Najvyšší súd 4 ECdo 93/2013 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Astrová 2/A, IČO: 36 432 105, zastúpenej advokátskou kanceláriou verita, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Karpatská 18, IČO: 35 940 875, za ktorú koná konateľ a advokát JUDr. Jozef Novák, proti povinnej M. R., bývajúcej v B., o vymoženie 663,88 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice – okolie pod sp. zn. 17 Er 2603/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z
- decembra 2012, sp. zn. 3 CoE 197/2011, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a . Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Košice - okolie (súd prvého stupňa) uznesením zo
- augusta 2011, č. k. 17 Er 2603/2011-14 ţiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe oprávnená sa návrhom na vykonanie exekúcie domáhala vymoţenia pohľadávky s príslušenstvom na podklade rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri ROZHODCOVSKEJ, ARBITRÁŢNEJ A MEDIAČNEJ, a.s., z
- októbra 2010, sp. zn. WHB
- Súd prvého stupňa mal za preukázané, ţe Poštová banka, a.s. (právny predchodca oprávnenej) a povinná uzavreli
- októbra 2007 zmluvu o úvere. Vychádzal z toho, ţe uvedená zmluva je spotrebiteľskou zmluvou, a preto rozhodcovská doloţka nebola dojednaná v súlade so zákonom, keď nebola osobitne dojednaná k zmluve a nebola ani osobitne zmluvnými stranami podpísaná a nemoţno z nej potvrdiť, ţe povinná bola s rozhodcovskou doloţkou oboznámená aspoň v tom zmysle, ţe spory medzi zmluvnými stranami majú byť riešené pred Stálym rozhodcovským súdom a v rozhodcovskom konaní. 2 4 ECdo 93/2013 Podpis povinnej na úverovej zmluve podľa názoru súdu nepostačuje na to, aby bola preukázaná jej vôľa uzatvoriť rozhodcovskú zmluvu. Dospel k záveru, ţe nedošlo k platnej dohode o rozhodcovskej zmluve a ak rozhodcovská zmluva nie je platná, vo veci rozhodoval orgán ktorý nemal právomoc vo veci konať a z uvedeného dôvodu oprávnená nemá exekučný titul v zmysle § 41 ods. 1 Exekučného poriadku a to vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. Krajský súd v Košiciach (odvolací súd) na odvolanie oprávnenej uznesením z
- decembra 2012, sp. zn. 3 CoE 197/2011 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd sa v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. v celom rozsahu stotoţnil aj s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Zdôraznil, ţe ak rozhodcovská zmluva nebola uzavretá v písomnej forme, potom je neplatná, čo malo za následok, ţe nebola daná právomoc rozhodcovského súdu rozhodovať tento spor. Ak tak rozhodcovský súd urobil, ide o rozhodnutie, ktoré nemôţe byť exekučným titulom pretoţe na vydanie takéhoto rozhodnutia ho strany sporu nezmocnili. Rozhodcovská zmluva a inkorporačná doloţka sú netransparentné a neprijateľné. Uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená dovolaním. Dôvodnosť dovolania odvodila z ustanovení § 237 písm. a/, d/, e/, f/ O.s.p. (rozhodlo sa vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkom konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom) a § 241 ods. 2 O.s.p. (a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci). Mala za to, ţe v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, a teda bolo v súlade so zákonom rozhodnuté rozhodcovským rozsudkom. Povaţovala za neprijateľné, aby súd poprel právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, nakoľko sa nepodal návrh na začatie konania o jeho zrušení, hoci bol podľa zákona potrebný. Namietala, ţe uvedeným konaním súdu došlo k porušeniu článku 2 ods. 2 zákona č. 460/1992 Z.z. Ústavy Slovenskej republiky, keďţe vo veci je rozhodcovským rozsudkom daná prekáţka právoplatne rozhodnutej veci „res iudicata“. Uviedla, ţe ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd príslušný 3 4 ECdo 93/2013 na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať či uţ ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale len ako tzv. exekučný súd. Poukázala na to, ţe exekučný súd nie je súdom, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch voči exekučnému titulu a v exekučnom konaní nepreskúmava vecnú správnosť rozhodnutia, ktoré je exekučným titulom. Podľa názoru oprávnenej uvedeným konaním súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu jej bolo odňaté právo domáhať sa jej práva na uspokojenie jej pohľadávky v exekučnom konaní, nakoľko súd vyslovil bez zákonného dôvodu právoplatné a vykonateľné rozhodnutie vydané v súlade so zákonom za nevykonateľné. Za významnú povaţovala aj okolnosť, ţe Súdny dvor Európskej únie v ţiadnom zo svojich rozhodnutí, týkajúcich sa výkladu smernice 93/13/EHS, vo vzťahu k rozhodcovským doloţkám v spotrebiteľskej zmluve, nevyslovil nekalosť takého dojednania per se, ale trvá na tom, ţe nekalosť môţe byť daná len pri splnení niektorých podmienok. Napadla aj právne závery súdov niţších stupňov o neprijateľnosti podmienky, za ktorú povaţovali súdy zmluvné dojednanie účastníkov o rozhodcovskej doloţke uvedenej v zmluve o úvere. Odňatie práva oprávnenej konať pred súdom sa odrazilo v tom, ţe uznesenia súdu prvého stupňa ako aj odvolacieho súdu neboli dostatočne odôvodnené. Namietala, ţe vo vzťahu k jej námietkam v odvolaní sa odvolací súd obmedzil len na ich citáciu v uznesení s tým, ţe boli vyhodnocované v minimálnej miere, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie, a k odňatiu moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Navrhla, aby dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenia súdu prvého a druhého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Poznamenala, ţe jej dovolanie je prípustné aj v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p. Povinná ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej písomne nevyjadrili. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. 4 4 ECdo 93/2013 Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., dovolateľkou napadnuté uznesenie ale nevykazuje znaky ţiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je. Dovolateľka zastáva nesprávny názor, ţe jej dovolanie je prípustné podľa § 238 ods. 3 O.s.p. Oprávnená prehliada, ţe aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy len v prípade, ţe dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu uvedenému v tomto ustanovení. Keďţe dovolanie oprávnenej smeruje proti uzneseniu, neprichádza do úvahy pouţitie § 238 O.s.p. Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O.s.p. netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. Oprávnená namieta vadu v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p., t. j. ţe sa rozhodlo vo veci, ktorá nespadá do právomoci súdu. Nedostatok právomoci súdu je neodstrániteľnou podmienkou konania, ktorá má za následok, ţe súd nemôţe vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec postúpiť inému orgánu (§ 104 ods. 1 O.s.p.). Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán. V danom prípade dovolateľka právomoc súdov v exekučnom konaní nepopiera. Vytýka im, ţe v rozpore so zákonom preskúmali rozhodcovský rozsudok po vecnej stránke, na čo nemali právomoc. Dovolateľka tak namieta, ţe rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Ide tak o námietku, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti záverov súdov oboch stupňov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých záveroch zaloţili svoje rozhodnutia. 5 4 ECdo 93/2013 V prejednávanej veci je nepochybné, ţe súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci a preto uvedený dovolací dôvod nie je daný. Dovolateľka ďalej namietala vadu podľa § 237 písm. d/ O.s.p., t. j. ţe sa v tej istej veci uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie. Prekáţka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným podmienkam a jej existencia v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. V zmysle tejto prekáţky nemôţe sa o veci, o ktorej sa uţ právoplatne rozhodlo, rozhodnúť znova. Pojem „tá istá vec“ treba vykladať v tom zmysle, ţe musí ísť o tých istých účastníkov a ten istý predmet konania, t. j. ţe ide o totoţný nárok uplatnený z totoţného skutkového základu medzi totoţnými účastníkmi konania. Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávnenej proti povinnej, o vymoţenie 663,88 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice - okolie pod sp. zn. 17 ER 2603/2011, nepredchádzalo ţiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vyššie uvedená vada konanie nezaťaţila. Z obsahu dovolania oprávnenej ďalej vyplýva, ţe namieta vadu podľa § 237 písm. e/ O.s.p. a túto vyvodzuje zo skutočnosti, ţe súdy skúmali splnenie podmienky pre vydanie rozhodcovského rozsudku, hoci povinný nevyvinul ţiadnu aktivitu na takýto prieskum. Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku jednej z neodstrániteľných podmienok konania návrhu na začatie konania. Táto vada však zistená nebola. Exekučný súd totiţ v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej ţiadosti rozhodne v lehote 15 dní (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich právneho 6 4 ECdo 93/2013 posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia. Na námietku oprávnenej, ţe exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex offo skúmať povahu rozhodcovskej doloţky, dovolací súd na podstatu a zmysel tejto námietky prihliadal iba v súvislosti so skúmaním, či v konaní na súdoch niţších stupňov nedošlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. O procesnú vadu konania uvedenú v tomto zákonom ustanovení ide tieţ v prípade zamietnutia ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre to neboli splnené zákonom stanovené podmienky, takým zamietnutím sa totiţ oprávnenému odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe v danej veci nešlo ani o prípad zamietnutia ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. Súdy správne skúmali, či v danej veci boli splnené podmienky pre zamietnutie ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a to posudzovaním platnosti rozhodcovskej doloţky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah zaloţený právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou). V exekučnom konaní tak realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Pokiaľ súdy po konštatovaní o neprijateľnosti a tým aj neplatnosti rozhodcovskej doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne dojednaná a ţe spôsobovala nevyváţenosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného, rozhodli o zamietnutí ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tým neodňali oprávnenej moţnosť konať pred súdom (porovnaj tieţ R 46/2012, IV. ÚS 78/2011). Pokiaľ dovolateľka tvrdila, ţe predmetnou rozhodcovskou doloţkou jej právna predchodkyňa (banka) len plnila svoju zákonnú povinnosť vyplývajúcu z § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere (ďalej len „zákon č. 483/2001 Z.z.“), a preto nemôţe ísť o neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy, táto jej námietka v uvedenom kontexte neobstojí. Rozhodcovská doloţka nebola naformulovaná tak, aby zaloţila právomoc rozhodcovského súdu zriadeného bankami alebo ich záujmovým zdruţením (porovnaj § 67 ods. 1 a 2 zákona č. 510/2002 Z.z. o platobnom styku a o doplnení a zmene niektorých zákonov). 7 4 ECdo 93/2013 Podľa názoru dovolateľky uznesenie odvolacieho súdu nebolo riadne odôvodnené. Uvedený nedostatok zakladá dovolací dôvod v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Je nepochybné, ţe jedným z aspektov na spravodlivý proces je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky právne a skutkové, relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (IV. ÚS 115/03). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. ÚS 353/06, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 3 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávnenou predloţené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o nesplnení podmienok pre vyhovenie ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zrozumiteľne a v značnom rozsahu vysvetlil. Odvolací súd sa stotoţnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa uviedol ďalšie argumenty a tieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávneného, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené ţiadosti poţadovanej súdnym exekútorom. Okolnosť, ţe táto odpoveď neúspešnú oprávnenú neuspokojuje, neznamená, ţe odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.; 8 4 ECdo 93/2013 za odňatie moţnosti konať pred súdom v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či poţiadaviek oprávnenej. Moţno zhrnúť, ţe z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok poţiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia spĺňa. Dovolateľkou namietané, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a tieţ, ţe rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p.) sú síce prípustnými dovolacími dôvodmi, samotné ale prípustnosť dovolania nezakladajú. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému prieskumu a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. Vzhľadom na to, ţe v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodala návrh na ich priznanie. 9 4 ECdo 93/2013 Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
- P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- decembra 2014 JUDr. Ľubor Š e b o, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová