← Slovensko

o náhradu škody na zdraví

Najvyšší súd 5 Cdo 294/2009 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu P. B., bývajúceho v N., v dovolacom konaní zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária R., proti ţalovaným 1/ Ing. J. B., bývajúcemu v N., 2/ J. M., bývajúcemu v N., 3/ M. Š., bývajúcemu v N., všetci zastúpení Mgr. R. H., advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom V. , 4/ M. a 5/ S. P. P., a.s., so sídlom v B. o náhradu škody na zdraví, vedenej na Okresnom súde Nitra pod sp.zn. 14 C 206/2004, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z

  1. marca 2009 sp.zn. 6 Co 23/2009, takto r o z h o d o l : Rozsudok Krajského súdu v Nitre z
  2. marca 2009 sp.zn. 6 Co 23/2009 v časti týkajúcej sa ţalovaných 2/ a 3/ vo veci samej a vo výroku o trovách konania z r u š u j e a vec mu vracia v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Ţalobou podanou na súde
  3. augusta 2004 spočiatku len proti Ing. J. B. ţalobca sa domáhal, aby súd uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť mu jednak 120 000,-- Sk spolu so 17, 6 %-ným úrokom z omeškania od
  4. októbra 2003, a jednak 19 080 000,-- Sk spolu s 13 %- ným úrokom z omeškania od právoplatnosti rozsudku do zaplatenia. Ţalobca v priebehu konania navrhol, aby súd pripustil, aby do konania vstúpili aj ţalovaní 2/ aţ 5/. Uloţenia povinnosti ţalovaným 1/ aţ 5/, aby mu spoločne a nerozdielne zaplatili ţalované sumy, ţalobca sa domáhal z titulu náhrady škody na jeho zdraví vzniknutej v dôsledku úrazu, ktorý utrpel dňa
  5. mája
  6. Okresný súd Nitra (súd prvého stupňa) rozsudkom z
  7. novembra 2008 č.k. 14 C 206/2004-366 ţalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, ţe ţalovaným 1/ aţ 5/ ich náhradu nepriznal a ţe trovy konania znáša štát. Ţalobu proti ţalovaným 1/, 2/ a 3/ zamietol majúc za to, ţe dôvodne uplatnili námietku premlčania práva ţalobcu. Vychádzal 5 Cdo 294/2009 2 z toho, ţe zdravotný stav ţalobcu bol ustálený uţ dňa
  8. februára
  9. Dvojročná premlčacia doba v zmysle ustanovenia § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov (OZ) tak začala plynúť dňa
  10. februára 1998 a uplynula
  11. februára 2000, keďţe posledný deň lehoty pripadol na sobotu. Ak teda ţalobca podal ţalobu o náhradu škody aţ
  12. augusta 2004, urobil tak oneskorene, po uplynutí premlčacej doby. Dodal, ţe ţalobcovi nič nebránilo vykonať relevantné zistenia, kto konkrétne za jemu spôsobenú škodu zodpovedá, teda kto je škodcom. Ţalobu proti ţalovaným 4/ a 5/ zamietol z dôvodu nedostatku ich pasívnej legitimácie. Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Nitre (odvolací súd) rozsudkom z
  13. marca 2009 sp.zn. 6 Co 23/2009 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Ţalovaným 1/ aţ 5/ nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd sa stotoţnil so záverom súdu prvého stupňa o tom, ţe zdravotný stav ţalobcu bolo moţné povaţovať za ustálený uţ dňom
  14. február
  15. Rovnako ustálil, ţe dvojročná premlčacia doba v zmysle ustanovenia § 106 ods. 1 OZ začala plynúť v deň nasledujúci po tomto dni. Pokiaľ ţalobca v odvolaní vytýkal súdu prvého stupňa, ţe v dôvodoch svojho rozhodnutia nijak neriešil otázku, kedy sa vlastne dozvedel o tom, kto za škodu zodpovedá, odvolací súd poukázal na to, ţe ţalobca bol dňa
  16. marca 1998 vypočutý na Okresnom riaditeľstve PZ v N. a ţe prevzal aj uznesenie z
  17. augusta 1998 o uloţení trestnej veci, „kde taktieţ v odôvodnení uznesenia sa uvádza, ţe vykonaným šetrením bolo zistené, ţe dodávateľ – firma M. vykonával rozkopávku na ul. C.“. Tomu, ţe ţalobca vedel o tom, ţe pozemné práce vykonávala firma M. svedčí podľa odvolacieho súdu aj jeho ďalší postup v konaní, „keď jeho matka opätovne v jeho zastúpení dňa
  18. augusta 1999, teda v priebehu roku po obdrţaní uznesenia, sa pokúšala o zmier u firmy L. a takýto pokus o zmier bol zaslaný na vedomie firme M. N“. Podľa odvolacieho súdu túto skutočnosť potvrdili ţalovaní 1/ aţ 3/, „ktorý uviedli, ţe takýto list od navrhovateľa obdrţali“. Z uvedeného moţno podľa odvolacieho súdu „jednoznačne“ vyvodiť záver, ţe ţalobca sa o tom, kto za škodu zodpovedá, dozvedel uţ pri svojom prvom výsluchu na polícii dňa
  19. marca 1998, najneskôr pri prevzatí uznesenia o uloţení veci z
  20. augusta
  21. Podľa odvolacieho súdu právo ţalobcu sa premlčalo aj voči ţalovanému 5/, pretoţe sa ţalobca dozvedel „o zodpovednosti“ ţalovaného 5/ uţ v roku
  22. Naostatok sa stotoţnil so záverom súdu prvého stupňa o nedostatku pasívne legitimácie ţalovaného 4/. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu v časti výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok prvostupňového súdu, ktorým bola zamietnutá ţaloba voči ţalovaným 2/ a 3/, 5 Cdo 294/2009 3 ţalobca podal dovolanie, v ktorom uplatnil všetky dovolacie dôvody v zmysle § 241 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov (O.s.p.). Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil tak napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, prípadne aj ním potvrdený prvostupňový rozsudok, a aby vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Rozhodnutie o tom, ţe námietky premlčania ţalovaných 2/ a 3/ sú oprávnené a ţe ţalobu voči nim treba zamietnuť, podľa názoru dovolateľa zaloţili súdy na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. písm. c/ O.s.p.), čím v konečnom dôsledku mu odňali moţnosť konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v súvislosti s § 237 písm. f/ O.s.p.). Nesprávnosť právneho posúdenia veci, ktorá spôsobila odňatie moţnosti konať pred súdom, spočívala podľa názoru ţalobcu v nesprávnej interpretácii ustanovenia § 106 ods. 1 OZ, konkrétne v otázke plynutia subjektívnej premlčacej doby z hľadiska posúdenia, kedy sa vlastne dozvedel o tom, kto za škodu zodpovedá. Existenciu vady v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. videl ţalobca v tom, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa nie je preskúmateľné, pretoţe vôbec nerieši otázku, ktorý deň je moţné povaţovať za deň, kedy sa dozvedel o tom, ţe za škodu zodpovedajú ţalovaní 2/ a 3/. Ţalovaní 1/ aţ 3/ navrhli, aby dovolací súd dovolanie ţalobcu ako neprípustné odmietol, a v prípade jeho prípustnosti, aby ho zamietol. Mali za to, ţe súd prvého stupňa ako aj odvolací súd riadne a správne ustálili skutkový stav a správne posúdili vec aj po právnej stránke. Ţalovaný 4/ sa k dovolaniu nevyjadril. Ţalovaný 5/ vo svojom vyjadrení trval na svojich v predchádzajúcich námietkach ohľadne jeho pasívnej legitimácie v spore a premlčania práva ţalobcu. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý je príslušný rozhodnúť o dovolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov, ako súdov odvolacích (§ 10a ods. 1 O.s.p.), prejednal vec bez nariadenia pojednávania, keďţe jeho nariadenie nepovaţoval za potrebné (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k týmto záverom: Podľa § 242 ods. 1 O.s.p. dovolací súd preskúma rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý. Ak nejde o vady uvedené v § 237, neprihliada 5 Cdo 294/2009 4 na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, ibaţe tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolací súd sa preto zaoberal v prvom rade otázkou, či konanie odvolacieho súdu, ktoré predchádzalo vydaniu dovolaním napadnutého rozhodnutia, nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Predmetné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolací súd dospel k záveru, ţe konanie odvolacieho súdu a jeho rozhodnutie v danej veci je postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p., pretoţe ţalobcovi sa jeho postupom odňala moţnosť konať pred súdom. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústava) zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 aţ 50). Zároveň podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o tejto ochrane ustanoví zákon, resp. v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy je moţné domáhať sa práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú (I. ÚS 56/01). V obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemoţno vidieť zásadnú odlišnosť (I. ÚS 304/06). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje v dovolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa na základe mimoriadneho 5 Cdo 294/2009 5 opravného prostriedku domáha ochrany pred dovolacím súdom z dôvodov, ktoré výslovne upravuje procesné právo. Jedným z takých dôvodov je aj odňatie moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), pod ktorým pochybením súdu sa rozumie postup súdu, ktorým znemoţnil účastníkovi realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom i k právnej stránke veci a pod.) Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí právo kaţdého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. To platí aj pre výklad a pouţívanie procesnoprávnych predpisov. Vydaniu rozhodnutia súdu musí predchádzať zákonné konanie (fair proces), t. j. taký postup súdu, v ktorom je zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov. Na zabezpečenie tejto ochrany priznáva Občiansky súdny poriadok účastníkovi procesné práva, medzi ktoré patrí aj právo vyjadrovať sa k tvrdeným skutočnostiam, navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie a vyjadrovať sa aj k právnym dôsledkom z nich vyplývajúcim. Ide o procesné práva, ktoré môţe účastník uplatniť nielen v konaní na súde prvého stupňa, ale aj v odvolacom konaní. Realizácia týchto práv v odvolacom konaní je však znemoţnená, ak odvolací súd v konaní o splnenie povinnosti nahradiť škodu sa síce stotoţní s konečným záverom súdu prvého stupňa o neopodstatnenosti ţaloby, ale svoje rozhodnutie zaloţí na právnych záveroch vychádzajúcich zo skutočností s ktorými sa prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí nezaoberal a ku ktorým sa neúspešný ţalobca nevyjadroval, pretoţe k tomu nemal dôvod. Súd prvého stupňa sa v časti odôvodnenia svojho rozhodnutia zaoberajúcou sa otázkou premlčania práva ţalobu na náhradu škody vyporiadal iba s otázkou, kedy bol zdravotný stav ţalobcu ustálený, t.j. kedy sa ţalobca dozvedel o škode, nie však aj tým, kedy sa dozvedel o tom, kto za ňu zodpovedá; v dôvodoch svojho rozhodnutia k tomu iba poznamenal, ţe ţalobcovi nič nebránilo vykonať relevantné zistenia, kto konkrétne za jemu spôsobenú škodu zodpovedá, teda kto je škodcom. Ostatne uvedené odôvodnenie nijak neustaľuje, kedy sa podľa súdu ţalobca dozvedel o tom, kto za škodu zodpovedá. Na rozdiel od toho, odvolací súd reagujúc na odvolaciu námietku ţalobcu, ţe súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia nijak neriešil predmetnú otázku, poukázal na to, ţe ţalobca bol dňa
  23. marca 5 Cdo 294/2009 6 1998 vypočutý na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru v N. a ţe prevzal aj uznesenie z
  24. augusta 1998 o uloţení trestnej veci, „kde taktieţ v odôvodnení uznesenia sa uvádza, ţe vykonaným šetrením bolo zistené, ţe dodávateľ – firma M. vykonával rozkopávku na ul. C.“. K tomu tieţ uviedol, ţe tomu, ţe ţalobca vedel o tom, ţe pozemné práce vykonala firma M. svedčí aj jeho ďalší postup v konaní, „keď jeho matka opätovne v jeho zastúpení dňa
  25. augusta 1999, teda v priebehu roku po obdrţaní uznesenia, sa pokúšala o zmier u firmy L. a takýto pokus o zmier bol zaslaný na vedomie firme M. N“. Podľa odvolacieho súdu túto skutočnosť potvrdili ţalovaní 1/ aţ 3/, „ktorý uviedli, ţe takýto list od navrhovateľa obdrţali“. Z uvedeného bolo moţné podľa odvolacieho súdu „jednoznačne“ vyvodiť záver, ţe ţalobca sa o tom, kto za škodu zodpovedá, dozvedel uţ pri svojom prvom výsluchu na polícii dňa
  26. marca 1998, najneskôr pri prevzatí uznesenia o uloţení veci z
  27. augusta
  28. Aţ z rozhodnutia odvolacieho súdu sa ţalobca dozvedel, ţe odvolací súd vyvodil svoj právny záver o premlčaní jeho práva (ako dôvod odmietnutia peňaţného nároku) zo skutočností dosiaľ prvostupňovým súdom nehodnotených. V tomto štádiu konania uţ ţalobca nemal moţnosť zaujímať k skutočnostiam, odôvodňujúcim iný právny záver odvolacieho súdu stanoviská, navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie alebo spochybnenie a vyjadrovať sa aj k ich právnej relevantnosti vo vzťahu k predmetu konania. Znemoţnenie realizácie procesných práv účastníka v takomto prípade je prakticky dôsledkom nerešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania odvolacím súdom, lebo účastníkovi konania odopiera moţnosť prieskumu správnosti nových, poprípade z pohľadu súdu prvého stupňa dosiaľ neriešených (z hľadiska právneho posúdenia veci odvolacím súdom však rozhodujúcich) skutkových zistení. Dovolací súd dospel k záveru, ţe takýmto postupom a rozhodnutím odvolací súd zaťaţil svoje konanie vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Uvedená skutočnosť, ţe došlo v konaní k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p., je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou, nemôţe byť povaţované za správne. Vychádzajúc z uvedeného, dovolací súd dovolaním ţalobcu napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil v časti týkajúcej sa ţalovaných 2/ a 3/ a vec mu vrátil v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 a 3 O.s.p.). 5 Cdo 294/2009 7 S prihliadnutím na dôvod, pre ktorý dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu, nezaoberal sa opodstatnenosťou dovolacej námietky ţalobcu, ţe ním napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Úlohou dovolacieho súdu v prípade dovolania, odôvodneného nesprávnym právnym posúdením veci, je vyriešiť otázku, či odvolací súd na zistený skutkový stav pouţil správny predpis a či ho aj správne interpretoval. V danom prípade však toto posúdenie (vzhľadom na vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.) nebolo moţné. Napriek tomu, dovolací súd pre ďalšie konanie, na ktoré sa vec vracia, poznamenáva, ţe poškodený sa dozvie o tom, kto za škodu zodpovedá (§ 106 ods. 1 OZ) vtedy, keď získa vedomosť o takých skutkových okolnostiach, ktoré môţu zaloţiť dôvod pre záver o zodpovednosti určitého subjektu; nemusí ísť o zistenie (istotu v beţnom slova zmysle), postačuje, aby skutkové okolnosti, s ktorými poškodený disponuje, boli spôsobilé taký záver o moţnej zodpovednosti určitého subjektu zaloţiť. Uvedené samozrejme nemoţno vykladať tak, ţe by zákonom vyţadovaná vedomosť poškodeného o tom, kto za škodu zodpovedá, bola naplnená uţ na základe číreho predpokladu; z toho hľadiska je rozhodujúce, kedy sa poškodený o týchto skutočnostiach (skutkových okolnostiach) preukázateľne dozvedel (podobne rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
  29. mája 2010 sp.zn. 1 Cdo 82/2009, podľa ktorého poškodený sa dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá v okamihu preukázateľného získania informácie o skutkových okolnostiach, na základe ktorých si môţe urobiť dostatočný úsudok o tom, konkrétne ktorá fyzická alebo právnická osoba za škodu zodpovedá; v uvedenom okamihu nemusí byť daná z rozhodnutia súdu vyplývajúca nespochybniteľná istota poškodeného o zodpovednom subjekte a o jeho zodpovednosti). Podľa dovolacieho súdu iba z toho, ţe ţalobcovi pri jeho výsluchu na polícii bolo oznámené, resp. v uznesení príslušného orgánu polície z
  30. augusta 1998 ČTK: X. bolo uvedené, ţe stavebné práce na Ulici C. vykonávala „firma M.“, sa bez ďalšieho, vzhľadom na ďalšie zistenia v priebehu konania, nedá „jednoznačne“ vyvodiť, ako to urobil odvolací súd, ţe ţalobca sa dozvedel o tom, kto za škodu zodpovedá v zmysle § 106 ods. 1 OZ. Pri riešení tejto otázky sa odvolací súd v ďalšom konaní vyporiada s tvrdením ţalobcu v jeho návrhu, aby súd pripustil, aby do konania pristúpili ako ţalovaní aj J. M. a M. Š. (č.l. 112-113 spisu), ţe aţ zo Zmluvy o dielo medzi objednávateľom S. P. P., š.p. a zhotoviteľom Stavebnou firmou M., X, doručenej mu zástupcom ţalovaného 1/, a z následného šetrenia sa dozvedel o tom, ţe stavebné práce na Ulici C. v skutočnosti vykonávali traja podnikatelia ako členovia zdruţenia. Z obsahu spisu (č.l. 215-217 spisu) vyplýva, ţe účastníci J. M., podnikajúci pod menom M.-M., M. Š., podnikajúci pod menom Š.-M. a J. B., podnikajúci pod menom B.-M., uzavreli dňa
  31. januára 1993 Zmluvu o zdruţení. Predmetná 5 Cdo 294/2009 8 zmluva bola uzavretá v zmysle ustanovenia § 829 a nasl. OZ; zdruţenie ňou zaloţené teda nie je právnickou osobou (§ 829 ods. 2 OZ). Z obsahu zmluvy nevyplýva, ţe by sa jej účastníci dohodli aj o nejakom názve zdruţenia; nositeľmi obchodného mena M. boli iba jednotliví účastníci Zmluvy o zdruţení. V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu o trovách pôvodného i dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  32. novembra 2010 JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.