2 Zákonníka práce a ţe ţalovaný ako zamestnávateľ nemal moţnosť ţalobcu ďalej zamestnávať preto, ţe nedisponoval voľným pracovným miestom. V odôvodnení rozsudku súd prvého stupňa uviedol, ţe posudzovanie splnenia povinnosti zamestnávateľa ponuková povinnosť z dôvodu nadbytočnosti, musí byť skúmaná pred daním výpovede a pokiaľ vznikli nové pracovné miesta po daní výpovede, nemoţno na túto skutočnosť relevantne prihliadať. Krajský súd v Prešove na odvolanie ţalobcu uznesením zo 16. decembra 2013, sp. zn. 2 CoPr 7/2013, zrušil rozsudok súdu prvého stupňa č.k. 17 C 98/2011-194 z dôvodu, ţe súd prvého stupňa nevykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a jeho závery nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. V odôvodnení dovolaním napadnutého uznesenia odvolací súd konštatoval, ţe „vzhľadom na počet zamestnancov a predmet činnosti žalovaného je zrejmé, že k pristúpeniu k organizačnej zmene a prípadnému riešeniu tejto organizačnej zmeny v podobe výpovede zamestnanca musí predchádzať dostatočná rekapitulácia a pasportizácia pracovných miest, ktoré sú u žalovaného k dispozícii. V tomto smere možno prisvedčiť žalobcovi, že postup žalovaného najmä s akcentom na pracovné miesto J. L., s ktorým žalovaný uzavrel pracovnú zmluvu dňa 26.1.2011, s najväčšou pravdepodobnosťou mohlo byť zrejmé, že toto miesto bude potrebné obsadiť novým zamestnancom, resp. tak ako to žalovaný aj odôvodnil v súvislosti s potrebou obsadiť miesto v chemickom laboratóriu doterajším majstrom výroby, ponúknuť toto pracovné miesto žalobcovi. Neobstojí obrana žalovaného v tom, že vzhľadom na vzdelanie, prax a odbornosť žalobcu nebolo iné miesto u žalovaného k dispozícii, keďže okolnosť týkajúca sa podpísania pracovnej zmluvy s J. L. ako majstrom výroby dňa 26.12011 je jednoznačná.“
názoru odvolacieho súdu výsledky doterajšieho dokazovania pred súdom prvého stupňa môţu predznamenávať na poukazovanú účelovosť konania ţalovaného vo vzťahu k ponukovej povinnosti a pracovného zaradenia ţalobcu na iné pracovné miesto u ţalovaného. V odôvodnení dal za úlohu súdu prvého stupňa „vysporiadať sa opätovne so zákonnými predpokladmi pre platnosť výpovede, a to predovšetkým s povinnosťou zamestnávateľa ponúknuť zamestnancovi pracovné miesto aj v inom pracovnom zaradení, príp. na iný kratší pracovný čas tak ako je to uvedené 3 7 Cdo 324/2014 v Zákonníku práce. S touto okolnosťou je potrebné sa vysporiadať v širšom kontexte, tzn. S poukazom aj na to, kedy sa zamestnávateľ dozvedel o potrebe obsadiť miesto majstra výroby, kto túto funkciu vykonával do uzavretia pracovnej zmluvy s J. L., ako bolo postupované s týmto pracovníkom, ktorý
tvrdenia žalovaného, mal nastúpiť do funkcie v chemických laboratóriách žalovaného, či išlo o novovytvorené miesto alebo išlo o miesto, ktoré bolo neobsadené. Zároveň opakovane súd prvého stupňa sa vyporiada aj s námietkou žalobcu, že u žalovaného vznikla aj funkcia riaditeľa výroby tepelných čerpadiel.“ Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie ţalovaný a ţiadal, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušil a zaviazal ţalobcu k úhrade trov dovolacieho konania. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. a ako dovolací dôvod uviedol, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
ţalovaného je absurdné, aby odvolací súd svojim druhým uznesením pre svoj odlišný názor vyslovený v prvom uznesení, zrušil nové rozhodnutie súdu prvého stupňa, hoci sa súd prvého stupňa plne pridŕţal právneho názoru odvolacieho súdu v zmysle prvého uznesenia. Zároveň uviedol, ţe odvolací súd sa v druhom uznesení vôbec nezaoberá splnením ponukovej povinnosti ţalovaným pred daním výpovede ako v prvom uznesení, a tieţ opomína svoj právny názor vyslovený v prvom uznesení. Za odňatie moţnosti pred súdom konať povaţoval ţalovaný skutočnosť, ţe v prípade, kebyţe aj pripustíme čiastočný názor odvolacieho súdu v druhom uznesení, je ţalovaný toho názoru, ţe jednoznačne v zmysle ustanovení O.s.p. nemal odvolací súd nový rozsudok súdu prvého stupňa hneď zrušiť a vrátiť na nové rozhodnutie, ale mal v zmysle § 214 ods. 1 písm. a) O.s.p. obligatórne nariadiť pojednávanie, a na ňom keď uţ zopakovať alebo doplniť dokazovanie, čo však odvolací súd neurobil, čím mu odňal moţnosť konať pred súdom, čím je
ţalovaného daný dovolací dôvod
1 písm. a) O.s.p. Ţalovaný poukazuje na skutočnosť, ţe odvolací súd vo svojom druhom uznesení nenavrhuje ţiadne nové dôkazy vykonať, ale len sa vysporiadať s vykonanými dôkazmi, ale v širšom kontexte. V dovolaní ţalovaný poukazuje na to, ţe odvolací súd vo svojom druhom zrušovacom uznesení vôbec nebral do úvahy uvedenú skutkovú a právnu argumentáciu ţalovaného podporenú dôkazmi, teda keď vlastne nové skutočnosti tvrdené ţalobcom prvýkrát aţ v odvolaní ţalobcu pripustil ako relevantné na preskúmanie. Ţalovaný súčasne argumentuje tým, ţe odvolací súd nesprávne a zavádzajúco v druhom uznesení uvádza, ţe prvostupňový súd sa má s námietkou ţalobcu vysporiadať opakovane, nakoľko súd 4 7 Cdo 324/2014 prvého stupňa sa námietkou ţalobcu, ţe u ţalovaného vznikla aj funkcia riaditeľa výroby tepelných čerpadiel vôbec nezaoberal, keďţe tieto nové skutočnosti a tvrdenia ţalobca pred súdom prvého stupňa vôbec nenamietal. Ţalovaný poukazuje tieţ na to, ţe odvolací súd sa vo svojom druhom uznesení vôbec ani nevysporiadal s tvrdeniami a predloţenými dôkazmi zo strany ţalovaného. Ţalovaný tak povaţuje konanie vedené na odvolacom súde za konanie postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a je dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.
názoru ţalovaného sa novovytvorenými skutočnosťami ţalobcu nemal odvolací súd vôbec zaoberať, keďţe nemohli byť odvolacím dôvodom. Ţalovaný je toho názoru, ţe tým, ţe „odvolací súd novo tvrdené skutočnosti žalobcom prvýkrát až v jeho odvolaní pripustil, avšak nenariadil pojednávanie vo veci
1 písm. a/ O.s.p. a nedoplnil dokazovanie, odňal dovolateľovi možnosť konať pred ním, čím je daný dovolací dôvod
f/ O.s.p. (dovolateľ bol pre nesprávny právny názor odvolacieho súdu ohľadne podstatne j skutočnosti vylúčený z realizácie svojich procesných práv, čiže takýmto nesprávnym postupom mu bola odňatá v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. možnosť konať pred odvolacím súdom).“ Zároveň uvádza, ţe nemohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania pred vydaním druhého zrušujúceho uznesenia. Ţalobca vo vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie odmietnuť z dôvodu, ţe prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p. a taktieţ nemoţno zistiť dôvody prípustnosti dovolania uvedené v § 237 O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.).
1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu.
1 O.s.p. dovolanie je tieţ prípustné proti uzneseniu súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ veta prvá, odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska.
2 O.s.p. dovolanie je prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho 5 7 Cdo 324/2014 súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Prípustnosť dovolania
v predmetnej veci neprichádza do úvahy. Nejde totiţ o zmeňujúce a ani o potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu. S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou zo závaţných procesných vád, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania
ale sa zaoberal aj otázkou či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. Existenciu ţiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil. So zreteľom na ţalovaným tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia o existencii vady konania
f/ O.s.p.
f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, ţe odvolací súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi a ţalovanému neznemoţnil uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 221 ods. 1 O.s.p. ukladá odvolaciemu súdu povinnosť zrušiť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak zistí, ţe konanie na súde 6 7 Cdo 324/2014 prvého stupňa alebo jeho rozhodnutie trpí niektorou z vád v ňom taxatívne uvedených. Zrušenie ako spôsob rozhodnutia odvolacieho súdu je teda obligatórne predpísané vţdy, ak sa v konaní preukáţe existencia takejto vady. Po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa s prihliadnutím na uplatnené odvolacie dôvody povaţoval odvolací súd závery súdu prvého stupňa na základe doterajšieho dokazovania za nemajúce oporu vo vykonanom dokazovaní a vykonané dokazovanie nebolo
odvolacieho súdu vykonané v potrebnom rozsahu. Ako ďalej má súd prvého stupňa postupovať odvolací súd uviedol v dôvodoch svojho rozhodnutia (viď str. 5 posledný odsek). Pri zrušení rozhodnutia a následnom vrátení veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie je odvolací súd povinný vysloviť v odôvodnení svojho zrušovacieho uznesenia právny názor na danú vec, ktorý slúţi súdu prvého stupňa na usmernenie jeho ďalšej činnosti. Vysloveným právnym názorom bez ohľadu na to, či je to vo vzťahu k chybám hmotnoprávneho alebo procesnoprávneho charakteru je súd prvého stupňa viazaný (§ 226 O.s.p.). Pri viazanosti súdu prvého stupňa právnym názorom odvolacieho súdu je dvojinštančnosť súdneho konania zachovaná, pretoţe účastníci konania v pokračujúcom konaní (po zrušení a vrátení veci odvolacím súdom) môţu uplatniť všetky svoje procesné práva, ktoré im Občiansky súdny poriadok priznáva, vrátane práv na vyuţitie riadnych, prípadne aj mimoriadnych opravných prostriedkov. Vzhľadom na vyššie uvedené moţno uzavrieť, ţe odvolací súd postupoval v súlade so zákonom a preto zákonný postup nemôţe mať za následok odňatie moţnosti ţalobcu konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolací súd nezistil existenciu tejto vady ani v súvislosti s prejednávaním odvolania ţalovaného odvolacím súdom bez nariadenia pojednávania.
1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol
bez nariadenia pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, c/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, d/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem.
