Obsah (4)

§ 237§ 118§ 218§ 224

Najvyšší súd 2 Cdo 99/2014 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne T. K., bývajúcej v S., zastúpenej JUDr. P. G., advokátom v K., proti ţalova

§ 237písm.

f/ O.s.p.), konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.

§ 118ods.

2 O.s.p.) a napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). K odňatiu moţnosti konať pred súdom malo dôjsť tým, ţe súdy pri vykonávaní dokazovania listinami nepostupovali správne podľa § 129 O.s.p., odvolací súd posúdil vec aj podľa ustanovenia § 797 a nasl. OZ a pritom nepostupoval podľa § 213 ods. 2 O.s.p. V dovolaní dovolateľka poukazovala na „podstatné“ skutkové okolnosti pri uzatváraní poistnej zmluvy v roku 1999, na zmenu poistného prostredia vplyvom objektívnych vonkajších zmien, ktoré povaţuje za zásadné a nesporné, z ktorých však súdy vyvodili nesprávne právne závery. Odvolací súd vec nesprávne právne posúdil, pretoţe vec neposúdil komplexne. Dôsledkom nesprávneho úradného postupu nebol iba prípadný vznik nároku na náhradu škody na strane dovolateľky, ale aj jej prípadná povinnosť podľa § 412 OZ predchádzať vzniku akejkoľvek ďalšej škody na jej majetku. Záver odvolacieho súdu, ţe dovolateľka by mala dodrţať poistnú zmluvu voči ţalobkyni v pôvodnej nezmenenej podobe a následnú škodu, ktorá dovolateľke vznikne, by mala dovolateľka uplatniť ako škodu voči štátu je neudrţateľný, pretoţe toto by znamenalo sebapoškodzovanie dovolateľky. Dovolateľka napadla postup súdov, pretoţe odmietli vykonať podstatné a jediné dôkazy ňou navrhované a to dôkaz správnym spisom Ministerstva financií SR č. j. 52/1024/

1. Dovolaciemu súdu predloţila ďalší listinný dôkaz – list 7 2 Cdo 99/2014 Národnej banky Slovenska č. O. z
2. decembra 2013, podľa ktorého „kalkulácie a sadzby poistného poistenia UDP-K bolo odsúhlasené Ministerstvom financií SR v rámci povoľovacieho konania a po vydaní povolenia sa stali pre poisťovňu záväznými. V ďalšom poukazuje na princípy európskeho zmluvného práva. Dovolateľka povaţuje rozhodnutia súdov za nepreskúmateľné, pretoţe sa v rozhodnutiach vôbec nezapodievali hodnotením dôkazu predloţeným dovolateľkou – listom z
3. mája 2008 – „Prepočet a zvýšenie poistného k poistnému produktu UDP-K – odpoveď“. Dovolateľka poukázala, ţe v obsahovo podobnom spore vedenom na Okresnom súde v Košiciach I pod sp. zn. 19 C 209/2009 prebieha dovolacie konanie na NS SR pod č. k. 2 Cdo 110/2013, výsledok ktorého bude mať rozhodujúci vplyv na rozhodnutie v tejto veci. Dovolateľka ţiadala, aby dovolací súd rozsudky súdov prvého stupňa a odvolacieho zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie alebo rozsudky zmenil a ţalobu v celom rozsahu zamietol. Ţalobkyňa navrhla, aby dovolací súd dovolanie odmietol a zaviazal ţalovanú nahradiť jej trovy dovolacieho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.) a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný. V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Výroková časť dovolaním napadnutého rozsudku obsahuje niekoľko výrokov, ktorými 1/ odmietol odvolanie proti výroku o vylúčení vzájomného návrhu na samostatné konanie, 2/ v ostatnej časti napadnutý rozsudok potvrdil a 3/ o trovách odvolacieho konania. Dovolateľka napadla toto rozhodnutie v celom rozsahu, všetky jeho výroky. Prípustnosť proti nim posudzoval dovolací súd samostatne. A/ Dovolanie ţalovanej smeruje proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa. Podmienky prípustnosti dovolania smerujúce proti tomuto výroku sú uvedené v ustanovení § 238 O.s.p. V zmysle tohto ustanovenia platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je dovolanie 8 2 Cdo 99/2014 prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Dovolanie naopak nie je prípustné vo veciach upravených Zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení otcovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení (§ 238 ods. 4 O.s.p.) ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňaţnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy (§ 238 ods. 5 O.s.p.). Vo vzťahu k potvrdzujúcemu výroku vo veci samej by prípustnosť dovolania prichádzala do úvahy len vtedy, ak by odvolací súd v tomto výroku zároveň vyslovil prípustnosť dovolania z dôvodu, ţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu, prípadne vtedy, ak by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4, o ktorú situáciu však v prejednávanej veci nejde. Rozhodnutie odvolacieho súdu v uvedenom výroku nevykazuje znaky ani jedného z rozhodnutí uvedených v § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p., preto prípustnosť dovolania z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku (§ 238 O.s.p.), ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. (v znení účinnom ku dňu podania dovolania). Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (t. j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu 9 2 Cdo 99/2014 na začatie konania vo veciach, ktoré moţno začať len na návrh, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Dovolateľka procesné vady konania uvedené v § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. nenamietala a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť dovolania ţalovanej preto z týchto ustanovení vyvodiť nemoţno. So zreteľom na ţalovanou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej veci jej súdom bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, ţe odvolací súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi prepismi a ţalovanej neznemoţnil uplatniť procesné práva priznané jej právnym poriadkom na zabezpečenie jej práv a oprávnených záujmov. Ţalovaná v súvislosti s tým namietala, ţe pri vykonávaní dokazovania listinnými dôkazmi nebol dodrţaný správny procesný postup podľa § 129 O.s.p. 10 2 Cdo 99/2014 O tom, ako v tej-ktorej veci prebiehalo súdne konanie (vrátane dokazovania) na súdoch niţších stupňov, môţe dovolací súd usudzovať len z obsahu spisu, osobitne zo zápisníc o súdnych pojednávaniach (viď § 40 ods. 1 O.s.p. a § 122 ods. 1 O.s.p.). V spise je na č. l. 444-447 zápisnica z pojednávania pred súdom prvého stupňa uskutočneného
4. júna 2012, z ktorej vyplýva, ţe súd na pojednávaní „oboznámil prednesy a vykonané dôkazy, oboznámil obsah listinných dôkazov, t. j. výtlačok z internetových výpisov z účtu ţalobkyne č. l. 265-369, ďalej Princípy európskeho zmluvného práva na č. l. 393-404, odpoveď Národnej banky Slovenska adresovanej Krajskému súdu v Bratislave z
5. februára 2012, tlačové správy Národnej banky Slovenska z
6. mája 2008,
7. apríla 2008 a odpoveď Národnej banky Slovenska adresovanú Okresnému súdu Košice I z
8. marca
9. Takáto protokolácia priebehu konania nedáva dostatočný podklad pre záver, či dokazovanie listinnými dôkazmi, ktoré sú v spise zaloţené, bolo vykonané v súlade s § 129 O.s.p. Avšak, i keby prípadne nešlo len o nevýstiţnú protokoláciu dokazovania vykonaného v súlade so zákonom, ale o správnu, skutočnému priebehu dokazovania zodpovedajúcu protokoláciu postupu priečiaceho sa ustanoveniu § 129 O.s.p., vykazoval by procesne nesprávny postup súdu prvého stupňa znaky iba tzv. procesnej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (ktorá prípustnosť dovolania nezakladá), nie procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. V dovolaní sa tvrdí, ţe súdy nevykonali všetky dôkazy potrebné na úplné a správne zistenie skutkového stavu. K tomu najvyšší súd uvádza, ţe uţ v R 37/1993 zaujal názor, ţe prípadné nevykonanie určitého dôkazu môţe mať za následok len neúplnosť skutkových zistení, nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. K rovnakému záveru dospel najvyšší súd aj v rozhodnutí R 125/1999, v ktorom uviedol, ţe ak súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, nemoţno to povaţovať za odňatie moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Treba tieţ pripomenúť, ţe význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (por. I. ÚS 52/03). Vzhľadom na argumentáciu dovolateľky najvyšší súd uvádza, ţe súd neodníme účastníkovi moţnosť pred ním konať ani tým, ţe nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky 11 2 Cdo 99/2014 dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Rozhodnutie súdu, ktorého podkladom sú dôkazy nesprávne vyhodnotené, môţe byť prípadne z tohto dôvodu vecne nesprávne, avšak táto skutočnosť sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. Aj ústavný súd uţ vysvetlil, ţe do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. (viď aj R 42/1993). Z dovolania vyplýva názor ţalovanej, ţe súdy nezistili v potrebnom rozsahu skutkový stav. Namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení nie je ale procesnou vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. (výlučne ktorá by, ako uţ bolo uvedené, mohla v danom prípade zaloţiť prípustnosť dovolania ţalovanej). Vytýkaná neúplnosť alebo nesprávnosť by mohla byť (prípadne) spojená s procesnou vadou konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., vada tejto povahy ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolateľka ďalej uviedla, ţe rozhodnutia súdov nie sú dostatočne odôvodnené, sú nepresvedčivé a nepreskúmateľné. Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe vyššie uvedená námietka dovolateľky taktieţ nie je dôvodná. Vady konania vymedzené vo vyššie citovaných častiach ustanovení § 237 O.s.p. sú porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z
10. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťaţnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z
11. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. 12 2 Cdo 99/2014 Pretoţe povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma moţnosť náleţite, skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci vyuţitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania. Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (pozri IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne, zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu (I. ÚS 241/07). Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku (v danom prípade aj s poukazom na § 211 O.s.p.) súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie uznesenia bolo presvedčivé. Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe v odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, prečo ţalobe vyhovel. Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil (aj s poukazom na obsah a dôvodnosť odvolania). Ich rozhodnutia nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ/ka 13 2 Cdo 99/2014 sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu (napr. I. ÚS 188/06). K námietke ţalovanej, ţe napadnuté rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, ţe právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, ţe ho moţno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď aj R 43/2003 a R 54/2012). Nejde totiţ o vadu konania vymenovanú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol upravený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Námietku ţalovanej, ţe odvolací súd porušil ustanovenie § 213 ods. 2 O.s.p., pretoţe vec v odvolacom konaní posúdil aj podľa ustanovení § 797 a nasl. OZ dovolací súd povaţuje za neopodstatnenú. Súd prvého stupňa posúdil vec aj podľa ustanovenia § 797 ods. 1 aţ 3 OZ, pričom odvolací súd sa vôbec neodchýlil od právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa. Moţno teda zhrnúť, ţe napadnutý výrok rozhodnutia odvolacieho súdu o potvrdení rozsudku súdu prvého stupňa nevykazuje znaky ani jedného z rozhodnutí uvedených v § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené. B/ Prípustnosť dovolania ţalovanej proti výroku o odmietnutí odvolania proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o vylúčení vzájomného návrhu na samostatné konanie a výroku o trovách odvolacieho konania treba posudzovať podľa § 239 O.s.p. Ide totiţ o rozhodnutia, ktoré majú povahu uznesenia v zmysle § 167 ods. 1 O.s.p. a to aj v prípade, ţe sú pojaté do rozsudku vo veci samej. Ani v takomto prípade nezmení rozhodnutie o odmietnutí odvolania proti rozhodnutiu o vylúčení vzájomného návrhu na samostatné konanie a rozhodnutie o trovách konania svoju procesnú povahu a preto z hľadiska prípustnosti dovolania treba na nich hľadieť ako na uznesenia. Dovolanie proti uzneseniu je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.). Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. (v znení účinnom v čase podania dovolania), je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo 14 2 Cdo 99/2014 potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Podľa § 239 ods. 3 O.s.p. (v znení účinnom v čase podania dovolania) ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbeţnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalečnom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením. Ako je ale výslovne uvedené v § 239 ods. 3 O.s.p., ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide (medziiným) o uznesenie o trovách konania. Ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. teda vylučuje prípustnosť dovolania ţalovanej proti výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania. Keďţe vo vzťahu k výroku o trovách konania, nebola preukázaná procesná vada konania zakladajúca zmätočnosť, nemoţno prípustnosť dovolania proti tomuto výroku vyvodiť ani z § 237 O.s.p. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolanie nie je prípustné ani proti výroku odvolacieho súdu o odmietnutí odvolania proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o vylúčení vzájomného návrhu na samostatné konanie. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu (§ 239 O.s.p.), ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie proti tomuto výroku nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. (v znení účinnom v čase podania dovolania). Dovolateľka procesné vady konania uvedené v § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. nenamietala a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť dovolania ţalovanej preto z týchto ustanovení vyvodiť nemoţno. So zreteľom na ţalovanou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej veci jej súdom bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). 15 2 Cdo 99/2014 Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady v zmysle § 237 O.s.p. namietala, ţe súd pri rozhodovaní sa vôbec nezaoberal kompenzačnou námietkou ţalovanej na zaplatenie dlţného minulého poistného vo výške 14 284 Sk, nevykonal ňou navrhnuté dôkazy, preto je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. V tejto súvislosti rozhodnutie odvolacieho súdu aj v tejto časti nemoţno povaţovať za svojvoľné, resp. arbitrárne. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol, ţe procesným rozhodnutím súdu prvého stupňa o vylúčení vzájomného návrhu na samostatné konanie podľa § 112 ods. 2 O.s.p. nebola ţalovanej odňatá moţnosť konať pred súdom. O tomto vzájomnom návrhu bude rozhodované v samostatnom konaní. Odvolací súd nie je oprávnený preskúmať ani hodnotiť správnosť úvahy súdu prvého stupňa, pretoţe odvolanie proti uzneseniu, ktorým sa upravuje vedenie konania (akým je aj uznesenie o vylúčení návrhu na samostatné konanie) nie je prípustné podľa § 202 ods. 3 písm. a/ O.s.p. V konečnom dôsledku moţno konštatovať, ţe dovolateľka nebude ukrátená na svojom práve, pretoţe o jej vzájomnom návrhu, ktorý doposiaľ nie je zrejmý (v podaní na č. l. 381-382 ţalovaná ţiadala, aby súd určil, ţe poistný vzťah medzi ţalobkyňou a ţalovanou podľa zmluvy č. X. z
12. októbra 1999 trvá a ţalovaná má voči ţalobkyni právo na poistné vo výške 14,9040 € mesačne od uzavretia poistenia do 20.10.2009, alebo pre prípad, ţe súd prvý petit zamietne, aby rozhodol tak, ţe určuje, ţe poistný vzťah medzi ţalobkyňou a ţalovanou podľa poistnej zmluvy č. X. z
13. októbra 1999 trvá a ţalobkyňa má voči ţalovanej právo na poistnú sumu pre prípad doţitia sa konca poistenia vo výške 1 528,7741 €, alebo pre prípad, ţe súd prvý aj druhý petit zamietne, aby rozhodol tak, ţe určuje, ţe poistný vzťah medzi ţalobkyňou a ţalovanou podľa poistnej zmluvy č. X. z
14. októbra 1999 v časti poistenia rizika smrti trvá a v časti poistenia doţitia sa konca poistenia zanikol. Ţalovaná je povinná zaplatiť ţalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške časti poistného uhradeného ţalobkyňou za poistenie rizika doţitia sa konca poistenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku, alebo pre prípad, ţe súd prvý, druhý alebo tretí petit zamietne, aby rozhodol tak, ţe určuje, ţe poistný vzťah medzi ţalobkyňou a ţalovanou podľa poistnej zmluvy č. X. z
15. októbra 1999 trvá a ţalobkyňa má voči ţalovanej právo na poistnú sumu pre prípad doţitia sa konca poistenia vo výške určenej súdom, kým v dovolaní uvádza, ţe ide o kompenzačnú námietku voči ţalobkyni, ktorá spočíva v uplatnení si dlţného poistného vo výške 14 284 Sk), bude súd konať a rozhodovať v samostatnom konaní. 16 2 Cdo 99/2014 Pri rozhodnutí o dovolaní proti uvedenému výroku rozhodnutia odvolacieho súdu dovolanie nie je prípustné podľa § 239 O.s.p., najavo nevyšli ani vady uvedené v § 237 O.s.p., dovolací súd aj v tejto časti dovolanie ako procesne neprípustné odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O.s.p. Dovolanie smeruje aj proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým bola ţalovanej uloţená povinnosť zaplatiť ţalobkyni náhradu trov konania v sume 760,22 €. V zmysle ustanovenia § 243b ods. 5 O.s.p.

ustanovením § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. dovolací súd odmietol dovolanie ţalovanej smerujúce voči výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania, nakoľko touto časťou dovolania napadnuté rozhodnutie má povahu uznesenia (§ 167 ods. 1 O.s.p.) a prípustnosť dovolania proti nemu vylučuje ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. Keďţe ani vo vzťahu k tomuto výroku nevyšla najavo procesná vada vedúca k zmätočnosti, nemoţno prípustnosť dovolania proti nemu vyvodiť ani z § 237 O.s.p. V dovolacom konaní úspešnej ţalobkyni vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky preto zaviazal ţalovanú zaplatiť ţalobkyni (do rúk jej právneho zástupcu – § 149 ods. 1 O.s.p.) trovy dovolacieho konania pozostávajúce z dvoch úkonov právnej pomoci – príprava a prevzatie právneho zastúpenia, vyjadrenie k dovolaniu ţalovanej z

1. marca 2014, v sume 61,87 € za jeden úkon právnej pomoci spolu 117,38 € (podľa § 11 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov) a 2 x reţijného paušálu v sume 8,04 € (§ 16 ods. 3 cit. vyhlášky), teda spolu 139,92 €, do troch dní. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
2. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
3. februára 2015 JUDr. Viera Petríková, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová