o zaplatenie 168,044,46 Eur

Najvyšší súd Slovenskej republiky 4 Cdo 358/2013 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Z., so sídlom v B., IČO: X., zastúpeného JUDr. V., advokátom, so sídlom v B., proti ţalovaným 1/ A., bývajúcej v N., 2/ S., bývajúcej v Š., 3/ J., bývajúcej v Š., 4/ P., bývajúcemu v Š., 5/ K., bývajúcej v Š., 6/ I., bývajúcemu v K. a 7/ V., bývajúcemu v N., o zaplatenie 168,044,46 Eur, vedenej na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 12 C 298/2010, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z

1. februára 2013 sp. zn. 5 Co 183/2012, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre z
2. februára 2013 sp. zn. 5 Co 183/2012 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Nitra medzitýmnym rozsudkom zo
3. mája 2012 č.k. 12 C 298/2010-503 ţalobu ţalobcu, ktorou sa domáhal, aby ţalovaní boli zaviazaní na zaplatenie 168 044,46 Eur titulom náhrady škody zamietol. Konanie v časti o zaplatenie 21 216,55 Eur zastavil s tým, ţe o trovách konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnom skončení veci samej. Vychádzajúc z § 152 ods. 1, 2 O.s.p. mal za to, ţe v prejednávanej veci bolo účelné rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom o právnom nároku ţalobcu na náhradu škody (či je tento nárok daný) a ak bude právoplatne vyriešená otázka základu nároku, potom prípadne riešiť otázku nároku ţalobcu na náhradu škody. Nárok ţalobcu zamietol, keď mal za to, ţe ţalobca neuniesol dôkazné bremeno, aby v konaní jednoznačne a bez pochybností preukázal, ţe konanie ţalovaných a úkony nimi robené boli uskutočnené práve s úmyslom poškodiť ţalobcu. Zdôraznil, ţe v prípade uplatneného nároku podľa § 424 Občianskeho zákonníka sa musí preukázať úmyselné konanie škodcu, ktoré je konaním proti dobrým mravom a ktoré bolo v príčinnej súvislosti so vznikom škody. Zdôraznil, ţe vec právne neposudzoval podľa § 415 Občianskeho zákonníka, pretoţe toto 2 4 Cdo 358/2013 ustanovenie zakladá všeobecnú povinnosť (tzv. generálnu prevenciu), v zmysle ktorej je kaţdý povinný počínať si vzhľadom na konkrétne okolnosti tak, aby nespôsobil vznik škody. Všeobecná občianskoprávna prevencia je právnou povinnosťou, porušenie ktorej predstavuje protiprávne konanie a má za následok (pri splnení ďalších podmienok) vznik všeobecnej občianskoprávnej povinnosti podľa § 420 Občianskeho zákonníka. Keďţe existuje konkrétna právna úprava a to § 424 Občianskeho zákonníka, súd vec právne posudzoval podľa tohto ustanovenia a nie podľa všeobecných ustanovení § 420 Občianskeho zákonníka, ktorý hovorí o zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením právnej povinnosti. Vzhľadom na čiastočné späťvzatie ţaloby, súd prvého stupňa konanie v časti o zaplatenie 21 216,55 Eur zastavil (§ 96 ods. 1, 2 O.s.p.). O trovách konania súd rozhodol s poukazom na § 151 ods. 3 O.s.p. tak, ţe o trovách konania bude rozhodnuté do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Krajský súd v Nitre na odvolanie ţalobcu rozsudkom z
4. februára 2013 sp. zn. 5 Co 183/2012 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti výroku potvrdil, keď v dôvodoch svojho rozhodnutia nesprávne uvádza, ţe ţalobca podal odvolanie proti medzitýmnemu rozsudku vo vyhovujúcej časti výroku. Rozsudok súdu prvého stupňa povaţoval za vecne správny a v celom rozsahu sa stotoţnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.) Aj podľa názoru odvolacieho súdu ţalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno tak, aby v súlade s § 120 ods. 1 O.s.p. a § 424 Občianskeho zákonníka preukázal úmyselné konanie ţalovaných v rozpore s dobrými mravmi, ktoré by malo mať súvislosť so vznikom ţalovanej výšky náhrady škody. Uviedol, ţe aj keď súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku necitoval esenciálne zloţky zodpovednosti za škodu podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretoţe nevzhliadol porušenie právnej povinnosti, z odôvodnenia jeho rozhodnutia je zrejmé, ţe ţalobu ţalobcu na náhradu škody, čo do jeho základu v zmysle § 424 Občianskeho zákonníka zamietol ako nedôvodný práve preto, ţe nemal za preukázané esenciálne zloţky tohto druhu zodpovednosti za škodu, ktorými mali byť v tomto prípade úmyselné konanie zo strany ţalovaných a príčinná súvislosť medzi takýmto konaním a vznikom škody. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca, ktorý ho ţiadal zrušiť a zároveň ţiadal zrušiť aj medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z § 237 písm. f/ O.s.p., keď odôvodnenie rozhodnutí súdov niţších stupňov, v rozpore s § 157 ods. 1 O.s.p. malo 3 4 Cdo 358/2013 za následok odňatie mu moţnosti konať pred súdom. Súdy sa podľa jeho názoru vôbec nevyjadrili k jeho podstatným argumentom a tvrdeným skutočnostiam. Rozhodnutia súdov niţších stupňov povaţoval za arbitrárne, nepresvedčivé, nespravodlivé a nepreskúmateľné. Podstatnú časť dovolania ţalobca venoval popisu predmetu sporu a danému skutkovému stavu. Vyčítal súdom, ţe nerešpektovali zásadu rovnosti účastníkov konania a objektívne rovnocenného prístupu, keď ignorovali skutočnosti, ktoré v konaní boli preukázané a svedčia v neprospech ţalovaných a skutočnosti, ktoré v konaní neboli preukázané a ktoré boli ţalobcom vyvrátené povaţovali za preukázané. Mal za to, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zároveň namietal nesprávne právne posúdenie otázky aplikácie § 420 Občianskeho zákonníka v spojení s § 415 Občianskeho zákonníka. Ţalovaní sa k dovolaniu ţalobcu nevyjadrili. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom, pretoţe právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu moţno napadnúť dovolaním len vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O.s.p. V zmysle ustanovenia § 238 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok, ktorým sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom v jeho výroku prípustnosť dovolania 4 4 Cdo 358/2013 nevyslovil, ani v tejto veci nebolo dovolacím súdom vydané predchádzajúce rozhodnutie, v ktorom by dovolací súd vyslovil záväzný právny názor v tejto veci – rozsudok odvolacieho súdu bol zrušený z dôvodu procesného pochybenia), je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania ţalobkyne z § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. nemoţno vyvodiť. Vzhľadom na zákonnú povinnosť dovolacieho súdu podľa § 242 ods. 1 vety druhej O.s.p. sa však bolo potrebné zaoberať i prípadnou existenciou vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p. a to osobitne so zameraním sa na vadu tvrdenú dovolaním (keď podľa argumentácie v dovolaní malo dôjsť k odňatiu moţnosti ţalobcovi konať pred súdom v dôsledku nedostatočného a nepreskúmateľného odôvodnenia rozsudku, t.j. namietal, ţe konanie odvolacieho súdu je v danom prípade postihnuté procesnou vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Vady konania vymedzené v § 237 O.s.p. (v znení účinnom do
5. decembra 2014) sú porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z
6. decembra 1994, séria A č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťaţnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z
7. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje v dovolacom konaní, t.j. v konaní, v ktorom sa na základe mimoriadneho opravného prostriedku domáha ochrany pred dovolacím súdom z dôvodov, ktoré výslovne upravuje procesné právo. Jedným z takých dôvodov je aj odňatie moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), pod ktorým pochybením súdu sa rozumie postup súdu, ktorým znemoţnil účastníkovi realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom i k právnej stránke veci a pod.). Rovnako do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí právo kaţdého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, 5 4 Cdo 358/2013 ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. To platí aj pre výklad a pouţívanie procesnoprávnych predpisov. Vydaniu rozhodnutia súdu musí predchádzať zákonné konanie (fair proces), t.j. taký postup súdu, v ktorom je zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov. Na zabezpečenie tejto ochrany priznáva Občiansky súdny poriadok účastníkovi procesné práva, medzi ktoré patrí aj právo vyjadrovať sa k tvrdeným skutočnostiam, navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie a vyjadrovať sa aj k právnym dôsledkom z nich vyplývajúcim. Ide o procesné práva, ktoré môţe účastník uplatniť nielen v konaní na súde prvého stupňa, ale aj v odvolacom konaní. Ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. stanovuje povinnosť súdu riadne a presvedčivo odôvodniť rozsudok. Tejto povinnosti zodpovedá procesné právo účastníka konania na také odôvodnenie rozsudku, ktoré spĺňa poţiadavky vyplývajúce z uvedeného ustanovenia. Nedostatok riadneho a presvedčivého odôvodnenia rozsudku je porušením práva účastníka na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretoţe sa mu tým odníma moţnosť vnímať rozsudok ako logicky pochopiteľný celok a súčasne moţnosť náleţite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci vyuţitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov, a teda moţnosť riadne konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (por. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 171/2005 a nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 393/08, I. ÚS 342/2010, III. ÚS 198/2011). Presvedčivosť odôvodnenia rozsudku znamená, ţe premisy uvedené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým súd na základe týchto premís dospel, sú pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, vzájomne bezrozporné a spravodlivé. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu bolo potrebné posudzovať v spojení s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa. Súd prvého stupňa v prejednávanej veci rozhodol formou medzitýmneho rozsudku. 6 4 Cdo 358/2013 Podľa § 152 ods. 2 O.s.p. rozsudkom sa má rozhodnúť o celej prejednávanej veci. Ak je to však účelné, môţe sa rozsudkom rozhodnúť najskôr len o jej časti alebo len o jej základe. Z citovaného ustanovenia nepochybne vyplýva, ţe prejavom hospodárnosti konania je rozhodnúť jediným rozsudkom o celej prejednávanej veci a vyčerpať celý predmet konania (§ 152 ods. 2 prvá veta O.s.p.). Z uvedeného pravidla predstavuje výnimku druhá veta § 152 ods. 2 O.s.p. Za podmienky, ţe je to účelné, môţe súd rozhodnúť rozsudkom najskôr o základe prejednávanej veci (tzv. medzitýmnym rozsudkom) a o výške nároku rozhodne v konečnom rozsudku. Medzitýmny rozsudok predstavuje rozsudok o základe uplatneného nároku. Súdna prax uţ v minulosti dospela k záveru, ţe za základ prejednávanej veci, o ktorom súd môţe rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom, je potrebné spravidla povaţovať všetky sporné otázky vyplývajúce z uplatňovaného návrhu, ktoré musí súd posúdiť, ak má o veci rozhodnúť s výnimkou výšky nároku. Rozhodnutie veci je v prvom rade rozhodnutím o skutkovom základe sporu, ktorým je uplatnený nárok charakterizovaný a z ktorého sa odvíja právne posúdenie základu veci. Ide o všetky skutkové a právne otázky, od ktorých posúdenia závisí výška uplatneného nároku s výnimkou okolností, ktoré sa týkajú samotnej výšky nároku. Treba zdôrazniť, ţe je moţné rozhodnúť iba kladným medzitýmnym rozsudkom, t.j., ţe je nárok opodstatnený (daný). Ak prichádza do úvahy záporný medzitýmny rozsudok, je potrebné ţalobu zamietnuť. Z dôvodov rozhodnutia odvolacieho súdu nemoţno vyvodiť (pre nedostatok dôvodov), či odvolací súd na základe vyššie uvedených zásad, v rámci odvolacieho prieskumu, posudzoval správnosť záveru súdu prvého stupňa o splnení podmienok pre vydanie medzitýmneho rozsudku. Vzhľadom na to, ţe odvolací súd odvolanie ţalobcu prejednal, moţno usudzovať, ţe sa s týmto záverom stotoţnil. Posúdenie správnosti takéhoto procesného postupu súdu prvého stupňa však ostalo bez náleţitého vysvetlenia (zdôvodnenia) v dôvodoch rozsudku odvolacieho súdu. Dovolací súd poznamenáva, ţe rozsudok odvolacieho súdu pôsobí nepresvedčivo aj v tej časti dôvodov, kde odvolací súd tvrdí, ţe súd prvého stupňa síce esenciálne zloţky náhrady škody podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka necitoval, avšak ich zisťoval, so záverom o ich nepreukázaní. Uvedené nekorešponduje s dôvodmi rozsudku súdu prvého stupňa. Ten totiţ uzavrel, ţe vzhľadom na to, ţe existuje konkrétna právna úprava - § 424 Občianskeho zákonníka, vec právne posúdil podľa tohto ustanovenia a nie podľa všeobecných ustanovení § 420 Občianskeho zákonníka. 7 4 Cdo 358/2013 Tým, ţe odvolací súd náleţite svoje rozhodnutie neodôvodnil, došlo k porušeniu procesného ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 211 O.s.p.), z ktorého vyplývajú zákonné poţiadavky na odôvodnenie rozhodnutí. Nepreskúmateľné a nepresvedčivé odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu majúce za následok vznik vady podľa § 237 O.s.p., zakladá nielen prípustnosť, ale aj dôvodnosť podaného dovolania. Dovolací súd preto rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.), bez toho, aby pristúpil k posúdeniu opodstatnenosti ďalších námietok dovolateľa. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného i dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
8. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
9. februára 2015 JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová