Obsah (5)

§ 219§ 238§ 153§ 237§ 157

Najvyšší súd Slovenskej republiky 4 Cdo 295/2013 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu H., so sídlom R., IČO: X., zastúpeného JUDr. P., advokátom so sídlom v H.H.,

názoru odvolacieho súdu dôvod vypratania nie je daný. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny

§ 219ods.

1 O.s.p. potvrdil. S poukazom na § 219 ods. 2 O.s.p. svoje rozhodnutie podrobnejšie neodôvodnil s konštatovaním správnosti napadnutého rozhodnutia. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca, ktorý prípustnosť dovolania vyvodzoval z § 237 písm. f/ O.s.p. Odňatie moţnosti konať pred súdom vyvodzoval z nenáleţitého zdôvodnenia rozhodnutí súdov niţších stupňov, keď bez ďalšieho bliţšieho zdôvodnenia bola za určujúcu povaţovaná nájomná zmluva zo

1. apríla 2006 uzavretá medzi spoločnosťou P. ako prenajímateľom a spoločnosťou P. ako nájomcom, keď existujú ďalšie vyhotovenia zmluvy a to zmluva bez dátumu a vyhotovenie zmluvy z
2. marca
3. V tejto súvislosti vyčítal súdom, ţe sa vyporiadali len s posúdením platnosti nájomnej zmluvy z
4. apríla
5. Konajúce súdy sa vôbec ako predbeţnou otázkou nezaoberali tým, či vôbec spoločnosť P. ako pôvodný nájomca a právny predchodca ţalovaného (viaceré exekúcie) mohol platne previesť
6. augusta 2008 časť podniku na spoločnosť ţalovaného. Konajúce súdy sa tieţ nevyporiadali ani s posúdením predmetu uvedeného nájmu, hoci je zrejmé, ţe 4 4 Cdo 295/2013 nejde o prenájom totoţnej veci. Dovolateľ ţiadal rozsudky súdov niţších stupňov zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie, keď mal za to, ţe súdy nesprávne zhodnotili skutkový a právny stav a teda dospeli k nesprávnym záverom, čím mu odňali moţnosť konať pred súdom. Ţalovaný sa na dovolanie ţalobcu písomne nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu podal včas ţalobca (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe podané dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné a preto ho treba odmietnuť. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu.

§ 238ods.

1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.

§ 238ods.

3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky

§ 153ods.

3 a 4. V danom prípade dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok dovolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. 5 4 Cdo 295/2013 Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcu nie je

§ 238ods.

1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p, ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku

§ 238

O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné

§ 237

O.s.p.

tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Citované ustanovenie je v znení účinnom do

1. decembra
2. Ţalobca procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdil a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť ich dovolania preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. Ţalobca v dovolaní výslovne namietal, ţe v konaní došlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. So zreteľom na tieto tvrdenia sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tohto tvrdenia, ţe v prejednávanej veci mu súdom bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie 6 4 Cdo 295/2013 svojich práv a oprávnených záujmov. Ide najmä o právo predniesť (doplniť, či doplňovať) návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj § 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 123, § 118 ods.1, § 126 ods. 3, § 131, § 211, § 215 O.s.p.). To znamená, ţe nie kaţdé porušenie procesných predpisov súdom a tým aj porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu vady konania, ktorú má na zreteli ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolací súd nepovaţoval za dôvodnú námietku dovolateľa, ţe rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu boli nedostatočne odôvodnené, súdy sa nevysporiadali s jeho podstatnou argumentáciou a zaloţili tak svoje rozhodnutia na nesprávne zistenom skutkovom stave a nesprávnom právnom posúdení veci. Z ustálenej judikatúry ESĽP vyplýva, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Judikatúra tohto súdu však nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
3. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z
4. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z
5. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z
6. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-
7. Ústavný súd tieţ vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred 7 4 Cdo 295/2013 všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).

§ 157ods.

2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení a preto ich nemoţno povaţovať za nepreskúmateľné. Predovšetkým rozhodnutie súdu prvého stupňa zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Keďţe sám ţalobca svoj nárok vo vzťahu k ţalovanému – vypratanie nehnuteľnosti vyvodzoval zo zmluvy o nájme nebytových priestorov z

1. apríla 2008 a na to nadväzujúcu výpoveď z nájmu z
2. mája 2008, okresný súd posudzoval platnosť tejto zmluvy a v tej súvislosti moţnosť platne a účinne predmetnú zmluvu (nájom) vypovedať. Vysvetlil prečo za platnú povaţoval zmluvu zo
3. apríla 2006, keď podrobne rozviedol genézu vlastníckych a nájomných vzťahov k nehnuteľnostiam ţalobcom označených. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu a zmyslu. 8 4 Cdo 295/2013 Rozhodnutie odvolacieho súdu v kontexte s rozhodnutím súdu prvého stupňa, spĺňa poţiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd v odôvodnení uviedol, čoho sa ţalobca domáhal, ako rozhodol súd prvého stupňa, čo bolo predmetom odvolania ţalobcu, či sa k odvolaniu vyjadril ţalovaný. Odvolací súd v podstate prevzal skutkový stav, ako ho ustálil súd prvého stupňa a dospel k totoţným skutkovým a právnym záverom. Rozhodnutie odvolacieho súdu preto nemoţno povaţovať za neodôvodnené, resp. nepreskúmateľné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení. Ako uţ bolo vyššie spomenuté súčasťou práva na spravodlivý súdny proces nie je právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Prípustným dôvodom dovolania preto ani nemôţe byť nesúhlas účastníka s výsledkom sporu v jeho neprospech. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade neodôvodnené a ţe aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Dovolací súd preto dospel k záveru, ţe v konaní nedošlo postupom súdov k odňatiu moţnosti ţalovanej konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Pokiaľ ide o ďalšie námietky dovolateľa, ktorý vo svojom dovolaní tieto podradil pod § 237 písm. f/ O.s.p., tieto neboli zaloţené na tvrdení, ţe súdy porušili ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku upravujúce postup súdu v občianskom súdnom konaní, alebo ţe mu znemoţnili urobiť niektorý procesný úkon a pod., išlo predovšetkým o vyjadrenie nespokojnosti ţalobcu s výsledkom sporu. Z určujúceho – obsahového hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) preto nejde o námietku odňatia moţnosť konať pred súdom, ale o námietku inú, ktorú dovolateľ uvádza vo väzbe na otázku nesprávneho hodnotenia dokazovania súdmi a nesprávneho právneho posúdenia. Ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. totiţ odňatie moţnosti konať pred súdom dáva výslovne do súvislosti iba s faktickou procesnou činnosťou súdu (porušením procesných práv priznaných účastníkom občianskym súdnym poriadkom) a nie s jeho skutkovým a právnym hodnotením veci. Dovolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, ţe dovolanie nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych vád (§ 241 ods. 2 písm. c/ 9 4 Cdo 295/2013 O.s.p.). Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu hodnotenia nimi vykonaného dokazovania. Ťaţisko dokazovania je totiţ v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môţe vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretoţe na rozdiel od súdu prvého a druhého stupňa nemá moţnosť

zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní

ustanovenia § 243a ods. 2, in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však nevykonáva“). Okrem toho platí zásada voľného hodnotenia dôkazov, ktorá vyjadruje, ţe záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu, a preto nemôţe byť predmetom posúdenia v rámci mimoriadneho opravného konania (porovnaj R 42/1993). Z vyššie uvedených dôvodov za spôsobilý dovolací dôvod v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. nemoţno povaţovať nesúhlas dovolateľa s vyhodnotením dôkazov súdmi a právnym hodnotením veci. Námietky dovolateľa v tomto smere preto z hľadiska prípustnosti a zároveň dôvodnosti podaného dovolania neboli právne významné a dovolací súd sa nimi nemohol zaoberať. Keďţe v danom prípade prípustnosť dovolania ţalobcu nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli dovolacím súdom zistené, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému tento opravný prostriedok nie je prípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešnému ţalovanému dovolací súd náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretoţe mu trovy tohto konania nevznikli (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). 10 4 Cdo 295/2013 Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 23. apríla 2015 JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová