1 písm. a) zákona č. 25/2006 Z.z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZVO“) potvrdil. Dôvodom uloţenia pokuty bolo, ţe ţalobca uzavrel zmluvu na predmet zákazky „Komunikačný plán Operačného programu Ţivotné prostredie pre programové obdobie 2007-2013 a návrh jeho realizácie na roky 2008-2013“ (ďalej len Komunikačný plán) rokovacím konaním bez zverejnenia a to bez splnenia podmienky na jeho pouţitie. Krajský súd v Bratislave v rozsudku konštatoval, ţe ţalobca postupoval uţ pri vymedzení predmetu súťaţe návrhov v rozpore s § 103 ods. 1 v spojení s § 103 ods. 2 ZVO, keďţe súčasťou vymedzeného predmetu súťaţe návrhov boli tieţ sluţby, ktoré nie je moţné povaţovať za písomne alebo graficky vyjadrený výsledok vlastnej intelektuálnej činnosti účastníka, ktorý je pre vyhlasovateľa uţitočný ako podklad na zadávanie zákazky. Takéto poskytnutie plnení, resp. sluţieb, ktoré svojou povahou nespadajú pod definíciu návrhu
2 ZVO nemôţu byť predmetom súťaţe návrhov. Nadväzujúc na uvedené neboli ţalobcom splnené podmienky pre pouţitie rokovacieho konania bez zverejnenia. Dôkazné bremeno o existencii pouţiteľnosti takéhoto rokovacieho konania musí byť dôsledne zdôvodnené a preukázané, čo je bremenom ţalobcu, čo sa v danom prípade nestalo. V nadväznosti na uvedené skutočnosti súd konštatuje, ţe ţalobca nebol oprávnený pouţiť postup rokovacieho konania bez zverejnenia
1 písm. h) ZVO, ako postup vedúci k zadaniu zákazky na poskytnutie sluţby tomu účastníkovi, ktorého návrh porota vyhodnotila ako víťazný v súťaţi návrhov, s cieľom uzavrieť zmluvu, keďţe poţiadavka na realizáciu časti predmetu zákazky bola uţ v prvotnej etape verejného obstarávania, teda v súťaţi návrhov stanovená v rozpore s § 103 ods. 1 v spojení s odsekom 2 ZVO. Tvrdenia ţalobcu, ţe zadávať realizáciu súťaţného návrhu prostredníctvom iného postupu zadávania zákazky ako rokovacie konanie bez zverejnenia, by spôsobilo neúmernú časovú a administratívnu záťaţ, povaţoval krajský súd za irelevantné, nakoľko posudzovanie administratívnej a časovej záťaţe pri pouţití konkrétneho postupu zadávania zákazky nemoţno priorizovať pred dodrţaním ustanovení ZVO, najmä princípov tam uvedených. Ani tvrdenie ţalobcu, ţe rozsiahly a komplikovaný charakter neumoţňoval realizáciu návrhu víťazného uchádzača iným uchádzačom
krajského súdu neobstojí lebo nebolo ničím podloţené. Nepreukázalo sa, ţe by sluţby, ktoré boli predmetom zmluvy, ktorá bola výsledkom rokovacieho konania bez zverejnenia (napr. zabezpečiť výrobu a odvysielanie rozhlasových spotov ... a administratívy všetkých podujatí, redaktorské práce, editorské práce 3 4Sžf/60/2014 a jazykové korektúry v slovenčine a v príslušných jazykoch
potreby, a to v angličtine, nemčine, francúzštine, rómčine, maďarčine a ukrajinčine, prípravu, tlač a distribúciu propagačných, informačných a metodických materiálov) boli viazané na víťazného uchádzača. Krajský súd si osvojil tvrdenie ţalovaného, ţe predmetné sluţby dokáţe poskytnúť celé spektrum uchádzačov pôsobiacich na relevantnom trhu a bolo preto povinnosťou ţalobcu poskytnutie týchto sluţieb obstarať postupom zadávania zákazky podporujúcim čestnú hospodársku súťaţ. Krajský súd v Bratislave zdôraznil, ţe rokovacie konanie bez zverejnenia je pri verejnom obstarávateľovi, ako aj pri obstarávateľovi postupom, pri ktorom je nevyhnutné splniť niektorú z podmienok na jeho pouţitie uvedenú v ZVO. Je to postup verejného obstarávania, ktorý sa všeobecne povaţuje za najmenej transparentný a mal by sa pouţívať len vo výnimočných prípadoch. Preto je potrebné aj podmienky na pouţitie rokovacieho konania bez zverejnenia vykladať reštriktívne.
judikatúry Súdneho dvora EÚ, ktorú je Slovenská republika povinná dodrţiavať, najmä v rozhodnutí C-394/02 Európska komisia vs. Helénska republika, Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“) zaujal v prípade uzavretia zmlúv rokovacím konaním bez zverejnenia stanovisko, ţe musia byť splnené tri podmienky a to:
1 písm. h) ZVO preto môţe slúţiť len na dopracovanie pôvodného, v súťaţi návrhov predloţeného návrhu. Extenzívne vyuţitie predmetnej podmienky na pouţitie rokovacieho konania bez zverejnenia by znamenalo absolútne popretie zmyslu verejného obstarávania, ktorého cieľom je získanie najlepšej hodnoty za vynaloţené verejné finančné prostriedky. Vo vyššie uvádzanom kontexte
prvostupňového súdu ţalovaný správne poukazoval aj na rozsudok Súdneho dvora EU vo veci C-340/02 bod 41, ktorého cieľom je najmä varovať pred pouţitím výnimky zo smernice (povinnosť zverejnenia oznámenia), za účelom obchádzania transparentného nakladania s verejnými prostriedkami. 4 4Sžf/60/2014 Vo veci námietky neurčitosti výroku krajský súd zistil, ţe výrok prvostupňového rozhodnutia ţalovaného znie: „Účastníkovi konania sa ukladá pokuta v celkovej výške 654 500,00 EUR (slovom: šesťstopäťdesiatštyritisíc päťsto EUR )
1 písm. a) zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 14.11.2008 za to, ţe uzavrel zmluvu na predmet zákazky „Komunikačný plán Operačného programu Ţivotné prostredie pre programové obdobie 2007 - 2013 a návrh jeho realizácie na roky 2008 – 2013“ rokovacím konaním bez zverejnenia bez splnenia podmienky na jeho pouţitie. Účastník konania je povinný uloţenú pokutu zaplatiť v lehote do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet správneho orgánu číslo 7000062713/8180, vedeného v Štátnej pokladnici s uvedením identifikačného variabilného symbolu 118300SK11 a konštantného symbolu 0558.“ Výrok napadnutého rozhodnutia ţalovaného č. 037-P/04-2012 zo dňa 17.04.2012 znie: „Rozklad účastníka konania zo dňa 05.01.2012 zamietam a rozhodnutie úradu č. 118- 3000/SK/7/2011 zo dňa 21.12.2011 o uloţení pokuty vo výške 654 500,00 EUR (slovom šesťstopäťdesiatštyritisíc päťsto EUR) potvrdzujem. Uloţenú pokutu je účastník konania povinný zaplatiť v lehote do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet číslo: 7000062713/8180, vedeného v Štátnej pokladnici s uvedením identifikačného variabilného symbolu: 1183000SK11 a konštantného symbolu: 0558.“
2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok), (ďalej len „Správny poriadok“), ak sú pre to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí. Z ustanovenia § 47 ods. 2 Správneho poriadku je vyvoditeľné, ţe vymedzenie predmetu konania vo výroku rozhodnutia o správnom delikte musí spočívať v špecifikácii deliktu tak, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným konaním. Súd konštatuje, ţe tvrdenie ţalobcu nemá opodstatnenie. Výrok je riadne identifikovateľný a vykonateľný, pretoţe obsahuje skutok určitý, zrozumiteľný, nezameniteľný s iným skutkom. Pokiaľ ide o námietku, ţe nie je zrejmé akým spôsobom pri ukladaní pokuty ţalovaný prihliadol na povahu, závaţnosť, spôsob a následky porušenia povinnosti, súd uvádza, 5 4Sžf/60/2014 ţe ţalovaný postupoval v zmysle § 149 ods. 1 písm. a) ZVO správne, keďţe z obsahu uzavretej zmluvy vyplýva zmluvná cena vo výške 13 090 000,00 € s DPH, z čoho 5 % činí sumu 654 500,00 €. Ide o obligatórny postup pri zmluvnej cene, preto nemohol ţalovaný vychádzať z vlastnej správnej úvahy v inom rozmedzí a z kontextu odôvodnenia rozhodnutí správneho orgánu je povaha, závaţnosť, spôsob a následky porušenia povinnosti zrozumiteľná. Preto námietku ţalobcu krajský súd nepovaţoval za dôvodnú. Čo sa týka námietky ţalobcu, ţe Protokol podpísali len dvaja zo štyroch kontrolórov súd ju povaţuje za neopodstatnenú z týchto dôvodov: Z administratívneho spisu vyplýva, ţe poverením č. 55/2009 ku kontrole zo dňa 27.10.2009, boli vykonaním kontroly poverení zamestnanci Úradu: vedúci skupiny - Mgr. Ľ. J. a členovia skupiny - JUDr. B., Mgr. P. a JUDr. K.. Protokol o výsledku kontroly podpísali dvaja poverení pracovníci Úradu (Mgr. P. a JUDr. K.). Základné pravidlá kontrolnej činnosti upravuje zákon č. 10/1996 Z. z. o kontrole v štátnej správe v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o kontrole“). S výnimkou
rozhodovania o predpojatosti, sa na kontrolu vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, t. j. zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (§ 10 ods. 4 posledná veta zákona o kontrole). Zákon o kontrole
krajského súdu neupravuje to, ţe protokol musia podpísať všetci kontrolóri. Tí, ktorí ho podpísali boli však kompetentní protokol podpísať. Protokol o vykonanej kontrole a zápisnica o prerokovaní Protokolu v zásade nie sú rozhodnutiami vydanými v správnom konaní, ale sú v prvom rade správami, či záznamami o tom, ţe bola vykonaná kontrola a aké boli jej zistenia. Nevzťahuje sa na ne preto poţiadavka formálnych náleţitostí rozhodnutia
správneho poriadku, resp.
osobitného predpisu, ale tieto ich náleţitosti sú upravené osobitne (napr. § 13 ods. 1 a ods. 6 zákona o kontrole). Keďţe ţalovaný vyššie stanovené kritériá dodrţal, krajský súd napadnutý protokol povaţoval za platný. Krajský súd na základe uvedeného dospel k záveru, ţe ţalovaný v konaní dostatočne zistil skutkový stav veci, vyvodil z neho správne právne závery, ktoré náleţité odôvodnil, vrátane voľnej úvahy, ktorá nevybočila z medzí prípustného správneho uváţenia. Nakoľko námietky ţalobcu neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia, ţalobu ako nedôvodnú 6 4Sžf/60/2014 zamietol
