Najvyšší súd Slovenskej republiky 5 Cdo 66/2010 U z n e s e n i e Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Ing. L.S., bývajúceho v K., zastúpeného JUDr. V.S., advokátom v K., proti ţal

§ 142ods.

1 O.s.p. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca, navrhol rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p., tvrdiac, ţe postupom prvostupňového súdu mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom, pretoţe nedošlo k vykonaniu nim navrhnutého dôkazu výsluchom svedka Prof. Ing. V.J., DrSc. (ďalej tieţ svedok) a k zdôvodneniu nevykonania tohto dôkazu v rozsudku súdu prvého stupňa (§ 157 ods. 2 O.s.p.), ktorú nesprávnosť neodstránil ani odvolací súd. Z uvedených dôvodov povaţoval rozhodnutie súdu prvého stupňa za arbitrárne napriek tomu, ţe v rozhodnutí odvolacieho súdu boli vysvetlené dôvody pre ktoré súd prvého stupňa nemal dôvod svedka vypočuť. Ďalej namietal, ţe súd prvého stupňa ho iba ústne oboznámil (na pojednávaní

1. apríla 2009) s písomnými vyjadreniami k ţalobe ţalovaných 2/ a 4/, tieto mu nedoručil v súlade s § 114 ods. 2 O.s.p. tak, aby mal moţnosť sa v dostatočnom predstihu, minimálne 5 dní (§ 115 ods. 2 O.s.p.) pripraviť na súdne pojednávanie
2. apríla 2009; tieto súd doručil ţalobcovi aţ po vyhlásení rozsudku súdom prvého stupňa. V tejto súvislosti sa neuspokojil s vysvetlením odvolacieho súdu vychádzajúc z ustanovenia § 114 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého má súd nariadiť pojednávanie tak, aby bolo moţné potrebné listiny a vyjadrenia k nim zabezpečiť a doručiť účastníkom včas. Ţalovaný 1/ navrhol dovolanie ţalobcu odmietnuť (§ 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

§ 243bods.

5 O.s.p.), keď pre jeho prípustnosť nevidel splnenie zákonnej podmienky podľa § 237 písm. f/ O.s.p. 5 Cdo 66/2010 4 Ţalovaný 2/ navrhol dovolanie ţalobcu zamietnuť, povaţujúc dovolaním napadnuté rozhodnutie z vecného i právneho hľadiska za zákonné. Ţalovaný 3/ nevyuţil právo vyjadriť sa k doručenému dovolaniu. Ţalovaný 4/ navrhol dovolanie ţalobcu zamietnuť pre nesplnenie podmienok pre podanie dovolania, rozhodnutia súdov povaţoval v súlade so zákonom. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( § 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.). Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemoţno napadnúť kaţdé rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho prípustnosti. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, len v prípadoch, v ktorých ho pripúšťa zákon (viď § 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a

1. V danom prípade dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné, nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť 5 Cdo 66/2010 5 zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcu nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné. Dovolanie ţalobcu by mohlo byť prípustné (i dôvodné), len ak by konanie, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa (aj so zreteľom na obsah dovolania) zaoberal tieţ otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (aj rozsudku) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. 5 Cdo 66/2010 6 Ţalobca namietal, ţe konanie trpí vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., lebo súd prvého stupňa nevykonal ním navrhnutý dôkaz výsluchom svedka, jeho nevykonanie v rozhodnutí nezdôvodnil a nedoručil mu včas vyjadrenia ţalovaných 2/ a 4/ k ţalobe, ktoré nedostatky neboli odstránené ani odvolacím súdom. Odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva [ najmä v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv (viď napr. právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom § 41 O.s.p., právo byť včas oboznámený so ţalobou i stanoviskom k nej § 114 ods. 2 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaní na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)]. Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho konania, ktoré zavinil súd svojím procesným postupom v rozpore so zákonom, spravidla vţdy účastníkovi konania odnímajú moţnosť konať pred súdom, pretoţe mu bránia v realizácii tých procesných práv, ktoré občiansky súdny poriadok priznáva na účelné uplatnenie alebo bránenie práva proti druhej strane v spore. Vady spôsobujúce zmätočnosť konania môţu nastať aj pri samotnom vydávaní rozhodnutia, ako dôsledok absencie niektorej jeho podstatnej časti (záhlavia, výroku alebo odôvodnenia). Zakladajú nepreskúmateľnosť rozhodnutia ako celku, ktorá môţe byť dôsledkom obsahovej a gramatickej nezrozumiteľnosti, neurčitosti alebo neodôvodnenosti (arbitrárnosti) v prípade úplne chýbajúceho skutkového stavu a právneho posúdenia veci, ale rovnako aj diametrálnou rozpornosťou výroku rozhodnutia s jeho dôvodmi a napokon aj vecnou rozdielnosťou medzi vyhláseným rozhodnutím a jeho písomným vyhotovením (tzv. zmätočné rozhodnutie). Vydanie zmätočného rozhodnutia bez ďalšieho nemá svoje právne opodstatnenie a preto je vţdy nevyhnuté takéto rozhodnutie zrušiť najmä z hľadiska ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala moţnosť konať pred súdom zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a 5 Cdo 66/2010 7 práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len dohovor), porovnaj napr. sp. zn. III. ÚS 156/06, sp. zn. III. ÚS 331/04, sp.zn. II. ÚS 174/
2. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústavy), kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd), ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods.1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94). Citovaný čl. 46 ods.1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 aţ 50 ústavy) normujúcich rámec, v ktorom je moţné domáhať sa jeho rešpektovania (m. m. I. ÚS 22/03). Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Kaţdé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto („kaţdý“) domáha svojho práv na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôţe byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08). 5 Cdo 66/2010 8 Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe najmä princíp „rovnosti zbraní“, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a ďalšie poţiadavky spravodlivého súdneho konania. Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Samotné súdne rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania pri rešpektovaní zásad (princípov) spravodlivého súdneho konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náleţitosti s dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti, a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto potrebné povaţovať za závaţnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôleţitých procesných práv účastníkov konania slúţiacich na ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemoţno opomenúť, ţe procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je moţné povaţovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený pri jeho uplatnení v dôsledku nesprávneho postupu súdu, dochádza v takomto prípade k stavu, kedy sa mu postupom súdu odníma moţnosť konať pred súdom, porušuje ústavné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Pokiaľ ide o námietku nevykonania navrhovaných dôkazov, je súdna prax jednotná v názore, ţe ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môţe to viesť prípadne k nesprávnym skutkovým zisteniam a v konečnom dôsledku aj k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k odňatiu moţnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. (viď R 37/1993, R 125/1999 a R 6/2000). Z uvedených hľadísk nevykonanie dôkazu výsluchom svedka na návrh ţalobcu nemoţno povaţovať za vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Treba zdôrazniť, ţe k procesným právam účastníka nepatrí, aby bol súdom vykonaný kaţdý ním navrhnutý dôkaz. Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí vţdy výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. l O.s.p., § 213 ods. 3 O.s.p.). Ak súd rozhodne, ţe navrhnuté dôkazy nevykoná a svoj postup odôvodní (napr. preto, ţe sú pre vec nevýznamné alebo nadbytočné), nemôţe to byť povaţované za postup odnímajúci účastníkovi konania moţnosť konať pred súdom. K uvedenej námietke ţalobcu je 5 Cdo 66/2010 9 vhodné dodať (i keď to dovolateľ výslovne nenamietal), ţe súd neodníme účastníkovi moţnosť pred ním konať ani tým, ţe (prípadne) nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov; jeho rozhodnutie môţe byť síce z tohto dôvodu vecne nesprávne, ale to ešte samo osebe nevedie k zmätočnosti rozhodnutia a nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
3. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z
4. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z
5. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z
6. februára 1998). Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) tieţ vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods.1 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.“ Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z
7. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30). Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení 5 Cdo 66/2010 10 dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Pokiaľ dovolateľ vyčíta súdu prvého stupňa, ţe tento v odôvodnení rozsudku nezdôvodnil nevykonanie ním navrhnutého dôkazu (výsluch svedka), k tomu dovolací súd uvádza: Ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. i právna teória civilného procesu vymedzila poţiadavky na kvalitatívnu správnosť odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Medzi tieto patria poţiadavky vzťahujúce sa k hodnoteniu dôkazov. Z formulácie § 132 O.s.p. moţno vyvodiť, ţe súd je povinný dôkazy navzájom si odporujúce hodnotiť a ďalej zdôvodniť prečo niektoré z nich pokladá za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia do úvahy, a hlavne prečo sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol vôbec zaoberať. Vysvetlenie dôvodov pre nevykonanie navrhnutých dôkazov posilňuje presvedčivosť rozhodnutia z hľadiska atribútov správnosti, zákonnosti i dôvodnosti. Bráni podozreniu o neprípustnom eklektickom a neopodstatnenom výbere dôkazov smerujúci k jednostranným záverom. Rozhodnutiu súdu vo veci samej musí teda predchádzať činnosť súdu zameraná na spoľahlivé zistenie skutkového stavu – dokazovanie zodpovedajúce garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, najmä garanciám obsiahnutým v princípe rovnosti zbraní a práve na kontradiktórne konanie (I. ÚS 52/03). Nedostatky odôvodnenia rozhodnutia v hodnotení dôkazov spolu s vysvetlením dôvodov prečo sa súd odmietol zaoberať navrhnutými dôkazmi preto môţu zakladať vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Neznamená to však bez ďalšieho, ţe kaţdý nedostatok odôvodnenia rozhodnutia automaticky zakladá jeho nepreskúmateľnosť (či arbitrárnosť). V kaţdom jednotlivom prípade súd skúma intenzitu porušenia vzhľadom k odôvodnenosti rozhodnutia ako celku. V posudzovanej veci prvostupňový súd v zamietajúcom rozhodnutí neodôvodnil nevykonanie dôkazu navrhnutého ţalobcom (výsluch svedka). Uvedený nedostatok však svojou intenzitou vzhľadom na ostané dôvody rozhodnutia podľa dovolacieho súdu v danom prípade nezakladá nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť rozhodnutia ako celku, ktorá by viedla k zmätočnosti rozhodnutia a zakladala prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolateľ v dovolaní namietal odňatie moţnosti konať pred súdom tieţ tým, ţe mu súd prvého stupňa včas nedoručil vyjadrenia k ţalobe ţalovaných 2/ a 4/ v súlade s § 114 ods. 5 Cdo 66/2010 11 2 O.s.p.

