← Slovensko

§ 38 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z.z.

Najvyšší súd Slovenskej republiky 4Sžhpu/2/2014 R O Z S U D O K V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Zem

§ 8ods.

6 zákona č. 136/2001 Z.z. zakázané. Za uvedené porušenie uloţil úrad ţalobcovi pokutu vo výške 75 miliónov Sk. Rada Protimonopolného úradu Slovenskej republiky svojím rozhodnutím č. 2006/DZ/R2/144 z 22. decembra 2006 rozklad podaný ţalobcom Ţelezničná spoločnosť Cargo, a.s., zamietla a napadnuté rozhodnutie Protimonopolného úradu Slovenskej republiky, odbor zneuţívania dominantného postavenia potvrdila. Z odôvodnenia druhostupňového rozhodnutia vyplýva, ţe mal za preukázané, ţe podnikateľ LTE bol v marci 2004 pre ŢS Cargo, a.s., v pozícii novovstupujúceho konkurenta. Na trh poskytovania sluţieb ţelezničnej nákladnej dopravy sa snaţil vstúpiť dohodou s podnikateľom Holcim, a.s., o preprave cementu na trase Rohoţník – Devínska Nová Ves, štátna hranica, na ktorej bola do polovice marca realizovaná doprava dominantným podnikateľom ŢS Cargo, a.s., prostredníctvom zasielateľa A. Podnikateľ ŢS Cargo, a.s., reagoval na túto snahu LTE konaním, ktorým sa snaţil vytlačiť tohto konkurenta z trhu (resp. zamedziť jeho vstupu na vymedzený relevantný trh). Bezprostrednou reakciou na začatie vykonávania ţelezničnej nákladnej dopravy podnikateľom LTE na uvedenej trase, bolo zo strany ŢS Cargo, a.s., vypovedanie dohôd o cenách na rok 2004 so zasielateľmi. Vypovedanie predmetných dohôd znamenalo pre zasielateľov zvýšenie cien za prepravu nákladu do úrovne tarifných cien (cena bez zliav). Týmto konaním sa odberateľ sluţieb ţelezničnej nákladnej dopravy dostal pod časový a finančný tlak, nakoľko s účinnosťou od 01.05.2004 sa mali pre zasielateľov tarifné ceny 4 4Sţhpu/2/2014 aj uplatňovať, pričom Holcim, a.s., predpokladal (a zasielateľ A mu to aj oznámil), ţe predmetné zvýšenie bude premietnuté do cien, ktoré mal dohodnuté so zasielateľmi za zabezpečenie dopravy z/do Rohoţníka. Uvedené zvýšenie cien do úrovne tarifných cien znamenalo pre Holcim, a.s., zvýšenie jeho nákladov, ktoré bolo pre neho ekonomicky neprijateľné. Nakoľko pre Holcim, a.s., neexistovala v danom čase alternatíva zabezpečenia svojich prepravných sluţieb po ţeleznici cez iného dopravcu ako ŢS Cargo, a.s., jediným prijateľným riešením pre neho bolo dohodnúť sa so ŢS Cargo, a.s., na zabezpečení jeho prepravných potrieb v celom rozsahu (Rámcová zmluvy o spolupráci v ţelezničnej koľajovej preprave č. 342/2004 uzavretá medzi Holcim, a.s., a Ţelezničná spoločnosť, a.s. v platnosti do 31.12.2005), čím bol prinútený ukončiť spoluprácu na trase Rohoţník – Devínska Nová Ves s podnikateľom LTE. Podľa ţalovaného motívom uvedeného konania ŢS Cargo, a.s., t.j. vytlačenie konkurenta z trhu, je zrejmý a preukázaný skutočnosťami bliţšie popísanými v odôvodnení (načasovanie predmetných výpovedí, moţnosť uzavretia nových dohôd o cene na trasách mimo tratí z/do Rohoţníka, späťvzatie výpovedí dohôd o cene, napriek nezmenenému skutkovému stavu, pokiaľ ide o prepravený objem, uzavretie Rámcovej dohody s Holcim, a.s., ktorá zastrešovala jeho prepravné potreby po ţeleznici ako celok). ŢS Cargo, a.s. tak uvedeným konaním vyuţil skutočnosť, ţe pre podnikateľa Holcim, a.s., bol nevyhnutným obchodným partnerom na dopravu tovaru po ţeleznici a zmenou svojej cenovej politiky sa snaţil, pripútať si uvedenú spoločnosť ako zákazníka a zamedziť tomu, aby novovstupujúci konkurent LTE dostal moţnosť zabezpečiť časť jeho prepravných potrieb. Na základe uvedených skutočností sa Rada úradu stotoţnila so závermi prvostupňového orgánu ohľadne posúdenia konania podnikateľa ŢS Cargo, a.s., za zneuţívanie dominantného postavenia podľa čl.

§ 8ods.

2 zákona č. 136/2001 Z.z.. Vypovedaním dohôd o cene so zasielateľmi, ktorého dôsledkom bolo zvýšenie cien do úrovne tarifných (ktoré minimálne jeden so zasielateľov hodlal preniesť na Holcim, a.s.,) bol vytvorený na podnikateľa Holcim, a.s., podľa názoru Rady úradu, tlak na prijatie opatrení, ktoré by toto zvýšenie cien odvrátili. Jediným moţným opatrením v danej situácii bolo uzavretie zmluvy na celý objem prepravy s účastníkom konania, čo zároveň znamenalo, ţe konkurenčný dopravca LTE bol vytlačený z trhu 5 4Sţhpu/2/2014 ţelezničnej nákladnej prepravy veľkého objemu cementu na trati Rohoţník – Devínska Nová Ves, štátna hranica. V časti o uloţení pokuty Rada úradu konštatovala, ţe prvostupňový orgán pri stanovení pokuty správne vychádzal z relevantných ustanovení § 38 ods. 1 zákona v spojení s § 2 ods. 3 zákona č. 136/2001 Z.z., pričom vychádzal z obratu účastníka konania ŢS Cargo, a.s., ako právneho a ekonomického nástupcu Ţelezničná spoločnosť, a.s., za rok 2005, v súlade s dikciou § 38 ods. 4 zákona č. 136/2001 Z.z. (obrat za posledné uzavreté účtovné obdobie predchádzajúce vydaniu rozhodnutia) a tieţ správne stanovil a zváţil kritériá uvedené v § 38 ods.10 zákona č. 136/2001 Z.z., ktoré sú rozhodujúce pre stanovenie výšky pokuty za spáchané protiprávne konanie. II. Proti rozhodnutiu ţalovaného podal ţalobca ţalobu z 31.07.2007, ktorou sa domáhal preskúmania a následného zrušenia rozhodnutia Rady Protimonopolného úradu Slovenskej republiky č. 2006/DZ/R/2/144 zo dňa 22.12.2006, ktorým bolo na základe rozkladu Ţelezničnej spoločnosti Cargo, a.s., potvrdené prvostupňové rozhodnutie Protimonopolného úradu Slovenskej republiky, odboru zneuţívania dominantného postavenia č. 2006/DZ/2/1/067 zo dňa 03.07.

  1. Rozsudkom 1S 27/2007-227 zo dňa 06.12.2007 Krajský súd v Bratislave zmenil napadnuté rozhodnutie Rady ţalovaného č. 2006/DZ/R/2/144 zo dňa
  2. decembra 2006 v časti výroku o výške sankcie tak, ţe ţalobcovi uloţil pokutu 9 000 000,- Sk. Súd prvého stupňa neprihliadol na námietku ţalobcu týkajúcu sa prechodu deliktuálnej zodpovednosti pri zániku právnickej osoby Ţelezničná spoločnosť, a.s., na ţalobcu, naopak stotoţnil sa v tomto smere so záverom ţalovaného, pričom poukázal najmä na skutočnosť, ţe ţalobca je nepochybne ekonomickým nástupcom zaniknutej Ţelezničnej spoločnosti, a.s., keďţe prebral materiálne aj ľudské zdroje a pokračuje v tejto oblasti v rovnakých ekonomických aktivitách ako vykonávala zaniknutá Ţelezničná spoločnosť, a.s.,. Konštatoval, ţe vo všeobecnosti sa pri posudzovaní zodpovednosti za protiprávne konanie vychádza zo základného právneho princípu, ţe protiprávne konanie moţno pripísať a sankciu moţno uloţiť len tomu subjektu, ktorý sa takéhoto konania dopustil. Nakoľko zákon neupravuje 6 4Sţhpu/2/2014 situáciu prechodu deliktuálnej zodpovednosti pri zániku právnickej osoby, správne bol pouţitý výklad a to tak, aby bol naplnený účel a zmysel správneho konania vychádzajúc zároveň z účelu zákona o ochrane hospodárskej súťaţe, pričom závery ţalovaného sú v súlade s rozhodovacou praxou Európskej komisie ako aj Súdneho dvora Európskej nie. Poukázal na ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, ţe protisúťaţné správanie jednej spoločnosti môţe byt' pripísané inej, ak sú splnené dve podmienky: nová spoločnosť pokračuje v aktivitách predchádzajúcej spoločnosti – subjektu, ktorý sa dopustil porušenia, t.j. existuje kontinuita ekonomických činností a druhá, ţe pôvodný subjekt zanikol. Cieľom je zabezpečiť, aby správanie, ktoré by malo byť potrestané, nezostalo nepotrestané a neboli zmarené ciele ochrany súťaţe z dôvodu určitých zmien z podnikateľov. V prvom rade je teda sankcionovaný vţdy porušovateľ a v prípade jeho zániku jeho nástupca, ktorý prevzal jeho materiálne a ľudské zdroje v rámci podnikania a ktorý pokračuje v jeho ekonomickej aktivite. Vo veci prevodu zodpovednosti za protiprávne konanie na právneho nástupcu taktieţ nie je nevyhnuté preukázať skutočnosť, ţe nástupca pokračuje v protiprávnom konaní predchodcu. Pri aplikácii článku 81 a 82 zmluvy musia národné súťaţné autority aplikovať výklad pojmu podnikateľa zodpovedného za porušenie súťaţného práva tak, ako ho vníma komunitáme právo a to bez ohľadu na národné právo. Súd mal za preukázané, ţe do základného imania ţalobcu prešla tá časť základného imania zaniknutej Ţelezničnej spoločnosti, a.s., ktorá slúţila okruhom činností vykonávaných v divízii nákladnej prepravy, pričom vlastníkom novo vzniknutých spoločností je rovnako ako pri Ţelezničnej spoločnosti, a.s., štát s podielom 100%. V danom prípade navyše z výpisu z obchodného registra vyplýva, ţe ţalobca je právnym nástupcom a zároveň prebral všetky práva a záväzky obchodnej spoločnosti Ţelezničná spoločnosť, a.s., ku dňu 01.01.2005, t.j. nejde iba o ekonomického nástupcu, ale aj právneho nástupcu. Právnym nástupcom Ţelezničnej spoločnosti, a.s., je síce aj Ţelezničná spoločnosť Slovensko, a.s., ktorá však vykonáva aktivity súvisiace s osobnou prepravou a preto v ţiadnom prípade nemôţe byť povaţovaná za ekonomického nástupcu Ţelezničnej spoločnosti, a.s., v súvislosti s posudzovaným protiprávnym konaním a preto správne orgány správne konali len so ţalobcom. Krajský súd rovnako povaţoval za správne vymedzený relevantný trh, ako aj posúdenie dominantného postavenia ţalobcu resp. jeho predchodcu na ňom a tieţ 7 4Sţhpu/2/2014 ustálenie začiatku doby porušovania súťaţných pravidiel. Neprihliadol na tvrdenie ţalobcu, ţe len vstúpil do zmluvného vzťahu zaloţeného Rámcovou zmluvou o spolupráci v ţelezničnej koľajovej preprave č. 342/2004 uzavretej medzi Holcim, a.s., a ŢS, a.s., ktorý mohol byť kedykoľvek ukončený. Práve skutočnosť pretrvávania zmluvného vzťahu medzi právnym nástupcom Ţelezničnej spoločnosti, a.s., a Holcim, a.s., znamenala, ţe pretrvával protiprávny stav vylúčenia podnikateľa LTE z trhu. Ako konštatoval samotný ţalobca, predmetný zmluvný vzťah mohol byť kedykoľvek ukončený, čo sa však v tomto prípade zo strany ŢS Cargo, a.s., nestalo. Podnikateľ Holcim, a.s., by sa výpoveďou predmetnej Rámcovej zmluvy vystavoval riziku vzniku obdobnej situácie, ako v marci 2004, keďţe celý poţalovaný objem prepravy po ţeleznici nebol pre neho schopný zabezpečiť ţiadny iný dopravca ako ŢS Cargo, a.s., a zverením jednej/viacerých trás inému dopravcovi mohlo dôjsť k obdobnej situácii, t.j. k hrozbe zvýšenia cien do úrovne cien tarifných. Pokiaľ ide o námietku, ţe aj Ţelezničná spoločnosť Slovensko, a.s., vstúpila rovnako do predmetnej Rámcovej zmluvy č. 342/2004, túto súd vyhodnotil ako irelevantnú. Rámcová zmluva sa týka záväzkov v oblasti ţelezničnej dopravy, pričom Ţelezničná spoločnosť Slovensko, a.s., prevzala divíziu osobnej dopravy. Aj samotný ţalobca v podanom rozklade (v časti o dosiahnutom zisku z predmetnej zmluvy) uvádza, ţe prospech z predmetnej zmluvy prináleţí ŢS Cargo, a.s.,. Skutočnosť, ţe Ţelezničná spoločnosť Slovensko, a.s., ručí za záväzky, ktoré prebrala ŢS Cargo, a.s., nie je podstatná pre určenie, kto je ekonomickým nástupcom a reálne vykonáva činnosti vyplývajúce z predmetnej Rámcovej zmluvy. V prípade solidárneho ručenia je na ŢS Cargo, a.s., aby si svoj nárok uplatnila v súkromnoprávnom konaní. Súd prvého stupňa však uznal za dôvodné námietky ţalobcu namietajúce výšku pokuty. Poukázal na to, ţe samotné uloţenie pokuty vo výške 75 000 000,- Sk je odôvodnené v napadnutom 24 stranovom rozhodnutí iba na 0,5 strane, čo súd povaţuje za nedostatočné. Z tohto odôvodnenia nevyplýva, z akého obratu, Rada úradu pri uloţení pokuty vychádzala. Rada úradu konštatovala, ţe konanie ţalobcu má charakter závaţného porušenia, keďţe správanie spočívajúce v uplatňovaní diskriminačného prístupu je praktikou, ktorá je spôsobilá obmedziť súťaţ prostredníctvom ovplyvnenia štruktúry trhu s moţnými negatívnymi dopadmi na spotrebiteľov. V tejto súvislosti však treba pripomenúť, ţe nešlo len o zmluvy uzavreté ţalobcom, resp. o ich plnenie z jeho strany alebo akékoľvek jeho konanie, ale o konanie Ţelezničnej spoločnosti, a.s., ktorá plnila dohody, zmluvy uzavreté buď jej právnym 8 4Sţhpu/2/2014 predchodcom alebo ňou samou. Napriek ekonomickému a právnemu nástupcovi je potrebné pri ukladaní výšky pokuty zohľadniť aj tú skutočnosť, ţe išlo o plnenie v období od 15.03.2004 do 31.12.
  3. Krajský súd v Bratislave, dospel k záveru, ţe uloţenie sankcie bolo dôvodné, avšak pokiaľ ide o výšku uloţenej pokuty, súd dospel k záveru, ţe skutkové okolnosti identifikované v odôvodnení, napadnutého rozhodnutia ţalovaného neodôvodňujú sankciu v uloţenej výške. Podľa jeho názoru uloţená pokuta bola neprimerane vysoká, nezohľadňujúca všetky vyššie uvedené aspekty prípadu, ani ekonomickú situáciu ţalobcu, pričom podľa názoru súdu je namieste uloţenie pokuty, ktorá plní tak represívny ako aj preventívny účel, pričom je treba mať na zreteli, ţe u ţalobcu ide viac menej o represívny účel, nakoľko sa dopustil porušenia zákona po dobu 1 roka a je tieţ pokutovaný za konanie svojho predchodcu. S poukazom na vyššie uvedené súd v súlade s princípom plnej jurisdikcie zavedenej do správneho súdnictva v súlade s čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol uverejnený v Zbierke zákonov pod číslom 209/1990 Zb. umoţňujúci súdu v zmysle § 250i ods. 2 v spojení s § 250j ods. 2 OSP zmeniť rozhodnutie orgánu verejnej správy a priamo ukladať i sankcie, ktoré neboli pôvodne uloţené rozhodnutím správneho orgánu, z čoho vyplýva, ţe súd tieţ môţe zmierňovať uţ uloţené sankcie aţ na úroveň upustenia od potrestania, rozhodol tak, ţe napadnuté rozhodnutie č. 2006/DZ/R/2/144 zo dňa 22.12.2006 v časti výroku o výške sankcie zmenil a ţalobcovi uloţil pokutu vo výške 9 000 000,- Sk, ktorú povaţuje pri zohľadnení všetkých okolností prípadu za primeranú. III. Proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 1S 27/2007-227 v časti o zmene výšky pokuty a v časti o náhrade trov konania podal v zákonnej lehote ţalovaný odvolanie (osobne podané dňa
  4. januára 2008), ktorým súdu prvého stupňa vytýkal, ţe pri rozhodovaní vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 205 ods. 2 písm. f/ OSP. Poukázal na to, ţe i keď sa krajský súd stotoţnil so závermi správneho orgánu ohľadne posúdenia konania podnikateľa ZŠ Cargo, a.s., tak, ţe ide o zneuţívanie dominantného 9 4Sţhpu/2/2014 postavenia podľa čl.

§ 8ods.

2 zákona č. 136/2001 Z.z. a uznal, ţe uloţenie sankcie bolo dôvodné, odôvodnenie zníţenia pokuty, s ktorým nesúhlasí, znamenajú nesprávne právne posúdenie veci, t.j. omyl pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. Trval na tom, ţe pri ukladaní pokuty postupoval v zmysle zákona č. 136/2001 Z.z. pričom vychádza z kritérií vyplývajúcich z § 38 ods. 10 zákona. Poukázal na to, ţe na účely určenia pokuty vychádzal zo skutočností, ktoré tu existovali v čase rozhodovania o skutku, resp. o veci samej, pričom vychádzal z obratu účastníka konania ŢS Cargo, a.s., ako právneho a ekonomického nástupcu Ţelezničnej spoločnosti, a.s, za rok 2005, v súlade s dikciou § 38 ods. 4 zákona o ochrane hospodárskej súťaţe (obrat za posledné uzavreté účtovné obdobie predchádzajúce vydaniu rozhodnutia), pričom pripomenul, ţe obrat, z ktorého Rada vychádzala pri ukladaní pokuty je súčasťou spisu, ktorý bol predloţený súdu a rovnako aj odôvodnený v napadnutých rozhodnutiach. Zdôraznil, ţe konanie ţalobcu predstavuje vylučovaciu protisúťažnú praktiku, ktorá znamenala vylúčenie konkurenta z vymedzeného relevantného trhu a pri zhodnotení závaţnosti tohto protiprávneho konania je potrebné vziať do úvahy, že prebiehalo na novo liberalizovanom trhu, kde sa konkurencia tradičnému dopravcovi ŢS Cargo, a.s., len začala vytvárať a rýchly zásah zo strany dominanta tak znamenal okamţité vylúčenie konkurencie na vymedzenom relevantnom trhu (Rohoţník – Devínska Nová Ves, št. hranica). Konanie podnikateľa ŢS Cargo, a.s., pritom malo formu zmeny cenovej politiky, pričom cena je vo všeobecnosti povaţovaná za najdôleţitejší a najcitlivejší konkurenčný nástroj, prostredníctvom ktorého moţno spravidla významne ovplyvniť situáciu na trhu, a to najmä na trhu, na ktorom sa konkurencia len začína rozvíjať. V rámci závaţnosti zohľadnil, ţe vzhľadom na rozsah, v akom účastník konania zabezpečuje sluţby ţelezničnej nákladnej dopravy (na celom území SR) išlo o protiprávne konanie, ktoré sa prejavilo na malom trhu. Účastník konania sa dopustil protiprávneho konania, ktoré sa dotýkalo siedmich ţelezničných tratí, pričom k vylúčeniu konkurenta LTE došlo na jednej trati, Rohoţník – Devínska Nová Ves, št. hranica. Vzhľadom na túto skutočnosť zhodnotil úrad konanie ŢS Cargo, a.s., ako závažné. Prihliadol tieţ na vymedzenú dĺžku trvania protiprávneho konania ako strednodobé porušovanie (za strednodobé porušovanie sa povaţuje dĺţka porušovania od 6 mesiacov aţ 3 roky), t.j. od vypovedania dohôd o cene so zasielateľmi dňa 15.03.2004 do 31.12.2005, kedy skončila platnosť Rámcovej zmluvy o spolupráci v ţelezničnej koľajovej preprave č. 342/2004 uzavretej medzi Holcim, a.s., a Ţelezničnou 10 4Sţhpu/2/2014 spoločnosťou, a.s., Pripomenul, ţe neboli preukázané, žiadne iné okolnosti, ktoré by v súlade s § 38 ods. 10 zákona o ochrane hospodárskej súťaţe mali vplyv na určenie výšky pokuty. Nesúhlasil s tvrdením prvostupňového súdu uvedeným v odôvodnení rozsudku o neprimeranej prísnosti uloţenej pokuty a jej likvidačnom charaktere, čo jej znemoţňuje plniť preventívny účel. Opätovne zdôraznil, ţe vychádzal z obratu za predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie, t.j. za rok 2005 a po zhodnotení všetkých okolností v súlade s § 38 ods. 10 zákona o ochrane hospodárskej súťaţe uloţil pokutu na spodnej hranici moţného rozpätia do 10% z obratu (v skutočnosti predstavovala [...%] (obchodné tajomstvo) z obratu Ţelezničnej spoločnosti Cargo, a.s., za rok 2005), čo v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať za likvidačné. Za uvedené porušenie zákona bola uloţená pokuta primeraná spáchanému deliktu. V súvislosti s argumentáciou o ekonomickej situácii ţalobcu namietal, ţe skutočnosť či podnikateľ sa v súčasnosti nachádza v strate (resp. jeho súčasný stav na účtoch v banke), je irelevantná vo vzťahu k preskúmavanému rozhodnutiu správneho orgánu súdom v rámci piatej časti OSP. Len takú finančnú situáciu podnikateľa, vedúcu k jeho likvidácii v prípade uloţenia pokuty úradom je dôvodné zohľadniť ako poľahčujúcu skutočnosť pri ukladaní pokuty, a z tohto dôvodu zníţiť pokutu, v prípade, ak by uloţená sankcia mala za následok likvidáciu podnikateľa a jeho odchod z trhu, čo však nie je uvedený prípad, naviac v uvedenom prípade však musí posudzovať rozhodnutie správneho orgánu a vyhodnocovať skutočnosti, vrátane ekonomickej situácie, aké existovali v čase vydania rozhodnutia správneho orgánu (§ 250i ods. 1 OSP). Inak by sa podnikatelia mohli vo všeobecnosti veľmi jednoducho vyhýbať sankciám ukladaným za porušenie právnych predpisov správnymi orgánmi. Ţalovaný zdôraznil, ţe pri ukladaní sankcie postupoval nielen v súlade s právnym poriadkom, zákonom, ale aj v súlade s európskou judikatúrou. Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“) v prípadoch, kde bola ukladaná sankcia ekonomickému a právnemu nástupcovi porušovateľa hodnotil sankciu uloţenú Európskou komisiou podľa kritérií závaţnosti porušenia (povahu, skutočný dopad na trh a tam, kde je to účelné veľkosť relevantného trhu), dĺţky trvania porušenia, prípadne priťaţujúcich okolností (opakované porušenia, i poľahčujúcich okolností (neplnenie zakázanej dohody v praxi, ...), 11 4Sţhpu/2/2014 pričom napríklad v prípade rozhodnutia vo veci kartelových dohôd (kde je viac účastníkov konania, resp. ţalobcov), boli rovnako (rovnakým prístupom) vyhodnocované kritériá na uloţenie pokuty v prípade podnikateľov, ktorí porušili pravidlá hospodárskej súťaţe, ako aj u podnikateľov, ktorí boli právnymi a ekonomickými nástupcami porušovateľov a teda sa osobne nezúčastnili kartelovej dohody (na účely určenia pokuty boli u týchto subjektov taktieţ vyhodnocované kritériá, závaţnosti, dĺţky porušovania, atd.). Inštitút ekonomického nástupníctva tak, ako ho definuje SD EÚ, nesmie predstavovať poľahčujúcu okolnosť. Podľa názoru ţalovaného krajským súdom uloţená sankcia vo výške 9 miliónov Sk neplní ani represívnu funkciu, ani funkciu individuálnej a generálnej prevencie, nakoľko nezodpovedá ani závaţnosti, ani dĺţke posudzovaného protiprávneho konania formou zneuţitia dominantného postavenia a je v rozpore s doterajšou praxou úradu, potvrdenou súdmi SR, ohľadne závaţných porušení zákona, a teda nezodpovedá zásade povinnosti správneho orgánu postupovať v skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch tak, aby nevznikali neodôvodnené rozdiely. Sankcia v uvedenej výške nemá odstrašujúci efekt, čím nie je do budúcnosti zabezpečená efektívna ochrana hospodárskej súťaţe (v zmysle individuálnej a generálnej prevencie), čo je súčasne nezlučiteľné s poslaním úradu ochraňovať a udrţiavať hospodársku súťaţ. Naviac zníţenie sankcie nie je ani odôvodnené, z rozhodnutia súdu nie je zrejmé ako súd dospel k takej výške pokuty, keďţe súd neuviedol v súlade s ust. 157 ods. 2 OSP, ktoré skutočnosti povaţoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil. Ţalovaný nesúhlasil s priznanou náhradou trov konania ţalobcovi v plnej výške s poukazom na skutočnosť, ţe súd prvého stupňa pripustil, ţe ţalovaný dospel k správnym skutkovým zisteniam a právnym záverom s výnimkou výšky uloţenej sankcie, preto priznanie náhrady v plnej výške nezohľadňuje skutočnosť, ţe potvrdil rozhodnutie ako vecne správne a zmenil ho len v časti týkajúcej sa výšky pokuty, preto súd mohol vyuţiť moţnosť trovy mu nepriznať, na čo boli podľa názoru ţalovaného jednoznačne splnené zákonné podmienky. Z uvedených dôvodov ţalovaný navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, ţe odvolací súd ţalobu zamietne a ţalobcovi náhradu trov konania neprizná. 12 4Sţhpu/2/2014 IV. K podanému odvolaniu sa písomne dňa

  1. marca 2008 vyjadril ţalobca. Uviedol, ţe naďalej povaţuje rozhodnutie ţalovaného za nezákonné v celom rozsahu. V celom rozsahu sa pridrţiava argumentácie uvedenej v ţalobe. Ţalobca nezneuţil svoje dominantné postavenie a teda neporušil § 8 ods. 2 písm. c/ a ani iné ustanovenia zákona č. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaţe. Uviedol, ţe pokiaľ ţiadny právny predpis platný a účinný v Slovenskej republike neupravuje situáciu prechodu deliktuálnej zodpovednosti pri zániku právnickej osoby, nebol ţalovaný kompetentný viesť správne konanie proti ţalobcovi, ani v danej veci rozhodnúť o nejakom postihu ţalobcu za konanie zaniknutej Ţelezničnej spoločnosti. Pritom ţalovaný ako ústredný orgán štátnej správy je povinný postupovať na základe zákona a výlučne v rámci zákona. Rovnako trvá na tom, ţe uzatvorenie Rámcovej zmluvy o spolupráci v ţelezničnej koľajovej preprave č. 342/2004 nie je moţné povaţovať za zneuţitie dominantného postavenia Ţelezničnou spoločnosťou. K uzatvoreniu tejto zmluvy došlo na základe iniciatívy spoločnosti HOLCIM, a.s.,. Ţalovaný poukazuje vo svojom odvolaní na kritéria, ktorými sa má podľa zákona riadiť pri ukladaní pokuty: opakované porušenie tým istým podnikateľom, odmietnutie spolupracovať s úradom, postavenie podnikateľa ako iniciátora porušenia, získanie majetkového prospechu. Proti ţalobcovi nemoţno v uvedenom prípade aplikovať ani jedno z uvedených kritérií, čo vyplýva aj z preskúmavaného rozhodnutia. Naopak, z odôvodnenia rozhodnutia ţalovaného v časti o pokute vyplýva, ţe ţalobca aktívne spolupracoval a nepodarilo sa preukázať, ţe získal z údajného zneuţitia dominantného postavenia akýkoľvek prospech. To nakoniec potvrdzujú aj číselné údaje z výročnej správy. Na str. 3 ods. 3 odvolania ţalovaný tvrdí, ţe pokuta má plniť funkciu represie. Ani s týmto ţalobca nesúhlasí. Pokuta má rovnako plniť funkciu preventívnu, dokonca ani v trestnom práve nie je výlučným cieľom trestu represia. Samotný ţalovaný uvádza, ţe sa nepodarilo preukázať akýkoľvek majetkový prospech ţalobcu zo zneuţitia dominantného postavenia. Preukázanie takéhoto prospechu by bolo priťaţujúcou okolnosťou. Takéto tvrdenie je nelogické a nezodpovedá ani textu zákona. 13 4Sţhpu/2/2014 Ne/existenciu majetkového prospechu je ţalovaný povinný vziať do úvahy uţ pri ukladaní pokuty, nie neskôr ako priťaţujúcu či poľahčujúcu okolnosť. Z argumentácie ţalovaného totiţ vyplýva, ţe nemusí brať absenciu majetkového prospechu ţalobcu pri svojom rozhodovaní vôbec do úvahy. To však nie je pravda, táto okolnosť tvorí jedno z kritérií pri ukladaní pokuty, ţalovaný je povinný sa touto otázkou zaoberať. Na str. 5 ods. 6 odvolania ţalovaný priznáva, ţe finančnú situáciu podnikateľa, vedúcu k jeho likvidácii v prípade uloţenia pokuty úradom je „dôvodné zohľadniť ako poľahčujúcu okolnosť pri ukladaní pokuty, a z tohto dôvodu zníţiť pokutu, ak by mala za následok likvidáciu podnikateľa ...“. Otázkou preto zostáva, prečo tak ţalovaný neurobil a ekonomickú situáciu ţalobcu nezohľadnil, keď sám uvádza ţe bolo „dôvodné“ tak urobiť. Predloţená výročná správa totiţ obsahuje číselné údaje o ekonomickom stave za rok 2005 a 2006 a charakterizuje ekonomickú situáciu ţalobcu práve v čase rozhodovania ţalovaného (a ktorá trvá od jeho vzniku 10.01.2005, vzhľadom k záväzkom ktoré prevzal od zaniknutej Ţelezničnej spoločnosti). Ţalovaný sa mylne domnieva, ţe predloţené číselné údaje sú (iba) zo súčasnosti. Ekonomická situácia ţalobcu bola ţalovanému známa aj v čase jeho rozhodovania, keďţe o tejto ţalobca predkladal počas správneho konania podklady ţalovanému za účelom zisťovania obratu, naviac boli zverejnené. Ţalobca trvá na tom, ţe pokuta 75 miliónov korún likvidačná je, keďţe na účtoch v bankách na pokutu prostriedky nemá (resp. prostriedky sú určené na mzdy a odvody zamestnancov) a je iba ťaţko predstaviteľné, ţe by niektorý finančný ústav na tento účel poskytol úver. Vzhľadom na všetky okolnosti uvedené vyššie, ţalobca naďalej povaţuje rozhodnutie ţalované za nezákonné v celom rozsahu. V. V postavení amicus curiae