ktorých predchádzajúcu kúpnu zmluvu uzavretú
bodu III. zmluvy zaplatiť predávajúcemu (T.V.T.) do 5-tich dní od právoplatnosti označeného rozsudku, neuhradil. Táto skutočnosť vyplýva nielen zo záverov rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. septembra 2010 sp. zn. 2 Sţo 36/2010, ale aj z dokazovania vykonaného v tomto konaní. V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd ďalej uviedol, ţe tak ako z dokazovania vykonaného uţ v konaní pred prvostupňovým súdom, ani z dokazovania, ktoré bolo zopakované a doplnené na odvolacom súde, nebolo preukázané, ţe by ţalobca kúpnu cenu 4.000.000,- Sk
článku III. rozsudku Krajského súdu v Ţ. zo 4. októbra 2001 sp. zn. 5 Co 518/2001 predávajúcemu (T.V.T.) uhradil, pričom
jeho znenia, ak nedôjde k uhradeniu celej kúpnej ceny v stanovenom termíne, t.j. do 5 dní od právoplatnosti rozsudku na účet predávajúceho, ruší sa zmluva od samého začiatku. Odvolací súd na základe takto zistených skutočností a po vyhodnotení dokazovania vyvodil záver, ţe nezaplatením dohodnutej kúpnej ceny v dohodnutom termíne, došlo k naplneniu rozväzovacej podmienky zmluvy
jej článku III., ktorej následkom bolo zrušenie kúpnej zmluvy uzavretej dňom právoplatnosti označeného rozsudku nahradením prejavu vôle predávajúceho (T.V.T.). Obranu ţalobcu, ţe nemal vedomosť o identifikačných znakoch účtu predávajúceho, na ktorý mal kúpnu cenu poukázať, vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú, pretoţe ţalobca jednak nepreukázal, ţe predávajúci mu odoprel poskytnúť identifikačné znaky k účtu, na ktoré mohol kúpnu cenu poukázať a jednak mu nič nebránilo, aby ju zloţil do súdnej alebo notárskej 4 4 Cdo 84/2014 úschovy. Pokiaľ ţalobca poukazoval na vinkuláciu kúpnej ceny 4.000.000,- Sk v prospech predávajúceho, táto neznamenala uhradenie kúpnej ceny
článku III. zmluvy, pretoţe samotnou vinkuláciou nedošlo k úhrade kúpnej ceny na účet predávajúceho, ako to bolo uvedené v článku III. zmluvy. Pokiaľ ţalobca v konaní poukazoval na to, ţe rozsudok Krajského súdu v Ţ. zo
rozsudku Krajského súdu v Ţ. zo 4. októbra 2001 sp. zn. 5 Co 518/2001, tento tvrdený titul nadobudnutia vlastníckeho práva preukázaný nebol a to jednak z dôvodu naplnenia rozväzovacej podmienky
článku III. zmluvy a jednak z dôvodu, ţe vklad tejto kúpnej zmluvy príslušnou správou katastra povolený nebol. Odvolací súd zdôraznil, ţe ak sa prevádza nehnuteľná vec na základe zmluvy, vlastníctvo k nej sa v zmysle ust. § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka nadobúda vkladom do katastra nehnuteľností, pričom právne účinky vkladu vznikajú aţ na základe právoplatného rozhodnutia správy katastra o jeho povolení (§ 28 ods. 3 zák. č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností). Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a právne úvahy zároveň konštatujúc, ţe navrhovateľ iný titul nadobudnutia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam nepreukázal, odvolaním napadnutý rozsudok zmenil tak, ţe návrh ţalobcu v celom rozsahu zamietol a
2 O.s.p. rozhodol o trovách prvostupňového a odvolacieho konania. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca, v ktorom navrhol rozsudok krajského súdu zmeniť, resp. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 238 ods. 1 O.s.p. a dôvodnosť § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p., keď
jeho názoru odvolací súd vec nesprávne právne posúdil a konanie 5 4 Cdo 84/2014 je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V dôvodoch svojho dovolania uviedol, ţe v konaní preukázal, ţe nebol pasívny, komunikoval s likvidátorom a správcom konkurznej podstaty spoločnosti T.T.V.. Mal k dispozícii finančné prostriedky na zaplatenie kúpnej ceny, preukázal, ţe tieto finančné prostriedky vinkuloval v prospech predávajúceho a vyvinul všetko potrebné úsilie na zaplatenie kúpnej ceny, nemoţno však od neho spravodlivo poţadovať, aby zloţil tak vysokú sumu do notárskej, event. inej úschovy. Namietal, ţe odvolací súd sa s rozväzovacou podmienkou právneho úkonu
1, 2 Občianskeho zákonníka právne nevysporiadal v celom rozsahu, predovšetkým s následkami nesplnenia podmienok právneho úkonu v zmysle ustanovenia § 36 ods. 3, 4 Občianskeho zákonníka a v tomto smere v rozsudku absentuje právny záver a vyhodnotenie moţných následkov nesplnenia podmienok právneho úkonu. Má za to, ţe bolo potrebné sa zaoberať otázkou, či podmienený právny úkon sa nestal v dôsledku zmarenia podmienky právneho úkonu nepodmieneným v zmysle ustanovenia § 36 ods. 3 Občianskeho zákonníka, event., či sa na splnenie podmienky neprihliada, ak jej splnenie spôsobí zámerne účastník, ktorý nemal právo tak urobiť a ktorému je splnenie na prospech v zmysle § 36 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Uviedol, ţe disponuje právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Ţ. sp. zn. 5 Co 518/2001 nahradzujúcim prejav vôle, od ktorého odvodzuje svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v ňom uvedeným, ktorým bolo zároveň prejudiciálne rozhodnuté, ţe kúpna zmluva medzi predávajúcim T. a spoločnosťou M. je absolútne neplatným právnym úkonom. Spoločnosť M. nebola teda nikdy skutočným vlastníkom nehnuteľností a nemohla s nimi disponovať, ani ich previesť na ţalovaného alebo iné osoby a teda ani následné právne úkony nemôţu byť platné, a nezakladajú vlastnícke právo k nehnuteľnostiam. Uviedol, ţe rozsudok Krajského súdu v Ţ. 5 Co 518/2001 je právoplatný, vykonateľný a v zmysle ustanovenia § 159 ods. 2 O.s.p., je záväzný pre všetkých účastníkov a pre všetky orgány a z tejto právnej istoty vychádzal pri podaní návrhu na určenie vlastníckeho práva. Ţalovaný v písomnom vyjadrení k dovolaniu ţalobcov navrhol dovolanie ţalobcu ako nedôvodné zamietnuť. Uviedol, ţe odvolací súd správne vyhodnotil okolnosti ohľadne nesplnenia si povinnosti zaplatenia kúpnej ceny, čím došlo k naplneniu rozväzovacej podmienky zmluvy
jej čl. III., ktorej následkom bolo jej zrušenie. Správne tieţ ustálil nedostatok preukázania odopretia poskytnúť identifikačné znaky účtu zo strany predávajúceho a tieţ moţnosť zloţenia kúpnej ceny do súdnej alebo notárskej úschovy, čím by bola povinnosť kupujúceho splnená. Zdôraznil, ţe skutočnosť, ţe kúpna cena nebola zaplatená vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 6 4 Cdo 84/2014 zo 14. septembra 2010 sp. zn. 2 Sţo 36/2010. Uviedol, ţe rozsudok Krajského súdu v Ţ. zo 4. októbra 2001 sp. zn. 5 Co 518/2001 nebol spôsobilou listinou na povolenie vkladu vlastníctva a odvolací súd správne poukázal na ustanovenie § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
ktorého sa vlastníctvo k nehnuteľnosti nadobúda vkladom do katastra nehnuteľností a právne účinky vkladu vznikajú aţ na základe právoplatného rozhodnutia Správy katastra o jeho povolení. Keďţe ţalobca ţiaden iný titul nadobudnutia vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam nepreukázal, súd správne ţalobu zamietol. Ţiadal priznať mu náhradu trov dovolacieho konania. Prípisom z
tohto ustanovenia je takouto vadou, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, E./ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľ ţiadnu z týchto vád nenamietal a jej existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. preto nie je daný. Ţalobca v dovolaní namietal, ţe v konaní došlo k inej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Ţalobca inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci vyvodzuje z toho, ţe odvolací súd pri svojom rozhodovaní nerešpektoval záväznosť rozsudku Krajského súdu v Ţ. zo 4. októbra 2001 sp. zn. 5 Co 518/2001, ktorý je právoplatný, vykonateľný, z ktorého ţalobca vychádzal pri podaní návrhu na určenie vlastníctva, čím
jeho názoru súd porušil viazanosť právoplatným rozhodnutím súdu, 8 4 Cdo 84/2014 uloţenú v ustanovení § 159 ods. 2 O.s.p., v dôsledku čoho je konanie postihnuté aj vadou
2 písm. c/ O.s.p. S týmto názorom dovolateľa, však súhlasiť nemoţno.
1 O.s.p., doručený rozsudok, ktorý uţ nemoţno napadnúť odvolaním, je právoplatný.
2 O.s.p., výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány; ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre kaţdého.
3 O.s.p., len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa prejednávať znova.
1 O.s.p., súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná (§ 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p.). Súd je tieţ viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, ţe bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný
osobitných predpisov, a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti a o zápise základného imania; súd však nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní.
2 O.s.p., inak otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu, môţe súd posúdiť sám. Ak však bolo o takejto otázke vydané príslušným orgánom rozhodnutie, súd z neho vychádza. Rozsudok vyslovujúci, ţe určitý právny vzťah alebo právo (ne)existuje, tvorí pre adresátov tohto rozhodnutia označených v ustanovení § 159 ods. 2 O.s.p. prekáţku právoplatne rozhodnutej veci (§ 159 ods. 3 O.s.p.). Účinky tohto právoplatného rozhodnutia sa vzťahujú na účastníkov konania, v ktorom bolo vydané. Jeho výrok je tieţ záväzný pre súdy a iné štátne orgány a to aj vtedy, ak ako predbeţnú otázku posudzujú právny vzťah medzi týmito účastníkmi, ktorý sa vyriešil uvedeným právoplatným súdnym rozhodnutím (por. Števček, Ficová a kol., Občiansky súdny poriadok, Komentár, P. 2009, str. 425). 9 4 Cdo 84/2014 Z procesného hľadiska sú právoplatné súdne rozhodnutia záväzné ako prejav autoritatívnej vôle súdu pri výkone súdnictva. Ţalobca, ktorý bol účastníkom konania, v ktorom súd vydal právoplatné rozhodnutie ktorým určil, či tu určitý právny vzťah alebo právo (ne)existuje, je týmto rozhodnutím (jeho výrokom) viazaný a preto sa nemôţe v inom súdnom konaní úspešne domáhať toho istého určenia o ktorom uţ raz bolo právoplatne rozhodnuté. Ak by tak urobil, zastavením takéhoto nového konania súdom sa prejavia účinky právoplatne rozhodnutej veci
3 O.s.p. Pokiaľ ide o iný (nie ten istý) nárok (predmet konania), zásadne platí, ţe ak v skončenom konaní účastníkov došlo právoplatným súdnym rozsudkom k vyriešeniu hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého sa aj tento (nový) nárok (neidentický s predmetom skončeného konania) odvodzuje, súd je v tomto ďalšom (novom) občianskom súdnom konaní pri zodpovedaní predbeţnej otázky (ktorá právoplatným súdnym výrokom sa uţ vyriešila ako vec sama) týmto vyriešením viazaný (ustanovenie § 159 ods. 2 O.s.p. predstavuje totiţ vo vzťahu k ustanoveniu § 135 ods. 2 druhá veta O.s.p. osobitnú procesnú úpravu). Súd preto nesmie vychádzať z iného záveru ohľadom existencie, resp. neexistencie vzťahu medzi tými istými účastníkmi, neţ ako o tomto ich právnom vzťahu uţ bolo právoplatne rozhodnuté. Otázkou prejudiciálneho účinku právoplatného rozhodnutia sa zaoberala nielen judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (por. uznesenie z 29. apríla 2010 sp. zn. 1 Cdo 133/2009, uznesenie z 25. apríla 2012 sp. zn. 5 MCdo 16/2010), ale aj judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze č.k. II. ÚS 349/09-36 z 20. januára 2010 rozhodol o porušení základného práva na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej „dohovor“), zdôrazniac, ţe vzhľadom na zásadu prejudiciality vyplývajúcu z ustanovenia § 135 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ako aj na zásadu viazanosti súdu právoplatnými rozhodnutiami vydanými v inom konaní
2 Občianskeho súdneho poriadku konajúci všeobecný súd nemá moţnosť výberu v otázke, či bude rešpektovať právoplatné rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši otázku javiacu sa prejudiciálnou v súvislosti s riešením daného prípadu. Keďţe súd nemôţe ako predbeţnú otázku znovu riešiť to, o čom uţ bolo právoplatne rozhodnuté v osobitnom spore účastníkov, nie je rozhodujúce, či súd v právoplatne 10 4 Cdo 84/2014 skončenom konaní vec správne alebo nesprávne právne posúdil. Klásť si takúto otázku je nielen zbytočné, táto otázka je úplne nepatričná (nemá byť prečo poloţená). So zreteľom na právoplatnosť a z toho plynúcu záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia je akékoľvek „nové“ právne posudzovanie právoplatného súdneho rozhodnutia v inom (ďalšom) konaní tých istých účastníkov vylúčené (neprípustné). Iné riešenie by znamenalo, ţe súd môţe porušiť viazanosť uloţenú mu zákonodarcom v citovanom ustanovení § 159 ods. 2 O.s.p. V prípadoch, kde súd spomenutý prejudiciálny účinok (vplyv právoplatného rozhodnutia vydaného v občianskom súdnom konaní zaloţený na záväznosti tohto rozhodnutia aj v ďalšom občianskom súdnom konaní tých istých účastníkov) ignoruje, t. j. ak nevezme za základ pre svoje rozhodnutie prejudikovaný hmotnoprávny vzťah (rozhodne v rozpore s prejudikovaným hmotnoprávnym vzťahom), dochádza k nerešpektovaniu záväzného súdneho rozhodnutia, čo je v rozpore aj so základným zákonom štátu.
čl. 2 ods. 2 ústavy totiţ „štátne orgány môţu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“.
čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ktorá je uvedená ústavným zákonom č. 23/1991 Zb., (ďalej „listina“), „štátnu moc moţno uplatňovať iba v prípadoch a v medziach ustanovených zákonom, a to spôsobom, ktorý ustanoví zákon“. Všeobecný súd nerešpektujúci predchádzajúce právoplatné súdne rozhodnutie vo veci, ktoré predstavuje predbeţnú otázku v nasledujúcom občianskom súdnom konaní, vybočuje z medzí vytýčených čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 2 ods. 2 listiny a porušuje tým právo na spravodlivý proces a právo na súdnu ochranu (čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny). Popretie prejudiciálnej záväznosti právoplatného súdneho rozhodnutia znamená zásah do stability práva a právnych vzťahov ako aj do riadneho výkonu spravodlivosti; zásada právnej istoty je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces. Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre venuje ochrane stavu právnej istoty ako základnému aspektu právneho štátu náleţitú pozornosť. Vo veci Brumărescu proti Rumunsku z 28. októbra 1999 ESLP dospel k záveru, ţe súčasťou práva na spravodlivý proces je tieţ princíp právnej istoty. Upresnil, ţe právna istota predpokladá rešpektovanie princípu právnej moci, teda konečnej povahy súdnych rozhodnutí.
tohto princípu ţiadna zo strán nemá právo ţiadať preskúmanie právoplatného a vykonateľného rozsudku len za tým účelom, aby sa domohla nového posúdenia veci a nového rozhodnutia. Prieskum sa nesmie stať maskovaným odvolaním a púha skutočnosť, ţe môţu existovať dva rôzne pohľady na rovnakú záleţitosť, nie je dostatočným dôvodom na nové rozhodnutie veci. Od tohto princípu je moţné sa odchýliť len v prípade, ţe pre to existujú podstatné a naliehavé dôvody (por. Ryabykh 11 4 Cdo 84/2014 proti Rusku z
tohto bodu bude predloţený odboru katastra v Ţ. aţ po uhradení celej kúpnej 12 4 Cdo 84/2014 ceny. Zároveň v tomto bode bolo dohodnuté, ţe v prípade neuhradenia celej kúpnej ceny v stanovenom termíne, sa táto zmluva ruší od samého začiatku.
ustanovenia § 36 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vznik, zmenu alebo zánik práva či povinnosti moţno viazať na splnenie podmienky. Na nemoţnú podmienku, na ktorú je zánik práva alebo povinnosti viazaný, sa neprihliada.
ods. 2 cit. ustanovenia, podmienka je odkladacia, ak od jej splnenia závisí, či právne následky úkonu nastanú. Podmienka je rozväzovacia, ak od jej splnenia závisí, či následky, ktoré uţ nastali, pominú. Právne následky (účinky) právneho úkonu môţu by urobené závislými na akejkoľvek skutočnosti, o ktorej subjekty právneho úkonu v čase jeho vzniku nevedia, či sa vôbec splní, resp. kedy sa splní, alebo na podmienke. Podmienka je tak vedľajším ustanovením v právnom úkone, ktorým sa účinnosť právneho úkonu, t.j. vznik, zmena či zánik subjektívnych občianskych práv a povinností, robí závislým na skutočnosti, ktorá je subjektom právneho úkonu neznáma. Rozväzovacia podmienka je taká podmienka, kedy jej splnením uţ medzičasom existujúce právne účinky právneho úkonu (práva a povinnosti), zaniknú. Do splnenia alebo zmarenia takejto podmienky existuje neistota, či právny úkon, ktorý je platný, záväzný a účinný, nestratí uţ právne účinky, ktoré nastali. Splnením rozväzovacej podmienky uţ existujúce právne účinky právneho úkonu zaniknú a právny úkon stráca ex nunc právne účinky a odpadá právny dôvod na plnenie. Pri uzatváraní konkrétnej zmluvy totiţ môţu byť medzi účastníkmi také okolnosti, ţe uţ v čase uzatvárania zmluvy bude aspoň jeden zmluvný partner vedieť, ţe v prípade nesplnenia dojednaných zmluvných záväzkov druhou zmluvnou stranou, nebude mať záujem na ďalšom trvaní zmluvy. Pre takýto prípad si môţu zmluvné strany dojednať rozväzovaciu podmienku. Pokiaľ jedným z hlavných záväzkov v kúpnej zmluve je zaplatenie kúpnej ceny, nič nebráni tomu, aby v zmluve nebola dohodnutá rozväzovacia podmienka spočívajúca v nezaplatení kúpnej ceny kupujúcim. Voľbu automatického zániku zmluvy vyvolaného naplnením rozväzovacej podmienky v takom prípade je potrebné povaţovať za prípustnú a logickú z dôvodu, pretoţe v takom prípade nie je potrebné voči zmluvnému partnerovi 13 4 Cdo 84/2014 uplatňovať odstúpenie od zmluvy, prípadne oznamovať, ţe právne účinky zmluvy pominuli. Nesplnenie rozväzovacej podmienky naopak znamená, ţe právne účinky právneho úkonu trvajú naďalej a prestali byť podmienené. Námietku ţalobcu týkajúcu na nerešpektovania odvolacím súdom právoplatného rozsudku Krajského súdu Ţ. sp. zn. 5 Co 518/2001 je vzhľadom na vyššie uvedené potrebné povaţovať za nedôvodnú. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, ţe odvolací súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z uvedeného rozsudku 5 Co 518/2001, od ktorého ţalobca odvodzoval svoje vlastníctvo k nehnuteľnostiam, avšak správne vychádzal z obsahu celej zmluvy obsiahnutej vo výroku rozsudku a prihliadol aj na znenie jej čl. III.,
ktorého kupujúci bol povinný kúpnu cenu vo výške 4.000.000,- Sk uhradiť predávajúcemu do 5 dní od právoplatnosti rozsudku a v prípade neuhradenia celej kúpnej ceny v stanovenom termíne sa zmluva od počiatku ruší. Z toho je zrejmé, ţe účastníci uzatvorili kúpnu zmluvu bez toho, aby vznik jej právnych účinkov viazali na splnenie nejakej skutočnosti, ktorá mala v budúcnosti nastať (ako by to bolo u odkladacej podmienky), ale ţe vedľajším dojednaním sledovali, aby v prípade, ak sa splní podmienka nezaplatenia celej kúpnej ceny v dohodnutej dobe, tieto (uţ existujúce) právne účinky pominuli. Jedná sa teda nepochybne o podmienku rozväzovaciu, ako zhodne so zákonom (§ 36 ods. 2 veta druhá Občianskeho zákonníka) vec posúdil odvolací súd. Odvolací súd preto správne zameral svoje dokazovanie aj na zistenie, či kúpna cena bola kupujúcim zaplatená a keďţe v konaní bolo jednoznačne preukázané, ţe ţalobca finančné prostriedky vinkuloval na účte, správne uzavrel, ţe k zaplateniu kúpnej ceny nedošlo, v dôsledku čoho došlo k naplneniu rozväzovacej podmienky a došlo k zrušeniu predmetnej kúpnej zmluvy ex nunc. Keďţe v konaní nebolo preukázané, ţe by predávajúci (T.V.T.) zmaril moţnosť zaplatiť kúpnu cenu v lehote dojednanej v čl. III. kúpnej zmluvy, za bezpredmetnú bolo potrebné povaţovať námietku ţalobcu týkajúcu sa potreby zaoberať sa otázkou, či sa podmienený právny úkon nestal nepodmieneným v zmysle ustanovenia § 36 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Za správny bolo potrebné povaţovať aj názor odvolacieho súdu vo vzťahu k námietke ţalobcu týkajúcej sa v rozsudku 5 Co 518/2001 prejudiciálne vyslovenej neplatnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi M. a ţalovaným, keď z hľadiska vymedzeného predmetu tohto konania otázka (ne)platnosti tejto zmluvy bola bez právneho významu pre 14 4 Cdo 84/2014 rozhodnutie vo veci určenia vlastníctva ţalobcu k predmetným nehnuteľnostiam, keď titulom nadobudnutia jeho vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam mal byť výslovne rozsudok Krajského súdu v Ţ. zo 4. októbra 2001 sp. zn. 5 Co 518/2001. Z vyššie uvedeného je zrejmé, ţe ţalobca neopodstatnene napadol rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nespočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) a keďţe neboli zistené ani iné vady konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktoré by mali za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu
1 O.s.p. zamietol. V dovolacom konaní procesne úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd priznal ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania spočívajúcu v odmene advokáta za jeden úkon právnej sluţby, ktorú mu poskytol vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu ţalobcu (§ 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách advokátov za poskytnutie právnych sluţieb). Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej sluţby určil
1 vyhlášky vo výške 61,87 Eur, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu § 16 ods. 3 vyhlášky (t.j. 8,04 Eur), plus 20 % DPH predstavuje spolu 83,89 Eur. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 25. marca 2015 JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.