Najvyšší súd 2 Nc 3/2015 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu M. P., bývajúceho v K., zastúpeného JUDr. J. K., advokátom v M., proti ţalovanej M., so sídlom v B., zastúpenej spoločnosťou D., so sídlom v B., o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 13 C 68/2010, o vylúčení sudcov Krajského súdu v Košiciach z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 5 Co 59/2015, takto r o z h o d o l : Sudcovia Krajského súdu v Košiciach JUDr. Andrej Šalata, JUDr. Ján Slebodník a JUDr. Slávka Zborovjanová n i e s ú v y l ú č e n í z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 5 Co 59/
- O d ô v o d n e n i e Ţalovaná v odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Košice I z
- novembra 2014 č. k. 13 C 68/2010-348 vzniesla námietku zaujatosti voči všetkým sudcom Krajského súdu v Košiciach. Tvrdí, ţe predmetom konania sú reportáţe, ktorých hlavným predmetom bola kritika konania Krajského súdu v Košiciach, ako konkurzného súdu úpadcu M. Dôleţitou indíciou v reportáţach bola aj skutočnosť, ţe obchodný partner ţalobcu a spoluakcionár v spoločnosti T., ktorá získala podozrivo výhodne majetok spoločnosti M., je J. V., synovec predsedu konkurzného súdu – Krajského súdu v Košiciach – Imricha Volkaia. O tomto prepojení a moţnom zvýhodňovaní spoločnosti ţalobcu v konkurze pre rodinné prepojenie s konkurzným súdom nemôţe, podľa názoru ţalovanej, objektívne rozhodnúť samotný konkurzný súd na čele so strýkom spoluakcionára J. V.. Ţalovaná ďalej tvrdí, ţe vzhľadom na kritiku Krajského súdu v Košiciach, ktorého príslušníkmi sú všetci jeho sudcovia, sú všetci sudcovia tohto súdu pre pomer k veci zaujatí a nemôţu byť povaţovaní za nestranných a objektívnych. Budú totiţ rozhodovať o subjekte, ktorý kritizoval ich súd, t. j. 2 Nc 3/2015 2 zamestnávateľa a zároveň inštitúciu, s ktorou sú profesionálne i spoločensky identifikovaní a v ktorej pôsobia. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Košiciach (§ 16 ods. 1 tretia veta O.s.p.) posudzoval opodstatnenosť tvrdenej moţnosti vzniku pochybnosti o nezaujatosti sudcov krajského súdu z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tieţ predísť moţnosti neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu povaţovaná za právne relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu a to : l. k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo
- k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol zaloţený na príbuzenskom alebo rýdzo osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim, alebo
- k zástupcom účastníkov konania, ktorý vzťah by bol zaloţený na pomere vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod bodom
- Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu na prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom, ktorý by pri všetkej moţnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného rozhodnutia. Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorého slovenský preklad bol vyhlásený v oznámení Federálneho ministerstva zahraničných vecí pod č. 209/1992 Zb., ďalej len „dohovor“) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom. Súvislosťou medzi súdom, ktorý je zaloţený na zákone, a jeho nezávislosťou, ako to vyjadruje článok 6 ods. 1 prvá veta dohovoru („kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť 2 Nc 3/2015 3 bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu“), garantuje tento dohovor v celoeurópskom rozmere súčasne sudcovskú nezávislosť aj právo na zákonného sudcu. Ústavná úprava súdnej a inej právnej ochrany v Slovenskej republike garantuje obdobne vyjadrené právo na spravodlivý proces [čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ktorá je uvedená ústavným zákonom č. 23/1991 Zb., ďalej len „listina“; čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uverejnenej pod č. 460/1992 Zb., ďalej len „ústava“, ktoré články dávajú kaţdému moţnosť (právo) domáhať sa /zákonom/ ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v /zákonom/ určených prípadoch na inom orgáne /Slovenskej republiky/], do ktorého tieţ zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka nebola odňatá zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 listiny; čl. 48 ods. 1 ústavy, ktoré články postulujú, ţe nikoho nemoţno odňať jeho zákonnému sudcovi a ţe príslušnosť súdu ustanoví zákon). Ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadruje zhodu (totoţný zámer) na sudcovskú nezávislosť a právo na zákonného sudcu s právnym reţimom podľa dohovoru (v obsahu týchto práv podľa dohovoru a podľa ústavy nemoţno vidieť zásadnú odlišnosť). Potom platí, ţe v určitej právnej veci má rozhodovať nezávislý a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom práce príslušného súdu a tento zákonný sudca by sa uţ v ďalšom priebehu konania – pokiaľ by k tomu nebol daný zákonný dôvod – meniť nemal. Inštitút vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci, ktorý predstavuje výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu, stanovuje, aby zákonom predpokladaným postupom a zo zákonom predpokladaných dôvodov bol zákonný sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Sledovaný cieľ, ktorý tu umoţňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného sudcu, spočíva v zmarení hroziaceho rizika, ţe by vo veci mohol konať a rozhodovať zaujatý – nie nestranný – sudca. Ústava (a listina) deklaruje dva podstatné atribúty súdnictva v Slovenskej republike – nezávislosť a nestrannosť. Nezávislosť súdnej moci a sudcu znamená, ţe iné orgány verejnej moci nemajú nijaké oprávnenie vydávať príkazy, ktoré by mohli ovplyvniť výsledok rozhodovacej činnosti súdu alebo sudcu. Nezávislosť má zásadný význam pre súdnictvo aj pre sudcov. Účelom nezávislosti súdov je zabezpečiť im také postavenie, ktoré zodpovedá ich úlohe v právnom štáte, a to tak vo vzťahu k ďalším orgánom štátu (v horizontálnej úrovni vzťahov), ako aj vo vzťahu k subjektom podliehajúcim ich jurisdikcii. Všeobecne moţno pojem nezávislosť súdov charakterizovať tak, ţe zahŕňa rozhodovanie bez akýchkoľvek 2 Nc 3/2015 4 právnych a faktických vplyvov na výkon ich právomoci, a taktieţ vylúčenie ich podriadenosti pri výkone právomoci komukoľvek inému. Nezávislosť súdnictva a nezávislosť súdov sú preto späté s plnením tých úloh, ktoré im v právnom štáte zveruje ústava. V tomto smere ako nezávislosť súdov, tak ani nezávislosť sudcov nemôţe byť nikdy nezávislosťou absolútnou a "samoúčelnou", keďţe sa poskytuje funkčne pre potreby riadneho výkonu súdnictva. V dôsledku toho ju nemoţno povaţovať ani za akúsi "výsadu" súdnej moci, ale (a naopak) za nevyhnutný predpoklad naplnenia jej zodpovednosti za nestranné a spravodlivé súdne rozhodnutia. Túto skutočnosť napokon potvrdzuje napr. čl. 141 ods. 1 ústavy, v ktorom sa uvádza, ţe „v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy“, a čl. 144 ods. 1 ústavy, ktorý uvádza, ţe „sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom“ (PL. ÚS 52/99). Nezávislosť súdnej moci je pojem s dvojitým významom: označuje nezávislosť súdov (inštitucionálna nezávislosť) a nezávislosť sudcov (individuálna nezávislosť). Inštitucionálnu nezávislosť súdnej moci nemoţno stotoţňovať s individuálnou nezávislosťou sudcov. Právne záruky inštitucionálnej nezávislosti, ako aj individuálnej nezávislosti by mali byť v spravodlivej rovnováhe s verejným záujmom na tom, aby súdy a sudcovia plnili svoje poslanie rozhodovať spory nestranne v súlade s platným právnym poriadkom a s plným rešpektom k právam, ktoré sa priznávajú účastníkom súdnych konaní. Ústavné zásady nezávislosti súdov a sudcov však nemoţno ani oddeľovať, keďţe nezávislosť súdnej moci treba povaţovať za základný predpoklad nezávislosti sudcov samých. Nezávislé súdnictvo naopak nemôţe existovať bez nezávislých sudcov. V tomto kontexte moţno sudcovskú nezávislosť označiť za pojmový znak súdnej moci (PL. ÚS 17/08, PL. ÚS 52/99). Ekonomický predpoklad nezávislosti sudcov spočíva na ich hmotnom zabezpečení. Nezávislosť sudcu treba tieţ vidieť aj ako nezávislosť od zloţiek politického systému a aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci (celého súdneho systému aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí); je to tieţ nezávislosť od verejnej mienky alebo oznamovacích prostriedkov. Iba takéto chápanie nezávislosti je predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť. Nezávislosť s nestrannosťou a odbornosťou (kvalifikáciou) sudcu sú podmienkami kvalitného rozhodovania a jeho predvídateľnosti a sledujú tak význam riadneho napĺňania (poskytovania) spravodlivosti. Nezávislosť a nestrannosť úzko spolu súvisia, často sa 2 Nc 3/2015 5 prekrývajú a nie je vţdy ľahké ich od seba odlíšiť. Nestrannosť definovaná aj ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti býva povaţovaná za pojem širší ako nezávislosť. Nestrannosť sudcu musí byť podstatou jeho funkcie, zatiaľ čo jeho nezávislosť ju má iba umoţňovať. Pod sudcovskou nezávislosťou a nestrannosťou treba rozumieť aj nezávislosť a nestrannosť kaţdého jednotlivého sudcu. Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej právnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí kaţdú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, ţiadnemu z nich nenadŕţal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závaţné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príleţitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97). Sudcu moţno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15 O.s.p.). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu vyhovieť kaţdému návrhu oprávnených osôb a vţdy vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie veci nestranným súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať kaţdý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03). Vzhľadom na to, ţe rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 listiny, čl. 48 ods. 1 ústavy), treba trvať na tom, ţe sudcu vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci moţno skutočne iba výnimočne a z naozaj závaţných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo. Pri posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze) v konkrétnej situácii je nutné prihliadať aj na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a Ústavného súdu Slovenskej republiky k danej problematike. ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, ţe okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu 2 Nc 3/2015 6 ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti, aţ kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti vyţaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môţu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, ţe spravodlivosť nielenţe musí byť poskytovaná, ale musí sa tieţ javiť, ţe je poskytovaná („Justice must not only be done, it must also be seen to be done“)]. Nestačí, ţe sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je zaloţený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. aj k ich zástupcom. Posúdenie nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či moţno usudzovať, ţe by sudca zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v kaţdom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, ţe prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závaţných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemoţno chápať tak, ţe čokoľvek, čo môţe vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Je potrebné brať zreteľ na skutočnosť, ţe spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi vzájomného pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti; preto závaţnosť, ktorá by zaloţila pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu (znamenala dôvod pre jeho vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci), môţe aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, ţe jeho vzťah k danej veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, ţe aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne (porovnaj napr. I. ÚS 332/08). 2 Nc 3/2015 7 Existencia oprávnených pochybností závisí vţdy od posúdenia konkrétnych okolností prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môţu spôsobiť vznik pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tieţ Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný oprávnený dôvod na obavu, ţe konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej namietať zaujatosť dôleţité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môţe táto obava povaţovať objektívne za oprávnenú. Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky moţno vyvodiť, ţe subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemoţno povaţovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, ţe sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje. O prípad, kedy by bolo potrebné u sudcu/ov konštatovať vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci, tu nejde. Daná vec bola podľa rozvrhu práce pridelená senátu 5Co, ktorý tvoria predseda senátu JUDr. Andrej Šalata a členovia senátu JUDr. Ján Slebodník a JUDr. Slávka Zborovjanová. Uvedení sudcovia sa k obsahu vznesenej námietky zaujatosti písomne vyjadrili. Vo svojich vyjadreniach uviedli, ţe nemajú vzťah k prejednávanej veci, k účastníkom konania, resp. k ich zástupcom. Tvrdenie ţalovanej o zaujatosti (vylúčení) sudcov Krajského súdu v Košiciach je vyvodzované z domnienky, či skôr podozrenia na moţnosť pôsobenia predsedu Krajského súdu v Košiciach JUDr. Imricha Volkaia na sudcov Krajského súdu v Košiciach, lebo ide o rodinného príslušníka obchodného partnera ţalobcu. Takéto úvahy bez ďalšieho predstavujú len subjektívny názor (podozrenie) účastníka konania, ktorý však sudcov príslušného odvolacieho senátu z prejednávania a rozhodovania tejto právnej veci nevylučuje. Ţalovaná ďalej namietala zaujatosť sudcov Krajského súdu v Košiciach z dôvodu ich pomeru k veci. Uviedla, ţe namietaní sudcovia budú rozhodovať o subjekte (ţalovanej), ktorý kritizoval ich súd, t. j. ich zamestnávateľa. 2 Nc 3/2015 8 V tejto spojitosti nadriadený súd upozorňuje, ţe podľa článku 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. Je nutné starostlivo rozlišovať medzi pojmami súd a sudca a analyzovať ich vzájomný vzťah: je podstatný rozdiel – a na to treba dôsledne dbať – medzi súdom (ktorého sa ţaloba týka) a sudcom (ktorý na tomto súde vykonáva súdnictvo) a mať na zreteli, ţe ich vzájomný vzťah nie je vzťahom zamestnaneckým alebo sluţobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu; za štát v týchto vzťahoch nekoná súd, na ktorom sudca vykonáva súdnictvo (k tomu porovnaj § 25 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Práve osobitnosť vzťahu sudcu k štátu umoţňuje sudcovi konať a rozhodovať nezávisle a nezaujato vo všetkých veciach, teda aj vo veciach týkajúcich sa štátu, s ktorým tento vzťah po dobu výkonu svojej sudcovskej funkcie má, ako aj veciach týkajúcich sa súdu, na ktorom aktuálne vykonáva svoju funkciu. Sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia; rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov a len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z.). Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vidieť aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci (celého súdneho systému aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí); iba takéto chápanie nezávislosti je predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť. Najvyšší súd Slovenskej republiky nemôţe nepoznamenať, ţe na obsahovo zhodných východiskách (úvahách) uţ neraz postuloval závery vo svojich rozhodnutiach (porovnaj napríklad uznesenia zo
- apríla 2010 sp. zn. 1 Nc 5/2010, z
- apríla 2010 sp. zn. 3 Nc 7/2010, z
- apríla 2010 sp. zn. 1 Nc 8/2010); zároveň dáva do pozornosti i obdobnú argumentáciu k tejto problematike v relevantnej judikatúre Najvyššieho súdu Českej republiky (porovnaj uznesenie jeho veľkého senátu z
- novembra 2009 sp. zn. 31 Nd 209/2009). Pre účely rozhodnutia podľa § 16 ods. 1 O.s.p. moţno preto uzavrieť, ţe skutočnosť, ţe ţalovaná kritizovala konanie Krajského súdu v Košiciach, na ktorom namietaní sudcovia vykonávajú súdnictvo, sama osebe dôvod na pochybnosti o ich nezaujatosti nezakladá. Nemoţno totiţ, ako uţ bolo vysvetlené, stotoţňovať súd, ktorého konanie sa v súdnom spore 2 Nc 3/2015 9 kritizuje, so sudcom, resp. sudcami, ktorí na tomto súde vykonávajú súdnictvo. Subjektívny názor ţalovanej vyjadrujúci obavu, ţe by v danom prípade mohli z takéhoto dôvodu vznikať pochybnosti o nezaujatosti namietaných sudcov, nie je teda opodstatnený – takáto okolnosť ich z prejednávania a rozhodovania veci nevylučuje. Keďţe v predmetnej veci dôvody, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o nestrannosti súdneho rozhodovania za účasti ţalovanou spochybňovaných sudcov senátu 5Co Krajského súdu v Košiciach, nejestvujú, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ţe títo sudcovia nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Keďţe konanie a rozhodovanie iných sudcov Krajského súdu v Košiciach neţ sudcov senátu 5Co v danej právnej veci neprichádza do úvahy, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol o námietke zaujatosti ţalovanej len vo vzťahu k týmto zákonným sudcom. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
- P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- marca 2015 JUDr. Jozef Kolcun, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová