c/ Tr. por. sa dovolanie ministra spravodlivosti o d m i e t a. O d ô v o d n e n i e Špeciálny súd v Pezinku uznesením z 24. augusta 2006, č.k. PK – 1 Tš 8/2005 – 2397, na verejnom zasadnutí rozhodol o žiadosti obvineného Ing. P. P. o prepustenie z väzby na slobodu tak, že vo výroku v bode I.
2 Tr. por. (zákon č. 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov) túto žiadosť zamietol, vo výroku v bode II.
1 tohto Tr. por. a článku 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) ním ponúknutú peňažnú záruku neprijal a vo výroku v bode III.
1 uvedeného Tr. por. zmenil u obvineného dôvod väzby
1 písm. a/ uvedeného Tr. por. na dôvod väzby
1 písm. a/, písm. c/ uvedeného Tr. por. Proti tomuto uzneseniu ihneď po jeho vyhlásení podal obvinený Ing. P. P. priamo do zápisnice o verejnom zasadnutí sťažnosť. 1 TdoVš 3/2007 2 Špeciálny súd v Pezinku predložil spisový materiál na rozhodnutie o sťažnosti Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky spolu s návrhom predsedu senátu na predĺženie lehoty trvania väzby 14. septembra 2006. Najvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí uznesením z 21. septem- bra 2006, sp. zn. 2 Toš 38/2006, 2 Ntvš 4/2006, po tom, čo rozhodovanie o uvedených dvoch predmetoch konania uznesením
3 Tr. por. (zákon č. 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov) spojil na spoločné konanie, rozhodol tak, že vo výroku v bode I. sťažnosť obvineného
1 písm. c/ Tr. por. (zákon č. 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov) zamietol a vo výroku v bode II.
2 Tr. por. obvinenému predĺžil lehotu trvania väzby do
2 Tr. por. (zákon č. 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov). Toto právo obvineného však
jeho názoru Najvyšší súd, rozhodujúc o tomto návrhu na neverejnom zasadnutí, nerešpektoval. Poukázal na to, že obvinený síce mal možnosť sa osobne vyjadriť k dôvodom jeho väzby na verejnom zasadnutí z 24. augusta 2006, avšak tu sa vyjadroval k svojej žiadosti o prepustenie z väzby a nie k návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby, ktorý bol podaný až následne po tomto verejnom zasadnutí. Navrhol preto, aby Najvyšší súd
1 Tr. por. vyslovil, že napadnutým uznesením bolo porušené právo
článku 5 ods. 4 Dohovoru v neprospech obvineného Ing. P. P.,
2 Tr. por. zrušil napadnuté rozhodnutie, ako aj ďalšie rozhodnutia naň obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad a
1 Tr. por. vec vrátil Najvyššiemu súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol. Prvostupňový súd v súlade s § 376 Tr. por. doručil dovolanie ministra spravodlivosti na vyjadrenie obvinenému Ing. P. P. a jeho obhajcom, ako aj generálnemu prokurátorovi. Z nich sa k dovolaniu vyjadril obvinený vlastným písomným podaním z 30. apríla 2007, v ktorom navrhol zmeniť jeho petit (navrhovaný výrok) tak, aby Najvyšší súd vyslovil zrušujúcim rozsudkom porušenie článku 5 ods. 1 písm. c/, ods. 4 Dohovoru (teda nielen článku 5 ods. 4); za slová „stratili podklad“ navrhol doplniť slová „a obsahovo predchádzajúce, pokiaľ obsahovo boli východiskom pre zrušené rozhodnutie“ a taktiež navrhol vrátiť vec
1 Tr. por. do prípravného konania a rozhodnúť o jeho prepustení na slobodu. Uvedené zmeny podrobne odôvodnil, pričom sa vyjadril k skutkovým aj právnym otázkam týkajúcim sa merita veci 1 TdoVš 3/2007 4 (k trestným činom, pre ktoré je v posudzovanej trestnej veci stíhaný). V závere uviedol, že sa s dovolaním podaným ministrom spravodlivosti vo svojej podstate stotožňuje. Po tomto postupe predložil Špeciálny súd v Pezinku dovolanie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, ktorý konštatuje, že dovolanie proti napadnutému rozsudku je prípustné (§ 368 ods. 1 v spojení s § 371 ods. 2 a § 566 ods. 3 Tr. por.) a bolo podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 1 Tr. por.) v zákonom stanovenej lehote (§ 370 ods. 2 Tr. por.), pričom spĺňa aj obsahové náležitosti uvedené v § 374 Tr. por. Dovolací súd však zistil, že dovolanie ministra spravodlivosti nie je dôvodné, nakoľko nie je splnený dôvod dovolania
2 Tr. por. (konkrétne porušenie ustanovení Trestného poriadku o väzbe), v dôsledku čoho je nevyhnutné ho
c/ Tr. por. na neverejnom zasadnutí uznesením odmietnuť.
2 Tr. por. minister spravodlivosti podá dovolanie, okrem dôvodov uvedených v odseku 1, aj vtedy, ak napadnutým rozhodnutím bolo porušené ustanovenie Trestného zákona alebo Trestného poriadku o väzbe alebo podmienečnom prepustení odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody.
c/ Tr. por. dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania
. K obsahu dovolania dovolací súd poznamenáva, že je síce podrobné, avšak vo viacerých bodoch nepresné. Uvádza sa v ňom napr. že napadnutým uznesením bola obvinenému predĺžená väzba do „
citovaného nálezu obvinený právo sa vyjadriť osobne vždy, bez ohľadu na okolnosti konkrétneho prípadu. 1 TdoVš 3/2007 5 Je potrebné pripustiť, že Ústavný súd, vychádzajúc aj z rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej „ESĽP“), vykladá článok 5 ods. 4 Dohovoru a v tej súvislosti aj článok 17 ods. 5 Ústavy veľmi extenzívne – v prospech obvineného - vo vzťahu k jeho právu nie len vyjadriť sa k dôvodom a okolnostiam obmedzenia jeho osobnej slobody (ak ide o obmedzenie v zmysle článku 5 ods. 1 písm. c/ Dohovoru, pod ktorý možno subsumovať aj inštitút väzby
Trestného poriadku), ale „vyjadriť sa“ k nemu „osobne“, čomu zodpovedá povinnosť Najvyššieho súdu rozhodovať o návrhu predsedu senátu príslušného súdu na predĺženie lehoty trvania väzby nad dva roky v zmysle § 71 ods. 2 Tr. por. (zákon č. 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov) na verejnom zasadnutí, i keď citovaný Trestný poriadok v posudzovanom prípade ako formu konania verejné zasadnutie (§ 71 ods. 2 v spojení s § 232 a § 240) nevyžaduje. Najvyšší súd Slovenskej republiky však považuje za potrebné uviesť, že ani Ústavný súd v citovanom náleze nevyslovil uvedený právny záver ako vždy (absolútne) platný, bez ďalšieho, najmä bez prihliadnutia k okolnostiam konkrétneho prípadu, čo vyplýva z viacerých formulácií jeho odôvodnenia. Poukazujúc napr. na rozsudok ESĽP vo veci S. – R. proti Š. z
2 Tr. por. väzba v konaní pred súdom spolu s väzbou v prípravnom konaní nesmie trvať dlhšie ako dva roky. Ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie v tejto lehote skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude 1 TdoVš 3/2007 7 zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, môže o ďalšom trvaní väzby na nevyhnutne potrebnú dobu rozhodnúť najvyšší súd, a to aj opakovane. Celková doba trvania väzby nesmie presiahnuť tri roky a pri obzvlášť závažných trestných činoch päť rokov. Dovolací súd konštatuje, že doručením predmetného návrhu obvinenému aj jeho obhajcom bolo zabezpečené jeho právo vyjadriť sa aj k splneniu podmienok, pre ktoré je možné predĺžiť lehotu trvania väzby nad dva roky. Obvinený tak mal možnosť vyjadriť sa aj k otázkam, ktoré neboli priamo predmetom skúmania Špeciálneho súdu v konaní o jeho žiadosti na prepustenie z väzby na verejnom zasadnutí, na ktorom sa k dôvodom a okolnostiam svojej väzby osobne vyjadroval. Navyše je nevyhnutné dodať, že obvinený vo svojich písomných vyjadreniach k návrhu neuplatnil k dôvodom a okolnostiam väzby žiadne nové, na verejnom zasadnutí neuvedené skutočnosti, ktoré by preto boli senátu najvyššieho súdu známe až z jeho písomného vyjadrenia, a teda Najvyšší súd jeho postoj k väzobným dôvodom, pre ktoré sa mu rozhodol predĺžiť väzbu, poznal. Zohľadňujúc tieto konkrétne skutočnosti nemožno dospieť k záveru, že by došlo k porušeniu kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní, a tým aj základných procesných záruk spravodlivého procesu. Ak Ústavný súd konštatoval v už viackrát citovanom náleze porušenie článku 5 ods. 4 Dohovoru v inej veci u cudzej štátnej príslušníčky tým, že jej pred rozhodnutím o návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby nebola daná možnosť osobne sa k dôvodom väzby vyjadriť, je potrebné zdôrazniť, že v uvedenom prípade Ústavný súd nebol konfrontovaný s procesnou situáciou obdobnou tej, ktorá nastala v prípade obvineného Ing. P. P.. Vychádzajúc z odôvodnenia tohto nálezu nevyplýva, že by obvinená bola bezprostredne pred rozhodovaním o tomto návrhu k dôvodom a okolnostiam väzby vypočutá a teda oba tieto prípady nemožno skutkovo stotožňovať. Na základe uvedeného dovolací súd konštatuje, že právo vyjadriť sa k dôvodu a rozhodnutiu o obmedzení osobnej slobody obvineného v zmysle článku 5 ods. 4 Dohovoru a článku 17 ods. 5 Ústavy treba považovať
okolností konkrétneho prípadu za zachované vtedy, keď dôjde nielen k osobnému výsluchu obvineného, ale aj vtedy ak sa tak stane prostredníctvom jeho písomného vyjadrenia. 1 TdoVš 3/2007 8 Takýto postup je možný v prípade, že obvinený už bol vypočutý k dôvodnosti trestného stíhania a dôvodom väzby, nedošlo k zmene dôkaznej situácie oproti stavu, kedy bol vypočutý ani uplynutiu dlhšieho časového obdobia. Navyše, ak ide o rozhodovanie o návrhu predsedu senátu na predĺženie lehoty trvania väzby nad zákonom stanovenú hranicu dvoch rokov, pri splnení podmienok, že návrh bol riadne odôvodnený v zmysle § 71 ods. 2 Tr. por. (zákon č. 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov) a bol doručený obvinenému, ktorý sa k nemu písomne vyjadril a neuviedol nové skutočnosti predtým súdu neznáme, ktoré by mali viesť Najvyšší súd k určeniu verejného zasadnutia a výsluchu obvineného. Na záver dovolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý znamená prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, ak je to odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia súdu. V opačnom prípade je nevyhnutné uprednostniť princíp stability súdneho rozhodnutia pred jeho zákonnosťou. Tento princíp treba mať na zreteli i pokiaľ ide o výnimočné oprávnenie ministra spravodlivosti zasahovať do právoplatných rozhodnutí o väzbe možnosťou podať dovolanie
2 Tr. por.
dovolacieho senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky takýto dovolací dôvod je naplnený iba vtedy, keď dovolateľ v dovolaní napáda vecnú (materiálnu) nesprávnosť rozhodnutia o väzbe a nielen formálne pochybenie bez toho, aby sa zaoberal tým, či toto pochybenie malo za následok nesprávny záver o dôvodnosti, resp. nedôvodnosti väzby, prípadne aj jej predĺženia tak, ako sa to stalo v posudzovanej veci. Dovolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že v dovolacom konaní je viazaný dovolateľom vymedzeným rámcom vyjadreným v dovolaní, a to z hľadiska uplatnených dovolacích dôvodov (§ 385 ods. 1 Tr. por.), rozsahu v ktorom sa rozhodnutie napáda (vo vzťahu k jeho výrokom), ako aj dovolateľom vytýkaných chýb (§ 374 ods. 1 Tr. por.). Z tohto dôvodu dovolací súd v danom prípade nebol oprávnený posudzovať dôvodnosť predĺženia lehoty trvania väzby z hľadiska splnenia materiálnych podmienok uvedených v § 71 ods. 2 Tr. por. (zákon č. 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov), ale len z hľadiska chýb dovolateľom vytýkaných. 1 TdoVš 3/2007 9 Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodol tak, ako je uvedené v enunciáte tohto uznesenia. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave 29. septembra 2009 JUDr. Emil B d ž o c h, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Sláva Drgoňová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.