1 OSP . II. Proti rozsudku krajského súdu podal včas odvolanie ţalobca, ktoré odôvodnil nasledovne: Rozsudok Krajského súdu v Bratislave povaţuje za nesprávny najmä z dôvodov uvedených v ustanovení § 205 ods. 2 písm. a),
ktorých mal ţalobca postupovať pri uzavretí zmluvy na predmet zákazky „Komunikačný plán Operačného programu Ţivotné prostredie pre programové obdobie 2007-2013 a návrh jeho realizácie na roky 2008-2013“ (ďalej len „Komunikačný plán“) rokovacím konaním bez zverejnenia bez splnenia podmienky na jeho pouţitie. Ďalej sa Krajský súd v Bratislave nestotoţnil s dôvodmi ţaloby, pokiaľ ide o námietky neurčitosti výroku rozhodnutia ţalovaného, nedostatku správnej úvahy pri ukladaní pokuty (vzhľadom na povahu, závaţnosť, spôsob a následky porušenia povinnosti), nepotvrdenie záverov Protokolu o výsledku kontroly dodrţiavania zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní, vedúcim kontrolnej skupiny, nedostatočné oboznámenie sa s podkladmi rozhodnutia ţalovaného. Krajský súd v Bratislave sa vôbec nezaoberal vyjadrením ţalobcu z
návrhu účastníka" a s tým súvisiaceho rokovacieho konania bez zverejnenia
1 písm. h) zákona o verejnom obstarávaní. Oznámenie o začatí rokovacieho konania bez zverejnenia bolo zaevidované ţalovaným dňa 08.07.2009 pod č. 617-2009 IBS. Je nesporné, ţe vyššie uvedený spôsob uskutočnenia verejného obstarávania realizovaný MDVaRR - súťaţ návrhov a následné poskytnutie sluţby vrátane zabezpečenia implementácie informovanosti verejnosti - je typovo identický s obstarávaním, ktoré je predmetom tohto sporu. V zápisnici o prerokovaní protokolu o výsledku kontroly dodrţiavania zákona o verejnom obstarávaní č. 2163-7000/2011-OK/8 zo dňa 18. septembra 2012 u verejného obstarávateľa MDVaRR, sa okrem iného na str. 11 uvádza, cit.: „Kontrolovaný zdôrazňuje, ţe skutočnosť, ţe zákazka - súťaţ návrhov a následne rokovacie konanie bez zverejnenia bola zadávaná v roku 2009 a kontrola predmetného postupu zadávania zákazky vykonávaná v roku 2012, mu nemôţe byť na ujmu. V zmysle uvedeného
odvolania nemôţe byť na postup zadávania a realizovania v roku 2009 aplikovaná rozhodovacia prax, ktorá sa ustálila aţ v rokoch 2011-
odvolateľa sa nekriticky stotoţnil s argumentáciou ţalovaného, bez toho, aby sa bliţšie zaoberal argumentáciou ţalobcu ohľadne zákonnosti postupu pri verejnom obstarávaní. V tejto súvislosti ţalobca poukazuje na obsah ţalobných dôvodov uvedených v časti
čl. 152 ods. 4 Ústavy SR výklad a uplatňovanie zákonov musí byť v súlade s ústavou, v danom prípade s jej čl. 1 ods. 1“ Krajský súd v Bratislave
odvolateľa, pri posudzovaní výšky pokuty v odôvodnení rozsudku na str. 9, štvrtý odsek pritom konštatuje opak a prísnu individualizáciu sankcie v správnom trestaní v tomto prípade vôbec nezohľadňuje. Do pozornosti dával aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 8Sţ/18/2010, v odôvodnení ktorého je uvedené: „Rovnako námietku navrhovateľky týkajúcu sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia odporkyne v časti týkajúcej sa uloţenej pokuty pre nedostatok dôvodov povaţoval najvyšší súd za opodstatnenú. Odporkyňa je povinná svoje rozhodnutie podrobne odôvodniť, a to vrátane výšky sankcie, ktoré nemôţe byť paušálne. Je to potrebné s ohľadom na moţnú preskúmateľnosť súdom, ako aj zrozumiteľnosť pre účastníka konania." Ţalobca ďalej nesúhlasí ani s vyhodnotením Krajského súdu v Bratislave ohľadne zákonnosti podkladu rozhodnutia ţalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím o uloţení pokuty, ktorým bol Protokol o výsledku kontroly, keďţe Krajský súd v Bratislave posúdil túto námietku striktne arbitrárne. Pokiaľ Protokol o výsledku kontroly dodrţiavania zákona o verejnom obstarávaní č. 667-6000/5/2009 z
judikátu Najvyššieho súdu SR, 7Sţa/139/2001: „..ak je zrejmé, ţe podkladom na vydanie rozhodnutia o uloţení sankcie sú zistenia kontroly, ktorá bola vykonaná v rozpore so zákonom č. 10/1996 Z.z. o kontrole v štátnej správe, je to dôvodom, aby súd takéto rozhodnutie ako nezákonné zrušil.“ Krajský súd v Bratislave sa v odôvodnení rozsudku vôbec nezaoberal podstatou námietky ţalobcu ohľadne porušenia jeho práva byť oboznámený s podkladmi rozhodnutia
2 Správneho poriadku. Ţalobca poukazoval, ţe síce bol formálne vyzvaný na vyjadrenie pred vydaním rozhodnutia, avšak nepoznal nové dôvody, resp. skutočnosti, pre ktoré ţalovaný pristúpil k uloţeniu pokuty, a preto týmto konaním mu bolo odňaté právo vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia. Konkrétne ţalovaný v správnom konaní nespochybňuje, ţe správne konanie vo veci uloţenia pokuty začal úrad z úradnej povinnosti na základe zistení uvedených v Protokole o výsledku kontroly, Zápisnice o prerokovaní protokolu o výsledku kontroly, Výhrad ţalobcu k Protokolu o výsledku kontroly a kontrolným zisteniam v ňom obsiahnutým. Ţalovaný v Protokole o výsledku kontroly pritom vytýka postupu ţalobcu dve porušenia zákona o verejnom obstarávaní. V prvom rade vytýkal porušenie § 24 ods. 6 zákona o verejnom obstarávaní,
ktorého rokovacím konaním bez zverejnenia nemoţno uzavrieť rámcovú dohodu, pričom označil Zmluvu na realizáciu Komunikačného plánu za rámcovú dohodu. V prvostupňovom rozhodnutí o uloţení pokuty ţalovaný zobral túto svoju námietku porušenia zákona späť, nakoľko uznal argumenty ţalobcu, ţe Zmluva 11 4Sžf/60/2014 na realizáciu Komunikačného plánu nie je rámcovou dohodou
zákona o verejnom obstarávaní. V druhom rade ţalovaný v Protokole o výsledku kontroly vytýkal postupu ţalobcu v predmetnom verejnom obstarávaní, ţe pouţil postup rokovacím konaním bez zverejnenia bez splnenia podmienky na jeho pouţitie uvedenej v § 58 ods. 1 písm. h) zákona o verejnom obstarávaní, pričom to odôvodnil touto právnou argumentáciou: a. predmet zákazky zadanej na základe rokovacieho konania bez zverejnenia s víťazným účastníkom súťaţe návrhov údajne nebol totoţný s predmetom danej súťaţe návrhov, resp. ţe predmet návrhu víťazného účastníka súťaţe návrhov údajne nebol totoţný s predmetom zmluvy na realizáciu Komunikačného plánu, b. údajný rozpor postupu ţalobcu s § 9 ods. 2 zákona o verejnom obstarávaní, keď údajne nedostatočne opísal predmet súťaţe návrhov a poţiadavky na rozsah, obsah a formu návrhu, a ţe ich uviedol len všeobecne, bez konkretizácie, na základe ktorej by mohlo dôjsť k objektívnemu vyhodnoteniu a porovnaniu predloţených návrhov a určeniu víťazného návrhu. V rozhodnutí ţalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím o uloţení pokuty však ţalovaný pouţil inú argumentáciu ohľadne údajného porušenia zákona o verejnom obstarávaní. Z porovnania odôvodnení toho istého porušenia zákona (rokovacie konania bez zverejnenia bez splnenia podmienok na jeho pouţitie) je zrejmé, ţe ţalovaný nepochopiteľne a úplne iným spôsobom zmenil výsledky jeho vlastnej kontroly. Ţalovaný odôvodnil uloţenie pokuty v rozpore s jeho doterajším odôvodnením uvedenom v Protokole o výsledku kontroly. Keďţe správne konanie o uloţení pokuty bolo začaté „z úradnej povinnosti na základe zistení uvedených v Protokole o výsledku kontroly“, Úrad sa mal buď týchto zistení (a odôvodnení) drţať, alebo mal ţalobcu oboznámiť s novými zisteniami o právnom posúdení postupu ţalobcu a údajnými porušeniami zákona o verejnom obstarávaní. Ţalovaný tak postupoval v rozpore s § 3 ods. 5 Správneho poriadku,
ktorého „Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.“ Ţalovaný
odvolateľa zároveň postupoval v rozpore aj so zásadou uvedenou v § 3 ods. 2 Správneho poriadku,
ktorej sú správne orgány povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vţdy príleţitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne 12 4Sžf/60/2014 obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Poskytnutie súčinnosti správneho orgánu účastníkom konania a zúčastneným osobám
2 Správneho poriadku je formulovaná na princípe obligatórnosti, t. j. na základe povinnosti správneho orgánu kooperovať s účastníkom konania a nie na základe moţnosti ako to nesprávne interpretuje ţalovaný v napadnutom rozhodnutí o uloţení pokuty. Krajský súd v Bratislave sa v rozsudku vôbec nevysporiadal s argumentáciou ţalobcu o absencii popisu skutku v rozhodnutí ţalovaného, za ktorý správny orgán uloţil ţalobcovi sankciu, čo spôsobuje jeho neurčitosť a nezrozumiteľnosť. V tejto súvislosti opätovne odvolateľ zdôrazňuje, ţe vymedzenie predmetu konania vo výroku rozhodnutia o správnom delikte, musí spočívať v špecifikácii deliktu tak, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným konaním. Tento záver je vyvoditeľný priamo z ustanovenia § 47 ods. 2 Správneho poriadku. Porušenie zásady rovnosti zbraní a objektívne rovnocenného prístupu: Krajský súd v Bratislave nerešpektoval zásadu rovnosti účastníkov konania a objektívne rovnocenného prístupu, keď ignoroval skutočnosti, ktoré v konaní boli preukázané a svedčia v neprospech ţalovaného. Súd pri opise vyjadrení účastníkov konania v rozsudku úplne ignoroval písomné vyjadrenie ţalobcu zo dňa 23. januára 2014. Odvolateľ ďalej namietal, ţe Krajský súd v Bratislave tým, ţe v tejto veci nenariadil pojednávanie, napriek jej skutkovo a právnej zloţitosti, odňal účastníkovi právo konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.), čím je daný odvolací dôvod
2 písm. a) O.s.p.. S poukazom na uvedené je konanie postihnuté vadami, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na vyššie uvedené ţiada ţalobca odvolací súd, aby napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave zrušil a konanie zastavil. III. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril ţalovaný, uvádzajúc, ţe rozsudok krajského súdu je vecne správny a neexistujú ţiadne zákonné podmienky na jeho zmenu, resp. zrušenie. 13 4Sžf/60/2014 Ţalovaný v prvom rade uvádza, ţe v správnom súdnictve sa uplatňuje koncentračná zásada, keď ţalobca môţe ţalobné dôvody síce meniť, avšak rozširovať ich môţe len do lehoty na podanie ţaloby. Iba v lehote
1 O. s. p. je moţné rozšíriť rozsah napadnutia rozhodnutia. Rozšírením rozsahu napadnutia rozhodnutia sa chápe nielen rozšírenie ţaloby o ďalšie výroky, ale aj o rozšírenie ţalobných dôvodov, t. j. vytknutie ďalšieho rozporu so zákonom alebo uvedenie ďalšieho porušenia ţalobcových práv. Po uplynutí tejto lehoty uţ nie je moţné v priebehu konania vznášať ďalšie námietky a výhrady proti ţalobou napadnutému rozhodnutiu, a to ani v replike na vyjadrenie ţalovaného ani na pojednávaní. To znamená, ţe k ţalobným bodom uplatneným po uplynutí lehoty na podanie ţaloby, správny súd nemôţe prihliadať. Z uvedeného je zrejmé, ţe súd nemôţe prihliadať na tvrdenia uvedené vo vyjadrení ţalobcu zo dňa 23.01.2014 (t. j. po uplynutí dvojmesačnej lehoty od doručenia rozhodnutia správneho orgánu ţalobcovi). Ţalovaný v rámci svojej rozhodovacej praxe dbá o to, aby bola jednotná a aby pri rozhodovaní o skutkovo zhodných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Skutočnosť, ţe sa v ojedinelom prípade, v rámci výkonu kontroly vypustilo kontrolné zistenie, neznamená, ţe rozhodovacia prax ţalovaného v predošlých rokoch bola rozdielna s rozhodnutím v prejednávanej sporovej veci. Rozhodnutia, na ktoré poukazuje ţalobca v odvolaní sa týkajú odlišných prípadov, napr. v rozhodnutí č. 1006-136-7000/2007 sa úrad zaoberal námietkami proti úkonu kontrolovaného inému ako uvedenému v písmenách a) aţ f)
2 písm. g) zákona o verejnom obstarávaní. V danom prípade úrad konanie zastavil z procesných dôvodov; v rozhodnutí o námietkach č. 1007-137-7000/2007 sa úrad zaoberal námietkami proti vylúčeniu účastníka zo súťaţe návrhov. V tomto prípade úrad nariadil odstrániť protiprávny stav - zrušiť rozhodnutie poroty kontrolovaného o vylúčení návrhu navrhovateľa; v rozhodnutiach o námietkach č. 1011-138-7000/2007 a č. 1140-159- 7000/2007 sa úrad zaoberal námietkami proti výsledku vyhodnotenia ponúk. V týchto konaniach úrad zamietol námietky. Ţalovaný sa v predmetných konaniach o námietkach zaoberal výhradne navrhovateľom určeným rozsahom namietaných skutočností (konkrétnymi podanými námietkami tykajúcimi sa priebehu súťaţe návrhov a neposudzoval, či boli splnené podmienky pre pouţitie rokovacieho konania bez zverejnenia) a neposudzoval zákonnosť celého postupu verejného obstarávateľa, t. j. nie je moţné vyvodiť záver, ţe ţalovaný schválil nezákonný postup verejného obstarávateľa. Vo vzťahu k tvrdeniu ţalobcu, ţe metodické usmernenia z rokov 2007-2009 sa odlišujú od tých, ktoré sú uvedené v rozhodnutí (ţalobca 14 4Sžf/60/2014 ich nekonkretizoval), ţalovaný uvádza, ţe mu nie sú takéto metodické usmernenia známe, a preto povaţuje predmetné tvrdenie za nepodloţené a irelevantné pre meritum veci. Skutočnosť, ţe ţalovaný sa zaoberá výlučne navrhovateľom určeným rozsahom namietaných skutočností (konkrétnymi podanými námietkami) a neposudzuje zákonnosť celého postupu verejného obstarávateľa zároveň potvrdzuje aj Najvyšší súd v rozsudku SR spis. zn. 3Sţf/47/2010 zo dňa 08.02.2011, resp. v rozsudku spis. zn. 3Sţf/57/2009 zo dňa 21.01.
čl. 120 ods. 2. Súdny dvor Európskej únie v záujme zabezpečenia jednotnej a účinnej aplikácie komunitárneho práva vo všetkých členských Štátoch priznal komunitárnemu primárnemu právu vlastnosti, ktoré zakladateľské dokumenty Európskej únie explicitne neobsahujú. Slovenské súdy sú preto povinné priamo aplikovať ustanovenia Zmluvy o zaloţení Európskeho spoločenstva (ďalej len „Zmluva o ES“), ktoré sú priamo účinné a to v súlade so záväzkami, ktoré Slovenská republika na seba prevzala vstupom do Európskej únie, a taktieţ na základe ustanovení článku 7 ods. 5 a článku 144 ods. 1 Ústavy SR, v zmysle ktorého: „Sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou
čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.“ Z vyššie uvedeného vyplýva, ţe kaţdé rozhodnutie slovenského súdu musí byť v súlade s judikatúrou SD EÚ a v rámci prejednávanej sporovej veci najmä v súlade s rozsudkom Súdneho dvora EÚ vo veci C-340/02 zo
ţalobcu potvrdiť správnosť záverov kontrolných zistení. Uvedenú skutočnosť povaţuje ţalobca za zásadnú vadu v konaní o uloţení o pokuty, keďţe napadnuté rozhodnutie ţalovaného bolo vydané na základe podkladu, ktorý nebol získaný zákonným spôsobom. K namietanej skutočnosti ţalovaný uvádza, ţe kontrola bola vykonaná v súlade so zákonom č. 10/1996 Z. z. o kontrole v štátnej správe v znení neskorších predpisov a dôvodom, prečo dvaja zamestnanci nemohli zabezpečiť výkon kontroly ako členovia 18 4Sžf/60/2014 skupiny a tieţ podpísanie Protokolu, bolo, ţe dvaja poverení zamestnanci ţalovaného v čase vykonávania kontroly skončili štátnozamestnanecký pomer k ţalovanému. Mgr. Ľ. J. skončil štátnozamestnanecký pomer v Úrade pre verejné obstarávanie dohodou
1 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej sluţbe v platnom znení, dňom 30.04.2010 a JUDr. J. B. skončil štátnozamestnanecký pomer v Úrade pre verejné obstarávanie výpoveďou z organizačných dôvodov
b) zákona č. 400/2009 Z. z. ostatnej sluţbe v platnom znení, dňom 30.11.2010, pričom menovaný odo dňa 06.10.2010 čerpal riadnu dovolenku aţ do ukončenia štátnozamestnaneckého pomeru a z uvedeného dôvodu nemohol zabezpečiť výkon kontroly ako člen kontrolnej skupiny. V zákone nie je striktne stanovený počet pracovníkov kontroly, ktorí podpisujú protokol. Z uvedeného je zrejmé, ţe keď Protokol podpísali dvaja pracovníci kontroly, naplnili tým literu zákona. K uvedenému ţalovaný zároveň dodáva, ţe protokol podlieha súdnemu prieskumu (pozri rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3S/ 9/2011 zo dňa 24. 01. 2012), a ţalobca mohol podať ţalobu proti Protokolu a nie napádať skutočnosti týkajúce sa výkonu kontroly, t. j. iného právno-aplikačného procesu aţ následne v rámci konania pred súdom, ktoré sa týka rozhodnutia v správnom konaní. V zmysle uvedeného ţalobcom tvrdená skutočnosť nemá
ţalovaného ţiadny vplyv na relevanciu Protokolu, ktorý predstavuje iba jeden z podkladov k správnemu konaniu. Súd prvého stupňa sa
ţalobcu v odôvodnení rozsudku vôbec nezaoberal podstatou námietky ţalobcu ohľadne porušenia jeho práva byť oboznámený s podkladmi rozhodnutia
2 Správneho poriadku. Ţalobca poukazoval, ţe síce bol formálne vyzvaný na vyjadrenie pred vydaním rozhodnutia, avšak nepoznal nové dôvody, resp. skutočnosti, pre ktoré ţalovaný pristúpil k uloţeniu pokuty, a preto týmto konaním mu bolo odňaté právo vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia. Ţalobca zároveň tvrdí, ţe ţalovaný postupoval v rozpore aj so zásadou uvedenou v § 3 ods. 2 Správneho poriadku,
ktorej sú správne orgány povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vţdy príleţitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy.Ţalobca nerozlišuje oba procesné postupy správne konanie a činnosť kontroly a uvádza, ţe skutkové zistenia a právna kvalifikácia identifikovaná v reţime kontroly sa musí zhodovať so zisteniami a právnou kvalifikáciou verifikovanou správnym konaním. S uvedenou argumentáciou ţalobcu nemoţno
ţalovaného v ţiadnom prípade 19 4Sžf/60/2014 súhlasiť. Potvrdenie týchto názorov by znamenalo, ţe ţalovaný nemôţe voľne hodnotiť dôkazy a vec správne právne kvalifikovať.Protokol, ktorý obsahuje preukázané kontrolné zistenia sa teda stáva jedným z podkladov na začatie správneho konania. V rovine dokazovania a právnej kvalifikácie je iba jedným z dôkazov, ktoré správny orgán objektívne hodnotí.Vzhľadom na ustanovenia právnych predpisov a poznatky právnej vedy má ţalovaný za to, ţe jedine správny orgán je oprávnený rozhodovať o začatí a vedení konkrétneho správneho konania. Uvedené je logické, nakoľko správny orgán prvého stupňa nesie zodpovednosť za zákonnosť rozhodnutia minimálne pred druhostupňovým správnym orgánom, ktorým je v prípade úradu predseda úradu. Ţalovaný poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 3Sţnč/3/2006. Najvyšší súd SR tu jednoznačne dôvodil, cit.: „Správny poriadok (zák. č. 71/1967 Zb. v znení neskorších predpisov) v ust. § 18 ods. 1 rozlišuje 2 spôsoby začatia konania, 1/ na návrh účastníka konania a 2/ na podnet správneho orgánu. V prípade začatia konania na podnet správneho orgánu sa na skutočnosť, či konanie bude začaté vzťahuje správna úvaha správneho orgánu“. Ţalovaný z pohľadu posúdenia zákonnosti procesného postupu konštatuje, ţe ţalovaný postupoval plne v intenciách normatívnej úpravy Správneho poriadku. Ţalobcom vytýkané porušenie § 33 ods. 2 Správneho poriadku ţalovaný vyhodnotil ako nedôvodné.
2 Správneho poriadku, cit.: „Správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám moţnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie“. Ţalovaný uvádza, ţe účastníkovi konania bolo
2 Správneho poriadku umoţnené oboznámiť sa s podkladom pre rozhodnutie, vyjadriť sa k podkladu pre rozhodnutie, k spôsobu jeho zistenia a navrhnúť jeho prípadné doplnenie. Na základe uvedeného sa ţalobca dňa 09.11.2011 oboznámil s kompletným podkladom pre rozhodnutie a predloţil stanovisko zo dňa 08.11.2011, v ktorom podrobne uviedol argumenty súvisiace s predmetným správnym konaním vo veci uloţenia pokuty ako aj procesom kontroly, ktorá predchádzala správnemu konaniu. V posudzovanom prípade je teda zrejmé, ţe ţalobca bol so samotným podkladom pre rozhodnutie riadne oboznámený.
názoru ţalovaného účel a význam ustanovenia § 33 ods. 2 Správneho poriadku spočíva predovšetkým v tom, aby sa účastník konania mohol 20 4Sžf/60/2014 vyjadriť k dôkazným podkladom prejednávanej veci a v nadväznosti na to predkladať svoje vyjadrenia, resp. dopĺňať dôkazy. Samotný právny názor a správna úvaha ţalovaného, na základe ktorej ţalovaný hodnotí posudzovaný skutkový stav je však doménou a esenciálnou náleţitosťou aţ samotného odôvodnenia rozhodnutia vo veci samej.
3 Správneho poriadku „V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako pouţil správnu úvahu pri pouţití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia“.
ţalovaného samotná skutočnosť, ţe ţalovaný pred vydaním rozhodnutia neoboznámil ţalobcu so svojim právnym názorom na posudzovaný skutkový stav v ţiadnom prípade nezakladá formálne porušenie zákona, nakoľko samotný Správny poriadok takúto povinnosť správnemu orgánu neukladá a taktieţ nezakladá vadu konania, ktorá by mohla mať za následok ujmu na právach ţalobcu, keďţe tak ako je vyššie uvedené právny názor správneho orgánu musí byť
normatívnej úpravy Správneho poriadku esenciálnou náleţitosťou rozhodnutia vo veci, ktoré je preskúmateľné na základe podania riadneho opravného prostriedku, t. j. odvolania, resp. rozkladu, v rámci ktorého má účastník konania vytvorený priestor pre uvádzanie skutočností a právnych protiargumentov vo vzťahu k právnemu názoru prvostupňového správneho orgánu. V tejto súvislosti moţno na ilustráciu poukázať napr. na normatívnu úpravu zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaţe a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane hospodárskej súťaţe“), ktorý v piatej časti upravuje konanie Protimonopolného úradu Slovenskej republiky. Zákon o ochrane hospodárskej súťaţe v § 33 upravuje.: „Úrad je povinný vyzvať účastníkov konania pred vydaním rozhodnutia vo veci, aby sa ústne alebo písomne vyjadrili k jeho podkladu a k spôsobu jeho zistenia, prípadne aby navrhli jeho doplnenie, a podať im informáciu o záveroch prešetrovania, ku ktorým úrad na základe jemu dostupných informácií a podkladov dospel.“ Ţalovaný taktieţ poukazuje na skutočnosť, ţe ţalobca bol v prvom stupni oboznámený s predmetom správneho konania, t. j. porušením zákona o verejnom obstarávaní, ktoré bolo predmetom správneho konania. Ţalovaný v prvom stupni v oznámení o začatí správneho konania jasne vymedzil, za ktoré porušenie zákona o verejnom obstarávaní začína správne konanie, pričom konkrétne uviedol, ţe začína správne konanie za to, ţe ţalobca uzavrel 21 4Sžf/60/2014 zmluvu rokovacím konaním bez zverejnenia bez splnenia podmienok pre jeho pouţitie a za to, ţe uzavrel rámcovú zmluvu rokovacím konaním bez zverejnenia. Ţalovaný z uvedených dôvodov taktieţ nesúhlasí ani s tvrdením, ţe konal v rozpore so zásadou uvedenou v § 3 ods. 2 Správneho poriadku, teda so zásadou súčinnosti správneho orgánu s osobami uvedenými v tomto odseku a povaţuje predmetné tvrdenie za rýdzo účelové. Ţalobca má za to, ţe vo výroku napadnutého rozhodnutia ţalovaného absentuje popis skutku, za ktorý ţalovaný uloţil ţalobcovi sankciu, čo spôsobuje jeho neurčitosť a nezrozumiteľnosť. Vymedzenie predmetu konania vo výroku rozhodnutia o správnom delikte musí spočívať v špecifikácii deliktu tak, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným konaním. Ţalobca poukazuje na to, ţe tento záver je vyvoditeľný priamo z ustanovenia § 47 ods. 2 Správneho poriadku. Rovnako ţalobca tvrdí, ţe z výroku napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, na základe ktorého ustanovenia právneho predpisu ţalovaný rozhodol o uloţení pokuty.
2 Správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu,
ktorého sa rozhodlo. Z uvedených dôvodov je
ţalobcu výrok napadnutého rozhodnutia ţalovaného nepreskúmateľný pre jeho nezrozumiteľnosť. Ţalovaný sa v zmysle enunciátov rozhodnutí ţalovaného a prvostupňového rozhodnutia nemôţe stotoţniť s tvrdeniami ţalobcu a povaţuje ich za zavádzajúce. K absencii popisu skutku v tenore napadnutého rozhodnutia ţalovaný uvádza, ţe skutok je dostatočne určitý, zrozumiteľný, obsahujúci podrobný popis skutku a jednoznačne diferencovaný spôsobom, aby nemohol byť zamenený so ţiadnym iným skutkom. Ţalobcove tvrdenie, ţe z výroku napadnutého rozhodnutia nieje zrejmé, na základe ktorého ustanovenia právneho predpisu ţalovaný rozhodol o uloţení pokuty, povaţuje ţalovaný tieţ za nepravdivé.
2 Správneho poriadku ak sú pre to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí. Ţalovaný zastáva názor, ţe výrok napadnutého rozhodnutia, obsahujúci autoritatívne a záväzné riešenie otázky, ktorá bola predmetom konania, bol taktieţ dostatočne jasný a zrozumiteľný, presný a určitý a súčasne bol vydaný plne v súlade s koncepciou § 59 ods. 2 Správneho poriadku. Ţalovaný má za to, ţe v prípade, ak by výrok napadnutého rozhodnutia znel odlišne, t. j. ako ho poţaduje ţalobca, 22 4Sžf/60/2014 výrok by bol následne v rozpore s § 59 ods. 2 Správneho poriadku. Ţalovaný súčasne poukazuje na výrok prvostupňového rozhodnutia ţalovaného, v ktorom je explicitne uvedené ustanovenie § 149 ods. 1 písm. a) zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 14.11.2008. Ţalovaný k uvedenému na záver dodáva, ţe Krajský súd v Bratislave doposiaľ ani raz nespochybnil zákonnosť výrokovej časti rozhodnutia ţalovaného v správnom konaní, ktorým bola uloţená pokuta zo ţalobcom uvádzaných dôvodov (ţalovaný dáva do pozornosti napr. rozhodnutie ţalovaného č. 162-P/08-2005 zo dňa 26.08.2005 - rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 319/2005-44 zo dňa 22.03.2007; rozhodnutie ţalovaného č. 092-P/06- 2007 zo dňa 08.06.2007 - rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 326/2007-42 zo dňa 27.11.2008; rozhodnutie ţalovaného č. 159-P/12-2008 zo dňa 03.12.2008 - rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S/10/2009-214 zo dňa 09.07.2010; rozhodnutie ţalovaného č. 010-P/Ol -2009 zo dňa 23.01.2009 - rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 45/2009-83 zo dňa 04.11.2010; rozhodnutie ţalovaného č. 035-P/03-2008 zo dňa 27.03.2008 - rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S 89/2008 30.06.2010; rozhodnutie ţalovaného č. 009-P/01-2009 zo dňa 23.01.2009 - rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S 42/2009 - 54 zo dňa 25.03.2011; rozhodnutie ţalovaného č. 008-P/01-2009 zo dňa 23.01.2009 - rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S 43/2009-54 zo dňa 25.03.2011; rozhodnutie ţalovaného č. 126-P/09-2010 zo dňa 16.09.2010 - rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 244/2010-37 zo dňa 08.12.2011; rozhodnutie ţalovaného č. 148-P/10- 2007 zo dňa 01.10.2007 - rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S 318/07-93 zo dňa 17.06.2009; rozhodnutie ţalovaného č. 095-P/06-2007 zo dňa 12.06.2007 - rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S 321/07-46 zo dňa 09.12.2009 atď.). Ţalovaný povaţuje odvolacie dôvody za nesprávne, účelové, neodôvodnené, ktoré zároveň nezodpovedajú ani súčasnej normatívnej úprave. V intenciách vyššie uvedených skutkových a právnych tvrdení má ţalovaný za to, ţe postupoval zákonne, riadne zistil skutkový stav, vec správne právne posúdil a ţalobcom napadnuté rozhodnutie vydal v súlade so zákonom o verejnom obstarávaní Zároveň má ţalovaný za to, ţe súd prvého stupňa rozhodol správne, rozsudok riadne 23 4Sžf/60/2014 a podrobne odôvodnil, vysporiadal sa so všetkými podstatnými námietkami prednesenými účastníkmi konania a vec správne právne posúdil, a preto ţalovaný navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v zmysle § 219 OSP potvrdil. IV. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu a konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP); odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP), keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobcu nie je dôvodné. V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe ţalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. l OSP). Súd v správnom súdnictve preskúmava rozhodnutia a postupy orgánov verejnej správy predovšetkým v rozsahu a z dôvodov uvedených v ţalobe. Rozsahom tvrdení uvedených v ţalobe je súd viazaný a nemôţe ho prekročiť, keďţe správne súdnictvo je ovládané tzv. koncentračnou zásadou, keď ţalobca môţe ţalobné dôvody síce meniť, avšak rozširovať ich môţe len do konca lehoty na podanie ţaloby. Po uplynutí tejto lehoty uţ nie je moţné v priebehu konania vznášať ďalšie námietky a výhrady proti ţalobou napadnutému rozhodnutiu, to ani v duplike na vyjadrenie ţalovaného, a ani na pojednávaní. To znamená, ţe k ţalobným dôvodom uplatneným po uplynutí lehoty na podanie ţaloby súd v rámci správneho súdnictva uţ nemôţe prihliadnuť. Z dispozičnej zásady, ktorou sa súd v správnom súdnictve riadi vyplýva ţalobcovi z ustanovenia § 249 ods. 2 O.s.p. zákonná povinnosť uviesť v ţalobe okrem všeobecných náleţitostí ţaloby (§ 42 ods. 3 O.s.p. a 79 ods. 1 O.s.p.) aj označenie rozsahu, v ktorom sa rozhodnutie napáda, v čom vidí ţalobca nezákonnosť rozhodnutia a aký konečný návrh robí. 24 4Sžf/60/2014
ustanovenia § 247 ods. 1 O.s.p. treba povaţovať za osobitnú náleţitosť ţaloby aj konkrétne tvrdenie ţalobcu, ţe bol ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím správneho orgánu, pričom musí ísť o subjektívne právo vyplývajúce z právneho predpisu. Nestačí iba všeobecné tvrdenie, ţe zákon bol porušený. Ţalobca musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje porušenie zákona. Absencia tvrdenia ţalobcu, ţe vydaním napadnutého rozhodnutia bol porušený konkrétny zákon, je vadou ţaloby, ktorá bráni jej vecnému vybaveniu (R 64/1998). Súd nevyhľadáva za účastníka konkrétne dôvody nezákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, ktoré
2 O.s.p. majú tvoriť obsah ţaloby a určovať rozsah preskúmania zákonnosti rozhodnutia súdom, ktorým je súd
viazaný (R 58/2001). V správnom súdnictve súd prevaţne vychádza zo skutkového stavu, ako ho zistil správny orgán a dokazovanie vykonáva len výnimočne (§ 250i ods. 1, 2 O.s.p.). Zmyslom konania v správnom súdnictve nie je vykonávať rozsiahle dokazovanie a vyvodzovať z neho skutkové závery a na ich základe posudzovať preskúmavaný správny akt a zisťovať, či správne rozhodnutie zodpovedá ním zistenému skutkovému stavu.
sa ţaloba musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zameškanie lehoty nemoţno odpustiť. V rámci dvojmesačnej lehoty na podanie ţaloby sa striktne uplatňuje koncentračná zásada na vyjadrenie všetkých ţalobných dôvodov. Po uplynutí lehoty uţ súd neprihliada na prípadné rozšírenie dôvodov ţaloby, teda ani keby ich tvrdil ţalobca na pojednávaní, pretoţe by išlo o podanie urobené po lehote stanovenej zákonom. Poukazujúc na zásadu dispozičnú a koncentračnú, ktorými je ovládané správne súdnictvo, povaţuje senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky za potrebné zdôrazniť, ţe napadnuté rozhodnutie ţalovaného môţe preskúmať len z dôvodov, ktoré boli obsiahnuté uţ v ţalobe.
1 O.s.p. súd môţe rozhodnúť o ţalobe bez pojednávania rozsudkom, ak to účastníci konania zhodne navrhli alebo ak s tým súhlasia a nie je to v rozpore s verejným záujmom. 25 4Sžf/60/2014
2 O.s.p. súd môţe vyzvať účastníka, aby sa vyjadril k prejednaniu veci bez nariadenia pojednávania do 15 dní od doručenia výzvy. Súd môţe k výzve pripojiť doloţku, ţe ak sa účastník v určitej lehote nevyjadrí, bude sa predpokladať, ţe nemá námietky. Najvyšší súd k odvolacej námietke ţalobcu, ţe prvostupňový súd mu odňal právo konať pred súdom v tejto veci, keď nenariadil pojednávanie, napriek jej skutkovej a právnej zloţitosti, poukazuje na obsah súdneho spisu, z ktorého vyplýva, ţe na základe výzvy zo dňa 14.05.2012 krajský súd vyzval ţalobcu, aby sa vyjadril v lehote 15 dní, či súhlasí s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania (súd rozhodne o ţalobe bez pojednávania rozsudkom). Z výzvy vyplýva, ţe ak sa ţalobca nevyjadrí v stanovenej lehote, bude sa predpokladať, ţe k prejednaniu veci bez nariadenia pojednávania nemá námietky. Výzvu ţalobca prevzal dňa 22.05.2012. Vzhľadom na skutočnosť, ţe ţalobca sa k uvedenej výzve nevyjadril a ţalovaný taktieţ nemal ţiadne výhrady k predmetnému, súd prvého stupňa rozhodol bez pojednávania a verejne vyhlásil rozsudok. Na základe uvedených skutočností je zrejmé, ţe súd prvého stupňa konal plne v súlade s § 250f ods. 2 O.s.p. a v ţiadnom prípade neodňal ţalobcovi právo na prístup k súdu.
3 OSP na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada, len ak vzniknuté vady mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
1 a 2 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Skutkový stav bol riadne zistený správnymi orgánmi ako aj krajským súdom, nebol medzi účastníkmi konania sporný. Najvyšší súd z uvedených dôvodov dáva do pozornosti len nasledujúce skutočnosti: Z administratívneho spisu odvolací súd zistil, ţe ţalobca dňa 29.10.2008 uzavrel so spoločnosťou B.R.O.S., s.r.o., zmluvu na realiz
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.