1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len 4Sžf/42/2014 2 „OSP“) zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal preskúmania a zrušenia vyššie uvedeného rozhodnutia ţalovaného a zrušenia prvostupňového rozhodnutia, platobného výmeru Daňového úradu Bratislava VI (ďalej len „správca dane“) č. 801/230/38972/11/PolG zo dňa 24.05.2011, ktorým bol ţalobcovi
pomôcok, postupom
6 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“), určený rozdiel dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2002 vo výške 36 233,41 € (1 091 568,- Sk). Ţalovaný napadnutým rozhodnutím č. I/222/15210-113458/2011/991266-r zo dňa 18.11.2011 odvolanie ţalobcu proti vyššie uvedenému platobnému výmeru v rámci odvolacieho daňového konania
4 zákona č. 511/1992 Zb. zamietol. Náhradu trov konania neúspešnému ţalobcovi
1 OSP nepriznal. Z administratívneho spisu krajský súd zistil, ţe správca dane začal u ţalobcu dňa 14.09.2010 opakovanú daňovú kontrolu dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2002 a postupoval v nej v intenciách rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 5Sţf/86/2009 zo dňa 18.05.2010. Najvyšší súd v ňom zdôraznil, ţe pri dokazovaní je správca dane, ako aj daňový subjekt, povinný postupovať
zákona č. 511/1992 Zb., pretoţe v predchádzajúcom konaní sa týmito ustanoveniami účastníci daňového konania, hlavne správne orgány dôsledne neriadili. Poukázal najmä na to, ţe v prvom rade sa mal správca dane pokúsiť so ţalobcom o výške dane dohodnúť v zmysle § 29 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. a aţ v prípade, ţe nedôjde medzi účastníkmi k dohode, mal postupovať
6 zákona č. 511/1992 Zb., t.j. k určeniu dane
pomôcok, ktoré si zaobstará v súčinnosti s daňovým subjektom. Tu bude mať daňový subjekt - ţalobca priestor na preukázanie svojich tvrdení a to spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti. Vo veci preukázania obchodu s J. H. najvyšší súd určil, ţe toto dôkazné bremeno znáša jednoznačne daňový subjekt a to ešte pred tým, neţ by sa správca dane pokúsil o vyššie uvádzanú dohodu. V danom rozhodnutí ďalej uviedol, ţe rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave evidované pod č. k. 2 S 460/2006-31 zo dňa 21.04.2009 potvrdil z iného právneho dôvodu (str.7), neţ ktorý uvádzal súd prvého stupňa. Krajský súd vyhodnotil námietku o porušení § 250 ods. 7 OSP ţalovaným ako zavádzajúcu a nedôvodnú, pretoţe
krajského súdu ţalovaný správne postupoval vo veci, pričom vychádzal z argumentácie vyššie uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu. 4Sžf/42/2014 3 Krajský súd v rámci súdneho prieskumu konštatoval následný postup daňových orgánov oboch stupňov, predchádzajúci vydaniu napadnutých rozhodnutí a konštatoval, ţe právny predchodca ţalovaného, Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, v nadväznosti na citované rozsudky dalo podnet správcovi dane na vykonanie opakovanej kontroly dane z príjmov fyzických osôb u ţalobcu za zdaňovacie obdobie roku 2002. Táto kontrola bola začatá dňa 14.09.2010 na základe Oznámenia o výkone opakovanej daňovej kontroly č. 801/320/71029/Štip. V uvedený deň na ústnom pojednávaní správca dane vyzval ţalobcu, aby riadne preukázal predaj skladových zásob v nákupnej hodnote 3 256 236,- Sk za cenu 200 000,- Sk, existenciu kupujúceho J. H., resp. aby predloţil akékoľvek doklady, ktorými by preukázal svoje tvrdenia. Ţalobca dňa 18.11.2010 uviedol, ţe nevie vo veci kupujúceho viac preukázať, neţ tak urobil doteraz a priloţil notársky overené čestné prehlásenia Š. K., A. S., matky pána G., L. G. a H. P.. Vyššie menovaní spochybnili výpovede ţalobcu, čo daňový orgán vo svojom rozhodnutí
krajského súdu riadne špecifikoval a zdôvodnil. Z uvedených dôvodov správny orgán písomne navrhol ţalobcovi postup
5 zákona č. 511/1992 Zb., t.j. aby sa dohodli na výške dane. List s výzvou na dohodu ţalobca prevzal dňa 20.12.2010, svoju vôľu mal prejaviť do 10 dní. Z administratívneho spisu krajský súd zistil, ţe ţalobca túto moţnosť v stanovenej lehote neakceptoval, do 31.12.2010 na list nereagoval, uvedenú lehotu teda nechal márne uplynúť. Následne na to správca dane úradným záznamom č. 801/320/2694/2011/Nev zo dňa 13.01.2011 pristúpil k určeniu dane
pomôcok (§ 29 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb.). Túto skutočnosť oznámil listom č. 801/320/2698/2011/Nev aj ţalobcovi, ktorý si ho prevzal dňa 20.01.2011. V totoţný deň doručil ţalobca správcovi dane ţiadosť o odpustenie zmeškanej lehoty a zároveň vyslovil súhlas s návrhom správcu dane postupovať
5 zákona č. 511/1992 Zb. Správca dane rozhodnutím č. 801/320/6447/11/Nev ţalobcovi nevyhovel, keďţe ţalobca nepreukázal existenciu dôleţitých dôvodov na predĺţenie lehoty. Správca dane následne o výsledku opakovanej daňovej kontroly spísal protokol o určení dane
pomôcok č. 801/320/21933/11/Nev, ktorý spolu s dodatkom č. 1 k protokolu dňa 16.05.2011 so ţalobcom prerokoval a následne vydal napadnutý platobný výmer, proti ktorému odvolanie ţalobcu ţalovaný zamietol rozhodnutím č. I/222/15210- 113458/2011/991266-r zo dňa 18.11.2011. 4Sžf/42/2014 4
krajského súdu ţalobca potrebné dôkazy neprodukoval ani pri opakovanej daňovej kontrole a ich hodnoteniu daňovými orgánmi, s poukazom na str. 12, ods. 5 preskúmavaného rozhodnutia, nie je moţné nič zásadné vytknúť. Svedecké výpovede neboli podloţené (potvrdené ţiadnymi relevantnými dôkazmi) a navyše neboli v súlade s výpoveďou ţalobcu. Ţalobca nepredloţil hodnoverné dôkazy o predaji tovaru za zníţené ceny, čo je základným argumentom daňových orgánov podporujúcich záver o neunesení dôkazného bremena. Krajský súd mal z administratívneho spisu za preukázané, ţe márnym uplynutím lehoty nedošlo k uzavretiu dohody o určení výšky dane medzi účastníkmi daňového konania. V tejto súvislosti prvostupňový súd dôvodil zásadou uplatňovanou pri určovaní lehôt, ţe predĺţiť moţno len tú lehotu, ktorá ešte neuplynula. Desaťdňovú lehotu na vyjadrenie sa k postupu na určenie dane dohodou, stanovil správca dane, určil ju primerane, (inak 8 dní), preto len on môţe odpustiť jej zmeškanie a to tieţ len vo výnimočných prípadoch, pričom musí prihliadať k samotnej daňovej disciplíne (prípad č. 154/2007 VK - Ferrazzini proti Taliansku), ale aj k ďalším skutočnostiam týkajúcich sa ţiadateľa, ktoré dôvody správne orgány riadne zdôvodnili. Na predĺţenie lehoty nie je právny nárok.
názoru krajského súdu ţalovaný ani správca dane nepochybili, keď následne postupovali pri určení dane
pomôcok. V tomto ohľade námietky ţalobcu krajský súd neakceptoval, pretoţe postup daňových orgánov bol plne súladný so zákonom č. 511/1992 Zb. Krajský súd súdny prieskum uzavrel konštatovaním, ţe ţalobca ani po opakovanej moţnosti neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal dôvody uvádzaných príjmov a výdavkov za zdaňovacie obdobie roku 2002 v plnom rozsahu, teda v rozsahu, v ktorom si ich uplatnil v daňovom priznaní za predmetné zdaňovacie obdobie. Z tohto dôvodu
krajského súdu správca dane a ţalovaný postupovali v súlade so zákonom, keď stanovili ţalobcovi daň z príjmu za obdobie roku 2002
pomôcok. II. Proti rozsudku krajského súdu podal ţalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov
2 písm.
2 písm.
6 zákona č. 511/1992 Zb., splnenia dôkaznej povinnosti ţalobcu
8 citovaného zákona, ohľadne rozporu rozhodnutia ţalovaného s § 29 ods. 9 a § 44 ods. 3 citovaného zákona, dôvodnosti ţiadosti o odpustenie zmeškania lehoty a ohľadne nesprávneho skutkového zistenia. S odvolaním sa na dikciu ustanovenia § 29 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. ţalobca namieta, ţe na postup určenia dane
pomôcok neboli splnené zákonné podmienky, pretoţe ţalobca uviedol viaceré tvrdenia podporujúce skutočnosť, ţe predaj skladových zásob v nákupnej hodnote 3 256 236,- Sk sa uskutočnil za cenu 200 000,- Sk. V tejto súvislosti poukázal na písomné svedectvá A. S., Š. K., H. P. a L. G., ktoré jednoznačne a zhodne potvrdzujú ním uvádzanú skutočnosť. Taktieţ dal do pozornosti, ţe správcovi dane predloţil faktúry o predaji tovarových zásob č. 01/02 zo dňa 26.08.2002 a č. 02/02 zo dňa 30.09.2002 a príjmové doklady č. 33 zo dňa 31.08.2002 a č. 37 zo dňa 30.09.2002, ktoré majú všetky potrebné náleţitosti. Vyššie uvedené dôkazy
ţalobcu svedčia o tom, ţe on dôkazné bremeno o účtovanom predaji skladových zásob uniesol.
ţalobcu sa súd prvého stupňa s predloţenými dôkazmi a tvrdeniami ţalobcu vysporiadal veľmi stručne na strane 4 odsek 4 napadnutého rozsudku konštatovaním, ţe „svedecké výpovede neboli podloţené“ a „neboli v súlade s výpoveďou ţalobcu“, na základe čoho krajský súd vyvodil, ţe ţalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne ním tvrdených príjmov a výdavkov za zdaňovacie obdobie roku 2002. V tejto súvislosti ţalobca uviedol, ţe pokiaľ je práve unesenie dôkazného bremena medzi stranami sporné, nemoţno 4Sžf/42/2014 6 samotné negovanie tvrdení jednej zo strán sporu vnímať ako vyhovenie vyššie uvedeným kritériám na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Vo vzťahu k tvrdeniu ţalovaného o nesplnení si dôkaznej povinnosti zo strany ţalobcu, tento argumentuje, ţe svoju povinnosť splnil predloţením dôkazov ohľadne výšky svojej daňovej povinnosti správcovi dane, čím vykonal všetko, čo od neho moţno spravodlivo poţadovať na to, aby svojej dôkaznej povinnosti učinil zadosť. Ak daňový orgán takéto dôkazy vyhodnotí ako nedôveryhodné, nemoţno to
ţalobcu kvalifikovať ako nesplnenie povinnosti v zmysle § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. Ďalej ţalobca dôvodí, ţe ak správca dane na dôkazy predloţené ţalobcom neprihliadal, to neznamená, ţe ţalobca svoju dôkaznú povinnosť nesplnil. Takýto výklad by
názoru ţalobcu viedol k dôsledku, ţe bez ohľadu na váhu dôkazov predloţených daňovým subjektom, má daňový orgán moţnosť predloţené dôkazy označiť za nehodnoverné a postupovať v zmysle ustanovenia § 29 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. a určiť daň
pomôcok. Ţalobca má za to, ţe by si v rozpore s ustanovením § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. nesplnil dôkaznú povinnosť v tom prípade, ak by rozhodujúce skutočnosti nepreukazoval, napríklad neposkytol by pramene dôkazov o rozhodujúcich skutočnostiach, alebo neposkytol by správcovi dane potrebnú súčinnosť. V tomto prípade ţalobca vykonal všetko, čo od neho bolo moţné spravodlivo poţadovať a preukazovaním rozhodujúcich skutočností týkajúcich sa odpredaja skladových zásob predloţením vyššie uvedených dôkazov, na základe ktorých bolo moţné správne určiť jeho daňovú povinnosť, splnil svoju povinnosť v zmysle ustanovenia § 29 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. Ani s týmto tvrdením ţalobcu sa krajský súd v napadnutom rozsudku nevysporiadal, čím ţalobcovi odoprel moţnosť náleţité skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu v rámci vyuţitia prípadných opravných prostriedkov a tým odňal moţnosť konať pred súdom. Ţalobca namieta nedodrţanie postupu
3 zákona č. 511/1992 Zb. pri určení daňovej povinnosti
pomôcok, pretoţe správca dane nebral pri vyhodnotení ţalobcom predloţených dôkazov do úvahy okolnosti, z ktorých vyplývajú výhody pre ţalobcu, i keď ním neboli v konaní uplatnené. Správca dane síce vychádzal z čestných vyhlásení A. S., Š. K., H. P. a L. G., ale L. pokiaľ išlo o skutočnosť, ţe došlo k predaju tovarových zásob ţalobcu. Na druhej strane, neodôvodnene a selektívne správca dane
4Sžf/42/2014 7 ţalobcu neprihliadal na ostatné skutočnosti obsiahnuté v uvedených čestných vyjadreniach, predovšetkým na cenu 200 000,- Sk dosiahnutú pri uvedenom predaji. Obdobne ţalobca argumentuje ohľadne rozporu rozhodnutia ţalovaného s § 44 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. v prípade neprihliadnutia na doklad znejúci na neexistujúcu osobu
9 zákona č. 511/1992 Zb., pretoţe
ţalobcu odvolací daňový orgán nemôţe selektívne neprihliadnuť na výšku príjmu uvedenú v danom doklade, ale ďalej vychádzať z predpokladu, ţe predaj sa uskutočnil a v tomto rozsahu uvedený doklad zohľadniť.
ţalobcu správca dane neprihliadol na faktúru č. 01/02 zo dňa 26.08.2002 a faktúru č. 02/02 zo dňa 30.09.2002, ako na doklady preukazujúce práve predaj tovarových zásob za uvedenú sumu, a to bez toho, aby sa vysporiadal s argumentom, ţe kupujúci by mohol nákup tovaru poprieť nepravdivo. Neprihliadnutie na uvedené daňové doklady o predaji z dôvodu ich vystavenia neexistujúcou osobou, by
ţalobcu malo znamenať, ţe ţalovaný neprihliadne nielen na výšku príjmu uvedeného na danom doklade, ale ţe neprihliadne ani na samotný predaj, a ani na predpoklad, ţe došlo k nejakému predaju. Ţalobca konštatuje, ţe ani s týmito vyššie uvedenými ţalobnými námietkami sa krajský súd v napadnutom rozsudku nevysporiadal. Vo vzťahu k skutkovým zisteniam ţalobca uviedol, ţe krajský súd dospel k nesprávnym záverom, ţe svedkovia A. S., Š. K., H. P. a L. G. spochybnili jeho výpovede a neboli s nimi v súlade. Ţalobca sa v priebehu prvostupňového daňového konania k podrobnostiam nakladania so skladovými zásobami na dodávku pre pána H. bliţšie nevyjadroval. Pokiaľ však v tomto ohľade neuviedol správcovi dane ţiadnu informáciu, spresnenie detailov svedkami A. S. a Š. K. vo veci nakladania so skladovými zásobami na predmetnú dodávku tovaru pre kupujúceho nemoţno hodnotiť ako spochybnenie výpovede ţalobcu. Vzhľadom na to, ţe predaj skladových zásob sa uskutočnil v roku 2002, je
ţalobcu pochopiteľné, ţe jednotlivé svedectvá sa môţu v nepodstatných detailoch mierne odlišovať. Takéto rozdiely medzi svedectvami
názoru ţalobcu indikujú skôr ich autenticitu a hodnovernosť. Poukázal na to, ţe svedectvá pána K. a pána S. sa zhodujú vtom, ţe k odpredaju skladových zásob došlo za cenu 200 000,- Sk bez DPH. 4Sžf/42/2014 8 Ţalobca má za to, ţe súd na predmetnú vec nesprávne aplikoval ustanovenie § 250j ods. 7 OSP, v zmysle ktorého mal správny orgán prvého stupňa mal pri určovaní ceny tovaru pri predmetnom predaji vychádzať z obvyklej ceny v mieste a čase jeho predaja. Taktieţ ţalobca nesúhlasí s právnym názorom krajského súdu o postupe ţalovaného v súlade s právnymi názormi krajského súdu a najvyššieho súdu, vyplývajúcimi zo skorších rozhodnutí vydaných v rámci súdneho prieskumu (č. k. 2S 460/2006-31 zo dňa 21.04.2009 a sp. zn. 5Sţf/86/2009 zo dňa 18.05.2010).
názoru ţalobcu ţalovaný v rozpore s § 250j ods. 7 OSP v ďalšom daňovom konaní nepostupoval v zmysle intencií skorších rozsudkov vo veci, pretoţe správca dane mal pri určovaní ceny tovaru pri predmetnom predaji vychádzať z obvyklej ceny v mieste a čase jeho predaja (rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S 460/2006-31 zo dňa 21.04.2009). Názory oboch súdov, prvostupňového aj odvolacieho, sa zhodli v tom, ţe posúdili preskúmavané postupy a rozhodnutia daňových orgánov ako odporujúce zákonu. Vo vzťahu k namietanému postupu správcu dane pri zamietnutí ţiadosti ţalobcu o odpustenie zmeškania lehoty na vyjadrenie sa k moţnosti určiť výšku dane dohodou
5 zákona č. 511/1992 Zb., ţalobca uviedol, ţe krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol argumenty, ktorými nenapĺňa poţiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Ţalobca poukázal na to, ţe krajský súd uviedol, ţe predĺţiť moţno len takú lehotu, ktorá ešte neuplynula, a tieţ, ţe na predĺţenie lehoty nie je právny nárok, hoci ţalobca sa pred správcom dane domáhal odpustenia zmeškanej lehoty, a nie predĺţenia lehoty plynúcej na vykonanie určitého úkonu. Z uvedeného dôvodu povaţuje ţalobca takého odôvodnenie za zmätočné. III. Ţalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.
ţalovaného v procese určovania dane
pomôcok správca dane nevykonáva dokazovanie; daň sa nevyčísluje nadväzne na zistené dôkazy, ale určuje sa na základe pomôcok, ktoré je správca dane oprávnený pouţiť. Preto všetky námietky ţalobcu týkajúce sa nesprávneho vykonaného dokazovania, resp. dokazovania nevykonaného, povaţuje ţalovaný 4Sžf/42/2014 9 za neopodstatnené. Ţalovaný zhodne s odôvodnením napadnutého rozhodnutia zopakoval, ţe v tomto prípade pri určovaní výšky dane
pomôcok správca dane vychádzal z protokolu z riadnej kontroly, pričom vychádzal aj z údajov vo výkazoch o príjmoch a výdavkoch k 31.12.1999, k 31.12.2001 a k 31.12.2002. Údaje v účtovných výkazoch, ktoré tvoria povinnú prílohu daňových priznaní k 31.12.1999 a k 31.12.2001, potvrdzujú vysokú výšku obchodného rozpätia pouţívaného daňovým subjektom v minulých zdaňovacích obdobiach. V roku 2002 však uţ tovar v obstarávacej hodnote 3 256 236,- Sk ţalobca predáva iba za sumu 200 000,- Sk. Vzhľadom k tomu, ţe predaj tovaru osobe J. H., daňový subjekt nepreukázal, pričom skutočnosť, ţe došlo k jeho scudzeniu predajom sporná nie je, správca dane pri konštrukcii dane
pomôcok navýšil príjmy roku 2002 o sumu 3 056 236,- Sk. Táto suma predstavuje rozdiel medzi nadobúdacou cenou tovaru (3 256 236,- Sk) a sumou 200 000,- Sk, ktorú mal ţalobca v príjmoch roku 2002, čiţe na príjem deklarovaný ţalobcom správca dane neprihliadal. Ţalovaný opätovne zdôraznil, ţe pri určovaní dane
pomôcok správca dane v prospech daňového subjektu pouţil hodnotu zásob v cenách nadobúdacích, pri predaji nekalkuloval so ţiadnym ziskom dosiahnutým v predchádzajúcich zdaňovacích obdobiach. Daňovú povinnosť konštruoval tak, aby bola dosiahnutá daňová neutralita stanoveného príjmu s predchádzajúcimi zdaňovacími obdobiami, kedy bol nákup zásob v obstarávacej cene účtovaný v daňových výdavkoch. Námietky ţalobcu týkajúce sa obvyklej ceny, ktorá
neho zodpovedá sume 200 000,- Sk, ţalovaný povaţuje za neopodstatnené. Uţ počas riadnej daňovej kontroly mal daňový subjekt moţnosť relevantne správcovi dane preukázať dôvodnosť neúmerného zníţenia ceny tovaru. Okrem opakovaného konštatovania, ţe išlo o nepredajný tovar (pričom daňový subjekt obchodoval so značkovým oblečením HIS, LEVI STRAUSS, WRANGLER a pod.), ţalobca nepredloţil ţiadne dôkazy, ktoré by potvrdili opodstatnenosť zníţenia nadobúdacej ceny o 94 %. Daňový subjekt pri obhajobe nepredajnosti tovaru a zníţení predajnej ceny dôvodil aj odlivom zákazníkov v dôsledku otvorenia nových nákupných centier, pritom však ešte v roku 2001 obstarával tovar v hodnote vyše 2 milióny slovenských korún a značkový tovar predával so ziskom. Vo vzťahu k namietanému postupu
3 zákona č. 511/1992 Zb. ţalovaný uviedol, ţe z obsahu tohto ustanovenia je zrejmé, ţe správca dane zohľadňuje tie výhody, ktoré sú v procese určovania dane známe. Ako vyplýva z protokolu o určení dane a následne platobného výmeru, správca dane v súlade s § 44 ods. 3 citovaného zákona uplatnil 4Sžf/42/2014 10 nezdaniteľné časti dane vo výške 67 560,- Sk a pri konštrukcii daňovej povinnosti pouţil iba nadobúdaciu cenu tovaru, ktorú nezvyšoval o ţiadny rabat (zrejme mal žalovaný na mysli nezvyšovanie ceny tovaru pri jeho predaji o maržu, ktorá je percentuálne vyjadrenie rozdielu medzi nákupnou a predajnou cenou voči predajnej cene, keďže rabat je
ekonomickej teórie vyjadrenie priamej zľavy z predajnej ceny dodávateľa - poznámka odvolacieho súdu). V súvislosti s vyhodnotením ţalobcom predloţených čestných vyhlásení svedkov ţalovaný dal do pozornosti právny názor vyplývajúci z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sţf/40/2011 zo dňa 18. apríla 2012, v ktorom najvyšší súd uviedol: „ Čestné vyhlásenia predložené žalobcom však nemožno považovať v daňovom konaní za dôkaz. Aj keď v ustanovení § 29 ods. 4 citovaného zákona ide o demonštratívny výpočet dôkazných prostriedkov, z vymenovaných dôkazných prostriedkov vyplýva, že musí ísť o listinné dôkazy a výpovede svedkov založené na overiteľných skutočnostiach. Čestné vyhlásenie predstavuje jednostranný úkon, ktorý nemôže nahrádzať dôkaz, pretože to zákon č. 511/1992 Zb. v spojení s či. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nedovoľuje. Čestné vyhlásenie môže nahradiť dôkaz len za výnimočnej procesnej situácie a za splnenia striktných podmienok, ktoré sú upravené v Správnom poriadku (čestné vyhlásenie nemôže byť v rozpore so všeobecným záujmom, ani ním nemôže byť porušená rovnosť medzi účastníkmi konania), ktorý sa však na daňové konanie nevzťahuje (§ 101 zákona č. 511/1992 Zb.), preto predloženie čestných vyhlásení je v daňovom konaní právne irelevantné. V daňovom konaní pri nemožnosti určenia dane
daňovým subjektom predložených listín, nemôže nastupovať preukazovanie tvrdení čestnými vyhláseniami, ale zákon č. 511/1992 Zb. osobitne určuje následne kroky - možnosť určenia dane dohodou medzi daňovým subjektom a správcom dane (§ 29 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb.) alebo určenie dane
pomôcok (§ 29 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb.). Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti poukazuje na čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
ktorého štátne orgány (teda aj daňové orgány a súdy) môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Keďže zákon č. 511/1992 Zb. nepripúšťa nahradenie dôkazu čestným vyhlásením, daňové orgány ako aj krajský súd postupovali správne, keď tieto čestné vyhlásenia nepripustili ako dôkaz.“ IV. 4Sžf/42/2014 11 Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“), ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu, napadnuté rozhodnutia daňových orgánov oboch stupňov a konania, ktoré predchádzali ich vydaniu, v rozsahu a medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP); odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP), keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobcu nie je dôvodné. V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe ţalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP). Na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada, len ak vzniknuté vady mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP).
1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
2, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
1 OSP pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môţe vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.
c) zákona č. 511/1992 Zb. správou daní je evidencia a registrácia daňových subjektov a ich vyhľadávanie, overovanie podkladov potrebných na správne a úplné zistenie dane, daňové konanie, daňová kontrola, evidovanie daní a preddavkov vrátane vysporiadania daňových preplatkov a daňových nedoplatkov, daňové exekučné 4Sžf/42/2014 12 konanie a ďalšie činnosti správcu dane a iných orgánov
tohto zákona alebo osobitných zákonov.
1 zákona č. 511/1992 Zb. v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.
3 zákona č. 511/1992 Zb. správca dane hodnotí dôkazy
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.
1 zákona č. 511/1992 Zb., ak uplynula pôvodná lehota uţ pred podaním ţiadosti o odpustenie zmeškanej lehoty, môže správca dane z dôležitých dôvodov odpustiť zmeškanie lehoty, ak o to účastník konania poţiada najneskôr do 30 dní odo dňa, keď odpadli dôvody zmeškania pôvodnej lehoty, a ak v tej istej lehote urobí zmeškaný úkon. Zmeškanie uţ predĺţenej lehoty nemoţno odpustiť. Dokazovanie vedie správca dane, pričom dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (§ 29 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.).
4 zákona č. 511/1992 Zb. ako dôkaz moţno pouţiť všetky prostriedky, ktorými moţno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
5 zákona č. 511/1992 Zb., ak daňový subjekt nesplní svoju dôkaznú povinnosť pri určení výšky dane, môţe správca dane výšku dane s ním dohodnúť. Na túto dohodu sa vzťahuje primerane § 11. 4Sžf/42/2014 13
6 zákona č. 511/1992 Zb., ak nesplní daňový subjekt pri dokazovaní ním uvádzaných skutočností niektorú zo svojich zákonných povinností, v dôsledku čoho nemoţno daňovú povinnosť správne určiť a daň sa neurčí ani
odseku 5, alebo ak daňový subjekt vykonal úkony, ktoré svojím obsahom alebo účelom odporovali osobitnému predpisu alebo ho obchádzali a ktorých dôsledkom je zníženie základu dane, alebo v prípadoch
2, je správca dane pri určovaní daňovej povinnosti oprávnený použiť pomôcky, ktoré má k dispozícii alebo ktoré si zaobstará bez súčinnosti s daňovým subjektom. Takýmito pomôckami môţu byť najmä listiny, výpisy z verejných záznamov, daňové spisy iných daňových subjektov, znalecké posudky a výpovede svedkov v iných daňových veciach, správy a vyjadrenia iných správcov dane, štátnych orgánov a obcí, záujmových zdruţení a vlastné poznatky správcu dane zo zdaňovania dotknutého daňového subjektu, ako aj jemu podobných daňových subjektov.
8 zákona č. 511/1992 Zb. daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.
9 zákona č. 511/1992 Zb. na doklad znejúci na neexistujúcu osobu v čase vydania dokladu sa v daňovom konaní neprihliada.
3 zákona č. 511/1992 Zb., ak správca dane vyrubí daň
pomôcok, ktoré má k dispozícii alebo ktoré si zaobstaral, prihliadne tieţ na zistené okolnosti, z ktorých vyplývajú výhody pre daňovníka, i keď ním neboli v konaní uplatnené.
4 zákona č. 511/1992 Zb., ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu o dani určenej
pomôcok, skúma odvolací orgán dodržanie zákonných podmienok na použite tohto spôsobu určenia dane a dodržanie postupu
3. Ak odvolací orgán zistí, že tieto zákonné podmienky a postup
3 bol dodržaný, odvolanie pre jeho neodôvodnenosť zamietne.
1 a ods. 2 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o účtovníctve“) účtovná jednotka je povinná doloţiť účtovné 4Sžf/42/2014 14 prípady účtovnými dokladmi. Účtovanie účtovných prípadov v účtovných knihách vykoná účtovná jednotka účtovným zápisom iba na základe účtovných dokladov.
1 zákona o účtovníctve účtovná jednotka je povinná účtovať tak, aby účtovná závierka poskytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva, a o finančnej situácii účtovnej jednotky. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom administratívneho a súdneho spisu konštatuje, ţe vo vzťahu k predmetu odvolacích námietok ţalobcu sa stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu a na zdôraznenie jeho správnosti dopĺňa nasledujúce dôvody (§ 219 ods. 2 OSP): Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie o určení dane
pomôcok a postup predchádzajúci jeho vydaniu, to znamená, ţe i medze súdneho prieskumu, tak ako revízia uvedeného rozhodnutia v rámci odvolacieho daňového konania na základe riadneho opravného prostriedku (§ 48 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb.), je obmedzený na prieskum dodrţania zákonných podmienok na pouţite tohto spôsobu určenia dane a dodrţanie postupu
3 zákona č. 511/1992 Zb. V tomto konaní je potrebné vychádzať aj zo záverov predchádzajúceho súdneho prieskumu zákonnosti dodatočného určenia daňovej povinnosti za kontrolované zdaňovacie obdobie, v rámci ktorého najvyšší súd, ako súd odvolací, na základe obsahu administratívneho spisu uţ raz zhodne so zisteniami ţalovaného vyhodnotil zistený skutkový stav a taktieţ dospel k záveru, ţe sporný predaj skladových zásob odberateľovi J. H. ţalovaný v súlade s § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. nepreukázal. V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 5Sţf/86/2009 zo dňa 18.05.2010 uviedol: „V danom prípade mal Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu pripojeného administratívneho spisového materiálu za preukázané, že žalobca skutočne riadne nepreukázal, a to spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti predaj skladových zásob v nákupnej hodnote 3.256.236,- Sk za cenu 200.000,- Sk, hoci v zmysle § 29 ods. 8 zákona o správe daní takúto povinnosť mal. Dôkazné bremeno znáša daňový subjekt totiž ku všetkým skutočnostiam, ktoré sám tvrdí. Pokiaľ žalobca tvrdí, že predmetné zásoby tovaru v hodnote 3.256.236,- Sk odpredal za cenu 200.000,- Sk, bolo jeho povinnosťou na výzvu správcu dane preukázať, že predmetné skladové zásoby skutočne odpredal J. H. za cenu 200.000,- Sk. Pokiaľ túto 4Sžf/42/2014 15 skutočnosť žalobca nepreukázal (v konaní bola osoba kupujúceho J. H. spochybnená), správca dane správne neprihliadol na doklady, t. j. faktúru č. 01/02 zo dňa 26.08.2002 na sumu 100.000,- Sk plus DPH 23 % - 23.000,- Sk a faktúru č. 02/2002 zo dňa 30.09.2002 na sumu 100.000,- Sk plus DPH 23 % - 23.000,- Sk v zmysle § 29 ods. 9 zákona o správe daní. Vzhľadom na vyššie uvedené, bol preto správca dane oprávnený použiť na určenie základu dane postup
5 zákona o správe daní a v prípade, že nedôjde k dohode o výške dane, bol daný postup
6 zákona o správe daní, a teda správca dane bol oprávnený pri určení daňovej povinnosti použiť pomôcky.“ Pre účely realizácie ďalšieho daňového konania bolo potrebné brať do úvahy vyššie uvedený právny záver najvyššieho súdu v kontexte so zisteným skutkovým stavom, t. j. vo vzťahu k spornému predaju skladových zásob odevov/oblečenia mať na zreteli skutočnosť, ţe faktúry vystavené ţalobcom, č. 01/02 zo dňa 26.08.2002 a č. 02/2002 zo dňa 30.09.2002, zneli na neexistujúcu osobu a na tie uţ správca dane nemal prihliadať. V predchádzajúcom daňovom konaní bola neexistencia odberateľa ţalobcu, J. H., preukázaná. V tomto ohľade preto bolo nadbytočné zo strany ţalobcu i v ďalšom daňovom konaní zotrvávať na tvrdení, ţe skladové zásoby predal práve odberateľovi J. H.. V tejto súvislosti nemoţno prisvedčiť názoru ţalobcu, ţe ak daňové orgány neprihliadnu na sporné daňové doklady z dôvodu ich znenia na neexistujúcu osobu, nemali by prihliadať okrem ceny zdaniteľného obchodu ani na skutočnosť, ţe k nejakému predaju tovaru došlo. Skutočnosť, ţe ţalobca sa nejakým spôsobom zbavil skladových zásob vyplývala z účtovných dokladov a ako taká nebola sporná. Naopak, z vykonaného dokazovania bola spochybnená osoba odberateľa ţalobcu a samozrejme ničím nepreukázaná opodstatnenosť neprimeraného zníţenia predajnej ceny skladových zásob ţalobcom. Preto mal ţalobca zamerať predkladanie dôkazov na preukázanie opodstatnenia neprimerane vysokého zníţenia predajnej ceny skladových zásob oproti ich nadobúdacej cene, a nie na ich predaj neexistujúcej osobe. Najvyšší súd poznamenáva, ţe správca dane i ţalovaný sa správne vysporiadali so ţalobcom dodatočne predloţenými čestnými vyhláseniami a správne ich z hľadiska ich dôkaznej sily a dôveryhodnosti vyhodnotili, keďţe tieto dodatočne predloţené dôkazy existenciu vyššie uvedeného odberateľa ţalobcu nijako nepreukázali. 4Sžf/42/2014 16 Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukáţu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré uţ má správca dane v priebehu konania k dispozícii. Taktieţ nemoţno súhlasiť s odvolacím dôvodom ţalobcu o nedostatočnom vysporiadaní sa zo strany krajského súdu s namietaným nesplnením podmienky na určenie dane
pomôcok. Prvostupňový súd pri vyhodnotení postupu predchádzajúceho zahájeniu určenia dane
6 zákona č. 511/992 Zb. bral do úvahy výzvu zaslanú ţalobcovi správcom dane, na predloţenie dôkazov na podporu jeho tvrdení o spôsobe scudzenia predmetných skladových zásob ako i výzvu na vyjadrenie sa k návrhu správcu dane na určenie predmetnej dane dohodou
5 citovaného zákona. Krajský súd konštatoval, ţe ţalobca túto moţnosť v stanovenej lehote neakceptoval, pričom zároveň vyhodnotil, ţe ţalobcovi bola správcom dane poskytnutá dostatočne dlhá, desaťdňová lehota, v súlade s § 13 zákona č. 511/1992 Zb. Avšak ţalobca v stanovenej lehote na list nereagoval a túto nechal márne uplynúť, pričom aţ na základe mu doručeného oznámenia o pristúpení k postupu určenia dane
pomôcok, ţalobca doručil správcovi dane ţiadosť o odpustenie zmeškanej lehoty a zároveň vyslovil súhlas s návrhom správcu dane určiť daň dohodou. Správca dane rozhodnutím č. 801/320/6447/11/Nev ţalobcovi nevyhovel, pretoţe ţalobca nepreukázal existenciu dôleţitých dôvodov na predĺţenie lehoty. Vo vzťahu k vyhodnoteniu postupu správcu dane krajským súdom vo veci rozhodnutia nevyhovieť ţiadosti ţalobcu na odpustenie zmeškanej lehoty na vyjadrenie sa k návrhu na určenie dane dohodou, odvolací súd konštatuje, ţe hoci je argumentácia prvostupňového súdu terminologicky nepresná, v zásade na posúdení správnosti postupu správcu dane nič nemení. S prihliadnutím na ustanovenie § 13b ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. stále ide 4Sžf/42/2014 17 o predĺţenie lehoty, keďţe odpustiť zmeškanie lehoty moţno v prípade, ak uţ uplynula pôvodná lehota, čo sa v preskúmavanom prípade aj stalo. Z povahy inštitútu odpustenia zmeškanej lehoty (§ 13b ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.) vyplýva, ţe účastník daňového konania v podstate má predĺţenú lehotu na vykonanie úkonu, na ktorý bol správcom dane s uloţením pôvodnej lehoty vyzvaný, pretoţe s podaním ţiadosti o odpustenie zmeškanej lehoty, musí ţiadateľ v intenciách citovaného ustanovenia v lehote na podanie takejto ţiadosti aj predmetný úkon urobiť. Avšak uvedené zákonom poţadované skutkové okolnosti, t. j. podanie ţiadosti najneskôr do 30 dní odo dňa, keď odpadli dôvody zmeškania pôvodnej lehoty, ako i v tej istej lehote vykonanie zmeškaného úkonu účastníkom, nie sú jedinou podmienkou na vyhovenie takejto ţiadosti. Z vyššie uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, ţe spolu s týmito dvoma podmienkami musí byť kumulatívne splnená aj tretia zákonná podmienka a síce, ţe účastník nemohol zmeškaný úkon vykonať v stanovenej lehote z dôleţitých dôvodov, príp. sa dôleţité dôvody odpustenia zmeškanej lehoty vzťahujú na osobitné okolnosti prípadu s prihliadnutím na daňovú disciplínu daňového subjektu a úroveň jeho spolupráce so správcom dane. Tak ako na predĺţenie lehoty určenej správcom dane na vykonanie uloţeného úkonu,
511/1992 Zb., nie je právny nárok, tak isto nie je právny nárok ani na vyhovenie ţiadosti o odpustenie zmeškanej lehoty
