Obsah (5)

§ 212§ 19a§ 364§ 37§ 134

Najvyšší súd 2 Obo/6/2013 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky M., právne zastúpenej J., proti odporcovi M., správcovi konkurznej podst

§ 212ods.

1 a § 214 ods. 2 O. s. p. bez nariadenia pojednávania a po preskúmaní napadnutého rozsudku v medziach dôvodov uvedených v odvolaní, dospel k záveru, že odvolanie odporcu je dôvodné. V predmetom konaní navrhovateľ žiadal, aby súd uložil odporcovi M., správcovi konkurznej podstaty úpadcu V. povinnosť vylúčiť zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu V. ním označené nehnuteľnosti. Správca konkurznej podstaty navrhovateľom uvedené nehnuteľnosti zapísal do konkurznej podstaty, nakoľko pri ich prevode došlo k porušeniu ustanovenia § 19a zákona o veľkej privatizácií. 2 Obo/6/2013 11 Z obsahu spisu vyplýva, že na základe zmluvy č. 48/92 zo dňa

2. 1992 došlo k prevodu vlastníckeho práva k veciam, iným právam a iným majetkovým hodnotám, ktoré slúžia alebo vzhľadom na svoju povahu majú slúžiť k prevádzkovaniu činnosti privatizovaného podniku z FNM SR na V. (ďalej označované ako úpadca). Písomnou žiadosťou o vyslovenie súhlasu na odpredaj časti majetku zo dňa
4. 2000 požiadali V. Fond národného majetku Slovenskej republiky o súhlas s odpredajom nehnuteľností, ktoré sú predmetom sporu. Svoju žiadosť odôvodnili tým, že stavebná výroba je sprevádzaná nedostatkom finančných prostriedkov a neplnením finančných záväzkov, čo viedlo k čerpaniu úveru cestou P. Uvedená banka je záložným veriteľom a požiadala úpadcu o plnenie záväzkov. Úpadca súčasne uviedol, že zaplatenie kúpnej ceny kupujúcim bude dohodnuté v konkrétnych kúpnych zmluvách a kúpna cena bude zaplatená bez zbytočného odkladu na účet Fondu národného majetku Slovenskej republiky. Listom zo dňa
6. 2000 Fond národného majetku Slovenskej republiky v súlade s uznesením Výkonného výboru fondu č. 16/35/00 zo dňa
8. 2000 udelil súhlas na uvoľnenie záložného práva a odpredaj nehnuteľného majetku /špecifikovaného v súhlase/ za podmienky, že výnos z tohto predaja podľa predložených znaleckých posudkov ohodnotený vo výške 4,8 mil. Sk použije kupujúci na úhradu svojich záväzkov vo FNM SR. Dňa
10. 2000 uzatvorili V. /označované tiež ako úpadca/ ako predávajúci s kupujúcimi P. s manželkou I. a I. s manželkou J. kúpnu zmluvu, ktorou kupujúci nadobudli nehnuteľnosti evidované na liste vlastníctva úpadcu č. X. kat. územie N., parc. č. X., X., X. - zastavané pozemky a stavbu so súpisným číslom X. Zmluvné strany sa dohodli na kúpnej cene 4 543 660 Sk za pozemky a 85 060 Sk za stavbu, pričom táto cena podľa dohody mala byť vyplatená na účet súdnej exekútorky J. Dňa
12. 2000 uzatvorili zmluvné strany Dodatok č. 1 k predmetnej kúpnej zmluve. Kúpnou zmluvou z
14. 2001 P. s manželkou I. a I. s manželkou J. previedli nehnuteľnosti evidované na liste vlastníctva č. X. kat. územie N., parc. č. X., X., X. na I. Navrhovateľka nadobudla vlastnícke právo k vylučovaným nehnuteľnostiam na základe darovacej zmluvy spísanej do notárskej zápisnice NZ 83681/2004 dňa
17. 2 Obo/6/2013 12 Úpadca nadobudol nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto sporu na základe privatizačnej zmluvy, preto pri posudzovaní prevodu nehnuteľností bolo potrebné aplikovať špeciálny právny predpis, zákon č. 92/1991 Zb. o veľkej privatizácií. Súd prvého stupňa konštatoval, že k prevodu predmetnej nehnuteľnosti na právneho predchodcu navrhovateľa došlo na základe kúpnej zmluvy zo dňa
19. 2000, t. j. po zavedení novely § 19a zákona o veľkej privatizácii účinnej od
21. 1995, preto sa na platnosť prevodu vyžadovalo splnenie oboch podmienok stanovených v § 19a ods. 2 a 3 zákona o veľkej privatizácii, v opačnom prípade sú úkony nadobúdateľa a na ne nadväzujúce úkony týkajúce sa prevodu privatizovaných nehnuteľností neplatné. Keďže základnému právu uvedenému v čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR zodpovedá taký postup súdu, v rámci ktorého hodnotí nielen znaky rozhodnutia predloženého mu na súdne preskúmavanie, ale aj to, či sa toto rozhodnutie svojím obsahom nedotýka niektorého zo základných práv alebo slobôd účastníka konania, najvyšší súd preskúmal napadnuté rozhodnutie z aspektu dodržania princípu právnej istoty, rovnosti a zákazu retroaktivity práva. K definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou demokratickou zárukou ochrany práv občanov a právnej istoty. (PL. ÚS 16/95). V ústavnom poriadku SR všeobecný zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov alebo ich ustanovení možno odvodiť z čl. 1 ústavy, podľa ktorého je Slovenská republika právnym štátom. K imanentným znakom právneho štátu neodmysliteľne patrí aj požiadavka (princíp) právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, súčasťou čoho je i zákaz spätného (retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov, resp. ich ustanovení. V podmienkach demokratického štátu, kde vládnu zákony a nie subjektívne predstavy ľudí, z požiadavky právnej istoty jednoznačne vyplýva záver, že právny predpis, resp. jeho ustanovenia pôsobia iba do budúcnosti a nie do minulosti. V prípade ich spätného pôsobenia, by sa vážne narušila požiadavka na ich bezrozpornosť, ďalej na všeobecnú prístupnosť (poznateľnosť), čím by nevyhnutne dochádzalo k situácii, že ten, kto postupuje podľa práva by nemal žiadnu možnosť zoznámiť sa s obsahom budúcej právnej normy, ktorá by napríklad jeho konanie podľa platného práva v minulosti vyhlásila za protiprávne, resp. za právne neúčinné. To by teda znamenalo, že jednotlivé subjekty práva by nemali istotu, či ich konanie podľa platného a účinného práva v dobe, kedy došlo k nemu, nebude neskoršie (po prijatí 2 Obo/6/2013 13 nového právneho predpisu) ex tunc posudzované ako protiprávne alebo právne neúčinné s vylúčením ochrany nimi riadne nadobudnutých práv v minulosti (v súlade s platnou a účinnou právnou úpravou). Ústavný súd pri posudzovaní a hodnotení spätnej pôsobnosti právnych predpisov (ich ustanovení) jednoznačne vychádza zo zásady, že ten, kto konal, resp. postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis (jeho ustanovenie), nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný. (PL. ÚS 36/95). V súvislosti s problematikou spätnej účinností však právna teória Slovenskej republiky ako aj európskych krajín rozlišuje medzi pravou a nepravou spätnou účinnosťou právnych predpisov (pravou retroaktivitou a nepravou retroaktivitou). Význam uvedeného rozlišovania je založený na skutočnosti, že pokiaľ sa pravá retroaktivita (spätná účinnosť) v zásade odmieta ako nezlučiteľná s obsahom princípu právneho štátu, nepravá retroaktivita sa za určitých okolností akceptuje ako prípustný nástroj na dosiahnutie ustanovených a dostatočne významných cieľov verejnej moci. Pri uvedenom rozlišovaní je nevyhnutné si uvedomiť, že za pravú retroaktivitu sa pokladá také konanie zákonodarcu, pri ktorom tento v novom právnom predpise (zákone) neuzná práva (alebo povinnosti) založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako právne skutočnosti uznávali na základe skoršieho (predchádzajúceho) právneho predpisu (zákona). Za nepravú retroaktivitu sa však pokladá také konanie zákonodarcu, pri ktorom tento v novom právnom predpise uzná právne skutočností, ktoré vznikli počas platnosti skoršieho zákona, no zároveň prinesie určité zmeny práv (alebo povinnosti), ktoré vznikli na základe týchto právnych skutočností alebo na ich základe zavedie aj nové práva alebo povinnosti. Nepravá retroaktivita jednoznačne umožňuje zákonodarcovi vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Nepravá retroaktivita teda nepripúšťa, aby neskoršia právna norma neuznala právne skutočnosti, na základe ktorých došlo k vzniku určitých právnych vzťahov podľa predchádzajúcej právnej normy, no jednoznačne pripúšťa zmeny tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy (pripúšťa teda zmenu právneho režimu vzťahov, ktoré vznikli v minulosti). 2 Obo/6/2013 14 Výsledkom rozlišovania medzi pravou a nepravou retroaktivitou je poznanie, že zďaleka nie každú zmenu, ktorú prinesie nový zákon na právne vzťahy založené právnymi skutočnosťami v predchádzajúcom zákone (na vzťahy, ktoré vznikli počas platnosti minulej právnej normy) je možné spájať s jeho spätným pôsobením a ako takú odmietať. Podľa Európskeho súdneho dvora spätnú účinnosť európskych právnych predpisov je potrebné posudzovať so zreteľom na rozpor medzi nutnosťou flexibility právneho poriadku a nevyhnutnosti naplnenia účelu právnej regulácie na strane jednej (teda všeobecný záujem môže spätnú účinnosť ospravedlniť) a potrebou zaručiť subjektom práva stabilitu ich právnych vzťahov (právna istota) a ochranu ich legitimného očakávania na strane druhej. Podmienka legitimného očakávania je Európskym súdnym dvorom posudzovaná na základe kritéria jeho predvídateľnosti. Porušenie tohto princípu nastáva vtedy, keď je retroaktívny predpis vydaný náhle a nečakane. Európsky súdny dvor konštatuje porušenie zásady legitimného očakávania vtedy, ak opatrný podnikateľ nemohol rozumne s vydaním retroaktívnej právnej úpravy počítať a kedy neexistujú žiadne náznaky týkajúce sa ich vydania. S účinnosťou od
23. 1995 bol zákonom č. 190/1995 Zb. novelizovaný zákon č. 91/1992 Zb. zákon o veľkej privatizácií. Ustanovenie § 19 citovaného zákona bolo doplnené o ustanovenie § 19a bez prechodných ustanovení. Z dôvodovej správy zákona č. 190/1995 Zb. vyplýva, že toto ustanovenie zabezpečuje určitú ingerenciu fondu vo vzťahu k privatizovanému majetku nachádzajúceho sa u nadobúdateľa, ktorý ešte nesplatil celú kúpnu cenu. Účelom bolo zabezpečiť sledovanie stavu majetku ako aj zabrániť prípadnému prevodu majetku alebo jeho založeniu v prospech tretieho subjektu. Ustanovenie zaviedlo právnu povinnosť vyžiadať si písomný súhlas k prevodu privatizovaného majetku na inú osobu. Zároveň stanovilo, že do uhradenia celej kúpnej ceny nemôže nadobúdateľ platne previesť privatizovaný majetok na ďalšie subjekty. Znenie zákona určuje ex lege neplatnosť úkonov nadobúdateľa, pokiaľ by boli v rozpore s ustanovením tejto časti zákona.

§ 19aods.

1, ods. 2, ods. 3 a ods. 4 zákona o veľkej privatizácií do splatenia celej kúpnej ceny je nadobúdateľ privatizovaného majetku povinný odo dňa účinnosti zmluvy strpieť, aby fond kontroloval stav a nakladanie s privatizovaným majetkom a na ten účel nahliadal do účtovných dokladov nadobúdateľa privatizovaného majetku. 2 Obo/6/2013 15 Do splatenia celej kúpnej ceny je prevod privatizovaného majetku alebo jeho časti nadobúdateľom na inú osobu alebo jeho vklad do obchodnej spoločnosti alebo jeho založenie v prospech tretích osôb možné len po predchádzajúcom písomnom súhlase fondu. Ak fond do 60 dní od doručenia písomnej žiadosti nadobúdateľa fondu na nakladanie s privatizovaným majetkom písomne nevyjadrí nesúhlas, má sa za to, že súhlas bol udelený. Predchádzajúci písomný súhlas fondu je potrebný aj pri akciových spoločnostiach, ktorých majetkové účasti na podnikaní akciovej spoločnosti sú predmetom predaja. Ak nadobúdateľ privatizovaného majetku nedodrží pri nakladaní s týmto majetkom uvedený postup, prevod privatizovaného majetku alebo jeho časti alebo jeho vklad do obchodnej spoločnosti alebo jeho založenie v prospech tretích osôb sú neplatné. Ak fond vydá predchádzajúci písomný súhlas podľa odseku 2 nadobúdateľ privatizovaného majetku je povinný použiť takto získané prostriedky prednostne na úhradu svojich záväzkov voči fondu v zmysle uzavretej zmluvy podľa §

1. Úkony vykonané nadobúdateľom v rozpore s ustanoveniami odsekov 2 a 3 a všetky na ne nadväzujúce úkony sú neplatné. Spätná účinnosť tohto zákonného ustanovenia sa viaže na dispozičné právo nadobúdateľa k privatizovanému majetku. Najvyšší súd považuje za potrebné poukázať na privatizačnú zmluvu č. 48/1992, v ktorej úpadca súhlasil s obmedzením dispozície s nehnuteľnosťami do splatenia kúpnej ceny a že kúpna zmluva medzi nadobúdateľom privatizovaného majetku a novým vlastníkom bola uzavretá po zmene právneho režimu vzťahu, ktorý vznikol v minulosti. Okrem toho právne vzťahy upravujúce nadobudnutie majetku vo veľkej privatizácií prechádzali mnohými legislatívnymi zmenami. Vzhľadom na vyššie uvedené kritéria Európskeho súdneho dvora a ústavného súdu posudzovania prípustnosti nepriamej retroaktivity, najvyšší súdu dospel k názoru, že ustanovenie § 19a zákona o veľkej privatizácií nie je neprimerane zaťažujúce a nepredstavuje neodôvodnený zásah v dôsledku čoho jeho aplikáciou nedošlo k porušeniu princípu právnej istoty a princípu rovnosti. 2 Obo/6/2013 16 Najvyššiemu súdu z jeho rozhodovacej činnosti taktiež nie je známe, že by ústavný súd vyslovil rozpor ustanovenia § 19a citovaného zákona s Ústavou Slovenskej republiky. Pri aplikácií ustanovenia § 19a zákona o veľkej privatizácií, najvyšší súd vychádzal z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 341/07, podľa ktorého ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona a z už uvedeného znenia dôvodovej správy k novele zákona č. 190/1995 Z. z. účinnej od
4. Účelom Zákona o veľkej privatizácií okrem iného bolo zabezpečiť zaplatenie kúpnej ceny privatizovaného majetku Fondu národného majetku v dôsledku čoho nadobúdateľ privatizovaného majetku bol povinný použiť získané prostriedky z tohto majetku prednostne na úhradu svojich záväzkov voči fondu. Úkony vykonané nadobúdateľom v rozpore s touto povinnosťou a všetky na ne nadväzujúce úkony sú

§ 19aods.

4 zákona o veľkej privatizácií neplatné. Neplatnosť právnych úkonov súd skúma ex offo. Zo znenia kúpnej zmluvy z

2. 2000 vyplýva, že kúpna cena 4 458 600 Sk a 85 060 Sk nebola v zmysle prísľubu obsiahnutého v písomnej žiadosti úpadcu o vyslovenie súhlasu na odpredaj časti majetku zo dňa
4. 2000 ako aj

§ 19a

zákona o veľkej privatizácií poukázaná na účet fondu národného majetku, ale na účet súdnej exekútorky. V prejednávanej veci ako aj v konaniach vedených na najvyššom súdu pod sp. zn. 2Obo/66/2012 a 2Obo/6/2013 úpadca - nadobúdateľ privatizovaného majetku preukazoval splnenie svojej povinnosti voči fondu /prednostná úhrada súm 6 866 021 Sk a 4 800 000 Sk v prospech fondu/ dohodou zo dňa

3. Dňa
5. 2001 V. ako predávajúci a N. ako kupujúci uzatvorili kúpnu zmluvu, predmetom ktorej boli nehnuteľnosti v cene 11 801 460 Sk. V ten istý deň, t. j.
7. 2001 bola medzi V., N. a Fondom národného majetku Slovenskej republiky uzatvorená dohoda, ktorú zmluvné strany označili ako Dohodu o vzájomnom započítaní pohľadávok. 2 Obo/6/2013 17 Súd prvého stupňa uzavrel, že touto dohodou došlo k platnému postúpeniu pohľadávky úpadcom na Fond národného majetku Slovenskej republiky vo výške 11 801 460 Sk v súlade s ustanovením § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka. Ustanovenie § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka upravuje zmenu v osobe veriteľa na základe zmluvy o postúpení pohľadávky. Podstatnými náležitostiami zmluvy o postúpení pohľadávky je označenie zmluvných strán, identifikácia postúpenej pohľadávky /popis pohľadávky, čo do jej výšky a právneho dôvodu jej vzniku/. Nevyhnutnou súčasťou zmluvy o postúpenie pohľadávky je dojednanie o tom, či ide o bezodplatnú, či odplatnú zmluvu. V prípade odplaty musí byť vyjadrená aj cena za postúpenie pohľadávky. V opačnom prípade je zmluva o postúpení pohľadávky z dôvodu neurčitosti a možnosti obchádzania zákona neplatná /§ 37 a 39 Občianskeho zákonníka/. Podľa čl. I bod 1 uvedenej dohody z
9. 2001 sa Fond národného majetku Slovenskej republiky a V. dohodli tak, že V. má pohľadávku voči K., ktorá vyplýva z kúpnej zmluvy zo dňa
11. 2001, ktorou boli tejto spoločnosti odpredané nehnuteľnosti za kúpnu cenu 11 801 460 Sk. Podľa čl. I bod 2 V. postupuje túto svoju pohľadávku na Fond národného majetku Slovenskej republiky. Predmetná zmluva o postúpení pohľadávky neobsahuje dohodu, že sa jedná o odplatné postúpenie pohľadávky, a teda ani cenu za jej postúpenie v dôsledku čoho najvyšší súd uzavrel, že na základe tejto zmluvy o postúpení pohľadávky sa Fond národného majetku bezodplatne stal veriteľom pohľadávky vo výške 11 801 460 Sk voči dlžníkovi K.

§ 364

Obchodného zákonníka na základe dohody strán možno započítať akékoľvek vzájomné pohľadávky. Podľa § 580 Občianskeho zákonníka, ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu, zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie. V zmysle uvedeného zákonného ustanovenia podmienkou platného započítania je, že musí ísť o vzájomné pohľadávky. Každá započítavaná pohľadávka musí byť tiež označená dostatočne určito tak, aby nebola zameniteľná s inou pohľadávkou. Dostatočná identifikácia 2 Obo/6/2013 18 pohľadávky ďalej slúži na to, aby medzi zmluvnými stranami nevznikali pochybnosti o tom aká pohľadávka a kedy bola započítaná. Neurčitosť pohľadávky v zmluve o jej započítaní spôsobuje absolútnu neplatnosť zmluvy o započítaní

§ 37Občianskeho zákonníka.

Podľa článku I bodu 3 dohody o vzájomnom započítaní pohľadávok Fond národného majetku Slovenskej republiky má pohľadávku voči V., ktorá pozostáva z nezaplatenej kúpnej ceny vo výške 24 954 000 Sk a príslušenstva, ktorá vyplýva z kúpnej zmluvy o predaji podniku č. 42/1992 zo dňa

2. 1992 vrátane dodatku č. 1 zo dňa
5. V článku I bod 4 sa V. a Fond národného majetku dohodli, že započítajú pohľadávku FNM SR vyplývajúcu z kúpnej zmluvy č. 42/1992 zo dňa
7. 1992 voči pohľadávke V. vyplývajúcej z postúpenej pohľadávky voči K. Podľa čl. III pohľadávky špecifikované v čl. I a čl. II sa započítavajú do výšky v akej sa kryjú, t. j. v sume 11 801 460 Sk. Najvyšší súd na rozdiel od vysloveného právneho názoru súdom prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí, dospel k záveru, že v prejednávanej veci nedošlo k platnému započítaniu pohľadávok medzi Fondom národného majetku Slovenskej republiky a V. /úpadcom/. Z článku I bod 1 a 2 dohody o vzájomnom započítaní vyplýva, že V. stratili postavenie veriteľa vo vzťahu k pohľadávke 11 801 460 Sk, pričom novým veriteľom tejto pohľadávky sa stal Fond národného majetku Slovenskej republiky. Nakoľko V. nemali voči Fondu národného majetku v dohode uvedenú pohľadávku /naopak veriteľom tejto pohľadávky už bol bezodplatne fond/, podľa článku I bod 4 nemohlo dôjsť k platnému započítaniu. Okrem toho predmetom dohody neboli vzájomné pohľadávky medzi Fondom národného majetku Slovenskej republiky a V., a preto nemohlo dôjsť k stretu vzájomných pohľadávok ako i zániku pohľadávky Fondu národného majetku Slovenskej republiky špecifikovanej v čl. I bod 3 uvedenej dohody. Naviac pohľadávka započítavána fondom t. j. 24 954 000 Sk a príslušenstvo nie je určitá. Nie je zrejmé z čoho sa skladá pohľadávka a príslušenstvo pohľadávky a aká je jeho výška, či spôsob jeho určenia. 2 Obo/6/2013 19 Na základe uvedeného najvyšší súd dospel k záveru, že úpadca pri predaji privatizovaných nehnuteľnosti postupoval v rozpore s ustanovením § 19a zákona o veľkej privatizácií, nakoľko získanými finančnými prostriedkami prednostne neuhradil svoj záväzok voči fondu. Navrhovateľ preto svoje vlastnícke právo k vylučovaným nehnuteľnostiam doložil neplatnými zmluvami. Odvolateľ v závere podaného odvolania spochybnil naplnenie ust. § 157 ods. 2 O. s. p. pri vyhotovení napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti najvyšší súd zdôrazňuje, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a výstižne vyloží, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Účelom odôvodnenia súdneho rozhodnutia je predovšetkým doložiť správnosť rozhodnutia súdu, pričom odôvodnenie je zároveň aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia a nástrojom ochrany pred svojvôľou súdnej moci. Odôvodnenie rozsudku by malo účastníkom konania dovoľovať posúdiť ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné právne predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní vo veci samej.

§ 134

Občianskeho zákonníka oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. 2 Obo/6/2013 20 Najvyšší súd musel konštatovať, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v časti týkajúcej sa dobrej viery navrhovateľky s poukazom, že nemalo by byť na ťarchu navrhovateľky, ako tretej osoby, prípadné pochybenie Fondu národného majetku, nie je súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p., neobsahuje všetky náležitosti kladené zákonom. Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky s prihliadnutím k zistenej vade konania majúcej za následok odňatie odporcovi možnosti konať pred súdom, napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave podľa ust. § 221 ods.1 písm. f/ a ods. 2 O. s. p. zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie, v ktorom s poukazom na ust. § 224 ods. 3 O. s. p. rozhodne o trovách celého konania. V novom konaní vo veci bude úlohou súdu prvého stupňa postupovať podľa ust. § 157 O. s. p. pri posudzovaní právnej skutočnosti nadobudnutia vlastníckeho práva navrhovateľkou k vylučovaným nehnuteľnostiam

§ 134a nasl.

Občianskeho zákonníka. Podľa ust. § 226 O. s. p. pre Krajský súd v Bratislave, ktorému sa vec vracia na ďalšie konanie, je právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky záväzný. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 ( § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. V Bratislave, 26. februára 2014 JUDr. Beáta Miničová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Ingrid Habánová