Najvyšší súd Slovenskej republiky 5 Cdo 235/2010 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu R. K., proti ţalovanému V. M., zastúpenému JUDr. B. M., za účasti vedľajšieho účastníka na strane ţalovaného S. K., IČO: X., zastúpenej A. – S. P., a.s., so sídlom v B., IČO: X., o zaplatenie 437,36 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 11 C 645/1994, o dovolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo
- júla 2010, sp. zn. 14 Co 20/2010, 14 Co 21/2010, takto r o z h o d o l : Dovolanie ţalovaného o d m i e t a . Ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Humenné rozsudkom z
- marca 2009, č.k. 11 C 645/1994-247 v spojení s opravným uznesením z
- februára 2010, č.k. 11 C 645/1994-361 uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobcovi sumu 270,99 € s 3 % úrokom z omeškania od
- júla 1994 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V prevyšujúcej časti ţalobu zamietol. Ţalovaného zároveň zaviazal zaplatiť ţalobcovi trovy konania vo výške 522,77 € a na účet Okresného súdu Humenné trovy štátu vo výške 53,05 €, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Zodpovednosť ţalovaného za škodu súd posúdil podľa § 422 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 442 ods. 1 a § 441 Občianskeho zákonníka. Uviedol, ţe pre záver o existencii zodpovednosti maloletého nie je relevantná veková hranica, ale schopnosť maloletého ovládnuť svoje konanie a posúdiť jeho následky. Ţalovaný, hoci bol maloletý, bol drţiteľom vodičského oprávnenia, a teda svoje konanie vedel ovládnuť a posúdiť jeho následky, preto nebolo potrebné dokazovať 5 Cdo 235/2010 2 zodpovednosť školy, ktorá bola povinná v čase, keď došlo k dopravnej nehode, vykonávať nad maloletým dohľad. Výšku spôsobenej škody určil znalec na sumu 9 071,--Sk, súd však v danom prípade aplikoval ustanovenie § 441 Občianskeho zákonníka a určil mieru spoluzavinenia ţalobcu na 10 %. Ţalobcovi tak priznal sumu 8 163,90,--Sk (270,99 €) a v prevyšujúcej časti ţalobu zamietol. Nakoľko sa ţalovaný dostal s plnením peňaţného záväzku do omeškania, súd ţalobcovi priznal aj úrok z omeškania, a to v súlade s ustanovením § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. Krajský súd v Prešove na odvolanie ţalovaného rozsudkom zo
- júla 2010, sp. zn. 14 Co 20/2010, 14 Co 21/2010 priznal ţalovanému oslobodenie od súdnych poplatkov, rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením v napadnutej časti, ktorou bola ţalovanému uloţená povinnosť zaplatiť ţalobcovi sumu 270,99 eur s 3 % úrokom z omeškania ročne od
- júla 1994 do zaplatenia, ako vecne správny v zmysle § 219 O.s.p. potvrdil a rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením vo výrokoch o náhrade trov medzi účastníkmi a o náhrade trov štátu zmenil tak, ţe účastníkom náhradu trov prvostupňového konania nepriznal, vyslovil, ţe štát nemá právo na náhradu trov proti ţalovanému a ţalobca je povinný nahradiť štátu na účet Okresného súdu Humenné trovy vo výške 20,18 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal. Potvrdzujúci výrok svojho rozhodnutia odôvodnil správnosťou rozhodnutia prvostupňového súdu v tejto odvolaním napadnutej časti, ktoré zodpovedá zistenému skutkovému stavu i právnemu posúdeniu podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka. Zmeňujúci výrok o náhrade trov prvostupňového konania odôvodnil existenciou dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 150 O.s.p., ktoré videl v ťaţkej ujme na zdraví ţalovaného a následnom invalidnom dôchodku, ako aj v hodnotovo nevysokom predmete konania. Vzhľadom na priznané oslobodenie od súdnych poplatkov zmenil odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením aj vo výroku o náhrade trov konania štátu. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu, čo do potvrdzujúceho výroku, podal dovolanie ţalovaný, ktorý navrhol rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Zároveň navrhol odloţiť vykonateľnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia. Prípustnosť dovolania odôvodnil 5 Cdo 235/2010 3 ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p. (konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci) a § 237 písm. f/ O.s.p., tvrdiac, ţe postupom súdov mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom. Rozhodnutie odvolacieho súdu povaţoval za nezákonné, nespravodlivé a zmätočné. V dovolaní namietal neodôvodnené prieťahy v konaní pred súdom prvého stupňa, nevykonanie navrhnutých dôkazov súdmi a ich nesprávne hodnotenie, neúplné zistenie skutkového stavu, ako aj nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu. Mal za to, ţe súd prvého stupňa nerešpektoval záväzný právny názor odvolacieho súdu v zmysle § 226 O.s.p., keď nepribral do konania znalca, resp. opätovne nevypočul znalca Ing. L., ktorý podal znalecký posudok v trestnom konaní, a odvolací súd vo svojom rozhodnutí túto skutočnosť prehliadol. Prvostupňový súd podľa názoru ţalovaného nevykonal ţiadne ďalšie dokazovanie v intenciách právneho názoru odvolacieho súdu, nerozhodol o jeho ţiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov a na daný prípad nesprávne aplikoval ustanovenia § 97 ods. 2 O.s.p., § 112 ods. 2 O.s.p., ako aj ustanovenie § 422 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberal skutkový a právny stav veci. Ţalobca a vedľajší účastník na strane ţalovaného sa k dovolaniu ţalovaného nevyjadrili. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný. Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok, 5 Cdo 235/2010 4 potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.). V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretoţe nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie nie je prípustné ani podľa ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, ţe dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd S. republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu ţiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil. So zreteľom na ţalovaným tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd S. republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej veci mu súdom bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm.f/ O.s.p.). Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, 5 Cdo 235/2010 5 ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm.f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, ţe súdy pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a ţalovanému neznemoţnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov. Pokiaľ dovolateľ poukazuje na neodôvodnené prieťahy v konaní pred prvostupňovým súdom, dovolací súd uvádza, ţe v zmysle § 6 O.s.p. súd postupuje v konaní v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná. Tomu korešpondujúce procesné právo účastníka môţe byť v určitom prípade negatívne dotknuté nečinnosťou súdu, ktorej dôsledkom sú prieťahy v konaní. Právnym prostriedkom ochrany v prípade ich vzniku je právo účastníka obracať sa so sťaţnosťou na orgány súdnej správy a právo podať sťaţnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky. Prieťahy v súdnom konaní nie sú ale judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky povaţované za dôvod, ktorý by bez ďalšieho zakladal procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré bolo uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 4/2005 a tieţ uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 194/2008). Najvyšší súd Slovenskej republiky nemal ani v prejednávanej veci dôvod odkloniť sa od doterajšej judikatúry. 5 Cdo 235/2010 6 K námietke ţalovaného, ţe súdy nevykonali ním navrhnuté dôkazy, dovolací súd uvádza, ţe táto námietka ţalovaného nie je dôvodná, pretoţe súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (§ 120 ods. 1 O.s.p.) a nie účastníka konania. Ak súd v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, nezakladá to vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo to nemoţno povaţovať za odňatie moţnosti konať pred súdom (R 125/1999, R 6/2000). V zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (pre úplnosť treba dodať, ţe nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – viď § 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p.). K námietke dovolateľa, ţe súd prvého stupňa nerešpektoval záväzný právny názor odvolacieho súdu v zmysle § 226 O.s.p., keď nepribral do konania znalca, resp. opätovne nevypočul znalca Ing. L. a nevykonal ţiadne ďalšie dokazovanie v intenciách právneho názoru odvolacieho súdu, dovolací súd povaţuje za potrebné uviesť, aj keď odvolací súd vo svojich zrušujúcich uzneseniach dal súdu prvého stupňa pokyn na doplnenie dokazovania, prípadným nerešpektovaním tohto pokynu by sa prvostupňový súd neodchýlil od záväzného právneho názoru odvolacieho súdu v zmysle § 226 O.s.p., nakoľko za záväzný právny názor odvolacieho súdu nemoţno povaţovať jeho pokyny na ďalší postup súdu prvého stupňa po procesnej stránke, napríklad na doplnenie dokazovania za účelom zistenia skutkového stavu. Pokiaľ ide o námietku ţalovaného, ţe súd prvého stupňa nerozhodol o jeho ţiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov, dovolací súd uvádza, ţe tento postup prvostupňového súdu nemal za následok odňatie moţnosti ţalovaného konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., nakoľko o predmetnej ţiadosti ţalovaného rozhodol po predloţení veci 5 Cdo 235/2010 7 odvolací súd postupom podľa § 211 ods. 1, veta štvrtá O.s.p., v zmysle ktorého odvolací súd rozhodne aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 O.s.p. vrátane tých, o ktorých nerozhodol súd prvého stupňa. Ţiadosti ţalovaného o oslobodenie od súdnych poplatkov odvolací súd vyhovel. Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe nie je dôvodná ani námietka ţalovaného týkajúca sa nedostatočnej odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
- decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z
- decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z
- mája 1997; Higgins c. Francúzsko z
- februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-
- Ústavný súd uţ vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol 5 Cdo 235/2010 8 dôvody svojho rozhodnutia. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Pokiaľ ide o námietku ţalovaného spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci, či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Ťaţisko dokazovania je totiţ v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môţe vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretoţe – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá moţnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa ustanovenia § 243a ods. 2, in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však nevykonáva“). K námietke dovolateľa, ţe rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní, dovolací súd povaţuje za potrebné uviesť, ţe tento dovolací dôvod, ktorý bol obsiahnutý v ustanovení § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. účinného do
- augusta 2003, nie je od účinnosti zákona č. 353/2003 Z.z., ktorým bol zmenený a doplnený Občiansky súdny poriadok, súčasťou našich procesných predpisov. Skutočnosť, ţe by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci, prípadne ţe by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok 5 Cdo 235/2010 9 nesprávne rozhodnutie vo veci, môţe byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O.s.p. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p. a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovaného v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však ţiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodal návrh na ich priznanie. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. 5 Cdo 235/2010 10 V Bratislave
- decembra 2010 JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová