok, t.j. aby úkon – použitý dôkazný prostriedok na vykonanie dôkazu – bol zameraný na zistenie tých skutočností, na ktoré zameraný a použitý môže byť. Výsledky vyšetrenia obvineného na polygrafe, tzv. detektore lži, nemožno v trestnom konaní použiť ako dôkaz, pretože podstatou takéhoto vyšetrenia je výsluch obvineného ku skutočnostiam, ktoré sa týkajú trestného činu. V trestnom konaní však možno použiť len tie poznatky, ktoré obvinený poskytol v súlade s ustanovením § 91 a nasl. Trestného poriadku, 1 TdoV 9/2007 12 čo v prípade jeho vyšetrenia (výsluchu) na detektore lži nie je splnené (porovnaj č. 38/2003 Zb. rozh. trest.). Na druhej strane dovolací súd zistil, že súdy oboch stupňov porušili zákon pri právnom posúdení konania obvinených v bode 1) rozsudku, - ale v prospech obvinených. Teória i prax trestného práva vychádza z premisy, že skutok, ktorý je predmetom obžaloby, musí súd vyčerpať v celej šírke. Ak je predmetom konania skutok, ktorý zakladá pokračujúci, trvací alebo hromadný trestný čin, nie je súd viazaný časovým ohraničením skutku uvedeným v obžalobe. Obžalovacia zásada uvedená v ustanovení § 220 ods. 1 Tr. por. znamená, že súd môže rozhodnúť len o skutku, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu, ale neznamená, že medzi skutkom ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu a skutkom, uvedeným vo výroku rozsudku, musí byť úplná zhoda. Niektoré skutočnosti môžu odpadnúť a iné naopak pribudnúť, nesmie sa zmeniť len podstata skutku. Podstata skutku je určovaná účasťou obvineného na určitej udalosti popísanej v obžalobnom návrhu, z ktorej vzišiel následok porušujúci alebo ohrozujúci spoločenské záujmy chránené Trestným zákonom. Totožnosť skutku bude zachovaná, ak bude zachovaná totožnosť konania alebo následku. V tejto súvislosti treba uviesť, že trestný skutok uvedený v rozsudku krajského súdu je nedôvodne rozdelený na body 1 až 3, hoci ide o jeden, súvisiaci, pokračovací dej (skutok), ktorý pri obmedzovaní osobnej slobody poškodenej, v dôsledku udržiavania protiprávneho stavu, prerástol do trvacieho deja (trvacieho skutku). Násilné vtiahnutie poškodenej do motorového vozidla a jej odvezenie do domu na V. ulici č. X. v B. je z faktického hľadiska únosom dospelej osoby – o tom pojednáva prvý odsek bodu 1 rozsudku krajského súdu, ktorý mal byť
výsledkov dokazovania zakončený konštatovaním „...kde ju proti jej vôli násilím držali v nočných hodinách z X. na X.“ (ako to sčasti konštatuje druhý odsek). Z tohto skutkového zistenia bolo treba potom vyvodiť právny záver, že išlo o trestný čin pozbavenia osobnej slobody v zmysle § 232 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. Pozbavenie osobnej slobody je, na rozdiel od obmedzovania osobnej slobody v zmysle § 231 ods. 1 Tr. zák.,
ktorého sa postihujú len zásahy proti osobnej slobode, ktoré majú dočasný ráz, trvalým alebo aspoň dlhotrvajúcim obmedzením osobnej slobody, ktoré sa blíži uväzneniu. O tento stav v prejednávanej veci preukázateľne išlo, lebo poškodená bola v uvedenom dome proti svojej vôli násilím držaná minimálne od X. hod. dňa X. do skorých ranných hodín dňa X., počas ktorej doby bola pozbavená osobnej slobody. Iný obzvlášť závažný následok 1 TdoV 9/2007 13
odseku 2 bol naplnený tým, že poškodená počas relatívne dlhej doby musela znášať psychické i fyzické utrpenie. Vykonané dôkazy preukazujú, že musela znášať ponižujúce správanie, najmä obvinených K. a D. (ale aj ďalších, ako to vyplýva z dikcie skutku v bode 1), druhý odsek), ktorí ju nútili piť alkohol, násilím ju vyzliekali a zviazali, ako aj tým keď jej ex post (po sexuálnom lynči) zviazali ústa a pred ňou losovali, kto ju „zneškodní“. Druhý odsek bodu 1 rozsudku krajského súdu síce správne konštatuje, že poškodená bola proti svojej vôli násilím držaná v dome na V. ul. č. X. v B., bola nútená piť alkohol a obvinení ju vyzliekli so zámerom ju znásilniť, ale táto časť skutkového deja, teda ďalšie obmedzovanie jej osobnej slobody, už nie je trestným činom proti osobnej slobode, lebo táto časť trvacieho deja bola násilím, teda prostriedkom, resp. počiatočným štádiom iného, závažnejšieho trestného činu (vo vzťahu k § 231 ods. 1 Tr. zák.). Z hľadiska objektívnej stránky toto konanie naplnilo pojmový znak „násilia“, ktoré smerovalo k donúteniu ženy k súloži, v zmysle skutkovej podstaty trestného činu znásilnenia
1 Tr. zák. Ide tu teda o priamy skutkový kontext so skutkom uvedeným v bode 3 rozsudku krajského súdu, s ktorým sa fakticky prekrýva. Zákonný pojem „násilie“ v zmysle § 241 ods. 1 Tr. zák. je tu znovu naplnený vykonávaným - pretrvávajúcim násilím (zviazaním rúk) a následným vykonaním súlože uvedenými piatimi obvinenými, vrátane násilia v priebehu tohto sexuálneho lynča, kedy si obvinení vzájomne poškodenú pridržiavali. Obmedzovanie osobnej slobody, je tak zahrnuté v skutkovej podstate tohto prísnejšieho trestného činu, preto by nemohlo ísť o jednočinný súbeh týchto trestných činov. Uvedené rozčlenenie trestného skutku do jednotlivých bodov však nemalo žiadny vplyv na právne posúdenie konania obvinených, lebo skutok bol ako celok správne subsumovaný pod znaky jednotlivých skutkových podstát trestných činov, ktoré naplnil tak, ako vyplývajú z výrokovej časti rozsudku krajského súdu. Pokiaľ ide o vytýkanú miernejšiu právnu kvalifikáciu, dovolací súd konštatuje, že dovolanie nebolo podané v neprospech obvinených, a preto súc viazaný dovolacími dôvodmi, sám nemohol rozhodnúť v neprospech obvinených (§ 385 Tr. por.). Navyše, toto porušenie zákona zásadne neovplyvnilo postavenie obvinených (§ 371 ods. 4 Tr. por.). V tejto súvislosti však dovolací súd upozorňuje na nedôslednosť krajského súdu pri vypracovaní rozsudku, keď v právnej vete v bode 4) opomenul uviesť celú právnu vetu trestného činu vraždy
1 Tr. zák. v znení „iného úmyselne usmrtili“. Obdobná situácia sa týka aj obvineného J. L., u ktorého účasť na trestnom čine znásilnenia vo forme pomoci uvedená v úvode skutku v bode 3) napĺňa znaky tohto trestného činu
V 9/2007 14 ods. 1 písm. c), § 241 ods. 1 Tr. zák. iba v kontexte so znením celého skutku uvedeného v bode 1), druhý odsek. Obvinený J. L. totiž sledoval vykonávané násilie proti poškodenej. Videl ako ju obvinený M. A. držal za ruky a obvinený M. K. jej lial do úst víno, pričom R. B. jej dohováral. Ak za tejto situácie na B. žiadosť doniesol z kúpeľne šnúru na bielizeň a videl, „ako to dievča tlačia k zemi“ (kde ju nakoniec zviazali) a začali ju vyzliekať – „...všetci piati, okrem B., boli zhluknutí okolo dievčaťa...“ - potom napriek svojmu následnému odchodu z miestnosti (z hnusu nad týmto konaním) poskytol pomoc priamym páchateľom, ktorí násilím donútili ženu k súloži a to práve v čase, kedy vykonávali násilie smerujúce na naplnenie tohto úmyslu (porovnaj výpovede obvineného J. L. zhrnuté v rozsudku krajského súdu na č. l. 22 – 26). So zreteľom na vyššie uvedené úvahy o jednote a totožnosti skutku, potom skutok uvedený v rozsudku krajského súdu - ako celok - svojim popisom konania obvineného J. L. napĺňa všetky znaky účastníctva k uvedenému trestnému činu. Konečne treba rozsudkom súdov oboch stupňov vytknúť, že nedostatočne odôvodnili formu spolupáchateľstva
2 Tr. zák. pri trestnom čine vraždy
1 Tr. zák. u tých spolupáchateľov, ktorí sa svoju fyzickou účasťou bezprostredne nepodieľali na utopení poškodenej. Krajský súd v tejto súvislosti iba konštatuje, že „...Ing. M. K. a Ing. M. A. (ju) hodili do jazierka, v ktorom ju pod kontrolou ostatných utopili... Týmto svojim konaním Ing. M. K., Ing. M. A., Ing. P. B., Ing. F. Č. a S. D. naplnili zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu vraždy spolupáchateľstvom
2 k § 219 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku“ (porovnaj s. 89 rozsudku). Tento nedostatok nenapravil ani odvolací súd. Spolupáchateľstvo predpokladá spáchanie trestného činu spoločným konaním a k tomu smerujúci úmysel. O spoločné konanie ide vtedy, ak každý zo spolupáchateľov svojím konaním naplnil všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu, alebo ak každý zo spolupáchateľov svojím konaním naplnil len niektorý zo znakov skutkovej podstaty trestného činu, ktorá je potom naplnená len súhrnom týchto konaní, alebo ak konanie každého zo spolupáchateľov je aspoň článkom reťaze, pričom jednotlivé činnosti – články reťaze smerujú k priamemu vykonaniu trestného činu a len vo svojom celku tvoria jeho skutkovú podstatu a pôsobia súčasne (porovnaj č. 36/1973 Zb. rozh. trest.). Na naplnenie pojmu „spolupáchateľstvo“
2 Tr. zák. nie je potrebné, aby sa všetci spolupáchatelia zúčastnili na trestnej činnosti rovnakou mierou. Stačí aj čiastočné prispenie, hoci aj v podriadenej úlohe, ak prispenie je vedené rovnakým úmyslom ako činnosť 1 TdoV 9/2007 15 ostatných páchateľov, a tak je objektívne i subjektívne zložkou deja, ktorý vo svojom celku tvorí trestné konanie. Spoločný úmysel neznamená, že páchatelia musia byť výslovne dohodnutí na spáchaní trestného činu. Stačí aj konkludentná dohoda, t.j. každý spolupáchateľ aspoň vie o možnosti, že jeho konanie i konanie ostatných spolupáchateľov smeruje k spáchaniu trestného činu spoločným konaním, s čím je pre tento prípad každý z nich uzrozumený (eventuálny úmysel - § 4 písm. b) Tr. zák.). V prejednávanom prípade ale išlo o výslovnú dohodu páchateľov spáchať trestný čin vraždy. Z uvedeného výkladu preto vyplýva, že nielen obvinení Ing. M. K. a Ing. M. A. (a R. B.), ako priami vykonávatelia vraždy – ktorí spoločným konaním utopili poškodenú - konali formou spolupáchateľstva, ale že tak konali aj obvinení Ing. P. B., Ing. F. Č. a S. D.. Títo obvinení sa podieľali na spáchaní predchádzajúcich násilných trestných činov proti poškodenej, boli aktívne účastní pri dohode (hlasovaní) o jej fyzickej likvidácii, vrátane losovania vykonávateľov jej zavraždenia a svojou prítomnosťou pri čine po uvedenej predchádzajúcej dohode zosilňovali presvedčenie priamych vykonávateľov (úmyselne) usmrtiť poškodenú (odstrániť svedka ich trestnej činnosti). Napriek uvedeným formálnym nedostatkom v odôvodnení tohto výroku bolo konanie všetkých obvinených materiálne správne právne hodnotené ako spoločné konanie v zmysle § 9 ods. 2 Tr. zák. Vo vzťahu k vytýkaným nedostatkom pri odôvodňovaní jednotlivých výrokov Najvyšší súd Slovenskej republiky pripomína, že v zmysle § 371 ods. 6 Tr. por. dovolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací pre nesplnenie dôvodov dovolania na neverejnom zasadnutí
c) Tr. por. dovolanie uvedených obvinených odmietol. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 1. júna 2009 JUDr. Harald S t i f f e l , v. r. 1 TdoV 9/2007 16 predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Sláva Drgoňová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.