7 7 Cdo 324/2014 § 214 ods. 2 O.s.p. v ostatných prípadoch môţe odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Z citovaného zákonného ustanovenia je zrejmé, ţe odvolací súd musí v prípade prejednania odvolania týkajúceho sa veci samej, nariadiť pojednávanie, ak dokazovanie vykonané pred súdom prvého stupňa opakuje alebo ak sám dokazovanie doplňuje. Účelom tohto ustanovenia je zabezpečiť účastníkom konania právo na spravodlivý proces, najmä umoţniť im realizáciu práva vyplývajúceho z ustanovenia § 123 O.s.p., t.j. práva vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali. V prejednávanej veci nejde o ţiaden prípad taxatívne uvedený v ustanovení § 214 ods. 1 O.s.p. pre ktorý by odvolací súd mal povinnosť (zo zákona) nariadiť pojednávanie. V danom prípade odvolací súd neopakoval ani nedopĺňal dokazovanie, súd prvého stupňa nerozhodol
bez nariadenia pojednávania a nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nešlo ani o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a naostatok nariadenie odvolacieho pojednávania nevyţadoval ani dôleţitý verejný záujem. Vzhľadom na to nebolo povinnosťou odvolacieho súdu nariadiť na prejednanie odvolania pojednávanie. Odvolací súd preto postupoval v súlade so zákonom keď prejednal odvolanie ţalobcu proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.). Uvedený postup odvolacieho súdu preto nemohol mať za následok procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
3 OSP ak má odvolací súd za to, ţe súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám. Ak je odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Právnym predpisom, ktorý pri doterajšom rozhodovaní nebol pouţitý, je právny predpis, o ktorého výklad a pouţitie neţiadal v priebehu konania ţiadny z účastníkov konania, spravidla sporu. Ustanovenie právneho predpisu je pre vec rozhodujúce vtedy, ak odvolací súd mieni toto ustanovenie urobiť právnym základom pre rozhodnutie vo veci samej, t.j. je toho názoru, ţe skutkový stav zistený súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 1) alebo po doplnení dokazovania odvolacím súdom treba subsumovať pod určitú právnu normu alebo súbor právnym noriem. Tento záver by mal spravidla viesť k zrušeniu 8 7 Cdo 324/2014 prvostupňového rozhodnutia a k tomu, aby sa z dôvodu zmeny právneho názoru doplnilo dokazovanie alebo vykonalo dokazovanie
hypotézy či sankcie tejto právnej normy alebo viacerých právnych noriem. V takom prípade odvolací súd nie je povinný plniť poučovaciu povinnosť inak neţ v písomnom vyhotovení uznesenia o zrušení prvostupňového rozhodnutia. Ak súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, odvolací súd mu môţe vrátiť vec na doplnenie dokazovania. Ak odvolací súd vykoná doplnenie dokazovania prostredníctvom súdu prvého stupňa, súd prvého stupňa je v rámci vykonávania dôkazov viazaný pokynmi odvolacieho súdu. Odvolací súd, ktorý v priebehu odvolacieho konania doplní dokazovanie bez toho, aby nariadil pojednávanie a účastníkom umoţnil vyjadriť sa k týmto novým dôkazom, odníme mu moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. O takýto prípad však nejde, a preto takýmto postupom odvolacieho súdu nebola ţalovanému odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolací súd dospel k záveru, ţe odvolací súd postupoval v súlade so zákonom, pokiaľ prejednal odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa vo veci samej 16. decembra 2013 bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Postup odvolacieho súdu nemal za následok odňatie moţnosti ţalovaného konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Nedošlo k znemoţneniu realizácie jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Dovolací súd poukazuje na tú skutočnosť, ţe za postup súdu odnímajúci účastníkovi konania moţnosť konať pred súdom v zmysle citovaného zákonného ustanovenia, nie je moţné povaţovať postup súdu v súlade s príslušnými procesnými ustanoveniami. So zreteľom na obsah dovolania ţalovaného, ktorý uviedol, ţe v konaní došlo k inej vade, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), je nutné v danom prípade zdôrazniť, ţe ak je dovolanie neprípustné, dovolací súd sa nemôţe zaoberať vadami vychádzajúcimi z dôvodov
2 písm. b/ a c/ O.s.p. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu 9 7 Cdo 324/2014 odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. Keďţe prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p. a v dovolacom konaní neboli zistené dôvody prípustnosti dovolania uvedené v ustanovení § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovaného
5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. V dovolacom konaní úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd priznal ţalobcovi trovy dovolacieho konania za jeden úkon právnej sluţby, a to vyjadrenie k dovolaniu ţalovaného v sume 83,89 € (61,87 € + reţijný paušál = 8,04 €, 20 % DPH = 13,98 €). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 28. apríla 2015 JUDr. Ľubor Š e b o, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.