Najvyšší súd 1Sža/20/2015 Slovenskej republiky R O Z S U D O K V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Igora Belka a z členov Ing. JUDr. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: K. S., nar. X., štátna príslušnosť Indická republika, t. č. Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, zast. Mgr. Jarmilou Vargovou, advokátkou, Brečtanová 21, Bratislava, proti odporcovi: Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky, Bitúnková 8, Nové Zámky, o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu č. PPZ-HCP-BA12-43-005/2015-AV zo dňa 04.02.2015, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Sp/14/2015-35 zo dňa 12. marca 2015, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Sp/14/2015-35 zo dňa 12. marca 2015 m e n í tak, že rozhodnutie odporcu č. PPZ- HCP-BA12-43-005/2015-AV zo dňa 04.02.2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky nariaďuje, aby bol K. S., nar. X., štátna príslušnosť Indická republika, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove, bezodkladne prepustený zo zaistenia. 2 1Sža/20/2015 Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 592,88 Eur (titulom náhrady trov právneho zastúpenia) do 10 dní od právoplatnosti tohto rozsudku na účet jeho právnej zástupkyne Mgr. Jarmily Vargovej, vedený v S., č. ú. X.. O d ô v o d n e n i e : I. Predmet konania Krajský súd v Bratislave rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia potvrdil rozhodnutie č. PPZ-HCP-BA12-43-005/2015-AV zo dňa 04.02.2015, ktorým odporca rozhodol o predĺžení lehoty zaistenia navrhovateľa podľa § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a to dňom 4.2.2015 do 4.6.2015 a navrhovateľ bol ponechaný v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove. Účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že krajský súd dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutie odporcu ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, je plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, ako aj správnym poriadkom, odporca pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav (v súlade s § 32 ods. 1 správneho poriadku), odôvodnenie rozhodnutia je dostatočné, zrozumiteľné obsahujúce všetky zákonom požadované náležitosti (§ 47 správneho poriadku). Krajský súd zároveň mal za to, že vznesené námietky v opravnom prostriedku navrhovateľa nie sú odôvodnené a preto preskúmavané rozhodnutie potvrdil. Súd prvého stupňa poukázal na to, že v preskúmavanom rozhodnutí je jasne formulovaný zákonný dôvod (§ 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov - nevydanie náhradného cestovného dokladu), pre ktorý bola predĺžená lehota zaistenia navrhovateľa a to do 04.06.2015. Nakoľko navrhovateľ odmieta spoluprácu so správnym orgánom pri zabezpečení vydania jeho náhradného cestovného dokladu nebolo možné doposiaľ zastupiteľským úradom vydať náhradný cestovný doklad v lehote jeho zaistenia. V tejto súvislosti krajský súd uviedol, že podmienkou pre vydanie náhradného cestovného dokladu je dobrovoľné a úplné vyplnenie žiadosti o vystavenie náhradného cestovného dokladu. Túto podmienku navrhovateľ nesplnil, nevyplnil dotazník k predmetnej žiadosti. Tieto skutočnosti sú uvedené v rozhodnutí odporcu a taktiež sú obsiahnuté v jeho administratívnom spise, s ktorým mal možnosť navrhovateľ sa oboznámiť. Preskúmavané 3 1Sža/20/2015 rozhodnutie obsahuje aj uvedenie dôvodu potreby zaistenia navrhovateľa a to vybavenie náhradného cestovného dokladu. K námietke navrhovateľa, že je nevyhnutné skúmať, či neexistuje právna alebo faktická prekážka vyhostenia, súd uviedol, že z rozhodnutia Migračného úradu MV SR, ktorý posudzoval situáciu v krajine pôvodu navrhovateľa, vyplýva, že India je považovaná za relatívne bezpečnú krajinu, štát Pandžáb je hodnotený ako relatívne bezpečný. Doposiaľ neboli zistené žiadne okolnosti brániace navrhovateľovi v návrate do krajiny pôvodu z dôvodu zlej bezpečnostnej situácie. Taktiež zdravotné služby v Indii sú poskytované vo vládnych centrách zadarmo, je teda možnosť navrhovateľovi poskytnúť primeranú liečbu v krajine pôvodu. K námietke, že navrhovateľ je žiadateľom o azyl, preto môže bývať v pobytovom tábore je potrebné uviesť, že azylové konanie bolo ukončené neudelením azylu a neposkytnutím doplnkovej ochrany. Vydaním rozhodnutia Migračného úradu MV SR o neudelení azylu, žiadateľ stráca oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky na základe zákona o azyle. V čase vydania napadnutého rozhodnutia (PPZ-HCP-BA12-43- 005/2015-AV zo dňa 4.2.2015) azylové konanie navrhovateľa bolo právoplatne skončené. S poukazom na § 22 ods. 1 zákona o azyle, žiadateľ je do rozhodnutia o žiadosti o udelenie azylu oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, teda navrhovateľ už z titulu žiadosti o azyl, podanej dňa 11.4.2014 nebol oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky. K námietke o riadnom nezistení skutkového stavu veci a to pri skúmaní prípadných alternatív zaistenia vyplývajúcich z § 89 ods. 1 písmeno a),
- b)zákona o pobyte cudzincov súd uviedol, že v danom prípade nie je možné namiesto zaistenia uložiť navrhovateľovi povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku, pretože navrhovateľ nedisponuje žiadnymi finančnými prostredkami, a na otázku „ Dokážete si sám zabezpečiť ubytovanie na území SR" odmietol odpovedať (uvedené vyplýva zo zápisnice o podaní vyjadrenia zo dňa 4.2.2015). K námietke, že odporca vydal rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia navrhovateľa o ďalšie 4 mesiace, súd uviedol, že podľa § 90 ods. 1 písm.
- d)zákona o pobyte cudzincov je správny orgán povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel jeho zaistenia. Odporca požiadal Národnú ústredňu Interpol o vykonanie lustrácie 4 1Sža/20/2015 za účelom zistenia totožnosti navrhovateľa v evidencii policajných orgánov Indickej republiky na základe daktyloskopickej karty. Následne podal žiadosť o vystavenie náhradného cestovného dokladu pre navrhovateľa na Zastupiteľský úrad Indickej republiky. Navrhovateľ odmietol vyplniť osobný dotazník požadovaný k zisteniu totožnosti a vydaniu náhradného cestovného dokladu. Dôvodom predĺženia lehota zaistenia bola skutočnosť, že navrhovateľ nespolupracuje so správnym orgánom vo veciach smerujúcich k zisteniu jeho totožnosti, a následnému vydaniu náhradného cestovného dokladu. K vydaniu cestovných dokladov nedošlo z dôvodu, že navrhovateľ odmietol vyplniť osobný dotazník, ktorým podmieňuje príslušný zastupiteľský orgán vystavenie náhradných cestovných dokladov. Rozhodnutie odporcu o predĺžení zaistenia je vydané v súlade so zákonom. Pre rozhodnutie súdu o odvolaní navrhovateľa bol rozhodujúci skutkový stav v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd vychádzal pri rozhodovaní z podkladov na základe, ktorých bolo napadnuté rozhodnutie vydané a preto ani nemohol prihliadnuť na návrh právnej zástupkyne navrhovateľa, ktorá na pojednávaní žiadala napadnuté rozhodnutie zrušiť a navrhovateľa prepustiť zo zaistenia z dôvodu uvedenia, že Ministerstvo vnútra SR rozhodlo o zrušení rozhodnutia Migračného úradu MV SR, nakoľko súd predmetné rozhodnutie nemal k dispozícii (t. j. nebolo súdu predložené). II. Odvolacie námietky navrhovateľa Navrhovateľ prostredníctvom právnej zástupkyne poukázal na to, že opravným prostriedkom doručeným na Krajský súd v Bratislave sa domáhal zrušenia rozhodnutia oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru, a to z dôvodov, že správny orgán nedostatočne zistil skutkový stav veci a súčasne konanie má inú vadu, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Podstata podania opravného prostriedku spočívala predovšetkým v námietke, že odporca sa nedostatočne zaoberal otázkou vyhostiteľnosti navrhovateľa do krajiny jeho pôvodu; podľa názoru navrhovateľa podmienka vyhostiteľnosti nie je u navrhovateľa splnená. Navrhovateľ rovnako namietal nesprávnosť tvrdení ohľadom otázky zisťovania a overovania totožnosti navrhovateľa, nakoľko tento už dlhodobo, mnoho rokov žije na území Slovenskej republiky, bol tu dokonca ženatý, spolupracoval s orgánmi polície ako tlmočník a pod., jeho totožnosť je teda správnemu orgánu známa a argumentovať opak je nepravdivé. Rovnako 5 1Sža/20/2015 navrhovateľ argumentoval prebiehajúcim azylovým konaním, nesprávnym rozhodnutím ohľadom posúdenia využitia alternatív k zaisteniu (nakoľko tento ako žiadateľ o azyl môže byť bez ďalšieho umiestnený v pobytovom tábore), ako aj nezohľadnením jeho zdravotného stavu pri vydávaní rozhodnutia. Vznesené námietky nepovažoval krajský súd za dôvodne a neprihliadol na ne. Navrhovateľ preto napadol rozhodnutie krajského súdu z dôvodov, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy resp. konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Právna zástupkyňa zdôraznila, že navrhovateľ je v postavení žiadateľa o azyl; rozhodnutie migračného úradu o zastavení konania o udelenie azylu (ktoré bolo v čase predĺženia lehoty zaistenie neprávoplatné) bolo zrušené rozhodnutím Ministra vnútra Slovenskej republiky KM-OLVS-5/2015/RK zo dňa 25.2.2015, ktorého kópiu založila do spisu. Pripomenula, že skúmanie vyhostiteľnosti nezahŕňa iba posúdenie bezpečnostnej situácie a už vôbec nie iba na úrovni požadovanej pre udelenie medzinárodnej ochrany. Skúmanie vyhostiteľnosti, účelnosti a efektívnosti zaistenia je vždy potrebné, tak ako to vyplýva z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. 10Sža/23/2011), či dokonca ÚS SR, napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19. októbra 2010. Neskúmanie vyhostiteľnosti, účelnosti a efektívnosti zaistenia bolo namietané v opravnom prostriedku, krajský súd sa však stotožnil s názorom odporcu, čo nepovažuje za správne. Podľa vyššie citovaného nálezu ÚS SR: Konanie o zaistení, ktorého sa týka prejednávaná sťažnosť a konanie o vyhostení sú síce dve odlišné konania, ale v žiadnom prípade nie sú úplne nezávislé, či izolované. Uvedené konštatovanie vyplýva zo samotného účelu zaistenia, ktorým je v danom prípade výkon administratívneho vyhostenia. Zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnutné tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. V zásade tu neplatí úplne tradičný koncept nevyhnutnosti v zmysle hľadania menej závažného zásahu do základných slobôd. Výnimkou je situácia, ak samo vnútroštátne právo zakotvuje 6 1Sža/20/2015 podmienku nevyhnutnosti. Vtedy sa z pohľadu Európskeho práva pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP") posudzuje nevyhnutnosť v rámci posúdenia zákonnosti zaistenia. Slovenská právna úprava požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok nie je potrebné takto skúmať. To však neznamená, že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. V prípade navrhovateľa sa však správny orgán účelnosťou a efektívnosťou zaistenia v tomto kontexte nezaoberal. Napokon, pokiaľ je navrhovateľ v pozícii osoby - žiadateľa o udelenie azylu, je neprípustné, aby policajný orgán kontaktoval zastupiteľský orgán krajiny pôvodu žiadateľa. Tento princíp je o to naliehavejší, že rozhodnutím ministra vnútra bolo zrušené rozhodnutie migračného úradu o zastavení azylového konania, odporca preto nemôže konať a vykonať žiadne úkony smerujúce k poskytovaniu, či získavaniu informácií zo strany zastupiteľského úradu Indie. Navyše, navrhovateľ nechce odísť do krajiny svojho pôvodu. Pokiaľ je, ako uvádza aj krajský súd, podmienkou pre vydanie náhradného cestovného dokladu dobrovoľnosť navrhovateľa, tak je zrejmé, že mu takýto doklad nebude nikdy vydaný a navrhovateľ sa nepodarí vyhostiť. Stále však poukazoval na skutočnosť, že navrhovateľ je žiadateľ o azyl, a teda nie je možné kontaktovať zastupiteľský orgán. Podľa názoru navrhovateľa krajský súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keďže nevykonal dôkaz, ktorý síce nebol predložený, ale bol prednesený na pojednávaní a opakovane bolo naň poukazované (v tom čase vydané rozhodnutie ministra vnútra o zrušení rozhodnutia migračného úradu o zastavení konania), dospel aj k neúplným skutkovým zisteniam. Namietal nepravdivé tvrdenie krajského súdu ohľadom azylového konania navrhovateľa na str. 7 rozsudku, kde uviedol, že azylové konanie bolo právoplatne skončené, čo nie je pravda a nebola ani v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Je pravdou, že rozhodnutie vykonateľné v čase vydania napadnutého rozhodnutia bolo napadnuté opravným prostriedkom a ku dňu pojednávania bol známy výsledok rozhodnutia o rozklade, ktorý bol pre navrhovateľa pozitívny, teda došlo k zrušeniu rozhodnutia o zastavení azylového konania. Z tohto dôvodu možno rozhodnutie považovať za postihnuté takou vadou konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 7 1Sža/20/2015 K otázke prípustnosti alternatív k zaisteniu krajský súd cituje vyjadrenie odporcu, podľa ktorého navrhovateľ odmietol odpovedať na otázku zabezpečenia si ubytovania. Na námietku, že túto skutočnosť, nebolo potrebné nijako preukazovať, nakoľko je zrejmé, že navrhovateľ, ako osoba v pozícii žiadateľa (čo bola aj v čase vydania napadnutého rozhodnutia), môže byť ubytovaný v priestoroch pobytového tábora a teda by mu bola zabezpečovaná strava, ubytovanie, ako i tak veľmi potrebná zdravotná starostlivosť, rovnako krajský súd nijako nereagoval, len konštatoval riadne zistenie skutkového stavu veci. Opäť teda došlo k nesprávnemu zisteniu skutkového stavu krajským súdom. V súvislosti s otázkou totožnosti navrhovateľa opakovane dodal, že jeho totožnosť je správnym orgánom Slovenskej republiky známa a teda odvolávanie sa na potrebu predĺženia zaistenia z dôvodu zisťovania totožnosti navrhovateľa je nepravdivé. Z uvedených dôvodov navrhovateľ žiadal odvolací súd, aby rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie odporcu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie a súčasne nariadi prepustenie navrhovateľa zo zaistenia. III. Vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu trval na tom, že rozhodnutie o predĺžení lehoty na zaistenie bolo vydané v súlade s platnými zákonmi a nepochybil v tom, že navrhovateľa zaistil rozhodnutím pod číslom PPZ-HCP-BA12-43-005/2015-AV. Pripomenul, že dňa 04.08.2014 bol účastník konania kontrolovaný hliadkou Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky v pobytovom tábore Rohovce, pričom bol vyzvaný podľa § 75 ods. 2 písm.
- b)zákona o pobyte cudzincov, aby preukázal svoju totožnosť predložením dokladu totožnosti. Účastník konania predložil doklad žiadateľa o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Vykonanými lustráciami v dostupných evidenciách Policajného zboru bolo zistené, že azylové konanie zo dňa 11.04.2014 bolo ukončené neudelením azylu a neposkytnutím doplnkovej ochrany (zastavené konanie podľa § 19 ods. 1 písm. i zákona o azyle). 8 1Sža/20/2015 Z platnej legislatívy vyplýva, že vydaním rozhodnutia Migračného úradu MV SR o neudelení azylu alebo neposkytnutí doplnkovej ochrany a nadobudnutím jeho vykonateľnosti žiadateľ o udelenie azylu stráca oprávnenie zdržiavať sa na území SR na základe zákona o azyle a dostáva sa do postavenia osoby s neoprávneným pobytom, pokiaľ nie je oprávnený zdržiavať sa na území SR v zmysle zákona o pobyte cudzincov. Na základe uvedenej skutočnosti bolo dňa 04.08.2014 pod číslom PPZ-HCP-BA12-5- 022/2014-AV navrhovateľovi vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu podľa § 82 ods. 1 písmeno
- b)zákona o pobyte cudzincov a mu v zmysle vyššie citovaného paragrafu zákona o pobyte cudzincov a podľa § 82 ods. 3 písm.
- b)zákona o pobyte cudzincov bol uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu l rok a podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov bol vyhostený na územie Indickej republiky. Na základe uvedenej skutočnosti bol navrhovateľ dňa 04.08.2014 podľa § 88 ods. 1 písm.
- b)zákona o pobyte cudzincov zaistený (na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia) a podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov bol umiestnený v zariadení Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov. Dňa 22.08.2014 bolo na Oddelenie cudzineckej polície PZ Nové Zámky doručené písomné odvolanie účastníka konania proti vyššie uvedenému rozhodnutiu Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky, ktoré bolo podané v zákonom stanovenej lehote. Na základe písomného odvolania bola dňa 16.09.2014 správnym orgánom spracovaná správa pre rozhodnutie druhostupňového orgánu, t. j. pre Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, ktorý vyššie uvedené rozhodnutie prvostupňového orgánu potvrdil, v dôsledku čoho rozhodnutie o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu nadobudlo právoplatnosť dňa 22.10.2014. Správny orgán zastáva názor, že nevidí dôvod na zrušenie vydaného rozhodnutia o zaistení, pretože právoplatné rozhodnutie o administratívnom vyhostení a zákazu vstupu nebolo nijakým spôsobom zrušené a teda je platné. Čo sa týka totožnosti účastníka konania správnym orgánom bolo zistené, že policajti ÚPZC Medveďov dňa 11.08.2014 požiadali Národnú ústredňu Interpol o vykonanie lustrácie 9 1Sža/20/2015 za účelom zistenia totožnosti účastníka konania v evidenciách policajných orgánov Indickej republiky na základe daktyloskopickej karty. Taktiež policajti ÚPZC Medveďov vykonali návštevu ZÚ Indickej republiky za účelom odovzdania žiadosti o vystavenie náhradného cestovného dokladu pre účastníka konania. Účastníkovi konania bol ďalej predložený osobný dotazník potrebný k zisteniu totožnosti a následnému vydaniu náhradného cestovného dokladu príslušným zastupiteľským úradom, avšak tento účastník konania odmietol vyplniť. Dňa 04.02.2015 bola policajtmi OCP PZ Nové Zámky s účastníkom konania v priestoroch ÚPZC Medveďov spísaná zápisnica o vyjadrení účastníka konania vedená pod číslom písomnosti PPZ-HCP-BA12-43-003/2015-AV vo veci predĺženia lehoty zaistenia, kde účastník konania za prítomnosti tlmočníka vypovedal, že nedisponuje žiadnymi finančnými prostriedkami, nie je držiteľom platného cestovného dokladu a na otázku „Dokážete si sám zabezpečiť ubytovanie na území SR" odmietol odpovedať. Účastník konania na otázky kladené správnym orgánom odpovedal len čiastočne a odmietol spolupracovať pri spisovaní zápisnice. S poukazom na ust. § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov podľa názoru odporcu nebolo možné namiesto zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku, nakoľko účastník konania nedisponoval žiadnou hotovosťou. IV. Argumentácia rozhodnutia správneho orgánu Odporca rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA12-43-005/2015-AV zo dňa 04.02.2015 rozhodol o predĺžení lehoty zaistenia navrhovateľa podľa § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a to dňom 04.02.2015 do 04.06.2015 a navrhovateľ bol ponechaný v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia odporca uviedol, že dňa 04.08.2014 bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení, ktorým bol navrhovateľovi uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na obdobie jedného roka. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 22.10.2014. Na uvedenom základe bol navrhovateľ dňa 04.08.2014 podľa § 88 ods. 1 písm.
- b)zákona o pobyte cudzincov zaistený a podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte 10 1Sža/20/2015 cudzincov bol umiestnený v zariadení Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov. Rozhodnutie o zaistení nadobudlo právoplatnosť 22.10.2014. Ďalej konštatoval, že policajti Oddelenia cudzineckej polície Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov dňa 11.08.2014 požiadali Národnú ústredňu Interpol o vykonanie lustrácie za účelom zaistenia totožnosti účastníka konania v evidenciách policajných orgánov Indickej republiky na základe daktyloskopickej karty. Taktiež vykonali návštevu na Zastupiteľskom úrade Indickej republiky za účelom odovzdania žiadosti o vystavenie náhradného cestovného dokladu pre navrhovateľa. Zároveň bol navrhovateľovi predložený osobný dotazník potrebný k zisteniu totožnosti a následnému vydaniu náhradného cestovného dokladu príslušným zastupiteľským úradom, avšak tento navrhovateľ odmietol vyplniť. V rozhodnutí správneho orgánu je uvedené, že dňa 04.50.2015 bola spísaná zápisnica o vyjadrení navrhovateľa vo veci predĺženia lehoty zaistenia, v ktorej za prítomnosti tlmočníka navrhovateľ vypovedal, že nedisponuje žiadnymi finančnými prostriedkami a nie je držiteľom platného cestovného dokladu. Na otázky odpovedal len čiastočne a odmietal spolupracovať pri spisovaní zápisnice. Uviedol, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon vyhostenia navrhovateľa je nutné predĺžiť dobu zaistenia z dôvodu, že navrhovateľ dostatočne nespolupracuje so správnym orgánom vo veciach smerujúcich k zisteniu totožnosti a následnému vydaniu náhradného cestovného dokladu. Navrhovateľ bol z územia Slovenskej republiky právoplatne vyhostený a bol mu uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na obdobie jedného roka. Z dôvodu odmietania spolupráce navrhovateľa so správnym orgánom pri zabezpečovaní vydania náhradného cestovného dokladu, zastupiteľský úrad nemohol vydať náhradný cestovný doklad v lehote zaistenia, čím boli naplnené dôvody pre predĺženie lehoty zaistenia podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. Vykonanými lustráciami v evidenciách Policajného zboru mal za zistené, že azylové konanie bolo dňa 11.04.2014 ukončené, neudelením azylu a neposkytnutím doplnkovej ochrany. Mal za preukázané, že navrhovateľ má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt. Poukázal na to, že podmienkou pre vydanie náhradného cestovného dokladu je dobrovoľné a úplné vyplnenie žiadosti o vystavenie náhradného cestovného dokladu navrhovateľom. Táto podmienka nebola splnená, nakoľko navrhovateľ nevyplnil dotazník k žiadosti. Z uvedených dôvodov rozhodol o predĺžení zaistenia. 11 1Sža/20/2015 V. Právny názor NS SR Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 28. apríla 2015 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP). V predmetnej veci je predmetom odvolacieho konania rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o predĺžení lehoty zaistenia navrhovateľa podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či odvolacie námietky odporcu sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu, resp. zákonnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa § 250l ods. 1 OSP sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov“. Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s výnimkou § 250a (§ 250l ods. 2 OSP). Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom 12 1Sža/20/2015 celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. Navrhovateľ vo svojom odvolaní namietal, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, resp. konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Uvedené námietky navrhovateľa vyhodnotil odvolací súd ako dôvodné. Zaistenie cudzinca znamená obmedzenie alebo dokonca v závislosti na povahe, dĺžke, dôsledkoch a spôsobe zaistenia zbavenie jeho slobody. Ide teda o veľmi citeľný zásah do jedného z najvýznamnejších práv jednotlivca. Takýto zásah môže byť prípustný len za prísne vymedzených podmienok definovaných nielen zákonom o pobyte cudzincov alebo predovšetkým ústavným poriadkom SR. Podľa čl. 8 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je osobná sloboda zaručená. Podľa čl. 8 ods. 2 Listiny nesmie byť nikto zbavený svojej slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý stanoví zákon. Podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikto nesmie byť zbavený slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním stanoveným zákonom.(písm. f/) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie, (tiež čl. 9 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a čl. 6 Listiny základných práv Európskej únie). Zo všetkých zmienených právnych dokumentov vyplýva zákaz svojvoľného zbavenia či obmedzenia osobnej slobody. 13 1Sža/20/2015 Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a k nemu sa vzťahujúcej judikatúry ESĽP môže zaistenie alebo iné zbavenie osobnej slobody cudzinca (napr. vydanie alebo vyhosťovacia väzba) prebehnúť jednak iba v súlade s konaním stanoveným zákonom, pričom táto právna úprava musí mať určitú kvalitu tak, aby jasne a predvídateľným spôsobom vymedzovala podmienky zaistenia alebo iného obmedzenia osobnej slobody a jednak toto zbavenie osobnej slobody musí sledovať Dohovorom vymedzený účel, teda zabrániť nepovolenému vstupu cudzinca na územie alebo realizovať vyhostenie či vydanie (napr. rozsudky ESĽP zo dňa 25.6.1996 Amuur proti Francúzsku, zo dňa 5.2.2002 Čonka a další proti Belgicku, zo dňa 27.11.2003 Shamsa proti Poľsku, zo dňa 25.1.2005 S. proti ČR, zo dňa 27.1.2008 Rashed proti ČR, zo dňa 12.2.2009 Nolan a ostatní proti Rusku, zo dňa 19.2.2009 A. a ostatní proti Spojenému kráľovstvu). Rovnako podľa čl. 15 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch v členských štátoch pri navracaní neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkoch tretích krajín (ďalej len Smernica 2008/115/ES“) môžu členské štáty zaistiť iba štátneho príslušníka tretej krajiny, o ktorého navrátenie prebieha konanie, a to za účelom prípravy návratu alebo o výkonu vyhostenia, najmä v prípadoch kde hrozí nebezpečenstvo skrývania alebo dotyčný štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba príprave návratu či uskutočňovania vyhostenia alebo ho inak sťažuje. K zaisteniu je možné prikročiť len vtedy, pokiaľ nemôžu byť v konkrétnom prípade účinne uplatnené iné dostatočné účinné avšak miernejšie donucovacie opatrenia. Akékoľvek zaistenie musí trvať čo najkratšiu dobu a iba dovtedy pokiaľ sú s náležitou starostlivosťou učinené úkony smerujúce k vyhosteniu (vráteniu). Pokiaľ sa ukáže, že reálny predpoklad pre vyhostenie alebo vrátenie prestal z právnych alebo iných dôvodov existovať alebo prestali existovať podmienky uvedené v ods. 1, stráca zaistenie odôvodnenie a dotyčná osoba musí byť bezodkladne prepustená (čl. 15 ods. 4 Smernice 2008/115/ES). Podľa Súdneho dvora Európskej únie návratová smernica zavádza presný postup, ktorý majú členské štáty použiť pri navrátení neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín a stanovuje poradie jednotlivých po sebe idúcich fáz, ktoré tento postup zahŕňa. 14 1Sža/20/2015 Najvyšší súd preto upozorňuje na nutnosť eurokonformného výkladu zákona o pobyte cudzincov práve s ohľadom na existenciu návratovej smernice a povinnosti implementácie jeho obsahu do vnútroštátnych právnych noriem. A práve za použitia takéhoto výkladu dospel odvolací súd k záveru, že odvolacie námietky navrhovateľa boli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu. V zmysle bodu 9) Preambuly citovanej Smernice 2008/115/ES v súlade so Smernicou Rady 2005/85/ES z 1. decembra 2005 o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca by sa štátny príslušník tretej krajiny, ktorý požiadal o azyl v členskom štáte, nemal považovať za neoprávnene sa zdržiavajúceho na území tohto členského štátu, pokiaľ nenadobudlo účinnosť rozhodnutie o neudelení azylu alebo rozhodnutie, ktorým sa ukončilo jeho právo na pobyt ako žiadateľa o azyl. V predmetnej veci je nepochybné, že v čase vydania rozhodnutia o predĺžení zaistenia navrhovateľa, nebolo rozhodnutie o zastavení konania o udelenie azylu právoplatné, bolo napadnuté rozkladom a následne bolo zrušené. Navrhovateľ mal tak stále postavenie žiadateľa o azyl, a preto ho bolo potrebné v reakcii na túto skutočnosť navrhovateľa prepustiť zo zaistenia resp. zmeniť účel zaistenia a teda vydať nové rozhodnutie v súlade s § 88a (zaistenie žiadateľa o udelenie azylu) v prípade, že sú pre to splnené podmienky a v takom prípade by bolo potrebné skúmať riziko úteku navrhovateľa (čl. 15 bod 1 písm. a/ Smernice 2008/115/ES, § 88a ods. 1 písm.
- b)zákona ), čo by sa podľa právnej zástupkyne v prípade navrhovateľa, ktorý mnoho rokov žije na Slovensku, nikdy neutiekol alebo sa neskrýval a je jeho jediným záujmom tu na Slovensku aj zostať, nepreukázalo. Odvolací súd sa nestotožnil s konštatovaním krajského súdu, že nemohol prihliadnuť, na skutočnosť, že rozhodnutie Migračného úradu MV SR, týkajúce sa azylového konania navrhovateľa bolo zrušené, nakoľko nemal toto rozhodnutie k dispozícii, pretože je zrejmé, že krajský súd mal v čase svojho rozhodovania o takomto rozhodnutí vedomosť. V samotnom opravnom prostriedku navrhovateľ uvádzal, že azylové konanie stále prebieha, čo znova potvrdil na pojednávaní, kde bol rozsudok vyhlásený. Podaním žiadosti o udelenie azylu sa mení status štátneho príslušníka tretej krajiny a v takom prípade je neprípustné kontaktovať zastupiteľský orgán krajiny pôvodu žiadateľa. 15 1Sža/20/2015 Navyše, pokiaľ je podmienkou na vydanie náhradného cestovného dokladu dobrovoľné a úplné vyplnenie žiadosti o vystavenie náhradného cestovného dokladu, v tomto prípade je zrejmé, že navrhovateľ sa odmieta vrátiť do Indie, a preto tu absentuje prvok dobrovoľnosti z jeho strany, navrhovateľ nevyplnil dotazník k predmetnej žiadosti. Náhradný cestovný doklad mu tak nebude môcť byť vydaný. V súvislosti s tým, je potrebné skúmať účelnosť a efektívnosť zaistenia. Vždy je potrebné zaoberať sa otázkou vyhostiteľnosti. Podľa Najvyššieho súdu SR je možné dospieť k záveru, že v prípade, keď je v dobe rozhodovania správneho orgánu o zaistení cudzinca zrejmé, že sa jedná o cudzinca, ktorý je žiadateľom o azyl, a je teda pravdepodobné, že účel zaistenia nebude realizovateľný práve pre prekážku azylového konania, ktoré právoplatne neskončilo, nebude možné zbavenie či obmedzenie osobnej slobody považovať za súladné s ústavným poriadkom SR, s medzinárodnými záväzkami SR v oblasti ochrany základných práv a podľa súčasného právneho stavu ani s ustanoveniami návratovej smernice. Z ustanovenia § 22 ods. 1 zákona o azyle vyplýva, že žiadateľ o azyl je počas konania o udelenie azylu oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Podľa článku 31 ods. 1 Dohovoru o postavení utečencov zmluvné štáty sa zaväzujú, že nebudú trestne stíhať pre nezákonný vstup alebo pre prítomnosť utečencov, ktorí prichádzajú priamo z územia, kde ich život alebo ich sloboda boli ohrozené podľa článku 1, vstúpia na ich územie alebo sa na ňom nachádzajú bez povolenia, za predpokladu, že sa sami bezodkladne prihlásia a preukážu dostatočný dôvod na svoj nezákonný vstup alebo prítomnosť. Podľa čl. 31 ods. 2 Dohovoru zmluvné štáty nebudú na pohyb takýchto utečencov uplatňovať iné obmedzenia, než sú nevyhnutné, a takéto obmedzenia budú uplatňovať iba dovtedy, kým sa ich postavenie v štáte neupraví alebo kým nedostanú povolenie na vstup do iného štátu. Zmluvné štáty poskytnú takýmto utečencom primeranú lehotu a všetky potrebné prostriedky na získanie povolenia na vstup do iného štátu. Odvolací súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru o potrebe zmeny napadnutého rozsudku podľa § 220 OSP tak, že rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil 16 1Sža/20/2015 na ďalšie konanie a zároveň rozhodol o povinnosti bezodkladne prepustiť navrhovateľa zo zaistenia v zmysle § 250sa ods. 7 OSP. O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 OSP a § 151 ods. 1 a 5 OSP v spojení s § 224 ods. 1 a 2 OSP a § 246c ods. 1 veta prvá OSP tak, že navrhovateľovi, ktorý mal úspech vo veci, priznal právo na náhradu trov konania podľa vyčíslenia jeho právnej zástupkyne v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb vo výške spolu 592,88 Eur titulom trov právneho zastúpenia za 4 úkony právnej pomoci – 4 x 139,83 = 559,32 Eur (prevzatie a príprava právneho zastúpenia, podanie opravného prostriedku, účasť na pojednávaní, podanie odvolania) a 4 x 8,39 = 33,56 Eur režijný paušál. Najvyšší súd Slovenskej republiky nepriznal navrhovateľovi náhradu trov konania za ďalšiu poradu s klientom, za cestovné náklady a náhradu za stratu času, týkajúce sa porád s klientom, nakoľko o týchto poradách nebol Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky predložený žiaden dôkaz (napríklad záznam z porady podpísaný navrhovateľom) preukazujúci bez pochybností že tieto sa konali. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave 28. apríla 2015 JUDr. Igor Belko, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Ľubica Kavivanovová