názoru súdu prvého stupňa, geometrický plán vypracovaný Ing. B.
1 písm. h/ O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom súd vykoná reálne rozdelenie nehnuteľností. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie ţalovaní, ktorí navrhli napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzovali z § 237 písm. f/ O.s.p. a dôvodnosť z § 241 ods. písm. b/, c/ O.s.p. V odôvodnení svojho dovolania podrobne zopakovali skutkový stav veci a dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa.
názoru dovolateľov odňatie moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) spočívalo v nedostatočnom odôvodnení napadnutého uznesenia, nemajúceho náleţitosti ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., keď odvolací súd neuviedol, na základe čoho dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, akými úvahami dospel k tomu, ţe k reálnej deľbe predmetných nehnuteľností v roku 1923 nedošlo, nevysvetlil, prečo aplikoval na rozhodnutie právny predpis ktorý v doterajšom rozhodovaní nebol pouţitý a ku ktorému sa ţalobcovia nemali moţnosť vyjadriť a nevyjadril 3 4 Cdo 203/2014 sa k aplikovaniu rozhodnutia č. 911/1932 NS ČSR, nevysvetlil prečo nepovaţuje za relevantnú skutočnosť, ţe právni predchodcovia sa dohodli na rozdelení nehnuteľností a nezdôvodnil, prečo povaţuje za potrebné v ďalšom konaní zopakovať a doplniť uţ vykonané dokazovanie, v dôsledku čoho je jeho zaujatý právny názor predčasný, čo všetko spolu spôsobuje nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia. Dovolatelia namietali, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je zaloţené na inom právnom základe neţ rozhodnutie súdu prvého stupňa, pričom odvolací súd sa ţiadnym spôsobom nevysporiadal s tým, a neuviedol dôvod, pre ktorý
jeho názoru ide v danom prípade zo strany súdu prvého stupňa o nesprávne právne posúdenie veci.
názoru dovolateľov práve odvolací súd bol tým, ktorý vec nesprávne právne posúdil. Prijatie právneho záveru bez uvedenia skutočností, ktoré povaţoval odvolací súd za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení doterajších vykonaných dôkazov riadil, je odňatím práva na spravodlivý proces. Postupom odvolacieho súdu, tým ţe súd v odvolacom konaní pouţil ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní vo veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, a to bez splnenia si svojej predchádzajúcej povinnosti vyzvať ţalovaných na vyjadrenie sa k takémuto postupu, zaťaţil konanie vadou v zmysle ust. § 237 písm. f/ O.s.p. Okrem uvedených nedostatkov, došlo postupom odvolacieho súdu aj k nesprávnemu právnemu záveru vo veci bez akéhokoľvek zdôvodnenia. Ţalobkyňa navrhla dovolanie ţalovaných ako nedôvodné zamietnuť. Uviedla, ţe dovolanie ţalovaných je účelové v snahe oddialiť rozhodnutie vo veci samej, pretoţe ţalovaní podali na Okresnom súde Bratislava IV návrh na určenie vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam, ktorý je vedený pod sp. zn. 22 C 206/
2 O.s.p. dovolanie je prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. V prejednávanej veci je dovolaním napadnuté zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu, teda uznesenie nevykazujúce znaky ani jedného z vyššie uvedených uznesení, proti ktorým je dovolanie prípustné
1 a 2 O.s.p; prípustnosť podaného dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. Proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo zrušené rozhodnutie súdu prvého stupňa, nie je prípustné dovolanie z iných dôvodov, neţ sú uvedené v § 237 O.s.p. (por. R 34/1995). Dovolanie ţalovaných by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané napadnuté uznesenie, došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania
O.s.p., ale sa zaoberal tieţ otázkou, či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne 5 4 Cdo 203/2014 obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky vád taxatívne v ňom vymenovaných; iné procesné vady konania alebo nesprávnosti rozhodovania, i keby k nim v konaní došlo, nezakladajú prípustnosť dovolania
tohto ustanovenia. Treba zdôrazniť, ţe pri posudzovaní existencie procesnej vady uvedenej v § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania, nie je významný subjektívny názor účastníka, ale len zistenie, ţe v konaní došlo k takejto vade. Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania ţalovaných preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu odvolacieho súdu sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či ţalovaným bola odňatá moţnosť pred súdom konať. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania. Dovolatelia odňatie moţnosti konať pred súdom spájajú s nedostatočným odôvodnením napadnutého uznesenia odvolacieho súdu nemajúceho náleţitosti ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. a z toho dôvodu jeho nepreskúmateľnosťou.
