1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. 6103/2012-1.10 (36/2012 – rozkl.) z
1 písm. a/ a písm. f/ zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny v znení 2 6Sţo/32/2014 neskorších predpisov (ďalej len „zák.č. 543/2002 Z.z.“ alebo „zákon o ochrane prírody a krajiny“), a to usmrtiť – odstreliť - jedného jedinca medveďa hnedého v poľovnom revíri Siná, drţať ho a prepravovať, pričom z podmienok rozhodnutia vyplýva, ţe odstrel moţno zrealizovať od 1. júna 2012 do 30. novembra 2012 posliedkou na území s 2. stupňom ochrany a postrieţkou na lokalite Piesky, k.ú. L.L. O trovách konania rozhodol prvostupňový súd
1 O.s.p. tak, ţe v konaní neúspešnému ţalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Prvostupňový súd z predloţeného administratívneho spisového materiálu ţalovaného zistil, ţe 31. 01 2012 bola ţalovanému doručená ţiadosť Slovenského poľovníckeho zväzu, Poľovníckeho zdruţenia Siná so sídlom v L., Svätý Kríţ č. 161, o udelenie výnimky z § 35 ods. 1 zák. č. 543/2002 Z.z. za účelom odstrelu jedného jedinca medveďa hnedého v poľovnom revíri Siná v roku 2012 z dôvodu početných stretov medveďa hnedého s ľuďmi pohybujúcimi sa v danej lokalite a z dôvodu spôsobovania škôd medveďom.
názoru krajského súdu, ţalovaný správny orgán neporušil ustanovenia zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok) a postupoval v súlade s § 33 ods. 2 správneho poriadku, keď dal ţalobcovi moţnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia i k spôsobu jeho zistenia (ešte pred rozhodnutím vo veci), pričom mu poskytol primeranú sedemdňovú lehotu na vyjadrenie sa s tým, ţe spisový materiál bude sprístupnený k nahliadnutiu u ţalovaného v určenom čase. Krajský súd mal za to, ţe pokiaľ sa ţalobca odvolával na ustanovenie § 23 správneho poriadku, treba zdôrazniť, ţe toto ustanovenie je konštruované v súvislosti s nahliadaním do spisov a odsek 1 tohto ustanovenia jednoznačne predpokladá, aby účastník konania vyuţil aktívne svoje právo nahliadnuť do spisu. Pri vyuţití tohto svojho práva nahliadnuť do spisu má právo robiť si zo spisov výpisy, odpisy a dostať kópie spisov s výnimkou zápisníc o hlasovaní. Ţalobcovi bola poskytnutá moţnosť nahliadnuť do spisu, on však túto moţnosť napriek tomu, ţe bol zastúpený advokátom nevyuţil, poţiadal o zaslanie kópie podkladov, ktoré bliţšie nešpecifikoval a poţiadal o predĺţenie lehoty 7 dní na vyjadrenie k podkladom. Krajský súd uviedol, ţe správny poriadok nepozná inštitút ţiadosti účastníka konania o predĺţenie lehoty, umoţňuje len, aby účastník poţiadal o odpustenie zmeškanej lehoty (§ 28 správneho poriadku). Znamená to teda, ţe ţalobca nemal právny nárok na predĺţenie lehoty na vyjadrenie sa a bol povinný vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia v jemu poskytnutej primeranej sedemdňovej lehote (§ 27 ods. 1 správneho poriadku), čo neurobil a ani nepoţiadal o odpustenie zmeškanej lehoty. Krajský súd 3 6Sţo/32/2014 sa stotoţnil s právnym názorom ţalovaného, ţe nie je povinnosťou správneho orgánu zasielať
2 správneho poriadku spolu s výzvou na vyjadrenie sa k podkladom automaticky aj samotné podklady. Je teda na účastníkoch konania, aby vyuţili svoje právo nahliadnuť do spisu a oboznámili sa s podkladmi, prípadne poţiadali pri nahliadnutí do spisu o kópiu tohto spisu. Krajský súd ďalej poukázal na to, ţe aj keby správny orgán – ţalovaný dôsledne nerešpektoval § 33 ods. 2 správneho poriadku (čo sa však
súdu nestalo) nešlo by v tomto prípade o dôvod spôsobujúci nezákonnosť napadnutého rozhodnutia a to z dôvodu, ţe napadnuté rozhodnutie bolo
názoru krajského súdu vecne správne. Ţalovaný správny orgán vykonal dostatočné dokazovanie na udelenie výnimky
3 písm. c/ zákona o ochrane prírody a krajiny. Vychádzal zo stanoviska Štátnej ochrany prírody SR a stanoviska Správy NAPANT. Krajský súd sa nestotoţnil ani s druhým dôvodom ţaloby o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia. Mal za to, ţe obidve rozhodnutia ţalovaného, tak prvostupňové ako aj odvolacie sú riadne odôvodnené v zmysle poţiadaviek
2 a 3 správneho poriadku, pričom ţalovaný vykonal riadne dokazovanie. Po preskúmaní veci prvostupňový súd dospel k záveru, ţe napadnuté rozhodnutie i postup ţalovaného boli z hľadiska ţalobných dôvodov v medziach zákona. Nakoľko námietky ţalobcu neodôvodňovali zrušenie tohto rozhodnutia, súd postupoval
1 OSP a ţalobu zamietol. II. Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie ţalobca, v ktorom uviedol, ţe ho povaţuje za nesprávny, pretoţe krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ OSP), rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP) a účastníkovi sa odňala moţnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ OSP). Ţalobca ďalej v odvolaní uviedol, ţe vyčítal konaniu pred prvostupňovým správnym orgánom, aj postupu a rozhodnutiu ţalovaného, ţe v ich konaní sa vyskytla taká vada, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Túto vadu ţalobca identifikoval tak, ţe mu správnymi orgánmi oboch stupňov bola upretá moţnosť vyjadriť sa k podkladom 4 6Sţo/32/2014 rozhodnutia, k spôsobu ich zistenia a navrhnúť ich doplnenie. Odňatie moţnosti ţalobcovi vyuţívať svoje právo účastníka konania spočívalo v tom, ţe ho správny orgán prvého stupňa neoboznámil s podkladmi rozhodnutia, napriek jeho výslovnej ţiadosti mu neposkytol kópiu spisu a toto pochybenie nenapravil ani ţalovaný v konaní o rozklade. Namietal, ţe správny poriadok nepozná „hromadné oboznámenie s podkladmi rozhodnutia vo viacerých konaniach“ tak, ako to urobil prvostupňový správny orgán. Ţalobca nesúhlasil so záverom súdu, ţe v konaní svojou pasivitou sa sám pripravil o moţnosť uplatňovať svoje práva účastníka konania, keďţe je v rozpore s viacerými ustanoveniami správneho poriadku, na ktoré v ţalobe poukazoval (základné pravidlá správneho konania, uvedené v ust. § 3 správneho poriadku, medzi ktorými ma zásadný význam povinnosť správnych orgánov postupovať v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania a dať im vţdy príleţitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia a uplatniť svoje návrhy). Ţalobca bol presvedčený o tom, ţe súd prvého stupňa svojim rozhodnutím odobril postup správnych orgánov, ktorý bol v príkrom rozpore s touto zásadou a naopak, vedený tak, aby účastník konania, ţalobca mal podstatne sťaţený výkon svojich práv, ktoré mu správny poriadok priznáva, predovšetkým práva vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia spôsobu ich zistenia a navrhnúť ich doplnenie. V tejto súvislosti poukázal na právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozsudku sp. zn. 1Sţp/3/2013 zo dňa 24.09.2013, kde konštatoval, ţe „jednou z možných foriem oboznámenia sa s podkladmi rozhodnutia (nie však v potrebnom rozsahu a v časovom okamihu pred rozhodnutím) je nahliadnutie do administratívneho spisu. V súvislosti s uvedeným procesným úkonom Najvyšší súd (rozsudok sp. zn. 4Sžo/11/2011 z 23. 03. 2011) judikoval nasledujúci právny názor: „ Cieľom tejto úpravy je posilniť právo účastníka konania na informácie týkajúce sa priebehu výsledkov konania. Zmyslom využitia tohto procesného práva v priebehu správneho konania je predovšetkým prispieť k získaniu prehľadu o všetkých doterajších úkonoch správneho orgánu tak, aby na základe poznatkov a
vlastnej úvahy mohol účastník konania využívať ďalšie procesné práva, predovšetkým právo navrhovať dôkazy a doplnenie podkladov. Takéto zákonné právo môže účastník konania využívať v ktoromkoľvek štádiu konania. Uplatňovať ho možno vždy voči konajúcemu orgánu u ktorého sa spis nachádza. V zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení je správny orgán povinný umožniť realizovať procesné právo účastníka len čo o to požiada.“ Ţalobca poukázal na to, ţe názor súdu prvého stupňa o tom, ţe v konaní nepostupoval aktívne a nevyuţil právo byť oboznámený s podkladmi rozhodnutia nezodpovedá obsahu 5 6Sţo/32/2014 správneho spisu. Ţalobca naopak poţiadal doručenie podkladov rozhodnutia v súlade s ust. § 23 ods. 4 správneho poriadku. Pokiaľ ţalobca nebol správnym orgánom prvého stupňa oboznámený s tým, aké podklady rozhodnutia obstaral, je absurdné pričítať na ťarchu ţalobcovi, ţe ich vo svojej ţiadosti o ich zaslanie neidentifikoval. Ani námietka o tom, ţe správny poriadok nepozná inštitút „ţiadosti účastníka konania o predĺţenie lehoty“
ţalobcu neobstojí. Je nepochybné, ţe s ust. § 19 ods. 2 správneho poriadku vyplýva povinnosť správnych orgánov posudzovať podania účastníkov konania
ich obsahu. Správny poriadok stanovuje pre podanie obligatórne náleţitosti, pričom z podania musí byť
tohto zákonného ustanovenia zrejmé, kto podanie podáva, akej veci sa týka a čo sa navrhuje. Podanie ţalobcu, ktorým sa domáhal poskytnutia podkladov rozhodnutia spĺňalo tieto náleţitosti, keďţe z neho bolo zrejmé, ţe ho robí ţalobca, akej veci sa týkalo a bolo nad akúkoľvek pochybnosť zrozumiteľné, ţe ţalobca namietal postup správneho orgánu, ktorý mu dal formálnu moţnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia bez toho, aby ho oboznámil s tým, o aké podklady ide a čo je ich obsahom. Z uvedeného podania ţalobcu bolo nepochybne zrejmé, ţe ţalobca ţiadal, aby správny orgán lehotu na vykonanie úkonu (vyjadrenie ţalobcu k podkladom rozhodnutia) stanovil primerane, teda aby táto začala plynúť aţ po tom, čo ţalobcovi budú na základe jeho ţiadosti doručené podklady rozhodnutia vo forme ich fotokópií, o ktoré v súlade s ust. § 23 ods. 4 správneho poriadku ţiadal. Ak je totiţ oprávnením správneho orgánu určiť na vykonanie úkonu v konaní primeranú lehotu, z tohto ustanovenia vyplýva, ţe v právomoci správneho orgánu je stanoviť túto lehotu
svojej úvahy, teda ju aj predĺţiť. V praxi nespôsoboval doteraz výklad oprávnenia správneho orgánu predĺţiť ním stanovenú procesnú lehotu ţiadne problémy. Z uvedeného dôvodu povaţoval ţalobca názor súdu zaujatý v napadnutom rozhodnutí za teleologický. Inštitút odpustenia zmeškanej lehoty sa doteraz v právnej praxi jednoznačne vzťahoval k zmeškaniu zákonných lehôt, pri zmeškaní ktorých neexistuje iná moţnosť nápravy pochybenia. Inštitút odpustenia zmeškania lehoty nemoţno vzťahovať na situáciu, kedy účastník konania ţiada o poskytnutie inej, dlhšej lehoty alebo jej stanovenie iným spôsobom, ako to urobil správny orgán. V prípade, keď sa účastník konania domáhal predĺţenia, či stanovenia lehoty iným spôsobom, by bola poţiadavka na spojenie ţiadosti o odpustenie zmeškanej lehoty s úkonom, pre ktorý sa ţiada predĺţenie lehoty absurdná. Ţalobca namietal, ţe súd prvého stupňa nezaujal právny názor k jeho namietanému hromadnému oboznamovaniu sa s podkladmi vo viacerých konaniach súčasne. Ţalobca dal do pozornosti ust. čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré umoţňuje štátnym orgánom konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 6 6Sţo/32/2014
ţalobcu zo ţiadneho ustanovenie správneho poriadku nevyplýva oprávnenie správneho orgánu spojiť na spoločné konanie viaceré konania. V predmetnej veci však nedošlo ani k takémuto postupu, keďţe správny orgán, ako uţ bolo udelené v ţalobe, hromadným úkonom vykonal „oboznamovanie“ s podkladmi rozhodnutia v rôznych správnych konaniach. Keďţe ţalobca bol účastníkom viacerých správnych konaní, kde ţiadateľmi boli rôzne poľovnícke zdruţenia, ţalobca povaţoval za vylúčené, aby postup, zvolený prvostupňovým správnym orgánom bolo moţné povaţovať za zákonný. Nebolo totiţ oprávnením správneho orgánu „oboznamovať“ iných ţiadateľov s podkladmi rozhodnutia v konaniach, ktoré sa jednotlivých ţiadateľov netýkali. Ţalobca povaţoval rozhodnutie správnych orgánov za nesúladné s ust. § 47 ods. 3 správneho poriadku, keďţe v obidvoch napadnutých rozhodnutiach absentuje uvedenie toho, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami sa správny orgán riadil pri hodnotení dôkazov a ako pouţil správnu úvahu pri pouţití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval. Ţalobca v ţalobe zrozumiteľne a jasne namietal nepreskúmateľnosť správnych rozhodnutí orgánov oboch stupňov, keďţe prvostupňové rozhodnutie, obsahuje len všeobecné konštatovanie, bez vzťahu ku konkrétnej veci a ani z rozhodnutia ţalovaného nevyplýva, akýkoľvek vzťah zistených skutkových okolností veci v prípade udelenia konkrétnej výnimky k ustanoveniu § 35 ods. 1 zákona o ochrane prírody a krajiny v spojení s ustanovením § 40 ods. 1 ods. 3 cit. zákona. Pokiaľ súd prvého stupňa dospel k záveru, ţe „obidve rozhodnutia ţalovaného, tak prvostupňové, ako aj odvolacie, sú riadne odôvodnené v zmysle uvedeného“ nemoţno identifikovať, z čoho tento názor vyvodil, keďţe jeho rozhodnutie neobsahovalo ţiadne skutkové okolnosti, ani právne názory, ktoré by mohli vyústiť v takéto konštatovanie. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol ţalobca odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, ţe ţalobe v celom rozsahu vyhovie, napadnuté rozhodnutie ţalovaného aj prvostupňového správneho orgánu zruší, vec vráti ţalovanému na ďalšie konanie a ţalobcovi prizná náhradu trov konania. III. Ţalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu ţalobcu uviedol, ţe rozhodnutia č. 6103/2012-1.10 (36/2012-rozkl.) zo dňa 10.07.2012 a č. 4129/2012-2.2 zo dňa 12.04.2012 boli vydané na základe spoľahlivo a presne zisteného skutkového stavu veci, v súlade 7 6Sţo/32/2014 s platnými právnymi predpismi. Preto navrhol, aby odvolací súd odvolanie ako nedôvodné zamietol a rozsudok krajského súdu potvrdil. IV. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací
, § 246c a § 250ja OSP preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, a to bez nariadenia pojednávania
2 OSP a dospel k záveru, ţe konanie je potrebné zastaviť. Predmetom súdneho preskúmavacieho konania v danej veci bolo rozhodnutie ţalovaného sp. zn. 6103/2012-1.10 (36/2012 – rozkl.) z
1 písm. a/ a písm. f/ zákona o ochrane prírody a krajiny a to usmrtiť jedného jedinca medveďa hnedého v poľovnom revíri Siná, drţať ho a prepravovať, a to za v rozhodnutí stanovených podmienok, pričom odstrel bolo
rozhodnutia moţné zrealizovať od
1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
3 OSP rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môţu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.
9 písm. a) zákona o ochrane prírody a krajiny orgán ochrany prírody konanie
tohto zákona zastaví, ak dôvod na konanie odpadol.
3 písm. b) zákona o ochrane prírody a krajiny rozhodnutie vydané
tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktorý bolo vydané. 8 6Sţo/32/2014 Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na uvedené zákonné ustanovenia ako aj stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. Snj 72/2013 z 24. júna 2014,
ktorého neplatnosť povolenej výnimky o povolení na odstrel chráneného ţivočícha - medveďa hnedého, spôsobená uplynutím času, na ktorý bola výnimka povolená má za následok, ţe odpadol predmet konania, lebo výnimka, ktorá bola obsahom rozhodnutia uţ zanikla a neexistuje. Správny orgán, resp. súd preto môţe (ba dokonca musí) zastaviť konanie o výnimke, a to v ktoromkoľvek štádiu konania. V danej veci bol napadnutým rozhodnutím povolený odstrel medveďa hnedého tak, ţe odstrel moţno zrealizovať od
V. časti druhej hlavy OSP preto splnené neboli. Súd prvého stupňa rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, keď ţalobu na preskúmanie rozhodnutia, ktoré zo zákona stratilo platnosť zamietol. Odvolací súd preto
3 veta druhá OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. h) OSP a s § 246c ods. 1 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a konanie
1 OSP zastavil, pretoţe konaniu a rozhodnutiu vo veci bránila neodstrániteľná prekáţka konania, ktorou je nedostatok právomoci súdu na preskúmanie rozhodnutia, ktoré na základe zákona stratilo platnosť a účinnosť. Zo skutkových okolností danej veci je zrejmé, ţe prvostupňové rozhodnutie ţalovaného zo zákona stratilo platnosť, 9 6Sţo/32/2014 v dôsledku čoho napadnuté rozhodnutie ţalovaného zo zákona stratilo účinnosť, a teda v danom prípade nejde o rozhodnutie, ktoré zakladá, mení alebo zrušuje oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môţu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté (§ 244 ods.3 OSP) a súčasne napadnutým rozhodnutím ţalovaného ţalobca nemôţe byť ukrátený na svojich právach (§ 247 ods. 1 OSP). O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol
ustanovenia § 246c OSP v spojení s § 224 ods.1 a s § 146 ods. 1 písm. c) OSP. Vyslovil, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, pretoţe konanie bolo zastavené a u ţiadneho z účastníkov nezistil zákonný nárok na ich náhradu. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 29. apríla 2015 JUDr. Alena Adamcová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Mgr. Karin Fedorová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.