podala Európska komisia v štádiu odvolacieho konania vo veci písomné vyjadrenie (podľa článku 15 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 a § 35a ods. 1 OSP), ktoré sa týkalo otázok aplikácie inštitútu ekonomického nástupníctva a efektívnosti ukladaných pokút v obdobných prípadoch. Poukázala na to, ţe ekonomické nástupníctvo je inštitút európskeho súťaţného práva, ktorý by sa mal aplikovať v celej Európskej únii jednotným spôsobom. Cieľom inštitútu 14 4Sţhpu/2/2014 ekonomického nástupníctva je zabezpečiť, aby nedošlo k zníţeniu účinnosti súťaţného práva len v dôsledku zmien v právnej štruktúre podnikateľa. Aplikácia inštitútu ekonomického nástupníctva musí garantovať, aby nástupnícka spoločnosť mohla byť vzatá na plnú zodpovednosť za konanie svojho predchodcu a znášať všetky dôsledky z toho vyplývajúce, vrátane pokút. Tieţ je jej cieľom zabezpečiť, aby sa podnikateľ nemohol vyhnúť sankciám a pokutám, ktoré by sa na neho inak vzťahovali, len jednoduchou zmenou svojej identity cez reštrukturalizáciu, predaj alebo inú právnu, či organizačnú zmenu. Zdôraznila, ţe zistenie ekonomického nástupníctva medzi dvoma podnikateľmi pre účely zodpovednosti za porušenie článku 102 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) musí nevyhnutne znamenať nielen to, ţe nástupnícka spoločnosť je zodpovedná za porušenie ZFEÚ, ale tieţ ţe nástupnícka spoločnosť je zodpovedná v plnej miere aj za pokutu, ktorá by inak bola uloţená jej predchodcovi. Samozrejme medzi pokutami uloţenými predchodcovi a nástupníckej spoločnosti môţu byť rozdiely vyplývajúce z moţných rozdielnych výsledkov pri aplikácií 10%-ného stropu, či násobkov pre prevenciu v čase vydania rozhodnutia. Správanie podnikateľa počas správneho konania (ktoré je jemu špecifické) môţe mať takisto vplyv na konečnú výšku pokuty. Ďalej je moţné aplikovať priťaţujúce okolnosti (napr. poskytovanie nepravdivých údajov), či poľahčujúce okolnosti (napr. spolupráca pri vyšetrovaní). Avšak fakt, ţe nástupníckej spoločnosti je uloţená pokuta len za porušenie jej predchodcu, samo osebe poľahčujúcou okolnosťou byť nemôţe. Otázka prisúdenia plnej zodpovednosti nástupníckym spoločnostiam vrátane pokút má preto veľký význam a dôleţitosť pri efektívnom uplatňovaní európskeho súťaţného práva. Medzi nálezom zodpovednosti za porušenie a uloţením pokuty existuje nerozlučiteľné prepojenie. Ak by zmena v totoţnosti alebo štruktúre umoţnila podnikateľovi vyhnúť sa zodpovednosti a/ alebo pokute, i jej časti, znamenalo by to narušenie efektívneho uplatnenia európskych súťaţných noriem. Mohlo by sa to stať pre podnikateľov jednoduchým návodom, ako sa vyhnúť zodpovednosti a plateniu pokút cez reštrukturalizáciu. Je potrebné zdôrazniť, ţe uţ samotné zníţenie pokuty by mohlo viesť k takýmto následkom, keďţe by mohlo nabádať podnikateľov na predaj alebo reštrukturalizáciu. Nová spoločnosť by tak bola v lepšej pozícii ako jej predchodca. Preto akékoľvek zníţenie pokuty uloţenej podnikateľovi na základe toho, ţe k porušeniu ZFEÚ došlo v dôsledku konania jeho predchodcu, by bolo v rozpore s inštitútom ekonomického nástupníctva podľa európskeho práva a európskej judikatúry. 15 4Sţhpu/2/2014 Podľa názoru Komisie sa v prejednávanej veci urobil rozdiel medzi represívnou a preventívnou funkciou pokuty. Navyše, sústreďujúc sa na represívnu funkciu pokuty v prípade ekonomického nástupníctva, kde je nástupnícka spoločnosť bratá na zodpovednosť za konanie svojho predchodcu, sa vysiela podnikateľom veľmi zlý signál, keďţe ich to môţe nabádať k zmenám totoţnosti cez reštrukturalizácie, predaje alebo cez iné právne, či organizačné zmeny s cieľom vyhnúť sa plateniu časti pokuty. Čo sa týka úlohy, ktorú pokuty majú v súťaţnom práve, Súdny dvor vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach jednotne ustanovil, ţe pokuty ukladané za porušenie článkov 101 a 102 ZFEÚ sa stanovujú s cieľom potrestať nelegálne konanie podnikateľov (represívna zloţka) a zároveň majú odstrašujúci účinok (preventívna zloţka) nielen na takéto konkrétne porušujúce podniky, ale i všeobecne na iné spoločnosti, aby nedošlo k porušovaniu európskeho súťaţného práva do budúcnosti. Cieľom pokút je teda nielen trest, ale aj prevencia. Odstrašovanie je vlastne súčasťou posúdenia závaţnosti porušenia, keďţe toto sa musí posudzovať aj s ohľadom na odstrašujúci účinok pokút. Preto nie je moţné rozdeliť tieto dve funkcie pokút. Komisia podala vysvetlenie dvojitej funkcie pokút vo svojich Usmerneniach k metóde stanovovania pokút uloţených podľa článku 23 ods. 2 písm. a/ nariadenia č. 1/2003, kde zdôrazňuje, ţe pokuty by mali mať dostatočný odstrašujúci účinok „nielen s cieľom sankcionovať konkrétne podniky (špecifický odstrašujúci účinok), ale aj s cieľom odradiť ostatné podniky od konania alebo od pokračovania v konaní, ktoré je v rozpore s článkami 81 a 82 zmluvy (všeobecný odstrašujúci účinok)“. Za účelom zabezpečenia účinnosti pokuty za porušenie európskeho súťaţného práva je nevyhnutné, aby sa rešpektovali obidve funkcie pokút, Inými slovami, efektívnosť pokuty uloţenej za porušenie súťaţného práva by bola zníţená, keby bola jej dvojitá úloha narušená tým, ţe by sa sústreďovalo iba na jej represívnu funkciu (špecifický odstrašujúci účinok). Berúc do úvahy, ţe pokuta má viacero účelov, potom skutočnosť, ţe nástupnícka spoločnosť je pokutovaná za konanie svojho predchodcu pri aplikovaní ekonomického nástupníctva, nemôţe podľa Komisie odôvodniť výnimku z judikatúry Súdneho dvora. V nedávnom rozsudku v prípade holandských daní (rozsudok ESD z 11.06.2009 vo veci C-429/09, Inspecteur van de Belastingdienst v. X BV) Súdny dvor zdôraznil 16 4Sţhpu/2/2014 nezrušiteľné prepojenie medzi pokutami a aplikáciou článkov 101 a 102 ZFEU a stanovil, ţe „účinnosť sankcii uložených súťažnými orgánmi členských štátov alebo Spoločenstva na základe článku 83 ods. 2 písm. a/ ES je teda podmienkou koherentného uplatňovania článkov 81 a 82 ES“. Súdny dvor tak odmietol rozdelenie princípu zákazu protisúťaţného správania stanovených v článkoch 101 a 102 ZFEU na jednej strane a pokút, ktoré sa ukladajú pri porušení týchto ustanovení na strane druhej. Podľa názoru Súdneho dvora by takéto rozdelenie znemoţnilo akúkoľvek efektívnosť vymáhania práva súťaţnými orgánmi. Tento názor sa jasne vzťahuje na všetky prípady, v ktorých sa aplikujú ustanovenia článkov 101 a 102 ZFEÚ bez ohľadu na to, či ide o Komisiu alebo vnútroštátne súťaţne organy. VI. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá OSP v spojení s § 10 ods.2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní ţalovaného (§ 212 OSP, § 246c ods. 1 OSP). Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 31.03.2015 po tom, čo deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli a internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk najmenej 5dní vopred (§ 156 ods. 1 a 3 OSP), t.j. dňa 24.03.
  2. Súd zároveň v súlade s § 45 ods. 4 OSP o termíne vyhlásenia rozsudku informoval aj právneho zástupcu Európskej komisie. Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, v zákonnej lehote, a že ide o rozsudok proti ktorému je odvolanie prípustné, dospel senát k záveru pomerom hlasov 1:2 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov – člen senátu, ktorý nesúhlasí s rozhodnutím senátu alebo jeho odôvodnením, má právo, aby sa jeho odlišné stanovisko pripojilo k rozhodnutiu. Odlišné stanovisko sudcu sa doručuje a uverejňuje rovnako ako ostatné časti rozhodnutia. V kaţdom rozhodnutí senátu musí byť uvedený výsledok hlasovania, a to uvedením pomeru hlasov), že odvolanie nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok je vecne správny. Odvolacie konanie na najvyššom súde prebiehalo najprv v senáte 1S, vec bola vedená pod sp.zn. 1Sţhpu/12/
  3. Počas odvolacieho konania bolo nariadené pojednávanie dňa
  4. októbra 2010 a najvyšší súd vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 26.10.2010, ktorým zmenil rozsudok krajského súdu a ţalobu zamietol. Vzhľadom na pochybenie v procesnom 17 4Sţhpu/2/2014 postupe súdu pri vyhlasovaní rozsudku, Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom sp.zn. III. ÚS 170/2010-146 zo
  5. júna 2011 konštatoval porušenie základných práv ţalobcu vyplývajúcich z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
  6. októbra 2010 zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na nové konanie a rozhodnutie. Následne odvolací súd viedol vec pod sp. zn. 1Sţhpu/1/2011 a potom, čo Najvyšší súd Slovenskej republiky na námietky zástupcu ţalobcu svojimi rozhodnutiami č.k. 10 Ndz 3/2011 z 03.10.2011 a č.k. 10 Ndz 7/2011 z 05.12.2011 rozhodol, ţe dvaja členovia senátu 1S nie sú z prejednávania a rozhodovania v predmetnej veci vylúčení, vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania v súlade s § 250 ja ods. 2 OSP jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.) tak, ţe rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a ţalobu zamietol, keď dospel k záveru, ţe odvolanie ţalovaného je dôvodné. Ústavný súd vydal dňa
  7. júla 2014 nález č.k. IV. ÚS170/2014-44, ktorým na základe sťaţnosti ţalobcu rozhodol, ţe základné právo obchodnej spoločnosti Ţelezničná spoločnosť Cargo Slovakia, a.s., nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 os. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“) a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sţhpu/1/2011 z
  8. januára 2012 porušené bolo. Zároveň predmetný rozsudok najvyššieho súdu sp.zn. 1Sţhpu/1/2011 z
  9. januára 2012 zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Po vrátení veci z ústavného súdu bola vec, na základe písomného pokynu predsedu senátu 1S, elektronickou podateľňou pridelená do senátu 4S a ďalej bola vedená pod sp.zn. 4Sţhpu/2/
  10. Predsedníčka senátu 4S s takýmto postupom nesúhlasila, a v súlade s článkom II. bod 9 Rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2014, predloţila vec so svojím stanoviskom na rozhodnutie dňa 2.septembra
  11. Po rozhodnutí predsedníčky správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. Snj 91/2014 zo dňa
  12. septembra 2014, zostala vec aj naďalej pridelená na rozhodnutie senátu 4S. Podľa § 246c ods. 1 veta prvá OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa pouţijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. 18 4Sţhpu/2/2014 Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Podľa § 205 ods. 1 OSP v odvolaní sa má popri všeobecných náleţitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolací súd v medziach dôvodov podaného odvolania preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie ţalovaného, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a konania týmto rozhodnutiam predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či krajský súd z takto vymedzeného rozsahu a dôvodov správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia. Z rozhodnutia súdu prvého stupňa je zrejmé, ţe uznal deliktuálnu zodpovednosť ţalobcu za konanie konkretizované ţalovaným v napadnutom rozhodnutí č. 2006/DZ/R/2/144 z 22.12.2006 predstavujúce porušenie čl. 82 Zmluvy o zaloţení ES a § 8 ods. 6 zákona č. 136/2001 Z.z. K tomuto záveru dospel súd potom, čo mal za preukázané, ţe ţalovaný v konaní správne vymedzil relevantný trh, posúdil dominantné postavenie ţalobcu resp. jeho predchodcu na ňom a tieţ správne ustálil začiatok doby porušovania súťaţných pravidiel. Krajský súd sa stotoţnil so záverom ţalovaného o ekonomickom a právnom nástupníctve a prechode deliktuálnej zodpovednosti na ţalobcu po zániku právnickej osoby Ţelezničná spoločnosť, a.s., a zdôvodnil prečo nepovaţoval námietky ţalobcu vznesené v ţalobe za dôvodné. Senát najvyššieho súdu o odvolaní ţalovaného rozhodol väčšinou hlasov z nasledovných dôvodov: Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi odvolania ţalobkyne a po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisového materiálu vychádzajúc z ustanovenia § 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP nezistil ţiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku. Tieto závery spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku vo veci samej. Preto 19 4Sţhpu/2/2014 sa s nimi najvyšší súd zásadne stotoţňuje, povaţujúc právne posúdenie veci krajským súdom za správne. V článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je vyjadrené základné právo na súdnu ochranu, ktoré v sebe zahŕňa aj princíp predvídateľnosti súdneho rozhodovania a princíp právnej istoty. Podľa Nálezu Ústavného súdu SR, sp.zn. I. ÚS 28/09 z
  13. júla 2009: „K porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodovania, a tým aj k porušeniu zásady právnej istoty dôjde v prípade, ak Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozhodne odlišným spôsobom, ako v prípade skutkovo i právne obdobnej veci bez toho, aby sa v odôvodnení svojho rozhodnutia na základe dostatočne precíznych argumentov vysporiadal s otázkou, prečo bola v danej veci sťaţovateľkinmu právu poskytnutá odlišná ochrana, ako v jej iných obdobných konaniach.“ Najvyšší súd v tejto súvislosti poukazuje na právne závery rozsudku najvyššieho súdu sp.zn. 8Sţhpu/1/2008 zo dňa 14.08.2008, tých istých účastníkov v rovnakej veci. Keďţe zo stany ţalobcu nebolo podané odvolanie, najvyšší súd nepreskúmaval zákonnosť rozhodnutia ţalovaného pokiaľ ide o zistený skutkový stav a v tejto súvislosti sa stotoţňuje so záverom krajského súdu, ţe zo strany právneho predchodcu ţalobcu Ţelezničnej spoločnosti, a.s., došlo k protiprávnemu konaniu a ţe za jeho protisúťaţné správanie prešla zodpovednosť na ţalobcu. Aj podľa názoru najvyššieho súdu zo strany právneho predchodcu ţalobcu bol diskriminačný postup právneho predchodcu ţalobcu voči jeho zákazníkom. Podľa § 38 ods. 1 zákona o ochrane hospodárskej súťaţe, Úrad za porušenie ustanovení § 4 ods. 1, § 8 ods. 6, § 10 ods. 9, § 25 ods. 5 a § 29 ods. 5 uloţí pokutu podnikateľovi do 10% obratu podľa § 10 ods. 3 zákona za predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie a podnikateľovi, ktorý za predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie dosiahol obrat do 10 000,- Sk alebo, ktorý nemal ţiadny obrat alebo podnikateľovi, ktorého obrat nemoţno vyčísliť, pokutu do 10 000 000,- Sk. Najvyšší súd sa stotoţnil so záverom krajského súdu, ţe námietky ţalovaného voči výške uloţenej pokuty nie sú dôvodné. Z odôvodnenia rozhodnutia ţalovaného nevyplýva, z akého obratu a za aké účtovné obdobie Rada úradu pri uloţení pokuty vychádzala. Aj podľa 20 4Sţhpu/2/2014 názoru najvyššieho súdu uloţenie pokuty vo výške 75 000 000,- Sk nie je v rozhodnutí ţalovaného náleţité odôvodnené a pokuta v takejto výške má represívny charakter. Najvyšší súd sa stotoţnil so záverom krajského súdu, ţe v danom prípade je treba vyuţiť moderačné oprávnenie súdu v zmysle § 250i ods. 2 v spojení s § 250j ods. 5 OSP. Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 1S 27/2007-227 zo dňa
  14. decembra 2007, ktorým zmenil napadnuté rozhodnutie ţalovaného č. 2006/DZ/R/2/144 z
  15. decembra 2006 v časti o výške sankcie tak, ţe ţalobcovi uloţil pokutu vo výške 9 000 000,- Sk, ktorú je povinný zaplatiť na účet ţalovaného do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, podľa § 219 OSP ako vecne správny potvrdil. Naproti tomu najvyšší súd povaţoval námietky ţalovaného, ktoré uviedol v odvolaní proti výroku krajského súdu v časti o náhrade trov konania, za dôvodné. V predmetnej veci sa právny predchodca ţalobcu dopustil protiprávneho konania a deliktuálna zodpovednosť, v súlade aj s ustálenou judikatúrou Európskej komisie ako aj Súdneho dvora Európskej únie, prešla na ţalobcu. Súd prvého stupňa vyuţil moderačné oprávnenie a zníţil uloţenú pokutu na 9 000 000,- Sk. Ţalobca odvolanie proti rozsudku krajského súdu nepodal. V súlade s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ak dôjde k zníţeniu uloţenej sankcie, ţalobca nemá nárok na náhradu trov konania. Preto odvolací súd postupujúc podľa § 220 OSP výrok rozsudku krajského súdu v časti o náhrade trov konania zmenil tak, ţe ţalobcovi sa náhrada trov konania nepriznáva. Odvolací súd postupujúc podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 250k ods. 1 OSP rozhodol o trovách odvolacieho konania tak, ţe ţalobcovi právo na ich náhradu nepriznal. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave dňa
  16. marca 2015 JUDr. Jana Z E M K O V Á PhD., v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Alena Augustiňáková 21 4Sţhpu/2/2014 Odlišné stanovisko JUDr. Jany ZEMKOVEJ PhD., predsedníčky senátu Zhodujem sa so záverom súdu prvého stupňa, ţe ţalovaný pre posúdenie prechodu deliktuálnej zodpovednosti správne aplikoval „test ekonomickej kontinuity“ pri posúdení deliktuálnej zodpovednosti nástupcu, keďţe má svoju oporu v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie. V tejto súvislosti poukazujem na rozsudok vo veci „Suiker Unie“ (40/73, Cooperative Vereniging „Suiker Unie UA“ and others v. Commission, [1975]ECR-1663), kde SD EÚ zohľadnil skutočnosť, ţe novovzniknutý subjekt prevzal všetky práva a záväzky predchádzajúcich štyroch druţstiev, ţe tento novovzniknutý subjekt sa „ekonomicky prekrýval“ s pôvodnými delikventami, mal rovnaké sídlo a obchodne (súťaţne) vystupoval na trhu zhodne ako predchádzajúci koordinačný orgán pôvodných štyroch druţstiev, poukázal na „zreteľnú identitu hlavných rysov aktivít nového subjektu a jeho predchodcov“ a dospel k záveru, ţe nový subjekt je plne deliktuálne zodpovedný za protisúťaţné konanie koordinačného orgánu pôvodných štyroch druţstiev. Obdobne Všeobecný súd vo veci „Enichem Anic“ (T-6/89, Enichem Anic SpA v. Commission, [1991] ECR II-01623) konštatoval, ţe ak zanikne osoba zodpovedná za prevádzku podniku, v súvislosti s ktorého prevádzkou bol spáchaný protisúťaţný delikt, v období medzi porušením práv a okamţikom, kedy sa má prejaviť povinnosť niesť za toto porušenie zodpovednosť, je potrebné identifikovať kombináciu „fyzických a ľudských prvkov“, ktoré prispeli k porušeniu práva a na základe toho potom určiť subjekt deliktuálne zodpovedný, aby sa tak zabránilo tomu, aby sa z dôvodu zániku subjektu pôvodne zodpovedného za protiprávnosť dobe, keď k nej došlo, vyhol súťaţiteľ zodpovednosti. Aj v prípade „NMH Stahlwerke“ (T-134/94, NMH Stahlwerke,GmbH v. Commission, [1991] ECR II-01623) Všeobecný súd dospel k záveru, ţe „... za istých podmienok môţe byť porušenie podmienok súťaţe prisúdené ekonomickému nástupcovi zodpovednej právnickej osoby, aby tak okrem iného z dôvodu zmien právnej formy dotknutých podnikov, nebola ohrozená účinnosť týchto pravidiel ....“ S ohľadom na uvedený trend krajský súd správne zohľadnil skutočnosť, ţe ţalobca je nepochybne ekonomickým nástupcom zaniknutej Ţelezničnej spoločnosti, a.s., keďţe prebral materiálne aj ľudské zdroje a pokračuje v tejto oblasti v rovnakých ekonomických aktivitách ako vykonávala zaniknutá Ţelezničná spoločnosť, a.s., a i napriek tomu, ţe zákon 22 4Sţhpu/2/2014 výslovne neupravuje situáciu prechodu deliktuálnej zodpovednosti pri zániku právnickej osoby, ţalovaný správne vychádzal z rozhodovacej praxe komunitárnych orgánov tak, aby bol naplnený účel ochrany hospodárskej súťaţe. Z ustálenej judikatúry SD EÚ teda moţno vyvodiť, ţe protisúťaţné správanie jednej spoločnosti môţe byt' pripísané inej, ak sú splnené dve podmienky: nová spoločnosť pokračuje v aktivitách predchádzajúcej spoločnosti - subjektu, ktorý sa dopustil porušenia, t.j. existuje kontinuita ekonomických činností a druhá, ţe pôvodný subjekt zanikol. Cieľom je zabezpečiť, aby správanie, ktoré by malo byt' potrestané, nezostalo nepotrestané a neboli zmarené ciele ochrany súťaţe z dôvodu určitých zmien z podnikateľov. V prvom rade je teda sankcionovaný vţdy porušovateľ a aţ v prípade jeho zániku jeho nástupca, ktorý prevzal jeho materiálne a ľudské zdroje v rámci podnikania a ktorý pokračuje v jeho ekonomickej aktivite. Na základe uvedeného teda súd prvého stupňa správne ustálil, ţe ţalobcovi bola za vytýkané porušenie súťaţného práva uloţená pokuta dôvodne (i keď podľa jeho názoru v neprimeranej výške). Je potrebné zdôrazniť, ţe proti rozsudku krajského súdu žalobca odvolanie nepodal, teda svoju zodpovednosť za protisúťaţné konanie uznal a so sankciou uloţenou súdom v stanovenej výške bol uzrozumený. Za daných okolností, vychádzajúc z ústavne uznávanej premisy „nech si kaţdý stráţi svoje práva“, jeho dodatočné námietky obsiahnuté v replikách (zo 04.03.2009, 15.01.2010, 28.04.2010, 03.08.2010), ako i vo vyjadrení k odvolaniu ţalovaného zo dňa 07.03.2008, všeobecne spochybňujúce záver súdu o ustálení jeho zodpovednosti za vytýkané konanie, poukazujúce na likvidačný charakter pôvodne uloţenej pokuty vzhľadom na zlú ekonomickú a finančnú situáciu, nerešpektovanie novej metodiky výpočtu v zmysle Metodického pokynu (PMÚ) na ukladanie pokút účinného od 02.01.2008, nerešpektovanie Usmernenia (Európskej komisie) k metóde stanovovania pokút uloţených podľa čl. 23 ods. 2 písm. a/ Nariadenie Rady (ES) č. 1/2003 publikovaného v Úradnom vestníku EÚ 01.09.2006, ako aj nepreskúmateľnosť pokuty z dôvodu nesprávne určenej výšky obratu podaním z 21.09.2011 v odvolacom konaní iniciovanom ţalovaným, uţ podľa môjho názoru nebolo možné považovať za relevantné odvolacie dôvody spôsobilé rozšíriť rozsah odvolacieho konania nad rámec vymedzený žalovaným v odvolaní. Predmetom odvolacieho konania na najvyššom súde bolo posúdenie dôvodnosti postupu súdu prvého stupňa, ktorým zníţil pokutu pôvodne uloţenú ţalovaným. 23 4Sţhpu/2/2014 Z odôvodnenia rozhodnutia ţalovaného vyplýva, ţe ţalovaný pri ukladaní pokuty vychádzal z ustanovenia § 38 ods. 10 zákona č. 136/2001 Z. z. zákona o ochrane hospodárskej súťaţe ukladajúce mu povinnosť zohľadniť závaţnosť protiprávneho konania, dĺţku protiprávneho konania, ako aj iné skutočnosti, najmä opakované porušovanie zákonných povinností tým istým podnikateľom, odmietnutie podnikateľa spolupracovať s úradom, postavenie podnikateľa ako vodcu alebo iniciátora porušovania, získanie majetkového prospechu v dôsledku porušovania alebo neplnenia dohody obmedzujúcej súťaţ v praxi. Je potrebné pripomenúť, ţe uvedené kritériá zodpovedajú kritériám stanoveným v čl. 23 ods. 2 a 3 Nariadenia Rady (ES) č. 1/2003, ktoré obsaţným spôsobom rozvádza judikatúra Súdneho dvora Európskej únie, ktorá okrem iného konkretizuje, ţe závaţnosť porušenia sa zisťuje v závislosti na rade faktorov, ako sú konkrétne okolnosti prípadu, jeho kontext a odradzujúci účinok pokút. Z napadnutého rozhodnutia je dostatočným spôsobom zrejmé ako ţalovaný vyhodnotil povahu protisúťaţného konania, posúdil jeho skutočný dopad na trh aj v závislosti od veľkosti konkrétneho relevantného trhu a prečo ho zaradil do kategórie závaţných porušení. Ţalovaný taktieţ konkretizoval skutočnosti a vysvetlil dôvody, pre ktoré posúdil konanie ţalobcu z hľadiska faktoru dĺţky trvania porušovania ako strednodobé porušovanie a dostatočne zdôvodnil prečo nepovaţoval spoluprácu ţalobcu s úradom počas správneho konania (znamenajúcu povinnosť poskytovať súčinnosť v zmysle § 40 zákona o ochrane hospodárskej súťaţe) za poľahčujúcu okolnosť, ktorá by mala mať vplyv na výšku pokuty. Z jeho rozhodnutia tieţ vyplýva, ţe pri ustálení výšky uloţenej pokuty vychádzal v súlade s § 38 ods. 4 zákona o ochrane hospodárskej súťaţe z obratu ţalobcu za predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie, t.j. rok 2005 a pokutu uloţil na spodnej hranici 10% moţného rozpätia. Za daných okolností spochybnenie rozhodnutia ţalovaného v časti o uloţení pokuty súdom prvého stupňa pre nedostatočný rozsah odôvodnenia resp. absentujúcu podstatnú náleţitosť (obrat ţalobcu), z ktorého ţalovaný vychádzal, povaţujem za nedôvodné a nepresvedčivé. Predovšetkým je potrebné zdôrazniť, ţe súd prvého stupňa, napriek tomu, ţe svoj postup správne odôvodňoval odkazom na ust. § 250j ods. 5 OSP sám žiadne dokazovanie na odstránenie nedostatkov, ktoré rozhodnutiu vytýkal (neuvedenie výšky obratu) nevykonal i keď podklady s uvedenými údajmi (poskytnuté samotným ţalobcom, ktorý ich ani nespochybňoval – podľa § 120 ods. 3 OSP súd si môţe osvojiť skutkové zistenia zaloţené na zhodnom tvrdení účastníkov) tvorili obsah administratívneho spisu (v zalepenej obálke č. 11 označenej ako „obchodné tajomstvo“ v administratívnom spise, resp. i v rozhodnutí žalovaného v znení s obchodným tajomstvom, je vyjadrená percentuálne 24 4Sţhpu/2/2014 výška uloženej pokuty z príslušného obratu), uvedené však prvostupňovému súdu nebránilo, aby bez vedomosti o tejto skutočnosti sám rozhodol o (podľa jeho názoru) primeranej výške sankcie, pričom však sám neuviedol z čoho pri ustálení takejto výšky vychádzal, podľa akej metodiky postupoval, aké kritériá v zmysle zákona alebo Nariadenia 1/2003 vzal do úvahy, hoci v tomto prípade rozhodoval v pozícii správneho orgánu, pre ktorý sú ustanovenia čl. 23 (pokuty) Nariadenia 1/2003 záväzné. Krajský súd (ale ani žalobca v žalobe) nevytýkal správnemu orgánu nesprávnosť metodiky výpočtu sankcie, nezohľadnenie stanovených kritérií pre ustálenie výšky sankcie alebo prekročenie Nariadením (ako aj zákonom č. 136/2001 Z.z.) stanoveného maximálneho limitu 10% (celkového obratu v predchádzajúcom obchodnom roku), t. j porušenie zákona, ale vytýkajúc mu neprimeranosť a likvidačný charakter pokuty, sám krajský súd na základe rovnakých skutkových okolností ustálil výšku sankcie podľa vlastného uváženia, čím podľa môjho názoru si osvojil právomoc správneho orgánu spôsobom, ktorý mu neprináleţí. V konaní sa nepreukázalo, ţe by ţalovaný prekročil hranicu 10% (v skutočnosti výška uloţenej sankcie neprekročila ani polovicu tohto limitu, čo je preukázané z obsahu pripojeného administratívneho spisu ţalovaného s označením „Obchodné tajomstvo“), preto konštatovanie súdu prvého stupňa o jej neprimeranosti je nepodloţené a nepresvedčivé. Vzhľadom na skutočnosť, ţe uvedené kritérium vyjadrujúce pomer finančnej sankcie k obratu delikventa je zakotvené v platnej právnej úprave, záväznej i pre súdy, rozsudok krajského súdu spochybňuje i zásadu proporcionality. V predmetnej veci sa nepreukázalo ani prípadné porušenie zásady ochrany legitímneho očakávania, keďţe postup ţalovaného, ktorý vychádzal zo zásad vyplývajúcich z Nariadenia 1/2003 čl. 23 ods. 2 a 3 a pri ustálení výšky sankcie, neprekročil maximálny limit 10%, moţno označiť za súladný s touto zásadou. Je nepochybné, ţe uloţenie pokuty a jej výška sú zásadne v diskrečnej právomoci ţalovaného a to, či bude pokuta uloţená v maximálnej alebo inej výške závisí od jeho uváţenia, pričom je však povinný rešpektovať zákonné kritériá stanovené v súlade s úniovým právom. Treba zdôrazniť, ţe napriek tomu, ţe správne uváţenie je v zásade preskúmateľné súdom, pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí 25 4Sţhpu/2/2014 a hľadísk ustanovených zákonom, pričom súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia (§ 245 ods. 2 OSP). Úlohou súdu v právnom súdnictve podľa druhej hlavy piatej časti OSP teda nie je nahrádzať činnosť správnych orgánov, ale preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda posúdiť, či správne orgány splnili povinnosti stanovené zákonom (R 60/2000 druhá veta), pričom súd iba skúma, či toto uváţenie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, či je v súlade s pravidlami logického myslenia a či podklady pre taký úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným postupom (R 52/2003). Pokiaľ sú tieto predpoklady splnené, nemôže súd z tých istých skutočností vyvodzovať iné alebo opačné závery (R 39/94 NSS). Rovnako nesúhlasím s odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sţhpu/1/2008 zo dňa 14.08.2008, keďţe v tomto prípade neboli splnené zákonné podmienky na postup podľa § 250ja ods. 7 OSP. Je pravdou, ţe predmetný spor sa týkal rovnakých účastníkov a tieţ vo veci 8Sţhpu/1/2008 ide o vyuţitie „moderačného oprávnenia súdu pri zníţení pokuty“, avšak skutkovo i právne ide o odlišné veci. Podľa obsahu odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 8Sţhpu/1/2008 je moţné len konštatovať, ţe malo ísť o posúdenie diskriminačného postupu právneho predchodcu ţalobcu voči jeho zákazníkom, keďţe provízie boli dojednané a vyplácané iba štyrom vybraným zasielateľským spoločnostiam. Právnu kvalifikáciu porušenej zákonnej povinnosti ako i bliţší opis skutku, nie je moţné identifikovať. Z uvedeného dôvodu sa nestotoţňujem s väčšinovým názorom senátu, ţe nebolo moţné práve v záujme predvídateľnosti súdneho rozhodovania a právnej istoty, rozhodnúť v predmetnej veci iným spôsobom neţ v rozsudku najvyššieho súdu sp. značka 8Sţhpu/1/
  17. Zhodu v oboch prípadoch moţno vidieť (okrem vyššie uvedeného) podľa môjho názoru, len v posúdení a rovnakom závere o prechode deliktuálnej zodpovednosti pri zániku právnickej osoby na právneho nást

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.