1 zákona č. 511/1992 Zb. Je na správcovi dane, ako posúdi splnenie podmienok na vyhovenie ţiadosti o odpustenie zmeškanej lehoty, a to vrátane posúdenia dôleţitosti dôvodov, pre ktoré by bolo moţné takejto ţiadosti vyhovieť. V súvislosti s vyššie uvedeným odvolací súd poznamenáva, ţe z administratívneho spisu nevyplýva, ţe by ţalobca zákonným spôsobom napadol rozhodnutie správcu dane o nevyhovení jeho ţiadosti o odpustenie zmeškania lehoty na vyjadrenie sa k návrhu na uzavretie dohody o určení predmetnej dane. Ţalobca deklaroval predaj skladových zásob, pôvodne nadobudnutých za cenu 3 256 236,- Sk, faktúrami vystavenými ţalobcom pod č. 01/02 zo dňa 26.08.2002 a č. 02/2002 zo dňa 30.09.2002, pričom zneli preukázateľne na neexistujúcu osobu. To znamená, ţe ţalobca neviedol riadne účtovníctvo spôsobom reálne odráţajúcim skutočnosť, resp. reálne daňové obchody a účtovné prípady, čo moţno charakterizovať ako úkony, ktoré svojím obsahom alebo účelom odporovali zákonu o účtovníctve a ktorých dôsledkom je zníţenie základu dane. Preto bolo na správcovi dane, aby postupom
6 zákona č. 511/1992 Zb. určil daň
pomôcok, vychádzajúc z dokladov 4Sžf/42/2014 18 predloţených ţalobcom a dokladov, ktoré mal správca dane k dispozícii, a nie vykonávať dokazovanie dovtedy, kým sa nepreukáţu tvrdenia ţalobcu. Je pravdou, ţe pri určení dane
pomôcok si môţe správca dane zaobstarať dôkazy aj sám, ale tým nie je vylúčená aktivita zainteresovaného daňového subjektu. Tento v závislosti na okolnostiach súvisiacich s preukazovaním jeho tvrdení má i naďalej aktívne postavenie a môţe prispieť predkladaním dôkazov k presnejšiemu určeniu daňovej povinnosti
pomôcok. Keďţe nebolo preukázané, ţe osoba, na ktorú zneli sporné faktúry, existuje, bolo v záujme ţalobcu predkladať také dôkazy, ktoré by podporili jeho tvrdenie o vysokom zníţení predajnej ceny skladových zásob. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, ţe v tomto ohľade sa daňové orgány oboch stupňov s argumentáciou ţalobcu vysporiadali a je moţné vyhodnotenie zisteného skutkového stavu v podstate akceptovať. Toto zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváţenia, závery daňových orgánov vychádzajú zo vzájomných súvislostí dosiaľ zisteného skutkového stavu a účtovnej evidencie ţalobcu, vrátane predchádzajúcich zdaniteľných období. Preto nemoţno prisvedčiť tvrdeniu ţalobcu, ţe správca dane pri určení dane
pomôcok nedodrţal postup
3 zákona č. 511/1992 Zb., neberúc pri vyhodnotení ţalobcom predloţených dôkazov do úvahy okolnosti, z ktorých vyplývajú výhody pre ţalobcu, i keď ním neboli v konaní uplatnené. Naopak, z napadnutých rozhodnutí vyplýva, ţe správca dane pri určovaní daňovej povinnosti bol oprávnený pouţiť a aj pouţil pomôcky, ktoré mal k dispozícii. V prospech ţalobcu pouţil hodnotu zásob v nadobúdacích cenách, pri predaji nekalkuloval so ţiadnym ziskom, nevychádzal z marţe dosiahnutej ţalobcom v predchádzajúcich zdaňovacích obdobiach. Daňovú povinnosť ţalovaný určil tak, aby bola dosiahnutá daňová neutralita stanoveného príjmu s predchádzajúcimi zdaňovacími obdobiami, kedy bol nákup zásob v obstarávacej cene účtovaný v daňových výdavkoch. Z protokolu o určení dane a napadnutého platobného výmeru vyplýva, ţe správca dane v súlade s § 44 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. uplatnil nezdaniteľné časti dane vo výške 67 560,- Sk a pri výpočte daňovej povinnosti pouţil iba nadobúdaciu cenu tovaru, ktorú nezvyšoval o ţiadnu marţu, t. j. o zvýšenie ceny tovaru oproti jeho nadobúdacej cene - za účelom dosiahnutia zisku, čo je mimochodom hlavným cieľom podnikania. Odvolací súd dospel k záveru, ţe so všetkými relevantnými námietkami ţalobcu 4Sžf/42/2014 19 vo vzťahu k určeniu dane
pomôcok sa ţalovaný v napadnutom rozhodnutí, ako aj krajský súd v odôvodnení rozsudku, dostatočne vysporiadali. Zároveň odvolací súd konštatuje, ţe v preskúmavanej veci, i s prihliadnutím na závery rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sţf/86/2009 zo dňa 18.05.2010, boli splnené zákonné podmienky na postup
6 zákona č. 511/1992 Zb., pričom správca dane predmetnú daň určil
pomôcok v súlade s ustanovením § 44 ods. 3 citovaného zákona, berúc do úvahy i skutočnosti svedčiace v prospech ţalobcu. Vzhľadom na vyššie uvedené v spojení s citovanými ustanoveniami zákonov Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací po preskúmaní napadnutých rozhodnutí dospel k záveru, ţe námietky ţalobcu vznesené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu nie sú dôvodné, a preto postupom
3 druhá veta OSP rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S 18/2012-62 zo dňa 28. februára 2014 potvrdil. O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol
224 ods. 1 OSP v spojení s § 250k ods. 1 OSP a § 246c OSP. Ţalobca nemal úspech vo veci, preto mu súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.