1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák., o dovolaní obvineného podaného prostredníctvom obhajcu JUDr. J. Č. proti uzneseniu Krajského súdu v Ţiline zo 7. mája 2014, sp. zn. 2 To 24/2014, takto r o z h o d o l :
c/ Tr. por. dovolanie obvineného P. T. sa o d m i e t a. O d ô v o d n e n i e : Rozsudkom Okresného súdu Martin z 26. novembra 2013, sp. zn. 2 T 80/2012, bol obvinený P. T. uznaný vinným zo spáchania prečinu nebezpečného vyhráţania
1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák., na tom skutkovom základe, ţe dňa
hlasu zistil, ţe sa jedná o obţalovaného P. T., následne S. G. uviedol, ţe mu M. F. k telefónu nedá, potom sa P. T. opýtal na syna S. T. a následne sa začal vyhráţať poškodenej M. F. 4 Tdo 9/2015 2 a poškodenému S. G. slovami, ţe si ich počká, ţe im fyzicky ublíţi, ţe ich zabije a ţe S. G. oľutuje, ţe ţije s jeho bývalou manţelkou, ţe vie, kde bývajú, a ţe uţ je vonku z basy, pričom k uvedenému vyhráţaniu došlo počas cesty poškodených M. F. a S. G. vlakom Os 7505 zo ţelezničnej stanice M. do ţelezničnej stanice P. v čase, keď sa uvedený vlak nachádzal v ţelezničnej stanici P., pričom predmetné telefonické vyhráţky v nich vzbudili dôvodnú obavu o ich ţivot a zdravie, keďţe sa boja, ţe obţalovaný P. T. svoje vyhráţky uskutoční, lebo je agresívny a uţ sa im vyhráţal aj v minulosti a bol viackrát súdom potrestaný. Okresný súd uloţil obvinenému P. T.
2 Tr. zák., § 37 písm. m/ Tr. zák., § 38 ods. 4 Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky a 8 (osem) mesiacov.
2 písm. b/ Tr. zák. bol obvinený na výkon uloţeného trestu zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráţenia. Na základe odvolania obvineného proti uvedenému rozsudku Krajský súd v Ţiline rozhodol tak, ţe
por. odvolanie obvineného ako nedôvodné zamietol. Proti tomuto uzneseniu (v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa) podal obvinený P. T. prostredníctvom obhajcu dovolanie, uplatniac dovolacie dôvody
1 písm. c/, písm. i/ Tr. por., teda s odôvodnením, ţe bolo zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu a ţe rozhodnutie je zaloţené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom pouţití iného hmotnoprávneho ustanovenia. V dovolaní namietal i konanie na súde prvého stupňa, keďţe vytýkané pochybenia
neho neboli napravené v konaní o riadnom opravnom prostriedku (§ 374 ods. 3 Tr. por.). V bliţšom zdôvodnení dovolania obvinený v rámci dovolacieho dôvodu
1 písm. i/ Tr. por. namietal predovšetkým nesprávnosť skutkovej vety o vine rozsudku súdu prvého stupňa spočívajúcej v nesprávnom priestorovom ukotvení skutku, nevykonanie ďalších ním navrhnutých dôkazov (malo ísť najmä o informáciu Ţelezníc Slovenskej republiky, a. s. o meškaní vlaku č. 7505 dňa 08. júna 2011, záznam z elektronického dopravného denníka vlaku č. 7505, konfrontáciu obvineného s poškodenými M. F. a S. G.), nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí oboch súdov čo do právneho posúdenia veci 4 Tdo 9/2015 3 a nedôveryhodnosť oboch poškodených. V súvislosti s vykonanými dôkazmi poukázal na výpoveď svedka Š. F., ktorý je
jeho názoru „nepriamym ospravedlňujúcim“ dôkazom v prejednávanej veci, pričom podrobne opísal pravidlá telefonovania obvinených z ÚVTOS. Za nesprávne dovolateľ označil aj posúdenie intenzity a kvality dôvodnosti obavy ako základného znaku skutkovej podstaty trestného činu, pre ktorý bol odsúdený súdom prvého i druhého stupňa. Za zásadné porušenie práva na obhajobu dovolateľ povaţoval skutočnosť, ţe súd prvého stupňa ho opatrením
por. vylúčil po dobu výsluchu poškodeného G. na hlavnom pojednávaní z pojednávacej miestnosti, pričom na takýto postup neboli splnené zákonné podmienky. Súd tým porušil jeho ústavné právo obhajovať sa sám, pretoţe jeho právo obhajovať sa prostredníctvom obhajcu je od toho prvého práva aţ odvodené. V rámci dovolacieho dôvodu
1 písm. c/ Tr. por. dovolateľ opakovane namietal i odmietnutie vykonania ním navrhnutých dôkazov súdmi, a nedostatočné odôvodnenia rozhodnutí v tejto časti. Z uvedených dôvodov obvinený navrhol, aby dovolací súd vydal rozsudok, ktorým vysloví porušenie zákona a súčasne zruší uznesenie Krajského súdu v Ţiline zo
neho spravodlivé a zákonné a namietané dovolacie dôvody nie sú naplnené, preto navrhol dovolanie zamietnuť. Poškodení sa k dovolaniu obvineného písomne nevyjadrili. 4 Tdo 9/2015 4 Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) po preskúmaní veci zistil, ţe dovolanie proti napadnutému právoplatnému uzneseniu súdu druhého stupňa je prípustné (§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. h/ Tr. por.), bolo podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.), v zákonom stanovenej lehote (§ 370 ods. 1 Tr. por.) a na zákonom určenom mieste (§ 370 ods. 3 Tr. por.). Dovolanie súčasne spĺňa podmienky uvedené v § 372 ods. 1 a § 373 ods. 1 a ods. 2 Tr. por., ako aj obsahové náleţitosti uvedené v § 374 Tr. por. a nie je daný dôvod na postup súdu
a/, písm. b/, písm. d/, písm. e/ ani písm. f/ Tr. por. Najvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí však dospel k záveru, ţe dovolanie podané obvineným P. T. nie je dôvodné. Obvinený v prvom rade namietal dovolací dôvod
1 písm. i/ Tr. por., teda nesprávne právne posúdenie zisteného skutku alebo nesprávne pouţitie iného hmotnoprávneho ustanovenia. Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku a pouţitie iného hmotnoprávneho ustanovenia je pochybenie súdu pri aplikácii práva na skutok, ktorý bol zistený a v potrebnom rozsahu objasnený, a to v takej intenzite, ţe to zásadne ovplyvnilo postavenie obvineného (a contrario § 371 ods. 5 Tr. por.). O nesprávnu právnu aplikáciu práva ide najmä vtedy, ak bol skutok v napadnutom rozhodnutí kvalifikovaný ako trestný čin, hoci o trestný čin v tomto prípade nešlo, alebo ak išlo o iný trestný čin, neţ ten, ktorý sa nachádza v právnej vete napadnutého rozhodnutia, teda ak skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní bol subsumovaný (podradený) pod nesprávnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone, pričom takáto nesprávna subsumpcia bola v neprospech obvineného (teda spravidla pôjde o prísnejšie trestnú skutkovú podstatu). V tejto súvislosti však treba podotknúť, ţe dovolací súd pri preskúmavaní uvedeného dovolacieho dôvodu nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť zisteného skutku, čo je explicitne vyjadrené i v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i/ veta za bodkočiarkou Tr. por. Zabezpečiť správnosť a úplnosť skutkových zistení a následne ustáliť skutok je vecou súdu prvého, prípadne druhého stupňa a dovolací súd uţ nie je oprávnený zistený skutok skúmať ani prehodnocovať, ale musí ho ako správny prezumovať a vychádzať z neho. Rovnako to platí o dôkazoch vykonaných súdmi niţšieho stupňa a ich hodnotení, ktoré sú predpokladom pre ustálenie skutkových záverov. Uvedené vyplýva predovšetkým z charakteru dovolania ako 4 Tdo 9/2015 5 mimoriadneho opravného prostriedku, ktorý je určený k náprave výslovne zákonom uvedených procesných a hmotnoprávnych vád, ale nie na revíziu skutkových zistení ustálených súdmi prvého a druhého stupňa, ani k preskúmavaniu nimi vykonaného dokazovania. Dovolanie má byť skutočne len výnimočným prelomom do inštitútu právoplatnosti, ktorá v pozícii základnej vlastnosti súdneho rozhodnutia predstavuje jeho nezmeniteľnosť a záväznosť ako prejavy stability právnych vzťahov a právnej istoty v právnom štáte. Z podstaty dovolateľom tvrdených námietok (nesprávnosť skutkovej vety, nevykonanie ním navrhnutých dôkazov, nedôveryhodnosť oboch poškodených) vyplýva, ţe smerujú proti správnosti a úplnosti zisteného skutku, rozsahu a hodnoteniu vykonaného dokazovania, preskúmavanie ktorých je v zmysle uvedeného dovolacím súdom neprípustné. Rovnako dovolateľom vytýkané vyhodnotenie intenzity a kvality dôvodnosti obavy, ako základného znaku skutkovej podstaty trestného činu, ktorý sa mu kladie za vinu, neprináleţí dovolaciemu súdu, nakoľko takéto posudzovanie je priamo závislé od rozsahu vykonaného dokazovania, hodnotenia dôkazov a dôkaznej sily, ktorú na základe hodnovernosti a preukaznosti jednotlivé dôkazy vykazujú. In medias res namietaného dovolacieho dôvodu
1 písm. i/ Tr. por. dovolací súd uvádza, ţe po preskúmaní veci nezistil v rozhodnutiach súdov niţších stupňov také pochybenia, ktoré by znamenali naplnenie dôvodov dovolania v zmysle uvedeného ustanovenia. Z vymedzenia skutku tak, ako bol ustálený súdom prvého stupňa, je jednoznačné, ţe je trestným činom a ţe obvinený naplnil jeho skutkovú podstatu tak, ako je vymedzená v Trestnom zákone, teda k nesprávnej aplikácii práva zo strany súdu nedošlo, čo napokon pri preskúmavaní prvostupňového rozhodnutia skonštatoval aj odvolací súd. Rozhodnutia súdu prvého stupňa i súdu odvolacieho sú v tomto zmysle plne v súlade so zákonom. Obvinený ďalej namietal zásadné porušenie jeho práva na obhajobu
1 písm. c/ Tr. por. Porušením práva na obhajobu sa rozumie najmä porušenie ustanovení o povinnej obhajobe v zmysle § 37 Tr. por. Ide obzvlášť o situáciu, keď obvinený po určitú časť 4 Tdo 9/2015 6 trestného konania nemal obhajcu napriek tomu, ţe ho mal mať, a zároveň orgány činné v trestnom konaní alebo súd v tomto čase reálne vykonávali úkony trestného konania, ktoré smerovali k vydaniu meritórneho rozhodnutia, pričom intenzita takéhoto porušenia musí dosahovať stupeň zásadnosti, teda takéto porušenie musí kardinálnym, kľúčovým spôsobom zasiahnuť do moţnosti obvineného uplatniť svoje základné právo brániť sa proti tvrdeniam obţaloby. Dovolateľ tvrdil, ţe jeho právo na obhajobu bolo zásadne porušené tým, ţe súd prvého stupňa ho vylúčil z pojednávacej miestnosti počas výsluchu poškodeného napriek tomu, ţe na to neboli splnené zákonné podmienky, čím bolo porušené jeho právo obhajovať sa sám. Dovolací súd po preskúmaní uvedenej námietky však dospel k záveru, ţe táto taktieţ nie je opodstatnená.
por. ak je obava, ţe svedok v prítomnosti obţalovaného nevypovie pravdu, prípadne ak ide o výsluch svedka, ktorému alebo jeho blízkej osobe z podaného svedectva hrozí ujma na zdraví, smrť alebo iné závaţné nebezpečenstvo, agenta alebo o svedka, ktorého totoţnosť musí zostať zo závaţných dôvodov utajená, urobí predseda senátu vhodné opatrenia na zaistenie bezpečnosti alebo utajenie totoţnosti svedka, prípadne vylúči obţalovaného, jeho dôverníkov a verejnosť po dobu výsluchu takého svedka z pojednávacej miestnosti. Po návrate do pojednávacej miestnosti musí byť obţalovaný oboznámený s obsahom výpovede svedka, môţe sa o nej vyjadriť aj bez toho, aby sa so svedkom stretol, a môţe mu prostredníctvom predsedu senátu klásť aj otázky. Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní konanom dňa 26. novembra 2013 vyplýva, ţe sa ho zúčastnili všetky osoby, ktorých prítomnosť bola potrebná – obvinený a jeho obhajca, prokurátor i obaja poškodení. Z priebehu pojednávania je zrejmé, ţe po výsluchu poškodenej M. F. predstúpil pred súd, za súčasnej prítomnosti obvineného v pojednávacej miestnosti, poškodený S. G., ktorý sa
zápisnice „triasol vo dverách“ a súdu uviedol, ţe sa bojí vypovedať, bojí sa obvineného, pretoţe sa mu vyhráţal na súde a kvôli nemu sa museli trikrát sťahovať. Okrem toho uviedol, ţe má choré srdce a iné zdravotné problémy, a preto je na plnom invalidnom dôchodku. Vzhľadom na uvedené súdu navrhol, aby bol vypočutý v neprítomnosti obvineného. Súd následne po zváţení uvedených okolností vylúčil obvineného počas výsluchu tohto poškodeného z pojednávacej miestnosti opatrením 4 Tdo 9/2015 7
por. Ako ďalej vyplýva zo zápisnice, obhajcovi obvineného, ktorý v pojednávacej miestnosti počas výsluchu poškodeného zotrval, bolo umoţnené klásť poškodenému otázky. Obvinený bol následne oboznámený s obsahom tejto výpovede a rovnako mu bola daná moţnosť klásť poškodenému otázky, na ktorých prípravu súd obvinenému dokonca povolil prípravu v trvaní 10 minút a na tento účel prerušil hlavné pojednávanie. Poškodený na všetky pripravené otázky (vrátane doplňujúcej) poloţené obvineným odpovedal a obvinený sa k odpovediam vyjadril. Vzhľadom na uvedené skutočnosti dovolací súd povaţuje námietku dovolateľa o porušení jeho práva na obhajobu za absolútne neopodstatnenú, keď z popísaného priebehu hlavného pojednávania nie je moţné vyvodiť ani náznak porušenia jeho práv. Súd prvého stupňa po zváţení všetkých okolností dospel k záveru, ţe opatrenie v zmysle § 262 Tr. por. je namieste, s čím sa stotoţňuje aj dovolací súd. Poškodený bol preukázateľne v takom psychickom stave, ktorý vzbudzoval dôvodnú obavu o úplnosť a správnosť jeho výpovede, a to aj vzhľadom k charakteru prejednávaného trestného činu, ktorý mal priamy vplyv na kvalitu jeho ţivota a ţivota jeho rodiny. Zároveň bol naplnený aj ďalší dôvod takéhoto opatrenia v zmysle citovaného zákonného ustanovenia, kedy predovšetkým v súvislosti s výpoveďou tohto svedka jemu i jeho rodine hrozila ujma na zdraví, čo napokon správne skonštatoval i súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí s poukazom na bohatú kriminálnu minulosť obvineného vyplývajúcu zo spisového materiálu. Dovolací súd teda konštatuje, ţe dôvod na postup
por. bol jednoznačne daný a súd v tomto prípade postupoval v súlade so zákonom pri súčasnom rešpektovaní práv obvineného na obhajobu. Obvinený bol napriek jeho neprítomnosti pri výsluchu poškodeného oboznámený komplexne so všetkými vypovedanými skutočnosťami a mal moţnosť sa k nim vyjadriť, ktorú moţnosť aj vyuţil. Pokiaľ ide o námietku obvineného, ţe nemal moţnosť obhajovať sa sám, táto v uvedenom kontexte neobstojí. Právo na obhajobu je právom, ktoré je garantované nielen Ústavou Slovenskej republiky (čl. 50 ods. 3), ale aj Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 6 ods. 3 písm. c/), ktoré vymedzujú dva spôsoby realizácie tohto práva, a to formou samoobhajoby (obvinený má moţnosť obhajovať sa sám bez pomoci kvalifikovanej osoby) 4 Tdo 9/2015 8 alebo obhajoby prostredníctvom zvoleného či ustanoveného obhajcu. Pokiaľ si obvinený zvolí druhú z týchto moţností, obhajca je oprávnený vykonávať úkony v jeho mene tak, aby účelne vyuţil všetky prostriedky na realizáciu a zachovanie jeho práv. Jeho úkony sa v tomto zmysle povaţujú za úkony obvineného, aj keď samotné zastúpenie obhajcom nevylučuje moţnosť, aby obvinený ako strana trestného konania predkladal argumenty vo svoj prospech aj nad rámec úkonov uskutočnených obhajcom, čo platí aj pre dovolacie konanie, pri ktorom zákon dokonca obligatórne vyţaduje zastúpenie obhajcom (porovnaj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 21. januára 2010, sp. zn. IV. ÚS 305/2009). Preto moţno uzavrieť, ţe práva obţalovaného neboli porušené, ak úkony v jeho mene (priame kladenie otázok poškodenému) na hlavnom pojednávaní vykonával jeho obhajca. Navyše obvinený sa i sám podieľal na výsluchu poškodeného, pripravil otázky, na ktoré mu bola daná odpoveď, s ktorou bol následne oboznámený, a k tejto odpovedi mal moţnosť sa sám vyjadriť. K opätovným námietkam obvineného ohľadom vykonávania dôkazov, ktoré uţ dovolateľ uvádzal pri dovolacom dôvode
1 písm. i/ Tr. por., dovolací súd poznamenáva, ţe za porušenie práva na obhajobu nemoţno povaţovať obsah a rozsah vlastnej úvahy súdu o voľbe pouţitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinností
11 Tr. por. Ak by totiţ záver súdu učinený v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. o tom, ţe určitú skutkovú okolnosť povaţuje za dokázanú a ţe ju nebude overovať ďalšími dôkazmi zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania
1 písm. c/ Tr. por., odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom
1 písm. i/ Tr. por. (R 7/2011). Spoločnou námietkou dovolateľa v rámci oboch uvedených dovolacích dôvodov bolo aj nedostatočné odôvodnenie tak rozhodnutia súdu prvého ako i druhého stupňa. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, ţe dovolanie proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 371 ods. 7 Tr. por.). Navyše právo na spravodlivý proces, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo obvineného na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, nemoţno chápať ako právo absolútne. Ústavný súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti uţ vyslovil, ţe všeobecný súd nemusí v odôvodnení rozhodnutia dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali 4 Tdo 9/2015 9 do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi (viď napr. sp. zn. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 76/07, I. ÚS 241/07). Odpoveď treba dať iba na tie argumenty, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie (Higgins c/a Francúzsko, porovnaj tieţ Hiro Balani c/a Španielsko, Georgiadis c/a Grécko, etc.), na tie, ktoré zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia. Dovolací súd zastáva názor, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa i rozhodnutie odvolacieho súdu sú dostatočne odôvodnené, pretoţe dávajú odpoveď na všetky relevantné právne otázky a rozhodnutie odvolacieho súdu obsahuje aj argumentáciu k námietkam obvineného uvedené v odvolaní, preto ani táto námietka dovolateľa nie je opodstatnená. Z uvedeného je zrejmé, ţe v rozsahu námietok obvineného P. T. nie sú splnené dôvody dovolania
por., a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky
c/ Tr. por. jeho dovolanie na neverejnom zasadnutí ako nedôvodné odmietol. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave 17. júna 2015 JUDr. Martin P i o v a r t s y, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Zuzana Vojtelová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.