Najvyšší súd 5 Cdo 211/2010 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu JUDr. A. T., so sídlom v P., zastúpeného JUDr. P. K., proti ţalovaným 1/ B.

§ 151ods.

1 O.s.p. Rozsudok odvolacieho súdu napadol ţalobca dovolaním. Navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu, ako aj súdu prvého stupňa, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 237 písm.

1. f)O.s.p. tvrdiac, ţe mu ako účastníkovi konania bola postupom súdu odňatá moţnosť konať pred súdom. Namietal nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu dôvodiac, ţe odvolací súd sa nezaoberal jeho námietkami, ktoré uviedol v odvolacom konaní a o ktoré oprel svoje odvolanie. Konštatoval, ţe odvolací súd sa pri svojom rozhodnutí obmedzil na posúdenie „res iudicata“ s „vylučovacím konaním“, ktoré bolo v súvislosti s týmto predmetom vedené. Mal za to, ţe v danej veci nemoţno prijať záver o totoţnosti predmetu konania, pretoţe v ţiadnom prípade nemoţno stotoţňovať spor o vylúčenie nehnuteľnosti so sporom o určenie vlastníctva. Namietal, ţe odvolací súd sa pri svojom hodnotení obmedzil na hodnotenie rozhodnutia súdu prvého stupňa vo „vylučovacom konaní“, avšak opomenul vziať do úvahy smerodajné hodnotenie zo strany Najvyššieho súd Slovenskej republiky, ktorý neskúmal predchádzajúce prevody vlastníctva a výslovne konštatoval, ţe napadnuté zmluvy (predchádzajúce prevody) neboli predmetom skúmania ich platnosti. Uviedol, ţe odvolací súd narušil princíp dvojinštančnosti súdneho konania, keď prijal záver o dobromyseľnosti nadobudnutia nehnuteľnosti ţalovanými, hoci súd prvého stupňa sa touto otázkou nezaoberal a ţalobu 4 5 Cdo 211/2010 zamietol pre nedostatok naliehavého právneho záujmu. Zotrvával na svojom právnom názore, ţe v danej veci existuje naliehavý právny záujem, čo podľa neho bolo vyjadrené aj v uznesení Okresného súdu Bratislava IV z 19. februára 2009, č. k. 18 C 21/2008-216, ktoré bolo potvrdené uznesením krajského súdu z 29. júna 2009 v Bratislave sp. zn. 15 Co 107/2009. Namietal porušenie práva, súdnu ochranu, právo na právnu istotu, či akúkoľvek spravodlivosť, pretoţe z uvedených rozhodnutí vyplýva, ţe súdy potvrdili naliehavý právny záujem na určovacej ţalobe. Takéto následné právoplatné rozhodnutie spôsobuje zmätočnosť celého vedeného konania. Ţalovaní 1/ a 2/ vo vyjadrení k dovolaniu navrhli tento mimoriadny opravný prostriedok ţalobcu zamietnuť z dôvodu jeho neprípustnosti a ţiadali priznať náhradu trov dovolacieho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.). V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa . V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. V danom prípade dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej 5 5 Cdo 211/2010 veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcu nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné. S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré moţno začať len na návrh, o prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Ţalobca existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. So zreteľom na ţalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej veci mu bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm.
2. f)O.s.p.). Predmetnému dôvodu dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými 6 5 Cdo 211/2010 právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, ţe odvolací súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi a ţalobcovi neznemoţnil uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov. Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe nie je dôvodná námietka dovolateľa týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí 7 5 Cdo 211/2010 vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľný. Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o nepreskúmateľnosti, zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu. Odvolací súd svoje rozhodnutie riadne odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. (čoho sa ţalobca v konaní domáhal, čo bolo predmetom odvolania ţalovaného, ako sa k dovolaciu vyjadril ţalobca, ktoré skutočnosti mal za preukázané, z akých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil a ako vec právne posúdil). Všetky námietky dovolateľa podľa názoru dovolacieho súdu sa týkajú nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom, nie tak záveru, ţe odvolací súd svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil. Dovolateľ namietal, ţe odvolací súd odôvodnil svoje rozhodnutie len tým, ţe sa obmedzil na posúdenie „ res iudicata“ s vylučovacím konaním (excindačnou ţalobou v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave sp. zn. 14 Cbi 15/04). Po obsahovej stránke tu ţalobca namieta, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak 8 5 Cdo 211/2010 zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), nesprávne právne posúdenie veci nie je ale procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Či uţ je teda názor súdov niţších stupňov o neexistencii naliehavého právneho záujmu správny alebo nesprávny, súdy právnym posúdením nezaloţili procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Z ustanovenia § 103 O.s.p. vyplýva povinnosť súdu v kaţdom štádiu konania skúmať, či sú splnené podmienky konania. Touto činnosťou sa preskúmava oprávnenie ţalobcu obrátiť sa na súd z hľadiska procesného práva. Medzi podmienky, ktoré súd skúma, patrí, okrem iného, aj prekáţka rozhodnutej veci (res judicata). Uvedená prekáţka (vyslovená v ustanovení § 159 ods. 3 O.s.p.), vylučuje moţnosť znovu prejednať vec, ktorá uţ bola súdom právoplatne rozhodnutá, a preto súd konanie zastaví. V prípade zistenej prípustnosti ţaloby súd skúma podmienky ţalovateľnosti a dôvodnosti ţaloby, t.j. či uplatnený nárok je v súlade s hmotným právom (podriaďovaním skutkového stavu pod príslušné ustanovenia hmotného práva). Ak zistí, ţe nárok je dôvodný, ţalobe vyhovie, a naopak, ak nie, ţalobu zamietne. Predmetné konanie bolo právoplatne ukončené meritórnym rozhodnutím vo veci samej tak, ţe súd ţalobu zamietol pre nedostatok naliehavého záujmu. Konanie teda nebolo zastavené z dôvodu, ţe v rovnakej veci uţ bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 10. apríla 2008, č.k. 14 Cbi 15/2004-171 v spojitosti s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. apríla 2009 sp. zn.81/2008, 1 Obo 85/2008, ale ţaloba bola zamietnutá pre neexistenciu naliehavého právneho záujmu. Skutočnosť, ţe odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na iné konanie, z ktorého vychádzal pri svojom odôvodnení, je vecou právneho posúdenia a nie otázkou procesnej prípustnosti. Ţalobca v konaní ďalej namietal, ţe odvolací súd narušil princíp dvojinštančnosti súdneho konania, keď dospel k záveru o dobromyseľnosti nadobudnutia nehnuteľnosti ţalovanými, hoci súd prvého stupňa sa touto otázkou nezaoberal a ţalobu zamietol pre nedostatok naliehavého právneho záujmu. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa je zrejmý právny názor tohto súdu, ţe ţalobca v uvedenej veci nepreukázal existenciu naliehavého právneho záujmu na poţadovanom určení vlastníckeho práva (§ 80 písm. c/ O.s.p.). Mal za to, ţe ţalobca nemá naliehavý právny záujem na určení existencie vlastníckeho práva, pretoţe pre speňaţenie 9 5 Cdo 211/2010 majetku úpadcu nemusí byt' úpadca zapísaný ako vlastník nehnuteľnosti v katastri nehnuteľností, keď titulom pre speňaţenie majetku konkurznej podstaty je súpis majetku konkurznej podstaty bez ohľadu na to, kto je ako vlastník tohto majetku zapísaný v katastri nehnuteľností. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu taktieţ vyplýva právny názor odvolacieho súdu, ţe ţalobca nepreukázal naliehavý právny záujem s poukazom na to, ţe v inom konaní (v konaní vedenom pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 14 Cbi 15/04) bolo rozhodnuté, ţe predmetná nehnuteľnosť je vylúčená zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu, pričom právoplatné rozhodnutie súdu je potrebné rešpektovať a nie je moţné v rozpore s týmto právoplatným rozhodnutím nehnuteľnosť do súpisu konkurznej podstaty opäť zaradiť. V závere poukázal na skutočnosť, ţe vlastnícke právo ďalších nadobúdateľov, pokiaľ svoje právo nadobudli v dobrej viere, poţíva ochranu a nezaniká, čo je v súlade s čl. 11 Listiny základných práv a slobôd a s ústavnými princípmi právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv. Existenciu naliehavého právneho záujmu na poţadovanom určení (§ 80 písm. c/ O.s.p.) skúma súd zo zákona v kaţdom štádiu konania, a to z úradnej povinnosti. Nepreukázaná existencia naliehavého právneho záujmu v čase rozhodovania súdu vedie bez ďalšieho k zamietnutiu určovacieho návrhu. Je nutné, aby tento naliehavý záujem jestvoval nielen v čase rozhodovania súdu prvého stupňa, ale aj v čase rozhodovania odvolacieho súdu (porovnaj § 154 ods. 1, § 211 ods. 3 O.s.p.). Z odôvodnenia rozsudkov oboch súdov je zrejmé, ţe ţaloba bola zamietnutá pre nedostatok naliehavého právneho záujmu. Nakoľko nepreukázanie tejto skutočnosti je samo osobe dostatočné pre zamietnutie ţaloby, nie je súd povinný skúmať, či sú splnené ostatné podmienky na preukázanie skutočností tvrdených ţalobcom v ţalobnom návrhu. Námietka ţalobcu, ţe odvolací súd prijal záver o dobromyseľnosti nadobudnutia ţalobcov, nie je opodstatnená. V závere odôvodnenia rozsudku odvolací súd len všeobecne konštatoval, ţe vlastnícke právo ďalších nadobúdateľov, pokiaľ svoje právo nadobudli v dobrej viere, poţíva ochranu a nezaniká, čo je v súlade s čl. 11 Listiny základných práv a slobôd a s ústavnými princípmi právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv. Dovolací súd sa nestotoţňuje ani s dovolacou námietkou ţalobcu, ţe tým, ţe súd prvého stupňa a odvolací súd nerešpektovali právny názor o existencii naliehavého právneho záujmu vyjadrený v uznesení Okresného súdu Bratislava IV z 19. februára 2009, č. k. 10 5 Cdo 211/2010 18 C 21/2008-216 v spojitosti s uznesením Krajského súdu z 29. júna 2009 v Bratislave, sp. zn. 15 Co 107/2009, mu bolo odňaté právo na súdnu ochranu, právo na právnu istotu, či akúkoľvek spravodlivosť. Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých rozhodnutiach prezentoval svoj názor, ţe obsahom základného práva na súdnu ochranu je umoţniť kaţdému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01). Právo na súdnu ochranu neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Toto základné právo nezahŕňa ani právo na to, aby všeobecné súdy v civilných konaniach v celom rozsahu rešpektovali a uznávali procesné úkony kaţdého z účastníkov bez zreteľa na ich povahu, dôsledky a vzťah k predmetu konania (napr. II. ÚS 37/01). Všeobecné súdy postupom, ktorým rešpektujú platný Občiansky súdny poriadok nemôţu porušiť základné právo ţalobcu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. II. ÚS 811/00). Z obsahu spisu vyplýva, ţe uznesením Okresného súdu Bratislava IV z 19. februára 2009, č. k. 18 C 21/2008-216, potvrdeným uznesením Krajského súdu z 29. júna 2009 v Bratislave sp. zn. 15 Co 107/2009, bol zamietnutý návrh ţalobcu na prerušenie konania. Pokiaľ ţalobca v dovolaní poukázal na uvedené rozhodnutia súdov niţších stupňov ako na rozhodnutia, ktorými by mali byť súdy následne viazané pri rozhodovaní vo veci samej, treba uviesť, ţe takéto rozhodnutia majú len individuálnu právnu záväznosť, a to len pre konkrétny prípad, na ktorý sa vzťahujú – voči zúčastneným stranám (inter partes). Nie je moţné ich dokonca povaţovať ani za judikáty v zmysle teórie práva. V nich zaujatý názor nie je všeobecne záväzný, nestáva sa teda záväzným pre iné, neskoršie vzniknuté situácie. Navyše, v rozhodnutiach súdov, na ktoré ţalobca poukazuje, nebolo ani doslovne vyjadrené, ani z ich obsahu sa nedal vyvodiť záver súdov o existencii naliehavého právneho záujmu ţalobcu vo veci. Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania ţalobcu nemoţno vyvodiť zo ţiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie 11 5 Cdo 211/2010 dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní nebol ţalobca úspešný a právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo ţalovaným 1/ a 2/ (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd priznal ţalovaným 1/ a 2/ náhradu trov dovolacieho konania spočívajúcu v odmene advokáta za 1 úkon právnej sluţby, ktorú poskytol ţalovaným 1/ a 2/ vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu ţalobcu (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v znení neskorších predpisov). Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej sluţby určil podľa § 11 ods. 1 písm. c) vyhlášky vo výške 55,49 €, zníţenej o 50 % (§ 13 ods. 2 vyhlášky - ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch osôb), t.j. 27,745 x 2= 55,49 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu [§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky (t.j. 7,21 €)] a po pripočítaní DPH v sume 11,91 € (§ 18 ods. 3 vyhlášky) predstavuje spolu 74,61 €. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 1. decembra 2010 JUDr. Vladimír Magura, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová