ustanovení Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. o spotrebiteľských zmluvách v § 52 aţ 54. Na základe zmluvy o úvere, ktorá vytvára právny rámec vzťahu medzi oprávnenou ako veriteľom a povinným ako dlţníkom dospel súd k záveru, ţe tento právny vzťah je potrebné posudzovať
ustanovení o spotrebiteľskom práve. Súd sa ďalej zaoberal tým, či je vôbec moţné v rámci spotrebiteľskej zmluvy platnú rozhodcovskú doloţku uzatvoriť.
rozhodcovskej doloţky v danom prípade sa spotrebiteľ musí podrobiť rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovskú doloţku si oprávnená predformulovala v zmluve. Takto formulovaná doloţka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a preto je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Popri ustanoveniach vnútroštátneho právneho poriadku upravujúcich reţim spotrebiteľských zmlúv poukázal súd prvého stupňa aj na Smernicu Rady 2 7 ECdo 243/2014 č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,
ktorej zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa povaţuje za nekalú, ak napriek poţiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.
názoru súdu je rozhodcovská doloţka v danom prípade neprijateľná, pretoţe nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti ho podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu. Takáto doloţka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z nej vyplývajúcich odporuje dobrým mravom. Z uvedených dôvodov súd
2 Exekučného poriadku zamietol ţiadosť exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Krajský súd v Ţiline na odvolanie oprávnenej uznesením z 31. októbra 2012 sp. zn. 21 CoE 157/2012 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z., § 44 ods. 2 a 3 Exekučného poriadku. Odvolací súd sa stotoţnil s právnym názorom okresného súdu v súvislosti s posúdením rozhodcovskej doloţky ako neprijateľnej podmienky. Praktickým dôsledkom takto formulovanej rozhodcovskej doloţky bola skutočnosť, ţe spotrebiteľovi (povinnému) bola fakticky odopretá moţnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Z uvedenej doloţky nie je
názoru krajského súdu transparentné, akým spôsobom a kto bude objektívnym rozhodcom pre riešenie sporu medzi účastníkmi. Na námietku oprávnenej, ţe exekučný súd nemá právomoc sa zaoberať v rámci postupu
1 samotným obsahom úverovej zmluvy, teda dojednanými podmienkami vrátane rozhodcovskej doloţky, poukázal odvolací súd na osobitnú právnu úpravu v ustanovení § 45 zákona č. 244/2002 Z. z., z ktorej pre súd vyplýva povinnosť ex offo sa zaoberať exekučným titulom. Nepovaţoval ani obhajobu, ţe bolo zákonnou povinnosťou ohľadom dojednania rozhodcovskej doloţky tak urobiť, za opodstatnenú. Poukázal na § 93b ods. 1 a 2 zákona č. 483/2001 Z. z. (zákon o bankách). Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená dovolaním, v ktorom ţiadala napadnuté uznesenie buď zmeniť tak, ţe dovolací súd „poverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie“, alebo zrušiť rozhodnutia súdov oboch niţších stupňov a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, lebo súdy v danom prípade: a) rozhodovali napriek tomu, ţe v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), b) rozhodovali napriek tomu, ţe sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol
zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.),
2 O.s.p. dovolanie je prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie uvedených uznesení, preto dovolanie oprávnenej
ustanovenia § 239 O.s.p. nie je prípustné. Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie netrpí niektorou z nich. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľka vady v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/, g/ O.s.p. nenamietala a tieto nezistil ani dovolací súd. Dovolateľka prípustnosť dovolania vyvodzovala z § 237 písm. d/ O.s.p., keď poukázala na prekáţku rei iudicatae.
3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa prejednávať znova.
kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania).
1 veta prvá O.s.p. ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť, súd konanie zastaví. 4 7 ECdo 243/2014 Prekáţka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie) v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Táto prekáţka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený ţalobným petitom vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná prekáţka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania. Prekáţka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Pokiaľ ide o totoţnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní ţalobcom, je ţalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie ţalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní vystupoval ako ţalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie ţalovaného). Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie. Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávnenej BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Astrová 2/A, proti povinnej I. C., bývajúcej V., o vymoţenie 1.659,70 Eur, na základe rozhodcovského rozsudku zo 17. januára 2011 sp. zn. BB0210082, ktorý vydal Stály rozhodcovský súd zriadený pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŢNA A MEDIAČNÁ, a.s., so sídlom v Bratislave, vedenej na Okresnom súde Čadci pod sp. zn. 16 Er 337/2011, nepredchádzalo ţiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vyššie uvedená vada konanie nezaťaţila.
názoru oprávnenej je konanie súdov postihnuté aj vadou
e/ O.s.p., ktorej sa mali (ako to vyplýva z obsahu dovolania) dopustiť tým, ţe skúmali podmienky vydania rozhodcovského rozsudku, hoci povinný nevyvinul ţiadnu aktivitu na takýto prieskum. Oprávnená však túto vadu namieta neopodstatnene. Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak konanie prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môţe konať aj bez návrhu, je treba konanie zastaviť. Exekučný súd ale v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V tomto prípade (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza taktieţ vo väzbe na otázku 5 7 ECdo 243/2014 zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia. Dovolateľka ďalej tvrdila, ţe konanie súdu je postihnuté aj vadou
f/ O.s.p., ktorej sa súd dopustil tým, ţe neuviedol presvedčivé argumenty na prijatie záveru, ţe rozhodcovská doloţka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na strane spotrebiteľa. Dovolateľka tieţ uviedla, ţe pred vydaním poverenia na výkon rozhodnutia súd nemá skúmať formálnu a materiálnu stránku vykonateľnosti exekučného titulu. Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe vyššie uvedená námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí súdov oboch stupňov nie je dôvodná. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku (v danom prípade aj uznesenia s poukazom na § 167 ods. 2 O.s.p.) súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie uznesenia bolo presvedčivé. Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe v odôvodení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody rozhodnutia. Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil (aj s poukazom na obsah a dôvodnosť odvolania oprávnenej). Ich rozhodnutia nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich 6 7 ECdo 243/2014 účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ/ka sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu (napr. I. ÚS 188/06). Oprávnená ďalej namietala vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorú dovolateľka videla v tom, ţe súdy oboch stupňov jej odopreli vykonateľnosť právoplatného a vykonateľného exekučného titulu vydaného v súlade so zákonom. Uviedla, ţe súdy nemôţu preskúmavať právoplatné a vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania
tohto ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Po podaní ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd preskúmava ţiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Pritom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky náleţitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doloţkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 O.s.p. Vzhľadom na to, ţe právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, je exekučný súd povinný nakladať s takýmto rozsudkom rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, ţe uţ v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej. V nadväznosti na uvedené je treba poukázať aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 sp. zn. 3 Cdo 164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, ţe „súdna exekúcia môţe byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia
titulu, ktorý tieto poţiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v kaţdom štádiu konania i bez návrhu zastavená“. 7 7 ECdo 243/2014 Pokiaľ oprávnený/á v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. v tomto prípade platnej) rozhodcovskej zmluvy (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie 8 7 ECdo 243/2014 je dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. Dovolací súd úspešnej povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretoţe jej ţiadne nevznikli (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 28. mája 2015 JUDr. Ľubor Š e b o, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.