1 písm. b/ Zákonníka práce. Súd zároveň vyhodnotil, ţe nie je potrebné určovať, ţe pracovný pomer ţalobcu u ţalovanej naďalej trvá tak ako sa domáhal ţalobca, nakoľko v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce, ak zamestnanec oznámi, ţe trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí a zamestnávateľ je povinný poskytnúť náhradu mzdy. Nakoľko v danom prípade súd určil, ţe okamţité skončenie pracovného pomeru dané ţalobcovi zo strany ţalovanej
orgánov činných v trestnom konaní 24 Eur. Odvolanie ţalovanej proti výroku, ktorým bola ţaloba o určenie, ţe pracovný pomer ţalobcu a ţalovanej naďalej trvá, odvolací súd
1 písm. b/ O.s.p. odmietol, keď ţalovanej nebola spôsobená ţiadna ujma. Rozhodnutie o vylúčení veci ohľadne uplatneného nároku na náhradu mzdy povaţoval za rozhodnutie, ktorým sa upravuje vedenie konania a preto odvolanie ţalovanej
2 písm. a/ O.s.p. ako neprípustné odmietol. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu a to proti výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o určení, ţe okamţité skončenie pracovného pomeru zo strany ţalovanej na základe listiny z 27. novembra 2012 dané ţalobcovi je neplatné, podala dovolanie ţalovaná. Ţiadala, aby dovolací súd rozsudky niţších stupňov zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Procesnú prípustnosť svojho dovolania odôvodňovala tým, ţe v konaní došlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (odňatie moţnosti konať pred súdom). Odňatie moţnosti konať pred súdom videla ţalovaná v tom, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo dostatočne odôvodnené v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., a preto je nepreskúmateľné a tieţ, ţe odvolací súd o jej odvolaní rozhodol bez nariadenia pojednávania. V otázke nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu poukázala na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva a citovala niektoré z rozhodnutí týchto súdov. Vyčítala súdom oboch stupňov, ţe nebrali do úvahy listinné dôkazy, písomné podania ţalovanej ako aj viacero dôleţitých vyjadrení svedkov v rámci ich svedeckých výpovedí a nesprávne si osvojili ničím nepodloţené tvrdenia ţalobcu. Odvolací súd bez zohľadnenia všetkých dôkazov v ich vzájomnej súvislosti a bez starostlivého prihliadnutia na všetko, čo vyšlo v konaní najavo sa nesprávne stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Podstatnú časť svojho dovolania venovala poukazovaním na niektoré vykonané dôkazy, hodnoteniu toho ktorého dôkazu, s tvrdením o nedostatočnom sa vyporiadaní súdov s tým ktorým dôkazom. Ţalobca sa k dovolaniu ţalovanej nevyjadril. 4 4 Cdo 170/2014 Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloţenie vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu podala včas ţalovaná (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe podané dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné a preto ho treba odmietnuť. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu.
1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4. V danom prípade dovolaním ţalovanej nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok dovolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalovanej nie je
1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné. 5 4 Cdo 170/2014 S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p, ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku
O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné
O.s.p.
tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Citované ustanovenie je v znení účinnom do
1 O.s.p. v znení zákona č. 384/2008 Z.z. účinného od
bez nariadenia pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
odseku 2 cit. ustanovenia, v ostatných prípadoch moţno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Z dikcie ustanovenia § 214 ods. 1 písm. a/ O.s.p. vyplýva, ţe na prejednanie odvolania, ktoré smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, musí predseda senátu nariadiť pojednávanie, okrem iného aj vtedy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie. Posúdenie skutočnosti, či v konkrétnom prípade je nevyhnutné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, je však vţdy vecou úvahy odvolacieho súdu a nie účastníkov konania. Ak teda odvolací súd dospeje k záveru, ţe súd prvého stupňa náleţitým spôsobom zistil skutkový stav veci a preto nie je potrebné dokazovanie zopakovať alebo doplniť, nič mu nebráni (ak nejde o ostatné tri v zákone vymenované prípady) o odvolaní rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. V posudzovanej veci sa odvolací súd stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, pričom jeho skutkové zistenia a hodnotenie dôkazov povaţoval 7 4 Cdo 170/2014 za správne a dostatočné. Dospel preto k názoru, ţe nie je potrebné dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa zopakovať ani doplniť, uvedený záver vo svojom odôvodnení aj náleţite zdôvodnil. Ak preto v danej veci odvolací súd rozhodol o odvolaní ţalovanej bez nariadenia pojednávania, postupoval v súlade so zákonom a týmto procesným postupom nemohol zaloţiť procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolací súd nepovaţoval za dôvodnú ani námietku dovolateľky, ţe rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu boli nedostatočne odôvodnené, súdy sa nevysporiadali s jej podstatnou argumentáciou a zaloţili tak svoje rozhodnutia na nesprávne zistenom skutkovom stave. Z ustálenej judikatúry ESĽP vyplýva, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Judikatúra tohto súdu však nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd tieţ vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). 8 4 Cdo 170/2014
2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení a preto ich nemoţno povaţovať za nepreskúmateľné. Predovšetkým rozhodnutie súdu prvého stupňa zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver, ţe okamţité skončenie pracovného pomeru je neplatné v potrebnom rozsahu vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd svoje rozhodnutie taktieţ riadne odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. (keď v odôvodnení uviedol, čoho sa ţalobca domáhal, ako rozhodol súd prvého stupňa, čo bolo predmetom odvolania ţalovanej, ako sa k odvolaniu vyjadril ţalobca, ktoré skutočnosti mal za preukázané, z akých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil a ako vec právne posúdil). Dôvody, na ktorých zaloţil svoje rozhodnutie, nie sú
názoru dovolacieho súdu rozporné alebo svojvoľné 9 4 Cdo 170/2014 a jeho myšlienkové postupy a úvahy sú z odôvodnenia zrejmé. Odvolací súd v podstate prevzal skutkový stav, ako ho ustálil súd prvého stupňa a dospel k totoţným právnym záverom. Súčasne sa však podrobne vyjadril aj k jednotlivým odvolacím argumentom ţalovanej. Rozhodnutie odvolacieho súdu preto nemoţno povaţovať za neodôvodnené, resp. nepreskúmateľné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení. Ako uţ bolo vyššie spomenuté súčasťou práva na spravodlivý súdny proces nie je právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Prípustným dôvodom dovolania preto ani nemôţe byť nesúhlas účastníka s výsledkom sporu v jeho neprospech. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade neodôvodnené a ţe aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Dovolací súd preto dospel k záveru, ţe v konaní nedošlo postupom súdov k odňatiu moţnosti ţalovanej konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Nevykonanie určitého dôkazu (nevyhovenie návrhu účastníka, aby súd vykonal ten – ktorý dôkaz) môţe mať za následok neúplnosť skutkových zistení vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia, nie však procesnú vadu zakladajúcu prípustnosť dovolania (viď R 37/1993). Zo samej skutočnosti, ţe súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemoţno vyvodiť, ţe dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné (viď R 125/1999, R 6/2000). Pokiaľ ide o ďalšie námietky dovolateľky, ktorá vo svojom dovolaní tieto podradila pod § 237 písm. f/ O.s.p., tieto neboli zaloţené na tvrdení, ţe súdy porušili ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku upravujúce postup súdu v občianskom súdnom konaní, alebo ţe mu znemoţnili urobiť niektorý procesný úkon a pod., išlo predovšetkým o vyjadrenie nespokojnosti ţalovanej s výsledkom sporu. Z určujúceho – obsahového hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) preto nejde o námietku odňatia moţnosť konať pred súdom, ale o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku nesprávneho hodnotenia dokazovania súdmi. Ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. totiţ odňatie moţnosti konať pred súdom dáva výslovne do súvislosti iba s faktickou procesnou činnosťou súdu (porušením procesných práv 10 4 Cdo 170/2014 priznaných účastníkom občianskym súdnym poriadkom) a nie s jeho skutkovým a právnym hodnotením veci. Dovolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, ţe dovolanie nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych vád (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu hodnotenia nimi vykonaného dokazovania. Ťaţisko dokazovania je totiţ v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môţe vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretoţe na rozdiel od súdu prvého a druhého stupňa nemá moţnosť
zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní
ustanovenia § 243a ods. 2, in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však nevykonáva“). Okrem toho platí zásada voľného hodnotenia dôkazov, ktorá vyjadruje, ţe záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu, a preto nemôţe byť predmetom posúdenia v rámci mimoriadneho opravného konania (porovnaj R 42/1993). Z vyššie uvedených dôvodov za spôsobilý dovolací dôvod v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. nemoţno povaţovať nesúhlas dovolateľa s vyhodnotením dôkazov súdmi. Námietky dovolateľky v tomto smere preto z hľadiska prípustnosti a zároveň dôvodnosti podaného dovolania neboli právne významné a dovolací súd sa nimi nemohol zaoberať. Keďţe v danom prípade prípustnosť dovolania ţalovanej nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli dovolacím súdom zistené, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovanej v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému tento opravný prostriedok nie je prípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou 11 4 Cdo 170/2014 úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešnému ţalobcovi dovolací súd náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretoţe mu trovy tohto konania nevznikli (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 23. apríla 2015 JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.