ktorého vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci
1, koná v mene štátu M., ak škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu
osobitného predpisu. Okresný súd Banská Bystrica medzitýmnym rozsudkom z
514/2003 Z.z., ktorá jej mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom súdneho exekútora, ktorý je uvedený ako jeden z osobitne vymedzených zákonných dôvodov vzniku zodpovednosti štátu za škodu. Aktuálna právna úprava zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci (zákon č. 514/2003 Z.z.), podobne ako pôvodná právna úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (zákon č. 58/1969 Zb.) nemá explicitnú legálnu definíciu pojmu „úradný postup“, resp. „nesprávny úradný postup“, pretoţe môţe mať rozmanité reálne formy. Otázku, či určité konanie alebo nečinnosť orgánu štátu moţno 3 4 Cdo 148/2014 subsumovať pod zodpovednostný vzťah
§ 14) zákona č. 514/2003 Z.z., sa bude vţdy posudzovať so zreteľom na všetky relevantné okolnosti konkrétneho prípadu. Ustálil sa názor, ţe pod pojmom „postup“ treba chápať jednak aktívne konanie, ale i pasívne správanie, napr. neodôvodnenú a neţiaducu nečinnosť pri plnení úloh a povinností. Teória i súdna prax dospela k názoru, ţe prívlastkom „úradný“ mienil zákon zreteľne odlíšiť konanie osôb pri plnení úloh orgánu verejnej moci od ich iného konania. Vyţaduje sa teda, aby vţdy išlo o úlohy, ktoré slúţia výkonu verejnej moci a nie o iné úlohy orgánu verejnej moci. Z hľadiska vzniku zodpovednosti za škodu z titulu nesprávneho úradného postupu musí ísť o postup orgánov verejnej moci, ktorý je v medziach úloh verejnej moci príslušného orgánu, pretoţe v opačnom prípade by prichádzala do úvahy nie zodpovednosť za škodu
zákona č. 514/2003 Z.z., ale
Občianskeho zákonníka, prípadne
iného zákona. Určitým rámcom pri vymedzení obsahu pojmu „nesprávny úradný postup“ môţe byť i dôvodová správa k § 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorá uvádza: „Nesprávnym úradným postupom je porušovanie povinností pri uskutočňovaní úkonov v konaní, najmä jeho nesprávne vykonanie alebo vykonanie bez splnenia zákonných podmienok. Nesprávnym úradným postupom je aj opomenutie urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Aj nevydanie rozhodnutia je nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup je moţné povaţovať aj iné nekonanie príslušného orgánu, teda nevykonávame úradného postupu.“ Odvolací súd uviedol, ţe v aktuálnej právnej úprave došlo k pozitívnemu posunu vtom, ţe v ustanovení § 9 (resp. § 14) zákona č. 514/2003 Z.z. je uvedený demonštratívny výpočet prípadov, ktoré sa povaţujú za nesprávny úradný postup (napr. porušenie povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť, zbytočné prieťahy v konaní, alebo iný nezákonný zásah do práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb). Za nesprávny úradný postup moţno vo všeobecnosti povaţovať porušovanie pravidiel, ktoré sú predpísané právnymi normami pre činnosť príslušných orgánov verejnej moci, ktorá je v rozpore so zákonom, resp. s jeho konkrétnym ustanovením. Ide teda o stav, kedy príslušný orgán verejnej moci pri svojej činnosti porušuje svoje povinnosti, ktoré pre neho ustanovuje právny predpis. Za nesprávny úradný postup však moţno povaţovať aj takú činnosť orgánu verejnej moci, kedy orgán verejnej moci síce koná v súlade so zákonom, ale v rámci moţností, ktoré sú mu dané, postupuje v rozpore s účelom zákona, úmyslom zákonodarcu či v rozpore s hmotnoprávnou logikou a základnými právnymi princípmi. Nesprávny úradný postup je kaţdý postup orgánu verejnej moci, ktorý pri výkone verejnej moci postupuje v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi alebo v rozpore so zásadami výkonu verejnej moci a základnými 4 4 Cdo 148/2014 právnymi princípmi. Vychádzajúc z takto ponímaného vymedzenia pojmu „nesprávny úradný postup“ potom odvolací súd konštatoval, ţe ak súdny exekútor „realizoval“ predmetnú exekúciu aj po tom, ako mal informáciu o tom, ţe finančné prostriedky boli na účet povinného (ktorý dokonca v tej dobe uţ ako subjekt práva neexistoval) zaslané omylom, síce konal formálne ,,v súlade so zákonom“ ale v jasnom rozpore s hmotnoprávnou logikou a základnými právnymi princípmi, na ktorých je zaloţené exekučné konanie (napr. v rozpore s princípom, ţe exekúcia môţe postihovať len majetok povinného), pretoţe mal konkrétne indície, ţe tieto finančné prostriedky nepatria povinnému (túto skutočnosť nespochybnil) a bez toho, aby vzhľadom na závaţnosť týchto indícií postupoval s náleţitou opatrnosťou a obozretnosťou, postupoval absolútne formalisticky a teda týmto svojim konaním naplnil znaky skutkovej podstaty nesprávneho úradného postupu. Keďţe v dôsledku tohto jeho postupu vznikla ţalobkyni škoda (existencia škody je nesporná, jej výška bude predmetom ďalšieho konania), je daný i kauzálny nexus – príčinná súvislosť medzi konštatovaným nesprávnym úradným postupom súdneho exekútora a vznikom škody. V súvislosti s argumentom ţalovanej v odvolaní, ţe nárok uplatnený z titulu bezdôvodného obohatenia „má prednosť“ pred nárokom uplatneným z titulu zodpovednosti za škodu môţe mať teoreticky opodstatnenie v prípade, ak „kolízia“ týchto nárokov sa netýka osobitného druhu zodpovednosti, ako je zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, odvolací súd uviedol, ţe v tomto prípade uvedená právna argumentácia neobstojí, pretoţe ţalobkyňa si uplatnila nárok z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
zákona č. 514/2003 Z.z. Ide o osobitný druh zodpovednosti, ktorá je koncipovaná na báze tzv. absolútnej objektívnej zodpovednosti. Odpoveď na otázku, prečo pri zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci bola prijatá koncepcia absolútnej objektívnej zodpovednosti je jednoznačná. Je to preto, ţe takto koncipovaná zodpovednosť výrazne zlepšuje postavenie poškodeného a predstavuje efektívny právny nástroj pri ochrane jeho subjektívnych práv. Preto ak táto osobitná právna úprava dáva moţnosť, aby si poškodený za zákonom určených zákonných podmienok uplatnil právo na náhradu škody spôsobenej orgánom verejnej moci (t.j.
b/ bod 2. i súdnym exekútorom) voči štátu, neexistuje ţiadny legitímny (skutkový či právny) dôvod na to, aby mu nebolo umoţnené vyuţiť tento jednoznačne efektívnejší spôsob nápravy. Prekáţkou úspešného uplatnenia takéhoto nároku môţu byť len dôvody uvedené v citovanom zákone, a medzi týmito zákonnými dôvodmi nie je skutočnosť, ţe poškodený si pred uplatnením nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom neuplatnil nárok na vrátenie bezdôvodného obohatenia (i keby mu voči konkrétnej osobe takýto nárok 5 4 Cdo 148/2014 vznikol). Iný názor by bol v rozpore nie len so znením citovaného zákona, ale i s jeho účelom, čo je v právnom štáte neakceptovateľné. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd skonštatoval, ţe všetky vyššie uvedené argumenty odvolateľov sú nedôvodné a právne neopodstatnené. V súvislosti s argumentom vedľajšieho účastníka odvolací súd pre úplnosť uviedol, ţe z prvej vety § 75a Obchodného zákonníka síce vyplýva, ţe ak bola spoločnosť vymazaná z obchodného registra a ak sa zistí ďalší majetok spoločnosti, rozhodne súd na návrh štátneho orgánu, bývalého štatutárneho orgánu, jeho člena alebo spoločníka, veriteľa, dlţníka alebo z vlastného podnetu o dodatočnej likvidácii majetku bývalej spoločnosti a vymenuje likvidátora. Z tohto ustanovenia teda vyplýva moţnosť nadobudnutia majetku „neexistujúcej obchodnej spoločnosti“, ale toto ustanovenie sa dá aplikovať len na majetok spoločnosti. V danom prípade však finančné prostriedky omylom zaslané na účet povinnej spoločnosti neboli majetkom spoločnosti (pretoţe jej na ne nevznikol nárok zo ţiadneho právne relevantného titulu), ale jednoznačne išlo o prostriedky – teda majetok iného subjektu – ţalobkyne. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu napadla ţalovaná dovolaním, v ktorom navrhla napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a tieţ súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania ţalovaná odôvodnila ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p. (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom). Ţalovaná v dôvodoch svojho obsiahleho dovolania poukázala na čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a namietala, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu a tieţ súdu prvého stupňa trpí nedostatkom riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia. S poukazom na ustanovenie § 152 ods. 2 O.s.p. a podrobným rozborom, aké náleţitosti má obsahovať medzitýmny rozsudok, spochybnenia existencie nesprávneho úradného postupu, existencie škody a príčinnej súvislosti v rozsahu uvádzanom uţ v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa uzavrela, ţe súdy sa nevysporiadali s jednotlivými námietkami ţalovanej, čím jej odňali ako účastníkovi súdneho konania moţnosť konať pred súdom. Neposkytli jej odpovede na námietky ohľadom neexistencie konkrétneho porušenia zákona súdnym exekútorom, neexistencie vzniku škody z dôvodu prednosti nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, neexistencie priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi postupom súdneho exekútora a tvrdeným vznikom škody a vôbec sa nezaoberali porušením prevenčnej povinnosti ţalobkyňou ako ani moţným zavinením 6 4 Cdo 148/2014 škody ţalobkyňou, či subjektmi odlišnými od vedľajšieho účastníka, v dôsledku čoho neboli splnené predpoklady pre vydanie medzitýmneho rozsudku. Ţalobkyňa a vedľajší účastník vyjadrenie k dovolaniu ţalovanej nepodali. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný. V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie ţalovanej smeruje proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený (medzitýmny) rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4. Dovolaním ţalovanej nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), ani rozsudok vydaný vo veci, v ktorej by uţ dovolací súd vyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Napadnutý rozsudok nie je ani 7 4 Cdo 148/2014 rozsudkom uvedeným v § 238 ods. 3 O.s.p. Dovolanie ţalovanej preto
ustanovení § 238 O.s.p. prípustné nie je. S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, ktoré zistenie by viedlo k záveru, ţe dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu rozhodnutia odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania
O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. v znení účinnom do 31. decembra 2014 (ďalej len „§ 237 O.s.p.“), t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré moţno začať len na návrh, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným. Ţalovaná procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. Ţalovaná v dovolaní namieta, ţe súdy jej v konaní odňali moţnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania
tohto ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. namieta porušenie jej práva
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 8 4 Cdo 148/2014
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). K odňatiu moţnosti ţalovanej pred súdom konať a k porušeniu práva
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd malo
jej názoru dôjsť tým, ţe odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, hoci neboli splnené podmienky pre vydanie medzitýmneho rozsudku, nebol ţalobcom preukázaný nesprávny úradný postup súdneho exekútora, nebolo zohľadnené zavinenie ţalobkyne na vzniku škody, príp. tretieho subjektu, nebolo prihliadnuté na nečinnosť ţalobkyne v otázke excindačnej ţaloby, súd neprihliadol na postup konateľov zaniknutej spoločnosti ani na výsledky displinárneho konania a nevyriešenie otázky existencie vzniku škody a príčinnej súvislosti. 9 4 Cdo 148/2014 Z obsahu dovolacích námietok je zrejmé, ţe ţalovaná v skutočnosti nenamieta znemoţnenie realizácie niektorého z jej procesných oprávnení, ale svoju nespokojnosť vyjadruje vo vzťahu ku skutkovému posúdeniu, na ktorom spočíva napadnuté rozhodnutie. Dovolací súd preto povaţuje za potrebné uviesť, ţe ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. dáva odňatie moţnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho skutkovým či právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Vytýkaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení by mohla byť (prípadne) spojená s procesnou vadou konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Takouto vadou konania však nie je samotné hodnotenie dôkazov niţšími súdmi, keďţe v dovolacom konaní nemoţno toto hodnotenie preskúmavať (por. R 42/1993). Hodnotenie dôkazov totiţ môţe robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, ţe záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti, či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Z tejto zásady vyplýva, ţe nesprávnosť hodnotenia dôkazov moţno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Ak nemoţno v tomto smere vyčítať súdu ţiadne pochybenia (napr. ţe výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo ţe súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je ani moţné polemizovať s jeho skutkovými závermi. Z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, ţe v konaní súdov niţších stupňov nedošlo k odňatiu moţnosti ţalovanej konať pred súdom a tým ani k ňou namietanej vade
f/ O. s.p. Dovolateľka ďalej odňatie moţnosti konať pred súdom a porušenie práva na spravodlivý proces vyvodzovala z toho, ţe odvolací súd nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie a nevysporiadal sa s jej podstatnými odvolacími argumentmi.
2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 10 4 Cdo 148/2014 To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
predstáv ţalovanej. 11 4 Cdo 148/2014 Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania ţalovanej nemoţno vyvodiť zo ţiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odmietol
5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. Vzhľadom k tomu, ţe týmto rozhodnutím dovolacieho súdu sa konanie o veci nekončí, rozhodne o náhrade trov dovolacieho konania v konečnom rozhodnutí o celej prejednávanej veci súd prvého stupňa, prípadne odvolací súd (§ 243c v spojení s § 224 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 23. apríla 2015 JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.