1 písm. b/ v spojení s § 47 písm. b/ zákona č. 400/2009 Z.z., nakoľko rozhodnutím generálneho riaditeľa P. o racionalizácii počtu štátnozamestnaneckých miest č. 27/2011 v nadväznosti na dodatok č. 2/2011 bolo jeho štátnozamestnanecké miesto zrušené a iné vhodné miesto, ktoré mu sluţobný úrad ponúkol, ţalobca neakceptoval. Tento štátnozamestnanecký pomer sa skončil uplynutím výpovednej doby k
zákona č. 400/2009 Z.z.. Pokiaľ ţalobca v návrhu na začatie konania z
5 cit. zákona (v znení platnom v rozhodnom čase – pozn. dovolacieho súdu). Súd prvého stupňa zdôraznil, ţe ţalobca zotrval na označení ţalovanej ako Slovenská republika – P. i na výslovnú otázku súdu v priebehu pojednávania (č.l. 92). Súd nemohol ţalobcu ako účastníka konania poučovať o otázke vecnej legitimácie v spore, nakoľko táto otázka vyplýva z hmotného práva a v zmysle § 5 ods. 1 O.s.p. súdy poskytujú pri plnení svojich úloh účastníkom v občianskom súdnom konaní poučenia len o ich procesných právach a povinnostiach, za predpokladu, ţe účastník konania nie je zastúpený advokátom, pričom v danom prípade ţalobca je advokátom zastúpený. Uviedol, ţe ustanovenie § 5 O.s.p. je reflexiou ústavnoprávneho princípu práva na spravodlivý proces, najmä so zreteľom na tzv. rovnosť zbraní. Poučovacia povinnosť súdu sa teda dotýka len oblasti procesného práva, a preto poučovanie o hmotnom práve nemôţe byť, a ani nie je súčasťou obligatórnej a ani fakultatívnej poučovacej povinnosti súdu. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil § 142 ods. 1 O.s.p. 3 4 Cdo 206/2014 Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo 17. septembra 2013 sp. zn. 8 CoPr 1/2013 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom a potrebnom rozsahu na zistenie skutočností rozhodujúcich pre posúdenie dôvodnosti ţaloby ţalobcu, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 132 O.s.p. a vec posúdil správne po právnej stránke, keď na danú vec aplikoval príslušné ustanovenia zákona č. 400/2009 Z.z. a zákona č. 543/2007 Z.z., tieto ustanovenia aj správne vyloţil a správne dospel k záveru, ţe označený ţalovaný nie je pasívne vecne legitimovaný v konaní o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou. Zhodne so súdom prvého stupňa uviedol, ţe ţalobca ako štátny zamestnanec vykonával štátnu sluţbu v sluţobnom úrade, ktorým bola P., ktorá je v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 543/2007 Z.z. rozpočtovou organizáciou zapojenou finančnými vzťahmi na rozpočet ministerstva. Zo štatútu P. vyplýva, ţe je právnická osoba, v právnych vzťahoch vystupuje vo svojom mene a zabezpečuje plnenie úloh, ktoré jej ako sluţobnému úradu vyplývajú zo štátnozamestnaneckých vzťahov a z pracovno-právnych vzťahov. Odvolací súd sa preto stotoţnil s názorom súdu prvého stupňa, ţe označená ţalovaná Slovenská republika, v mene ktorej koná P., nie je nositeľom tvrdenej povinnosti a nie je v konaní pasívne vecne legitimovaná. Odvolací súd posúdil ako nedôvodné námietky ţalobcu, ţe štátna sluţba vykonávaná v štátnozamestnaneckom pomere sa vykonáva len k štátu, taktieţ námietky ţalobcu týkajúce sa zamietnutia ţaloby pre nedostatok vecnej legitimácie a skonštatoval, ţe obsah odvolania ţalobcu nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti, alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvého stupňa zaloţil svoje rozhodnutie. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol
1 a § 142 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca, navrhol zrušiť oba rozsudky súdov niţších stupňov a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal právne závery súdov oboch stupňov vo vzťahu k ustanoveniam § 1 ods. 1, 3, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1, § 25 ods. 1 písm. a/, § 27 ods. 1, § 121, § 122 zákona č. 400/2009 Z.z., § 22, § 23 Občianskeho zákonníka, § 19 a § 20 O.s.p., pretoţe súdy neuviedli, z ktorého konkrétneho ustanovenia platného zákona o štátnej sluţbe vychádzali pri jeho aplikácii, keď dospeli k záveru, ţe štát, teda Slovenská republika, ktorá má v občianskoprávnych vzťahoch 4 4 Cdo 206/2014 status právnickej osoby v zmysle § 21 Občianskeho zákonníka, nie je ako subjekt a zákonom výslovne určený účastník štátnozamestnaneckého pomeru (zastúpený na základe zákona sluţobným úradom) subjektom, ktorý je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, ktorej sa ţalobca domáha v tomto konaní a ktorá vyplýva v zmysle § 1 ods. 3 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej sluţbe zo štátnozamestnaneckého pomeru ţalobcu k štátu. Taktieţ odvolací súd neuviedol, v zmysle ktorého ustanovenia a ktorého platného zákona dospel k záveru, ţe na základe uzavretia jednej sluţobnej zmluvy ţalobca vykonával štátnu sluţbu v štátnozamestnaneckom pomere k štátu a súčasne ako štátny zamestnanec aj v súdom ani zákonom o štátnej sluţbe nešpecifikovanom „vzťahu medzi ním a sluţobným úradom“, a teda na základe ktorých ustanovení platných právnych predpisov je sluţobný úrad nositeľom práv a povinností zo štátnozamestnaneckého pomeru ţalobcu k štátu a má procesnú spôsobilosť v konaní. Ţalobca nepopiera, ţe P. ako subjekt verejnej správy, má právnu subjektivitu v zmysle zákona č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách a koná vo vlastnom mene v rozsahu právomocí stanovených osobitným predpisom - § 7 zákona č. 543/2007 Z. z., avšak poukazuje na skutočnosť, ţe zákon o štátnej sluţbe je osobitnou (špeciálnou) právnou úpravou a pouţitie iných právnych predpisov vo vzťahu k štátnozamestnaneckému pomeru prichádza do úvahy iba v právnych vzťahoch, o ktorých to výslovne ustanovuje zákon o štátnej sluţbe (§§ 121,122). Namietol ďalej, ţe súdy nekonali vo veci samej a nezisťovali skutkový stav veci, keď návrh ţalobcu prvostupňový súd zamietol iba na základe nedostatku pasívnej legitimácie ţalovaného, označeného ţalobcom, čím poprel spôsobilosť štátu ako zákonného účastníka sluţobnej zmluvy, ktorá zakladá štátnozamestnanecký pomer fyzickej osoby k štátu, byť účastníkom konania. Má za to, ţe postupom súdu, teda zamietnutím návrhu pre nedostatok pasívnej legitimácie ţalovanej označenej ţalobcom, v rozpore so znením platných právnych predpisov predovšetkým § 19 a § 20 O.s.p., § 21 Občianskeho zákonníka a so znením ustanovení zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej sluţbe, sa postupom súdu odňala ţalobcovi moţnosť konať pred súdom vo veci samej, a teda konanie má vadu uvedenú v § 237 písm. f/ O.s.p. Ţalovaná vo svojom vyjadrení k dovolaniu ţalobcu uviedla, ţe sa plne stotoţňuje s názorom vysloveným prvostupňovým súdom, ţe návrh na začatie konania nebol podaný voči subjektu, ktorý je pasívne vecne legitimovaný v prejednávanej veci. Poukázala na ustanovenie § 125 zákona č. 400/2009 Z.z., z ktorého vyplýva, kto je vecne legitimovaný v prípade sporu o nároky zo štátnozamestnaneckých vzťahov. Uviedla ďalej, ţe sluţobným úradom, v ktorom ţalobca vykonával štátnu sluţbu je P., ktorej postavenie sluţobného úradu 5 4 Cdo 206/2014 vyplýva z ustanovenia § 6 zákona č. 543/2007 Z.z., z článku 4 ods. 2 jej Štatútu a z ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č. 400/2009 Z.z. Zdôraznila, ţe
čl. 1 ods. 4 Štatútu, je P. právnická osoba, ktorá v právnych vzťahoch vystupuje vo vlastnom mene a má plnú právnu subjektivitu. Štátnozamestnanecký pomer bol zaloţený a existoval medzi ţalobcom a P. ako sluţobným úradom. Dovolanie ţalobcu preto povaţuje za nedôvodné a navrhuje ho v plnom rozsahu zamietnuť (zrejme odmietnuť). Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p. v znení do 31. decembra 2014). Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemoţno napadnúť kaţdé rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho prípustnosti. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, len v prípadoch, v ktorých ho pripúšťa zákon (por. § 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.
1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4. V danom prípade dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4 O.s.p. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ 6 4 Cdo 206/2014 nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcu nie je
1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné. Vzhľadom na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku
O.s.p., ale sa zaoberal predovšetkým otázkou, či dovolanie nie je prípustné
Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p., t.j., ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát). Ţalobca existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdil a vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. Ţalobca namietal, ţe konanie je postihnuté procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., spočívajúcou v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku.
ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. Odňatím moţnosti konať pred súdom v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie procesne vadný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných práv účastníka konania (napr. práva zúčastniť sa na pojednávaní, vyjadrovať sa k veci, navrhovať dôkazy, 7 4 Cdo 206/2014 podať opravný prostriedok alebo vyjadrenie, v stanovenej lehote urobiť procesný úkon a pod.). Pokiaľ dovolateľ namietal v dovolaní nepreskúmateľnosť rozhodnutia oboch súdov spočívajúcu najmä v tom, ţe nezdôvodnili, prečo nepovaţovali ţalobcom označenú ţalovanú za vecne legitimovanú v predmetnom spore, táto jeho námietka neobstojí. V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej „dohovor“), kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd sa stotoţnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces
cit. čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.
2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami, a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia 8 4 Cdo 206/2014 v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka) a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť
povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvého stupňa sa v princípe môţe obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom 9 4 Cdo 206/2014 prvého stupňa (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťaţnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII). Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa ako aj odvolací súd postačujúco odôvodnili svoje rozhodnutia. Odvolací súd v prejednávanej veci rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil, pričom sa v celom rozsahu stotoţnil aj s jeho odôvodnením; preto pri skúmaní otázky, či odvolací súd dostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, bolo nevyhnutné vychádzať z dôvodov uvedených v rozsudku súdu prvého stupňa, na ktoré odvolací súd v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. poukázal. Súd prvého stupňa ţalobu zamietol na tom základe, ţe subjektom vecne pasívne legitimovaným v konaní o určenie neplatnosti výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru
zákona č. 400/2009 Z.z. je v danom prípade sluţobný úrad - P., ktorá je nositeľom práv a povinností a plní úlohy aj pri koordinovaní činnosti vo veciach štátnozamestnaneckých vzťahov
5 uvedeného zákona v znení platnom v rozhodnom čase. V odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne rozobral jednotlivé ustanovenia tak zákona č. 400/2009 Z.z. ako aj zákona č. 543/2007 Z.z., z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal, vysvetlil na základe čoho dospel k danému právnemu názoru, pričom odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţnil s názorom a dôvodmi súdu prvého stupňa uvedenými v jeho rozhodnutí a konštatoval, ţe ţalobcom označená ţalovaná Slovenská republika, v mene ktorej koná P., nie je nositeľom tvrdenej povinnosti, a nie je v konaní pasívne vecne legitimovaná. Tým dal odpoveď na odvolaciu námietku ţalobcu, ţe pasívne legitimovanou vo veci neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru nie je Slovenská republika, ale sluţobný úrad.
dovolacieho súdu teda niţšie súdy postačujúco odôvodnili svoje rozhodnutia; ich zdôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 O.s.p.), je v ňom totiţ dostatočne vysvetlené, z ktorých dôkazov pri rozhodovaní vychádzali aj ako vec – zistený skutkový stav – právne posúdili. Odvolací súd, ktorý sa stotoţnil so závermi súdu prvého stupňa, v odôvodnení svojho rozhodnutia sa v súlade so zákonnou moţnosťou obmedzil na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, pričom sa zároveň vyporiadal so všetkými námietkami ţalobcu uvádzanými v dôvodoch odvolania. Pri posudzovaní, či rozhodnutia niţších súdov parametre zákona na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2, § 211 ods. 2, § 219 ods. 2 O.s.p.) splnili, dovolací súd sa uţ samotnou správnosťou prijatých právnych záverov niţších súdov nezaoberal. Za odňatie moţnosti konať pred súdom v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať 10 4 Cdo 206/2014 to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
predstáv, či poţiadaviek ţalobcu, ktorý je nespokojný s právnymi závermi niţších súdov. Tým ale nemohlo dôjsť k porušeniu práva ţalobcu na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý proces totiţ – ako uţ bolo spomenuté – nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho poţiadavkami (I. ÚS 50/04). Vychádzajúc z vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, ţe konanie nie je postihnuté namietanou vadou
f/ O.s.p. Posudzujúc dovolanie ţalobcu aj
jeho obsahu (§ 41 ods. 2 O.s.p.), dovolateľ v dovolaní vyslovil aj nespokojnosť s právnym posúdením veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením veci, v rámci ktorého súd na zistený skutkový stav aplikuje hmotnoprávny alebo procesný predpis, sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. Nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo (prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov ale nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. Keďţe dovolanie ţalobcu nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Zo všetkých uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru o procesnej neprípustnosti dovolania ţalobcu. Jeho mimoriadny opravný prostriedok preto odmietol
5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúci proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. 11 4 Cdo 206/2014 V dovolacom konaní procesne úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nepodala návrh na uloţenie povinnosti nahradiť jej trovy dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.). Nad rámec dovolacieho prieskumu, avšak vzhľadom na opakovanú námietku ţalobcu, ţe súdy nekonali vo veci samej, dovolací súd povaţuje na tomto mieste za potrebné uviesť, ţe vecná legitimácia vyjadruje postavenie účastníka konania v hmotnoprávnom vzťahu (niekedy aj v procesnoprávnom vzťahu), ktoré v konečnom dôsledku vedie k úspechu alebo neúspechu v konaní. Účastník konania, ktorý je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (záväzku), má pasívnu legitimáciu. Vecná legitimácia sa na začiatku konania tvrdí. Súd ţalobe vyhovie len vtedy, ak ţalobca ţaluje osobu, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti. Ak sa to v konaní nedokáţe, súd ţalobu zamietne so záverom o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie ţalovaného bez ohľadu na prípadné zistenie, ţe nositeľom pasívnej vecnej legitimácie je iný subjekt, ktorého ale ţalobca za ţalovaného neoznačil. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 24. júna 2015 JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.