ustanovenia § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z., pretoţe ţalovaná akceptovala toto zvýšenie len v rozsahu 25%, ktoré uţ bolo ţalobcovi ţalovanou zaplatené. Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo
1 vety prvej O.s.p., a ţalovanej nepriznal náhradu trov konania, lebo jej ţiadne nevznikli. Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 8. októbra 2013 sp. zn. 14 Co 331/2012 rozsudok súdu prvého stupňa s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. Uviedol, ţe prvostupňový súd náleţite zistil skutkový stav veci a vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i patričným spôsobom odôvodnil, na ktoré odôvodnenie odvolací súd poukazuje. Súd prvého stupňa jasne a konkrétne odôvodnil všetky skutočnosti, ktoré vzal do úvahy pri stanovení navýšenia základného bodového ohodnotenia sťaţenia spoločenského uplatnenia. V prejednávanej veci ide o prípad hodný osobitného zreteľa, kedy v zmysle platného zákona môţe súd priznať navýšenie náhrady sťaţenia spoločenského uplatnenia aţ do výšky 50%. Znenie zákona tak pripúšťa rozpätie navýšenia náhrady od 0 do 50%, čo umoţňuje súdu rozhodnúť o primeranom navýšení
spôsobených následkov, ktoré zanechala nehoda na poškodenom v oblasti jeho spoločenského, kultúrneho, pracovného a súkromného ţivota. Následky sťaţenia spoločenského uplatnenia pritom súd musí vyhodnocovať u kaţdého 3 4 Cdo 126/2014 poškodeného individuálne, s prihliadnutím na všetky zmeny, ktoré nastali v jeho ţivote po úraze. V konaní bolo preukázané, ţe u ţalobcu zmeny nastali a odôvodňujú navýšenie náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia
5 zák. č. 437/2004 Z.z. Maximálne navýšenie o 50%, ktoré poţaduje ţalobca, je však neprimerané. Takéto navýšenie je moţné priznať len poškodeným s najťaţšími následkami, kedy zostanú pripútaní na lôţko, plne odkázaní na pomoc iných, ktorí nedokáţu vykonávať ani základné ţivotné úkony, sú úplne izolovaní nielen od akéhokoľvek spoločenského, športového alebo kultúrneho ţivota, ale aj od sexuálneho a citového ţivota. Ţalobca z týchto činností vylúčený nie je, preto napadnutý rozsudok povaţoval za správny. Ţalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretoţe je ţiadne nevznikli. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca. Navrhol napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a tieţ súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie z dôvodu, ţe v konaní pred odvolacím súdom bola ţalobcovi odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, ţe došlo k upretiu jeho práva zúčastniť sa na verejnom vyhlásení rozsudku a napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný, pretoţe jeho odôvodnenie nespĺňa zákonné náleţitosti ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. V obsiahlom dovolaní podrobne uviedol s poukazom na príslušnú judikatúru, prečo povaţuje napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné, aké náleţitosti má mať odôvodnenie rozsudku, s ktorými odvolacími námietkami sa nevysporiadal odvolací súd v dôvodoch svojho rozhodnutia, ktoré dokazovanie potrebné pre rozhodnutie nedoplnil, a tieţ, ţe nesprávne vyhodnotil právne relevantné skutočnosti. Odňatie moţnosti zúčastniť sa vyhlásenia rozsudku na odvolacom súde potom vyvodzoval z toho, ţe napriek výslovnej ţiadosti doručiť oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku na e-mailovú adresu právnemu zástupcovi, odvolací súd toto ponechal bez povšimnutia a právneho zástupcu o tomto neupovedomil, za čo sa mu súd dodatočne ospravedlnil. Ţalovaná v písomnom vyjadrení k dovolaniu ţalobcu navrhla dovolanie odmietnuť ako nedôvodné. Uviedla dôvody, pre ktoré je potrebné povaţovať dovolanie za neprípustné a zaujala stanovisko k jednotlivým námietkam ţalobcu uvádzanými v dovolaní. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré 4 4 Cdo 126/2014 moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný. Dovolanie účastníka konania upravené v tretej hlave štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemoţno napadnúť kaţdé rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho prípustnosti. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu len v prípadoch, v ktorých to pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O.s.p.
1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.
1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4. Prípustnosť dovolania v predmetnej veci
neprichádza do úvahy. Nejde totiţ o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretoţe dovolací súd danú vec doposiaľ nerozhodoval. Rovnako sa nejedná o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretoţe ide o rozhodnutie 5 4 Cdo 126/2014 po právnej stránke zásadného významu, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4. S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, ktoré zistenie by viedlo k záveru, ţe dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu rozhodnutia odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania
O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. v znení účinnom do 31. decembra 2014 (ďalej len „§ 237 O.s.p.“), (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré moţno začať len na návrh, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Ţalobca v dovolaní nenamietal, ţe by v konaní došlo k procesným vadám v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. a existencia procesnej vady takejto povahy nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. Ţalobca namietal, ţe odvolací súd (ako aj súd prvého stupňa) nedostatočne odôvodnili svoje rozhodnutie tým, ţe mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom
f/ O.s.p. Konkrétne namietal nedostatky týkajúce sa vykonávania dôkazov, a to, ţe prvostupňový súd vo veci nevykonal ţalobcom navrhnutý dôkaz - výsluch svedka MUDr. M. a taktieţ nedostatky hodnotenia dôkazov, t.j. ţe odvolací súd sa zameral iba na to, čo ţalobca sám zvláda a nedocenil, resp. neprihliadol na trvalé následky poškodenia jeho zdravia, t.j., namieta aj porušenie svojho práva na rovnosť v konaní. 6 4 Cdo 126/2014
ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., spočívajúcu v odňatí moţnosti konať pred súdom, ide vtedy, ak súd v priebehu konania neumoţnil účastníkovi vykonať práva priznané mu Občianskym súdnym poriadkom, a to najmä právo predniesť (doplniť) svoje návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i právnej stránke veci (§ 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 118 ods. 1 a 4, § 123, § 126 ods. 3, § 131, § 211, § 215 O.s.p.). Vada konania
f/ O.s.p. je dôsledkom porušenia práva účastníka súdneho konania na spravodlivý súdny proces. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd – ďalej len „dohovor“) je umoţniť kaţdému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a pouţití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho poţiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces
čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). 7 4 Cdo 126/2014 Právo na rovnosť v konaní je v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky súčasťou práva na spravodlivý súdny proces a prejavuje sa vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd. Rovnosť účastníkov v občianskom súdnom konaní bliţšie charakterizuje § 18 O.s.p.,
ktorého účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv. Táto zásada sa premieta aj v ďalších ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku, predovšetkým v ustanoveniach upravujúcich vedenie konania a priebeh dokazovania, kde ju ale nemoţno vykladať ako (absolútnu) viazanosť súdu procesnými návrhmi účastníkov. Pokiaľ dovolateľ namietal, ţe súd mu odňal moţnosť konať pred súdom tým, ţe nevykonal ním navrhnuté dôkazy, treba uviesť, ţe
ustálenej judikatúry platí, ţe takýto postup súdu nemoţno zásadne povaţovať za odňatie moţnosti konať pred súdom. Účastníci sú totiţ povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz môţu slúţiť všetky prostriedky, ktorými moţno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov (§ 120 ods. 1 veta prvá a § 125 veta prvá O.s.p.). O tom, ktoré z navrhnutých dôkazov (ale aj z tých, ktoré navrhnuté neboli) budú vykonané, rozhoduje však súd. Z uvedeného je zrejmé, ţe Občiansky súdny poriadok účastníkovi konania priznáva právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie dovolateľ v danej veci aj vyuţil (nebolo mu odňaté). Právo navrhovať dôkazy, resp. právo vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom nemoţno zamieňať s rozhodovaním súdu o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Nevykonanie dôkazov
návrhov alebo predstáv ţalobcu nie je ani postupom, ktorým by mu súd odňal moţnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môţe to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom, a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti rozhodnutia (por. rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999). Odvolací súd (ani okresný súd) preto svojim postupom dovolateľa nevylúčil z realizácie ţiadneho procesného práva, ktoré mu Občianky súdny poriadok priznáva. Ak však súd rozhodne, ţe navrhnuté dôkazy nevykoná, musí svoj postup odôvodniť (napr. preto, ţe sú pre vec nevýznamné alebo 8 4 Cdo 126/2014 nadbytočné). Vysvetlenie dôvodov pre nevykonanie navrhnutých dôkazov posilňuje presvedčivosť rozhodnutia z hľadiska atribútov správnosti, zákonnosti i dôvodnosti. Súd prvého stupňa odôvodnil svoje uznesenie ktorým zamietol návrh na vykonanie dokazovania svedeckou výpoveďou MUDr. M. k otázke zranení ţalobcu po dopravnej nehode, z dôvodu nadbytočnosti. Nevykonaním ţalobcom navrhovaného dokazovania nedošlo k odňatiu jeho moţnosti konať pred súdom, pretoţe stav ţalobcu po dopravnej nehode bol uţ zdokumentovaný v súdnom spise zaloţenými listinnými dôkazmi. Ani namietané nesprávne hodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Ak aj súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne; táto samotná skutočnosť však prípustnosť dovolania nezakladá a nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, ak je dovolanie procesne prípustné (§ 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p.). Tvrdenia dovolateľa o nedostatkoch dokazovania a s nimi súvisiaceho porušenia zásady rovnosti v konaní sú teda neopodstatnené. Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe nie je dôvodná ani námietka dovolateľa týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu.
2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka) a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého 9 4 Cdo 126/2014 jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť
povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z
4 O.s.p. Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku sa totiţ účastníkom osobitne nedoručuje, a preto ani nebolo potrebné ho posielať ţalobcovi e-mailom. Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno vyvodiť z ustanovení § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p., nebola preukázaná existencia dovolateľom namietanej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a neboli zistené (ani tvrdené) iné vady uvedené v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu
5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. 11 4 Cdo 126/2014 O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 písm. c/ O.s.p. (s pouţitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 a § 224 ods. 1 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre pouţitie odseku 2 tohto ustanovenia, pretoţe ţalovanej v dovolacom konaní ţiadne trovy nevznikli. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.