2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie primerane ustanovenia a rozsudku. 6 4 Cdo 203/2014
2 O.s.p. ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami, a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka) a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), por. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť
povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
čl. 46 ods. 1 ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, 7 4 Cdo 203/2014 ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Ako uţ bolo vyššie uvedené, aj odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať náleţitosti uvedené v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 211 ods. 2 O.s.p.). Musí preto obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku. Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tieţ s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Účelom odôvodnenia rozsudku (aj odvolacieho súdu) je predovšetkým preukázať správnosť rozsudku (výroku) a odôvodnenie musí byť zároveň dostatočným prostriedkom kontroly správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu v konaní o dovolaní. Porušením práva účastníka na riadne odôvodnenie rozhodnutia na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma moţnosť náleţite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci vyuţitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania
f/ O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ vo viacerých svojich rozhodnutiach zaujal stanovisko, ţe aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia treba povaţovať za vadu, ktorá zakladá prípustnosť a zároveň aj dôvodnosť dovolania
f/ O.s.p. (por. rozsudky sp. zn. 2 Cdo 132/2011, 4 Cdo 163/2011, 5 Cdo 110/2012, 6 Cdo 37/2012, 7 Cdo 31/2011 a pod.). Dovolací súd preskúmaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu dospel k záveru, ţe konanie pred odvolacím súdom a jeho rozhodnutie v posudzovanej veci je postihnuté namietanou vadou
f/ O.s.p. 8 4 Cdo 203/2014 Je nesporné, ţe zrušujúce rozhodnutie sa v danom prípade opiera o ustanovenie § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. Takto označené ustanovenie uvádza dôvody, pre ktoré sa musí zrušiť rozhodnutie súdu prvého stupňa a vec sa vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Predpokladom jeho naplnenia sú nedostatky konania pred súdom prvého stupňa, pokiaľ ide o právne posúdenie veci a v tejto súvislosti i nedostatočné zistenie skutkového stavu veci. Právna teória a súdna prax sa zhodli na tom, ţe nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V preskúmavanej veci bola predmetom konania ţaloba o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam.
ţalobkyne, predmetné nehnuteľnosti sú v podielovom spoluvlastníctve účastníkov konania, pričom svoje tvrdenie opiera o výpis z LV č. X.. Ţalovaní v konaní tvrdia, ţe k zrušeniu podielového spoluvlastníctva došlo ešte v roku 1923 na základe kúpnej zmluvy, ktorou boli predmetné nehnuteľnosti reálne rozdelené a od toho času aj ich právnymi predchodcami uţívané. Hoci ustálenie toho, či v roku 1923 došlo k reálnej deľbe predmetných nehnuteľností a k zrušeniu podielového spoluvlastníctva je rozhodujúce pre náleţité a správne posúdenie predmetnej veci, súdy niţších stupňov túto otázku jednoznačne nevyriešili. Kým súd prvého stupňa s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a rozhodnutie Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 5 C 325/1994 (inak bez právneho významu pre danú vec aj pre jeho nekvalifikovanosť – pozn. dovolacieho súdu) na základe vyriešenia si „predbeţnej otázky“ dospel k záveru, ţe k zrušeniu a vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva došlo v roku 1923, odvolací súd bez akéhokoľvek doplnenia, či dokazovania, najmä však bez akéhokoľvek odôvodnenia vo svojom rozhodnutí vyslovil, ţe účastníci sú podielovými spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľností a na tom nič nemení ani dohoda ich právnych predchodcov z roku 1923 o rozdelení ich uţívania, pričom vec je potrebné posudzovať
ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V nadväznosti na označenú právnu normu však uţ odvolací súd neuvádza, ktoré skutočnosti v doterajšom priebehu konania neboli súdom prvého stupňa zistené i keď pre správne právne posúdenie veci sú potrebné. 9 4 Cdo 203/2014 Pre zrušenie veci odvolacím súdom v zmysle § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. v danom prípade nie je postačujúce len uvedenie, ţe súd prvého stupňa tým, ţe ţalobu zamietol, vec nesprávne právne posúdil. Vyţaduje sa aj konkrétne vysvetlenie toho, v čom nie sú doterajšie skutkové zistenia súdu prvého stupňa pre aplikáciu rozhodnej normy postačujúce a aké skutočnosti bude potrebné v ďalšom konaní zisťovať, pretoţe z doterajšieho dokazovania nevyplývajú. Takýto postup nutne predpokladá vykonanie ďalších (doposiaľ súdom prvého stupňa nevykonaných) dôkazných prostriedkov. Len to môţe legitimizovať zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci na jej opakované prerokovanie súdu prvého stupňa. Zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu vo svojich dôvodoch na takto vymedzenú skutkovú stránku ţiadne vysvetlenie neposkytuje. Všeobecné formulácie, ktorými odvolací súd usmerňuje ďalší postup súdu prvého stupňa po zrušení a vrátení veci na nové prejednanie (o potrebe rozhodnúť o zmene petitu, ku ktorej však z dôvodu úmrtia ţalobcu 1/ došlo aţ v priebehu odvolacieho konania, doplnenie dokazovania výsluchmi účastníkov, ktoré je moţné vykonať aj odvolacím súdom, vykonaním dokazovania znaleckým posudkom na reálne rozdelenie nehnuteľností, ktoré súd prvého stupňa uţ vykonal), nie sú v naznačenom smere postačujúce. Je nutné zdôrazniť, ţe pokiaľ zistený skutkový stav veci z doposiaľ vykonaných dôkazov dovoľuje odvolaciemu súdu vec posúdiť
relevantnej právnej normy, je to dôvod buď pre potvrdenie (§ 219 O.s.p) alebo zmenu (§ 220 O.s.p.) rozhodnutia súdu prvého stupňa za splnenia ďalších procesných predpokladov (najmä § 213 ods. 2, 3 O.s.p.). Súčasná právna úprava preferuje plynulosť konania a zabezpečuje právo jeho účastníkov na efektívny procesný postup súdu v tom, ţe zrušenie rozhodnutia prichádza do úvahy, len (aţ) vtedy, ak nie sú splnené podmienky pre jeho zmenu alebo jeho potvrdenie (§ 220 O.s.p. v spojení s § 221 O.s.p.). Tieto závery, však musia byť z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu zrejmé a preskúmateľné. Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, ţe v predmetnej veci v dôsledku nedostatku odôvodnenia zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu, čo je výsledkom procesného pochybenia odvolacieho súdu (§ 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.), ţalovaným bola postupom odvolacieho súdu odňatá moţnosť konať pred súdom
f/ O.s.p. Za odňatie moţnosti konať pred súdom moţno totiţ povaţovať kaţdý nesprávny postup súdu, ktorý v opravnom konaní bráni moţnosti vecného preskúmania veci a v ňom dosiahnuť meritórne rozhodnutie. 10 4 Cdo 203/2014 Vzhľadom na výskyt procesnej vady konania uvedenej v § 237 O.s.p., ktorá zakladá prípustnosť dovolania a zároveň aj jeho opodstatnenosť, dovolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1, ods. 2 O.s.p.). V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 24. júna 2015 JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.