Obsah (5)

§ 51§ 2§ 246c§ 157§ 49

Najvyšší súd 6Sžf/21/2014 Slovenskej republiky R O Z S U D O K V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Re

rozhodnutím Daňového úradu Trenčín, pobočka Nové Mesto nad Váhom č. 9311401/5/2822114/2012/Štef z 4. októbra 2012, a postupu predchádzajúceho ich vydaniu a súčasne ţiadal ich zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie. Ţalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Z odôvodnenia uvedeného rozsudku vyplýva, ţe krajský súd zákonnosť preskúmavaných rozhodnutí posudzoval v intenciách ustanovení § 49 ods.1, 2 písm. a/

§ 51ods.1, písm.

a/, zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom v rozhodnom čase ( ďalej zákon č. 222/2004 Z.z. alebo zákon o DPH), ktoré citoval a súčasne posudzoval zákonnosť preskúmavaných rozhodnutí v intenciách ustanovení § 1a písm. c/

§ 2ods.

1,6, s § 15 ods. 1,13,14, s § 15b ods.1 a s § 29 ods. 1,2,4, 8, s § 44 zákona č.563/2009 Z.z. daňového poriadku, postupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej v druhej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Krajský súd z administratívneho spisu zistil, ţe ţalovaný rozhodnutím č.

1. januára 2013, č. 1100306/1/4046/2013/5199-r potvrdil rozhodnutie– dodatočný platobný výmer Daňového úradu Trenčín, pobočka Nové Mesto nad Váhom č. 9311401/5/2822114/2012/Štef z
2. októbra 2012 , ktorým správca dane ţalobcovi podľa § 68 ods. 5, 6 zákona č. 563/2009 Z.z. vyrubil rozdiel dane v sume 26.124,- € na dani z priadnej hodnoty za zdaňovacie obdobie
3. štvrťrok 2011 (správca dane nepriznal ţalobcovi nadmerný odpočet DPH za uvedené zdaňovacie obdobie
4. štvrťrok 2011 v sume 22.630,58 € a vyrubil ţalobcovi vlastnú daňovú povinnosť na DPH v sume 3.493,42 €), keď správca dane neuznal ţalobcovi právo odpočítať si DPH z nákupu stavebných prác fakturovaných na základe zmluvy o dielo č. 78910 zo dňa
5. decembra 2010 uzatvorenej so spoločnosťou CRISPAT, s.r.o., Čachtice, v celkovej hodnote 156.744,- €, z toho DPH celkovo vo výške 26.124,- € (faktúry č. 0010711/1, 0140711, 0290711/1, 0030811, 0100811, 0260811 a 0310811/1). Správca dane vo svojom rozhodnutí zdôraznil, ţe pokiaľ si ţalobca ako daňový subjekt uplatňuje odpočítame dane z dodaných stavebný prác, musí okrem iného preukázať, ţe tieto práce boli realizované spoločnosťou uvedenou na predloţených dokladoch. Skutočnosť, ţe kontrolovaný daňový subjekt vlastni od spoločnosti CRISPAT, s.r.o. predloţené faktúry, ešte nedokazuje, ţe stavebné práce boli skutočne touto spoločnosťou aj vykonané. Predloţenie dokladov je len jednou z hmotnoprávnych podmienok na uznanie odpočítania dane a i keď majú doklady všetky náleţitosti daňového dokladu a sú riadne zaúčtované, neznamená to, ţe daň z pridanej hodnoty bola odpočítaná oprávnene. Splnenie formálnej stránky je síce jednou z podmienok, aby bolo na základe týchto dokladov uznané odpočítanie dane, tieto doklady však musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybností preukazuje 3 6Sžf/21/2014 daňový subjekt. Nestačia teda iba slovné tvrdenia ţalobcu ako daňového subjektu a jeho dodávateľa, ak nie sú podloţené konkrétnymi faktami. S poukazom na § 24 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. správca dane dospel k záveru, ţe ţalobca nepreukázal splnenie zákonných podmienok na odpočítanie dane z predloţených faktúr, keďţe nepreukázal reálne dodanie sluţieb dodávateľom uvedeným na faktúre, t. j. v danom prípade ţalobca nepreukázal dodanie stavebných prác uvedených na predmetných dodávateľských faktúrach spoločnosťou CRISPAT. s.r.o., a a teda ţalobca ako daňový subjekt si z predmetných dodávateľských faktúr odpočítal daň neoprávnene (celkovo DPH vo výške 26.124,-€), čím porušil § 49 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z.z.. Voči rozhodnutiu správcu dane podal ţalobca odvolanie z dôvodov, ktoré sú totoţné so ţalobnými dôvodmi. O odvolaní ţalobcu rozhodol ţalovaný ţalobou napadnutým rozhodnutím tak, ţe prvostupňové rozhodnutie potvrdil s tým, ţe ţalovaný sa stotoţnil so záverom správcu dane, ţe ţalobca nepredloţil ţiadne dôkazy, ktorými by odstránil pochybnosti správcu dane o tom, ţe stavebné práce deklarované faktúrami č. 0010711/1, 0140711, 0290711/1, 0030811, 0100811, 0260811 a 0310811/1 zabezpečila a vykonala reálne osoba v nich uvedená. Krajský súd poukázal na to, ţe podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH S sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaţe nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je moţné odpustiť (keďţe to zákon neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca poţaduje (pre ľahkú zneuţiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, ţe zdaniteľné plnenia boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre. Podľa názoru krajského súdu, pokiaľ zdaniteľné plnenie – stavebná činnosť bola reálne uskutočnená, či uţ medzi dodávateľom a odberateľom priamo, alebo za pomoci subdodávateľa, ako tomu malo byť aj v prejednávanej veci, je zrejmé, ţe osoba subdodávateľa nemôţe byť pre odberateľa, ale najmä pre dodávateľa neznámou osobou. Povaţoval za nemysliteľné, aby odberateľ nemal absolútne ţiadnu vedomosť, kto konkrétne vykonával predmetné práce za spoločnosť CRISPAT, s.r.o., kto bol zodpovedný za vykonanie práce, kto dohliadal na priebeh stavebných prác – kto bol stavbyvedúcim, kto zadeľoval prácu jednotlivým pracovníkom a kto ich riadil. Ešte za absurdnejšie povaţoval nevedomosť o tom, 4 6Sžf/21/2014 kto konkrétne vykonával stavebné činnosti vo vzťahu k samotnej spoločnosti CRISPAT, s.r.o. ako dodávateľa. Krajský súd uviedol, ţe pokiaľ subdodávateľa zabezpečovala táto spoločnosť (CRISPAT, s.r.o.) musí bezpodmienečne byť schopná označiť subjekty, ktoré uvedené stavebné činnosti realizovali, M. B. ako konateľ tejto spoločnosti (CRISPAT, s.r.o.) však k uvedenej veci uviedol len to, ţe jeho spoločnosť (CRISPAT, s.r.o.) nemá ţiadnych vlastných zamestnancov a predmetné stavebné práce zabezpečila jeho spoločnosť len subdodávateľský, pričom ţiadneho zo subdodávateľov M. B. neoznačil. Krajský súd konštatoval, ţe argumentum a contrario, pokiaľ odberateľ, ale najmä dodávateľ nevedia správcovi dane pri daňovej kontrole uviesť meno subdodávateľa, a popísať podrobnosti obchodného prípadu, nemoţno inak ako dať správcovi dane za pravdu, ţe tým vzniknú u správcu dane dôvodné pochybnosti o samotnej existencii reálneho uskutočnenia zdaniteľného plnenia osobou uvedenou na faktúre. Ďalej krajský súd konštatoval, ţe ţalobca síce disponuje faktúrami od svojho dodávateľa – spoločnosti CRISPAT, s.r.o., ale šetrením, ktoré vykonal správca dane u spoločnosti CRISPAT, s.r.o., však nebolo potvrdené reálne uskutočnenie zdaniteľného plnenia, keď sám konateľ menovanej spoločnosti M. B. uviedol, ţe jeho spoločnosť (CRISPAT, s.r.o.) nemá ţiadnych vlastných zamestnancov a predmetné stavebné práce zabezpečila jeho spoločnosť len subdodávateľský, pričom ţiadneho zo subdodávateľov M. B. neoznačil a ani nepopísal podrobnosti samotného obchodného prípadu a miestnym zisťovaním v sídle spoločne spoločnosti ( CRISPAT, s.r.o.) bolo preukázané, ţe sídlo spoločnosti CRISPAT, s.r.o. je len fiktívne, spoločnosť na uvedenej adrese nesídli, ide ide o rodinný dom vo vlastníctve rodičov bývalého majiteľa spoločnosti CRISPAT, s.r.o. Petra Koţucha, pričom konateľ spoločnosti M. B., po odkúpení spoločnosti CRISPAT. s.r.o. jej sídlo nezmenil. Vzhľadom na ľahkú zneuţiteľnosť uplatnenia si nároku na odpočet DPH zaplatenej na vstupe krajský súd zaujal totoţný záver so záverom správnych orgánov oboch stupňov, ktorí za danej situácie ustálili, ţe k reálnemu uskutočneniu zdaniteľného plnení nedošlo osobou uvedenou na faktúre. Krajský súd mal tieţ za to, ţe správca dane za účelom zistenia skutkového stavu vykonal rozsiahle šetrenie, či uţ u ţalobcu alebo spoločnosti CRISPAT, s.r.o., výsluchom ţalobcom navrhnutých svedkov. Mal za to, ţe pokiaľ šetrením v rámci daňového konania nebolo preukázané, ţe k reálnemu uskutočneniu zdaniteľného plnenia došlo osobou uvedenou na faktúre, pričom reálne uskutočnenie zdaniteľného plnenia (osobou uvedenou na faktúre) a uplatnenie si DPH voči ţalobcovi zo strany jeho dodávateľa (CRISPAT, s.r.o.) je v zmysle § 49 a § 51 zákona o DPH podmienkou na uplatnenie si práva 5 6Sžf/21/2014 na odpočet, jeho záver o nepriznaní práva na odpočítanie DPH z predmetných faktúr je správny. Krajský súd nesúhlasil s tvrdením ţalobcu, ţe správca dane nad zákonné medze preniesol na ţalobcu dôkazné bremeno. Rovnako za nedôvodné povaţoval, keď ţalobca v súdenej veci poukazoval na rozsudok ESD zo dňa
6. júna 2012 v spojených veciach C- 80/11 a C-l42/
7. Krajský súd záverom konštatoval, ţe záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a ţalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváţenia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH., taktieţ nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozhodnutia ţalovaného, povaţujúc námietky ţalobcu uvedené v ţalobe za nedôvodné. Krajský súd v konaní ţalovaného správneho orgánu nezistil ani takú vadu, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia (§ 250j ods. 3 O.s.p.). Krajský súd dospejúc k záveru, ţe ţalovaný rozhodol v súlade so zákonom, ţalobu ako nedôvodnú zamietol podľa § 250j ods.1 O.s.p.. Rozhodovanie o náhrade trov konania krajský súd odôvodnil podľa § 250k ods. 1 O.s.p., ţalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznal, pretoţe bol v konaní neúspešný. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu sa v zákonnej lehote odvolal ţalobca. Ţiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, ţe preskúmavané rozhodnutie ţalovaného a rozhodnutie správcu dane zruší a vec vráti ţalovanému na ďalšie konanie. Neuplatnil si náhradu trov konania. V dôvodoch odvolania namietal, ţe súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukazom na skutkové zistenia danej veci a na právnu úpravu ustanovenú v § 49 a 51 zákona o DPH vyslovil názor, ţe splnil všetky zákonné podmienky v zmysle ust. § 49 ods. 1 a 2 a § 51 ods. 1 písm. a) zák.č. 222/2004 Z.z., nakoľko odpočítal daň pri vzniku daňovej povinnosti, pričom prijaté tovary a sluţby pouţil na dodávky sluţieb ako platiteľ a faktúra vystavená platiteľom zodpovedá ust. § 71, pričom 6 6Sžf/21/2014 zákon v ţiadnom svojom ustanovení nezakotvuje výslovne povinnosť opakovane uvádzanú ako správcom dane, ţalovaným, tak aj samotným súdom. Ţalobca ďalej uviedol, ţe pri obstarávaní zdaniteľného obchodu postupoval s dostatočnou opatrnosťou, keď si za dodávateľa zvolil subjekt, ktorého činnosť mu bola známa, uzavrel s ním Zmluvu o dielo, ktorá spĺňa všetky náleţitosti a na základe predmetnej zmluvy a riadne vystaveného daňového dokladu mu poskytol dohodnutú odmenu. Poukázal na to, ţe v zmysle Obchodného zákonníka môţe zhotoviteľ diela vykonať dielo aj prostredníctvom inej osoby, pričom zodpovedá tak, akoby ho zhotovil sám. Mal za to, ţe aj z tohto dôvodu nie je povinnosťou objednávateľa zisťovať, ako a prostredníctvom koho bude realizovať zhotoviteľ dielo, ak je objednávateľ pri vykonávaní diela spokojný s vykonanými prácami, v ktorej súvislosti poukázal na znenie § 9 ods.4 zákona č. 222/2004 Z.z.. Dal do pozornosti súdu rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sţf/2011, v zmysle ktorého dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne. Daňový subjekt vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, ak disponuje existenciou materiálneho plnenia, má k tomu zodpovedajúcu faktúru a prílohy s podrobným poloţkovitým opisom druhu a ceny dodaných sluţieb a tovarov od určitého dodávateľa. Na preskúmanie opaku dôsledku skutočností, ktoré nastali u platiteľovho dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno správca dane. Trval na to, ţe v danom prípade predloţil všetky relevantné doklady pre uplatnenie si nadmerného odpočtu dane. Zastával názor, ţe taktieţ na daný prípad sa vzťahuje judikatúra Súdneho dvora, na ktorú poukazoval, keďţe správca dane je v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie povinný zneuţitie práva preukázať, pričom ţalovaný ţiadnym spôsobom nepreukázal správnosť svojho tvrdenia o tom, ţe obchodná spoločnosť CRISPAT, s.r.o. je ekonomicky neaktívna, len preto, ţe konateľ spoločnosti sa nachádza v zahraničí. Dôvodil, ţe vychádzajúc zo zásady neutrality dane z pridanej hodnoty nemôţe postup správcu dane a tieţ ţalovaného povaţovať za správny v prípade, ţe vznikla daňová povinnosť, ale nárok na odpočet dane platiteľovi priznaný nebol. Namietal, ţe krajský súd sa jednoducho stotoţnil s názorom ţalovaného bez toho, aby riadne zistil skutkový stav veci vychádzajúci z vykonaného dokazovania a podloţeného dôkazmi a nie dohadmi, ako aj, ţe neuplatnil judikatúru Súdneho dvora EU a vec nesprávne právne posúdil. Ţalovaný sa k odvolaniu ţalobcu vyjadril tak, ţe navrhoval, aby najvyšší súd odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil. 7 6Sžf/21/2014 V dôvodoch vyjadrenia uviedol, ţe naďalej trvá na svojom právnom názore vyslovenom v napadnutom rozhodnutí ako aj na svojich vyjadreniach a stanoviskách k predmetnej ţalobe. III. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 2 O.s.p.

§ 246cods.

1) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní ţalobcu (§ 246c ods. 1 veta prvá

ust. § 212 ods. 1 O.s.p.) postupom podľa ust. § 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk> (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p

§ 246cods.

1 veta prvá a § 211 ods. 2), a dospel k záveru, ţe odvolanie nie je dôvodné. Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého stupňa zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal preskúmania napadnutého rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu a správcu dane - Daňového úradu Trenčín a následne jeho zrušenia

prvostupňovým rozhodnutím správcu dane a vrátenia veci ţalovanému na ďalšie konanie. Ţalobou napadnutým rozhodnutím z

1. januára 2013, č. 1100306/1/4046/2013/5199-r ţalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie – dodatočný platobný výmer, Daňového úradu Trenčín, pobočka Nové Mesto nad Váhom č. 9311401/5/2822114/2012/Štef z
2. októbra 2012 , ktorým správca dane ţalobcovi podľa § 68 ods. 5, 6 zákona č. 563/2009 Z.z. vyrubil rozdiel dane v sume 26.124,- € na dani z priadnej hodnoty za zdaňovacie obdobie
3. štvrťrok 2011, správca dane nepriznal ţalobcovi nadmerný odpočet DPH za uvedené zdaňovacie obdobie
4. štvrťrok 2011 v sume 22.630,58 € a vyrubil ţalobcovi vlastnú daňovú povinnosť na DPH v sume 3.493,42 €. Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup ţalovaného správneho orgánu, ktorým rozhodnutím ţalovaný rozhodol s konečnou platnosťou o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty ţalobcovi za zdaňovacie obdobia
5. štvrťrok 2011 podľa § 68 ods.5,6 daňového poriadku. 8 6Sžf/21/2014 IV. Odvolací súd v medziach odvolania ţalobcu preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie ţalovaného správneho orgánu

rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa a konania im prechádzajúce v rozsahu dôvodov uvedených v ţalobe, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými zásadnými námietkami uvedenými v ţalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu. Podľa § 246c ods. 1, veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa pouţijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje, ţe nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu s poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedenú v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát odvolacieho súdu povaţuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby najvyšší súd v preskúmavanej veci nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe skutočnosti spolu s právnymi závermi krajského súdu, sa vo svojom odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Senát odvolacieho súd dáva do pozornosti, ţe úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (§§ 247 a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie 9 6Sžf/21/2014 si zadováţil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, a či obsahovalo zákonom predpísané náleţitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môţe vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.). V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v ţalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváţenie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia (§ 245 ods. 2 O.s.p.). Povinnosťou správneho súdu v odôvodnení svojho rozhodnutia vo veci samej je v súlade s § 246c ods.1 O.s.p.

§ 157ods.

2 O.s.p. uviesť čoho sa ţalobca domáhal, z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril ţalovaný, stručne, jasne a výstiţne vysvetliť, ktoré skutočnosti povaţoval za preukázané a ktoré nie, zistenia, či správny orgán dôkazy, na základe ktorých ustálil svoj skutkový a právny záver, vykonal zákonným spôsobom, pri posúdení či správny orgán dôkazy vykonal v súčinnosti so ţalobcom ako účastníkom správneho konania a tieţ či vykonané dôkazy boli správnym orgánom vyhodnotené v súlade so zákonom, súčasne povinnosťou súdu je uviesť akými úvahami sa pri posudzovaní zákonnosti rozhodnutia a postupu orgánu verejnej správy riadil a svoj právny záver, či preskúmavané rozhodnutie správneho orgánu je zákonné alebo nezákonné a z akých dôvodov a súčasne dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Odvolací súd v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutí daňových orgánov oboch stupňov v rozsahu ţalobných a odvolacích dôvodov posudzoval, či daňové orgány oboch stupňov pri rozhodovaní v danej veci vychádzali zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu 10 6Sžf/21/2014 a ţalobou napadnuté rozhodnutia vydali postupom v súlade s daňovým poriadkom ako aj v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v platnom znení. Odvolací súd zdôrazňuje, ţe účelom daňovej kontroly a daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Daňový poriadok preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďţe ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Zákonodarca v právnej norme § 3 daňového poriadku daní ustanovuje základné zásady daňového konania tak, že v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň. Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Daňové konanie je neverejné okrem úkonov, ktorých povaha to neumožňuje. Správca dane je povinný začať daňové konanie aj na vlastný podnet vždy, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj v prípade, že daňový subjekt v tomto smere nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti. Pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane. Všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti. Právom i povinnosťou všetkých daňových subjektov je úzko spolupracovať so správcom dane v daňovom konaní. Podľa ust. § 24 ods.1 až 5 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje

1. a)skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný 11 6Sžf/21/2014 uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
2. b)skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania,
3. c)vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Na doklad znejúci na neexistujúcu osobu v čase vydania dokladu sa v daňovej kontrole a v daňovom konaní neprihliada. Podľa ust. § 49 ods. 1, 2 písm. a/ zákona 222/2004 Z. z. právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané., Podľa ust. § 51 ods. 1, písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm.
4. a)má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. Podľa § 6 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o účtovníctve“) účtovná jednotka je povinná doložiť účtovné prípady účtovnými dokladmi. Účtovanie účtovných prípadov v účtovných 12 6Sžf/21/2014 knihách vykoná účtovná jednotka účtovným zápisom iba na základe účtovných dokladov. Podľa § 7 ods. 1 zákona o účtovníctve účtovná jednotka je povinná účtovať tak, aby účtovná závierka poskytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva, a o finančnej situácii účtovnej jednotky. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu odvolacích a ţalobných dôvodov dospel k záveru, ţe správca dane v danom prípade postupoval v intenciách citovaných právnych noriem, vo veci v súlade so zákonom si zadováţil dostatok skutkových podkladov relevantných pre vydanie rozhodnutia, v daňovom konaní postupoval v súčinnosti s daňovým subjektom – ţalobcom a vo veci rozhodol vecne a právne správne, z ktorých dôvodov ţalovaný správny orgán rozhodnutie správcu dane preskúmavaným rozhodnutím potvrdil v súlade so zákonom, a preto boli splnené zákonné podmienky pre zamietnutie ţaloby súdom prvého stupňa. Ţalobca v odvolaní predovšetkým namietal, ţe krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, vysloviac názor, ţe splnil všetky zákonné podmienky v zmysle ust. § 49 ods. 1 a 2 a § 51 ods. 1 písm.
5. a)zák.č. 222/2004 Z.z., nakoľko odpočítal daň pri vzniku daňovej povinnosti, pričom prijaté tovary a sluţby pouţil na dodávky sluţieb ako platiteľ a faktúra vystavená platiteľom zodpovedá ust. § 71. Odvolací súd povaţoval za presvedčivú argumentáciu súdu prvého stupňa, ktorou odôvodnil správnosť záverov daňových orgánov oboch stupňov o tom, ţe za kontrolované zdaňovacie obdobie ţalobca ako daňový subjekt disponoval listinnými dôkazmi - faktúrami od svojho dodávateľa – spoločnosti CRISPAT, s.r.o., zmluvou o dielo, ale šetrením, ktoré vykonal správca dane u spoločnosti CRISPAT, s.r.o., však nebolo potvrdené reálne uskutočnenie zdaniteľného plnenia, keď sám konateľ menovanej spoločnosti M. B. uviedol, ţe jeho spoločnosť (CRISPAT, s.r.o.) nemá ţiadnych vlastných zamestnancov a predmetné stavebné práce zabezpečila jeho spoločnosť len subdodávateľský, pričom ţiadneho zo subdodávateľov M. B. neoznačil a ani nepopísal podrobnosti samotného obchodného prípadu a miestnym zisťovaním v sídle spoločne spoločnosti (CRISPAT, s.r.o.) bolo preukázané, ţe sídlo spoločnosti CRISPAT, s.r.o. je len fiktívne, spoločnosť na 13 6Sžf/21/2014 uvedenej adrese nesídli, ide ide o rodinný dom vo vlastníctve rodičov bývalého majiteľa spoločnosti CRISPAT, s.r.o. Petra Koţucha, pričom konateľ spoločnosti M. B., po odkúpení spoločnosti CRISPAT. s.r.o. jej sídlo nezmenil. Odvolací súd dospel k zhodnému záveru ako súd prvého stupňa, ţe vzhľadom na ľahkú zneuţiteľnosť uplatnenia si nároku na odpočet DPH zaplatenej na vstupe, daňové orgány oboch stupňov na základe zisteného skutkového stavu vyplývajúceho z administratívneho spisu ustálili správny záver, ţe k reálnemu uskutočneniu zdaniteľného plnenia nedošlo osobou uvedenou na faktúre, pričom reálne uskutočnenie zdaniteľného plnenia (osobou uvedenou na faktúre) a uplatnenie si DPH voči ţalobcovi zo strany jeho dodávateľa (CRISPAT, s.r.o.) je v zmysle § 49 a § 51 zákona o DPH podmienkou na uplatnenie si práva na odpočet. Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku, ako aj ţalovaný v preskúmavanom rozhodnutí sa vyspriadali s námietkou ţalobcu, ktorou namietal, ţe správca dane dôkazné bremeno prenášal na neho ako platiteľa. Aj podľa názoru odvolacieho súdu z administratívneho spisu je dostatočne preukázané nepravdivé tvrdenie ţalobcu, keďţe ţalobca v priebehu daňovej kontroly správcovi dane nepredloţil ţiadne také dôkazy, ktorými by odstránil pochybnosti správcu dane o faktickom uskutočnení stavebných prác obchodnou spoločnosťou uvedenou na predloţených faktúrach. Treba súhlasiť s konštatovaním súdu prvého stupňa, ţe predloţenie dokladov je len jednou z hmotnoprávnych podmienok na uznanie odpočítania dane a i keď majú doklady všetky náleţitosti daňového dokladu a sú riadne zaúčtované, neznamená to, ţe daň z pridanej hodnoty bola odpočítaná oprávnene. Splnenie formálnej stránky je síce jednou z podmienok, aby bolo na základe týchto dokladov uznané odpočítanie dane, tieto doklady však musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybností preukazuje daňový subjekt. Nestačia teda iba slovné tvrdenia ţalobcu ako daňového subjektu a jeho dodávateľa, ak nie sú podloţené konkrétnymi faktami. Odvolací súd zastáva zhodný názoru ako krajský súd, ţe ak by zdaniteľné plnenie – stavebná činnosť bola reálne uskutočnená, či uţ medzi dodávateľom a odberateľom priamo, alebo za pomoci subdodávateľa, ako tomu malo byť aj v prejednávanej veci, je dôvodné vychádzať zo zrejmej skutočnosti, ţe osoba subdodávateľa nemôţe byť pre odberateľa, ale najmä pre dodávateľa neznámou osobou, a preto je nemysliteľné, aby odberateľ nemal absolútne ţiadnu vedomosť, kto konkrétne vykonával predmetné práce za spoločnosť CRISPAT, s.r.o., kto bol zodpovedný za vykonanie prác, kto dohliadal na priebeh stavebných 14 6Sžf/21/2014 prác – kto bol stavbyvedúcim, s poukazom na to, ţe sám ţalobca tvrdil, ţe neskúmal, kto na stavbe pracoval, keď pre neho bolo podstatné len to, ţe práce boli vykonané kvalitne, v dohodnutom termíne a cene, vychádzajúc zo zmluvy o dielo, ktoré tvrdenie je právne bezvýznamné v prípade uplatnenia si odpočtu dane. Odvolací súd povaţoval za nedôvodnú aj námietku ţalobcu, ktorou namietal, ţe krajský súd sa jednoducho stotoţnil s názorom ţalovaného bez toho, aby riadne zistil skutkový stav veci vychádzajúci z vykonaného dokazovania a podloţeného dôkazmi a nie dohadmi, ako aj, ţe neuplatnil judikatúru Súdneho dvora EU a vec nesprávne právne posúdil. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, ţe súd prvého stupňa náleţite preskúmal napadnuté rozhodnutia daňových orgánov oboch stupňov v rozsahu ţalobných dôvodov a svoje skutkové a právne závery jasne a zrozumiteľne v dostatočnom rozsahu zdôvodnil v odôvodnení rozhodnutia. Podľa názoru odvolacieho súdu zhodne s názorom súdu prvého stupňa z výsledkov vykonaného dokazovania v daňovom konaní vyplýva, ţe ţalobca spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti nepreukázal, ţe stavebné práce, ním deklarované v daňovom priznaní za sledované zdaňovacie obdobie ( 3. štvrťrok 2011) na základe faktúr predloţených k daňovej kontrole, sa uskutočnili spôsobom ním tvrdeným, pričom preukázanie týchto skutočností zaťaţovalo dôkazným bremenom práve ţalobcu v zmysle § 24 ods.1 daňového poriadku. V tomto kontexte odvolací súd zdôrazňuje, ţe dôkazné bremeno leţí na daňovom subjekte – ţalobcovi, ktorý má preukázať skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Z uvedených dôvodov ţalobcu zaťaţovala dôkazná povinnosť aj na tú skutočnosť, ţe stavebné práce vykonala fakticky tá obchodná spoločnosť, ktorá je uvedená na faktúre. Na podporu uvedeného najvyšší súd poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 2Sţf/4/2009 z 23.06.2010

rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, ţe: „dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.

§ 49ods.

2, § 51 zákona o DPH). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné 15 6Sžf/21/2014 bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok.“ Vychádzajúc z uvedeného aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobca v danej veci nepostupoval v súlade so zákonom o DPH a neoprávnene si uplatnil zo sporných faktúr odpočet DPH za zdaňovacie obdobia

1. štvrťrok
2. Vzhľadom na dôvody vyššie uvedené odvolací nepovaţoval odvolacie námietky ţalobcu za relevantné k vyhoveniu jeho odvolacieho návrhu a dospel k zhodnému záveru ako súd prvého stupňa, ţe správca dane ako aj ţalovaný vo veci vykonali dokazovanie zákonným spôsobom a v dostatočnom rozsahu, náleţite zistili skutkový stav veci, v daňovom konaní postupovali v súčinnosti so ţalobcom ako daňovým subjektom, skutkové zistenia vyhodnotili správne a v súlade so zákonom, ktoré skutočnosti náleţite aj odôvodnili v odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí. Odvolací súd z uvedených dôvodov dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa v preskúmavanej veci postupom v súlade s právnymi normami ustanovenými v druhej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (§§ 247 a nasl.) v rozsahu ţalobných dôvodov náleţite preskúmal zákonnosť rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu a postup mu predchádzajúci a v rámci toho aj zákonnosť rozhodnutia a postupu správcu dane a v odôvodnení napadnutého rozsudku sa vysporiadal s jednotlivými ţalobnými námietkami. Odvolací súd sa stotoţnil s názorom súdu prvého stupňa, ţe v preskúmavanej veci bolo relevantným spôsobom preukázané, ţe ţalobcovi za zdaňovacie obdobia
3. štvrťrok 2011 vznikla daňová povinnosť, pretoţe ţalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal dôvodnosť odpočtu DPH na základe faktúr deklarovaných v daňovom priznaní za predmetné zdaňovacie obdobie, a preto daňové orgány oboch stupňov v preskúmavanej veci postupovali v súlade so zákonom, keď ţalobcovi ako platiteľovi dane za predmetné zdaňovacie obdobie určili daňovú povinnosť na základe daňovej kontroly vychádzajúc z vyčíslenej dane ţalobcom v daňovom priznaní a dane vyčíslenej daňovým úradom z platieb vyplývajúcich z dôkazov vykonaných v daňovom konaní. 16 6Sžf/21/2014 Odvolací súd vychádzajúc zo skutkových zistení danej veci a právnych záverov uvedených vyššie napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne a právne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p.

§ 246cods.1 veta prvá O.s.p.

a s § 219 ods. 1,2 O.s.p. potvrdil, stotoţniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p

§ 246cods.

1 veta prvá O.s.p.), keď pri nedostatku relevantných ţalobných dôvodov pre zrušenie napadnutého rozhodnutia nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej povinnosti. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ust. § 250k ods. 1 veta prvá O.s.p.

ust. § 246c ods.1, veta prvá O.s.p a s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. tak, ţe ţalobcovi náhradu trov tohto konania nepriznal, pretoţe v tomto konaní nebol úspešný. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 25. marca 2015 JUDr. Zdenka Reisenauerová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Ing. Dagmar Lojová