1 zákona č. 150/2001 Z. z. zamestnávateľom zamestnancov daňových orgánov. Poverení zamestnanci DÚ Prešov I mali realizovať svoje oprávnenia v rámci daňovej kontroly u ţalobcu v mene miestne príslušného správcu dane – DÚ Košice V, a preto
názoru súdu poverením zamestnancov DÚ Prešov nemohlo dôjsť k porušeniu práv ţalobcu, a to ani nevyhovením námietke ţalobcu proti tomuto rozhodnutiu o poverení, o ktorej rozhodoval ţalovaný. Ţalobca v odvolaní proti rozsudku krajského súdu dôvodil tým, ţe krajský súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ţalobca povaţuje za pochybenie súdu prvého stupňa, ţe sa nevyrovnal so skutočnosťou, ţe zákon č. 511/1992 Zb. pouţíva zásadne termín „zamestnanec správcu dane“, čím nesporne má na mysli osobu, ktorej pracoviskom je ten ktorý konkrétny daňový orgán. Širší výklad, resp. výklad, ktorý si osvojil prvostupňový súd, by potom robil bezpredmetnou otázku miestnej príslušnosti, pretoţe všetci zamestnanci všetkých daňových orgánov by mohli voči ţalobcovi vykonávať kontrolu dane bez ohľadu na otázku miestnej príslušnosti. Ţalobca sa nemôţe stotoţniť s názorom, ţe správca dane je len formálne označenie, pričom osoby, prostredníctvom ktorých koná, nemôţu byť identifikovateľné ako zamestnanci správcu dane, ale ako osoby zaradené kdekoľvek v rámci sústavy daňových orgánov. Takémuto názoru odporuje aj uţ pouţívaný termín „zamestnanec správcu dane“, ktorý sa napríklad pouţíva v § 15 zákona č. 511/1992 Zb. vo vzťahu k osobe vykonávajúcej daňovú kontrolu. Poukázal, ţe aj z ustanovenia § 8 uvedeného zákona, ktorý 3 5Sţo/101/2010 upravuje rozhodovanie „nadriadeného“ o námietkach proti postupu zamestnanca správcu dane pri výkone daňovej kontroly vyplýva, ţe právne posúdenie veci súdom prvého stupňa bolo nesprávne. Ţalobca zotrváva na názore, ţe správca dane je orgán, okrem iného, identifikovaný svojim personálnym substrátom – zamestnancami správcu dane. Nepovaţuje za moţný a zákonný taký postup, keď zamestnancom správcu dane by mal byť zamestnanec miestne nepríslušného správcu dane. Ţalovaný v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu ţiadal potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa. Uviedol, ţe daňové kontroly u ţalobcu sú vykonávané v mene miestne príslušného daňového úradu, kontroly vykonávajú zamestnanci správcu dane, ktorými sú v zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 150/2001 Z. z., čo zodpovedá aj definícii zamestnanca správcu dane uvedenej v § 1a písm. j) zákona č. 511/1992 Zb., zamestnanci Daňového riaditeľstva a preukazujú sa poverením na vykonanie daňovej kontroly v zmysle § 15 ods. 5 písm. a) zákona č. 511/1992 Zb. Najvyšší súd, ako súd odvolací, preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní a dospel k záveru, ţe odvolanie nie je dôvodné. Rozsudkom z 27.09.2006 prvostupňový rozsudok
KS 43/2006).
názoru odvolacieho súdu v predmetnej veci medzi účastníkmi nebol sporný skutkový stav veci. Pokiaľ ide o právne posúdenie veci, t. j. či ţalovaný rozhodol v súlade so zákonom o námietkach ţalobcu proti postupu riaditeľa DÚ Košice V, ktorý poveril výkonom daňovej kontroly zamestnancov daňovej správy zaradených na Daňovom úrade Prešov I, dospel aj odvolací súd k záveru, ţe v rozsahu a z dôvodov uvedených v ţalobe nie je namietaný postup nezákonný a pokiaľ ţalovaný námietkam nevyhovel, nerozhodol v rozpore so zákonom. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţnil s právnymi závermi krajského súdu a osobitne poukázal na to, ţe výkon daňovej kontroly uskutočňoval miestne príslušný správca dane – DÚ Košice V a v jeho mene riaditeľ DÚ určil – poveril zamestnancov daňovej správy na vykonanie daňovej kontroly. 4 5Sţo/101/2010
1 zákona č. 150/2001 Z. z. daňové riaditeľstvo sa zriaďuje pre územné obvody všetkých daňových úradov. Je rozpočtovou organizáciou, ktorá je svojimi príjmami a výdavkami zapojená na rozpočet Ministerstva financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) a je zamestnávateľom zamestnancov daňových orgánov.
j) zákona č. 511/1992 Zb. v znení platnom od 01.12.2001 (prijaté novelou zákonom č. 493/2001) zamestnancom správcu danej je zamestnanec, ktorého zamestnávateľom je daňové riaditeľstvo, colný úrad alebo colné riaditeľstvo alebo obec. Odvolací súd preto nad rámec dôvodov krajského súdu poukazuje tieţ na to, ţe zákon č. 150/2001 Z. z. nadobudol účinnosť 01.05.2001 a upravil organizáciu a pôsobnosť orgánov daňovej správy ako aj zamestnanecký pomer zamestnancov k Daňovému riaditeľstvu a niektoré osobitosti ich postavenia (povinnosť mlčanlivosti). Pojem „zamestnanec správcu dane“ v samotnom daňovom konaní je potrebné vykladať tak, ako to zodpovedá procesnému postaveniu osoby vykonávajúcej daňovú kontrolu v mene správcu dane na základe poverenia príslušného predstaviteľa správcu dane. Ak potom Daňové riaditeľstvo vyhovelo ţiadosti riaditeľa DÚ Košice V a umoţnilo, aby sa na výkone opakovanej daňovej kontroly nariadenej DÚ Košice V ako správcom dane, zúčastnili zamestnanci daňovej správy pôsobiaci síce na inom daňovom úrade, ale v zamestnaneckom pomere k Daňovému riaditeľstvu, nedošlo k zmene miestnej príslušnosti orgánu daňovej správy oprávneného vykonať daňovú kontrolu a nedošlo tým ani k obchádzaniu ustanovenia zákona o miestnej príslušnosti správcu dane. Uvedeným postupom nebol ţalobca ukrátený na svojich subjektívnych právach, pretoţe daňovú kontrolu mal vykonať miestne príslušný správca dane, zamestnancami, ktorí mohli byť len zamestnancami Daňového riaditeľstva a aj voči týmto zamestnancom povereným výkonom opakovanej daňovej kontroly mohol vzniesť priamo námietku zaujatosti. Proti rozsudku najvyššieho súdu z 27.09.2006 podal ţalobca sťaţnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorej ústavný súd Nálezom II. ÚS 118/08-61 z 10.12.2009 vyhovel a vyslovil porušenie základného práva ţalobcu
čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky. Zároveň rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3SţoKS 43/2006 z 27.09.2006 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Ústavný súd vo svojom náleze dôvodil nasledovne: 5 5Sţo/101/2010 „
čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
čl. 46 ods. 2 prvej vety ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.
1 zákona o správe daní miestna príslušnosť správcu dane sa riadi, ak tento zákon alebo osobitné predpisy neustanovujú inak, u právnickej osoby jej sídlom, inak miestom skutočného vedenia a u fyzickej osoby jej trvalým pobytom, inak miestom, kde sa obvykle zdržuje.
1 zákona o správe daní zamestnanec správcu dane je z daňového konania vylúčený, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k daňovým subjektom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosť o jeho nezaujatosti.
4 zákona o správe daní zamestnanec, o ktorého nezaujatosti sú pochybnosti, smie do doby, než bude rozhodnuté o jeho nezaujatosti, vykonať vo veci len nevyhnutné úkony.
5 zákona o správe daní o vylúčení zamestnanca z daňového konania rozhodne jeho priamo nadriadený vedúci zamestnanec, ktorý môže rozhodnúť o vylúčení i z vlastného podnetu. Pri námietke zaujatosti vedúceho zamestnanca správcu dane rozhodne o vylúčení jeho najbližšie nadriadený vedúci zamestnanec. Pri námietke zaujatosti vedúceho zamestnanca správcu dane, ktorý nemá nadriadeného vedúceho zamestnanca, rozhodne o vylúčení orgán najbližšie nadriadený správcovi dane. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené 6 5Sţo/101/2010 závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
názoru sťažovateľa postup riaditeľa daňového úradu, ktorý so súhlasom daňového riaditeľstva poveril vykonaním daňovej kontroly u sťažovateľa zamestnankyne Daňového úradu Prešov I, treba považovať za porušenie označených práv
ústavy a dohovoru. Najvyšší súd trvá na tom, že uvedený postup bol v plnom súlade so zákonom, a nemožno ho preto považovať za porušenie označených práv
ústavy a dohovoru. Ústavný súd považuje za potrebné predovšetkým konštatovať, že skutkové okolnosti daného prípadu sú medzi účastníkmi konania nesporné. Riaditeľ daňového úradu poveril vykonaním daňovej kontroly nie vlastných zamestnancov, ale zamestnancov Daňového úradu Prešov I. Ako to vyplýva z rozhodnutia daňového riaditeľstva sp. zn. I/223/6132-40962/2005/991545-r z 27. júna 2005, urobil tak preto, že sťažovateľ predtým spochybnil nezaujatosť zamestnancov miestne príslušného daňového úradu. K takémuto postupu mal riaditeľ predchádzajúci súhlas daňového riaditeľstva ako zamestnávateľa zamestnancov Daňového úradu Prešov I. „Ak súd alebo iný orgán koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu a inú právnu ochranu. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.“ (I. ÚS 26/94)
názoru ústavného súdu súčasťou zákonom ustanoveného postupu pri domáhaní sa práva na inom orgáne Slovenskej republiky
čl. 46 ods. 1 ústavy je i právo účastníka daňového konania, aby v jeho veci konal miestne príslušný správca dane tak, ako je to definované v ustanovení § 3 ods. 1 zákona o správe daní. Ak preto má dôjsť k zmene miestnej príslušnosti, musí sa tak stať iba z dôvodov uvedených v zákone a iba postupom uvedeným v zákone. Jedným z dôvodov zmeny miestnej príslušnosti je aj prípad, keď sú všetci zamestnanci správcu dane vylúčení. 7 5Sţo/101/2010 Správca dane koná prostredníctvom svojich zamestnancov. Z tohto pohľadu nie je podstatné, že zamestnávateľom zamestnancov správcu dane nie je samotný správca dane, ale daňové riaditeľstvo. V konečnom dôsledku to znamená, že miestne príslušný správca dane vystupuje v daňovom konaní prostredníctvom svojich zamestnancov. Totožnosť správcu dane pre účely vymedzenia miestnej príslušnosti je preto daná aj totožnosťou jeho zamestnancov. Riaditeľ daňového úradu nepovažoval za možné vykonať daňovú kontrolu u sťažovateľa prostredníctvom svojich zamestnancov vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ spochybnil ich nezaujatosť. Napriek tomu však nepostupoval tak, že by boli títo zamestnanci vylúčení z daňového konania postupom
5 zákona o správe daní, ale bez takéhoto rozhodnutia poveril so súhlasom daňového riaditeľstva vykonaním daňovej kontroly zamestnancov iného daňového úradu. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že ak účastník konania vedeného
zákona o správe daní spochybní nezaujatosť všetkých zamestnancov orgánu verejnej správy, nemá orgán verejnej správy možnosť výberu, ako bude ďalej postupovať. Je totiž povinný postupovať spôsobom, ktorý je pre takýto prípad zákonom o správe daní predpísaný. To znamená, že o námietke zaujatosti všetkých zamestnancov musí byť rozhodnuté v zmysle § 24 ods. 5 zákona o správe daní. Nie je možné tento postup obísť tak, že bez rozhodnutia o námietke sa dotknutí zamestnanci orgánu verejnej správy fakticky vylúčia z konania a nahradia sa zamestnancami iného orgánu verejnej správy podriadeného tomu istému vyššiemu orgánu verejnej správy, a to bez zmeny miestnej príslušnosti orgánu verejnej správy. Možno dospieť k záveru, že postupom riaditeľa daňového úradu došlo k obídeniu ustanovení § 3 a § 24 zákona o správe daní týkajúcich sa miestnej príslušnosti správcu dane a vylúčenia zamestnancov správcu dane z daňového konania. Formálne síce i naďalej konal miestne príslušný daňový úrad, avšak v skutočnosti daňovú kontrolu vykonávali zamestnanci iného daňového úradu, hoci miestne príslušní zamestnanci neboli z daňového konania vylúčení. Toto pochybenie nenapravili ani všeobecné súdy v rámci správneho súdnictva. Takýto postup je v priamom rozpore s ustanovením § 3 a § 24 zákona o správe daní a treba ho považovať za arbitrárny. Znamená vo svojich dôsledkoch porušenie základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky a na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy
čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy (bod 1 výroku nálezu). Vzhľadom na uvedený záver ústavný súd už nepovažuje za potrebné osobitne sa zaoberať namietaným porušením práva na spravodlivé súdne konanie
čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru. 8 5Sţo/101/2010
2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo slobody porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie. Ústavný súd berúc do úvahy citované ustanovenia zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3SžoKS 43/2006 z 27. septembra 2006 a vec vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude najvyšší súd viazaný vysloveným právnym názorom ústavného súdu (bod 2 výroku nálezu).“(koniec cit. Nálezu) Rešpektujúc závery ústavného súdu senát najvyššieho súdu, ktorý vec prejednal v zloţení stanovenom rozvrhom práce pre rok 2010, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len „OSP“) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní ţalobcu (§ 212 ods. 1 OSP), postupom
2 veta prvá OSP v spojení s § 250ja ods. 3 veta prvá OSP a následne potom, ako bolo oznámenie o vyhlásení rozsudku vyvesené na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR www.nsud.sk verejne (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP). vyhlásil vo veci rozsudok, ktorým zmenil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach, zrušil rozhodnutie ţalovaného č. I/223/6132-40962/2005/991545 z 27.06.2005 z dôvodov
2 písm.
ustanovení Zákona č. 150/2001 Z. z., či z obsahu podaní žalobcu alebo či táto pochybnosť vyplýva z vedomosti o zaujatosti zamestnancov správcu dane, ktoré títo získali na základe skúmania svojho pomeru k veci, k žalobcovi alebo k jeho zástupcovi.“. Samotný sťaţovateľ teda vychádzal z iných skutkových predpokladov, neţ na ktorých ústavný súd postavil svoj záväzný právny názor. V doterajšom konaní nebol vykonaný dôkaz o priamej námietke zaujatosti zamestnancov správcu dane – Daňového úradu Košice V, podanej ţalobcom, ako to vyţaduje § 24 zákona o správe daní a poplatkov. Preto v ďalšom konaní treba dôkladne objasniť, či sťaţovateľ podal v daňovom konaní týkajúcom sa daní a zdaňovacích období, ktoré daňovou kontrolou mali byť kontrolované, námietky zaujatosti
zákona o správe daní a poplatkov, a to v čase predchádzajúcom povereniu zamestnancov Daňového úradu Prešov výkonom kontroly. Ďalej sa však ţalovaný musí dôsledne vyporiadať s podmienkami, ktoré zákon o správe daní a poplatkov stanovuje pre uplatnenie jednotlivých druhov námietok. (§ 50 ods. 1, § 15 ods. 8, § 24 ods. 1 zákona v znení platnom v rozhodnom čase). Z uvedených ustanovení zákona o správe daní a poplatkov vyplýva, ţe ustanovenie § 50 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov je všeobecným ustanovením zakotvujúcim právo daňového subjektu uplatniť námietku v prípadoch, keď to explicitne umoţňoval zákon o správe daní a poplatkov, a proti postupu zamestnanca správcu dane v daňovom konaní. Zákon o správe daní a poplatkov obsahuje aj osobitné ustanovenia regulujúce právo podávať námietky v niektorých konkrétnych prípadoch (§ 15 ods. 8, § 24). Pri správe daní nemusí byť predmetom námietky
, ani
8 vţdy len otázka prípadnej zaujatosti 10 5Sţo/101/2010 príslušného zamestnanca správcu dane. Námietka sa môţe zakladať aj na výhrade iného druhu (napr. prieťahy v konaní, nedodrţanie lehoty na vykonanie určitého procesného úkonu a pod.). Teda, ak aj sťaţovateľ podal námietky
zákona o správe daní a poplatkov v predpísanej forme (§ 50 ods. 2 zákona o správe daní a poplatkov), treba zistiť o aké námietky sa jednalo. Či išlo o námietky zaujatosti
, námietky proti postupu zamestnanca správcu dane
8, alebo o „všeobecnú“ námietku
Aţ na základe týchto zistení potom moţno dospieť k jednoznačnému záveru, či moţno na posudzovaný prípad aplikovať právny názor ústavného súdu formulovaný ako ratio decidendi,
ktorého „ak účastník konania vedeného
zákona o správe daní spochybní nezaujatosť všetkých zamestnancov orgánu verejnej správy, nemá orgán verejnej správy možnosť výberu, ako bude ďalej postupovať. Je totiž povinný postupovať spôsobom, ktorý je pre takýto prípad zákonom o správe daní predpísaný. To znamená, že o námietke zaujatosti všetkých zamestnancov musí byť rozhodnuté v zmysle § 24 ods. 5 zákona o správe daní. Nie je možné tento postup obísť tak, že bez rozhodnutia o námietke sa dotknutí zamestnanci orgánu verejnej správy fakticky vylúčia z konania a nahradia sa zamestnancami iného orgánu verejnej správy podriadeného tomu istému vyššiemu orgánu verejnej správy, a to bez zmeny miestnej príslušnosti orgánu verejnej správy“ (nález vo veci sp. zn. II. ÚS 118/08). Ak sa preukáţe, ţe námietka
zákona o správe daní a poplatkov sťaţovateľom proti všetkým zamestnancom Daňového úradu Košice V (vrátane riaditeľa) nebola podaná, potom v predmetnom prípade nebol daný formálny dôvod na zmenu miestnej príslušnosti tak, ako to predpokladá právny názor ústavného súdu. Aj v prípade, ţe sťaţovateľ nepodal námietku zaujatosti proti všetkým zamestnancom Daňového úradu Košice V, nepochybne správca dane mohol podať návrh na delegáciu
Nebola to však jeho povinnosť. Namiesto delegácie mohol vyuţiť aj postup, ktorý nakoniec bol realizovaný, a ktorý spočíval v menej formálnych úkonoch, ktorých opodstatnenie, a tým aj ich právny základ plynie práve zo vzájomných vzťahov daňových orgánov. Ak totiţ
zákona č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch v znení neskorších predpisov Daňové riaditeľstvo SR je právnickou osobou, teda subjektom s plnou právnou subjektivitou, a zároveň daňové úrady takouto plnou právnou subjektivitou 11 5Sţo/101/2010 nedisponujú, potom je logické, ţe v oblasti štátnozamestnaneckých vzťahov i vzťahov pracovnoprávnych je oprávnené konať len Daňové riaditeľstvo SR. Platí to napriek tomu, ţe jednotliví štátni zamestnanci vykonávajú svoju prácu na daňových úradoch. Ak potom Daňové riaditeľstvo SR reagovalo na podnet riaditeľa Daňového úradu Košice V vyuţitím oprávnení, ktoré mu plynú zo zákona o štátnej sluţbe a z Organizačného poriadku daňových orgánov, nemoţno postupu riaditeľa Daňového úradu Košice V nič vyčítať, a to predovšetkým v situácii, keď miestna príslušnosť nebola delegovaná na iného vecne príslušného správcu dane. V ďalšom konaní bude teda úlohou ţalovaného vysporiadať sa s námietkami ţalobcu proti postupu zamestnanca správcu dane – riaditeľa Daňového úradu Košice V v rozhodnom čase na základe posúdenia všetkých skutkových okolností, ktoré boli dôvodom pre námietky ţalobcu, najmä so zreteľom na to, v akom štádiu konania resp. voči akým úkonom správcu dane boli námietky ţalobcu podané. Úlohou ţalovaného je tieţ vysporiadanie sa s otázkou, v akých súvislostiach poţiadal správca dane o súhlas s vykonaním kontroly zamestnancami iného správcu dane, najmä ak ústavný súd vychádzal z takého skutkového východiska, ţe „postupom riaditeľa daňového úradu došlo k obídeniu § 3 a § 24 zákona o správe daní týkajúcich sa miestnej príslušnosti správcu dane a vylúčenia zamestnancov správcu dane z daňového konania. Formálne síce naďalej konal miestne príslušný daňový úrad, avšak v skutočnosti daňovú kontrolu vykonávali zamestnanci iného daňového úradu, hoci miestne príslušní zamestnanci neboli z daňového konania vylúčení“. Odvolací súd povaţuje za dôvodné poukázať na to, ţe v rozhodnutí z 27.09.2006 vychádzal o. i. zo zistenia, ţe k povereniu výkonu daňovej kontroly (zamestnancov DÚ Prešov) došlo pred začatím vyrubovacieho (daňového) konania, len na úkony daňovej kontroly, ktorá nie je daňovým konaním. Vychádzal tak zo skutkového záveru, ţe k určeniu osôb na vykonanie daňovej kontroly nedošlo z dôvodu námietok zaujatosti v daňovom konaní (v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňového subjektu - § 1a písm. d) zákona č. 511/1992 Zb. v znení platnom v rozhodnom období). Bude teda úlohou ţalovaného opätovne, na základe spisového materiálu, zistiť a posúdiť obsah úkonov riaditeľa daňového úradu a príslušného orgánu ţalovaného o vydaní súhlasu na výkon kontroly zamestnancami DÚ Prešov a ich súlad so zákonom (§ 245 ods. 1 OSP), ako aj opätovne posúdiť obsah námietok ţalobcu proti postupu riaditeľa DÚ Košice V o poverení zamestnancov výkonom daňovej kontroly. 12 5Sţo/101/2010 Z týchto dôvodov odvolací súd
2 prvostupňový rozsudok zmenil a rozhodnutie ţalovaného zrušil z dôvodov
2 písm.
OSP vo výške zodpovedajúcej zaplateným súdnym poplatkom (2 x 2000.- Sk) vo výške zodpovedajúcej vyčíslenej náhrade trov právneho zastúpenia (4656.- Sk zo 16.12.2005), t. j. sume zodpovedajúcej 8656.- Sk, po prepočítaní 287,33 Eur. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 26. októbra 2010 JUDr. Ida Hanzelová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Petra Slezáková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.