§ 115ods.

2 O.s.p. tak, aby ţalobca mal dostatok času na prípravu pojednávania stanoveného na

1. apríla
2. Z obsahu spisu vyplýva, ţe súd prvého stupňa oboznámil ţalobcu s obsahom vyjadrení k ţalobe ţalovaných 2/ a 4/ aţ na pojednávaní
3. apríla 2009, tieto ţalobcovi doručil
4. mája 2009 potom, ako vo veci vyhlásil rozsudok (
5. apríla 2009). Nemoţnosť oboznámenia sa s vyjadreniami ţalovaných v dostatočnom predstihu pred pojednávaním na súde prvého stupňa ţalobca namietal v podanom odvolaní z
6. júna 2009 (čl. 144 - 148 spisu). Odvolací súd túto odvolaciu námietku (o odňatí moţnosti ţalobcu konať pred súdom v zmysle § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) nepovaţoval za opodstatnenú, keď k nej uviedol, ţe vyjadrenie k ţalobe ţalovaného 1/ bolo ţalobcovi doručené súdom
7. septembra 2004 (doručenka čl. 38), vyjadrenia k ţalobe ţalovaných 2/ a 4/ boli prvostupňovému súdu doručené do spisu po nariadení pojednávania a ich obsah súd oboznámil na pojednávaní
8. apríla 2009 podľa § 129 O.s.p. Príprava pojednávania (§ 114 O.s.p.) zahŕňa okruh činnosti súdu - súhrn jeho oprávnení i povinnosti pre zabezpečenie pozitívnych podmienok rýchleho, hospodárneho i účinného prejednania veci na pojednávaní súdu tak, aby bola zachovaná spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania i osôb zúčastnených na konaní. Doručenie ţaloby i vyjadrenia k nej (§ 114 ods. 2 O.s.p.) predstavujú elementárne (dôleţité a neopomenuteľné) úkony súdu v procese riadnej prípravy súdneho pojednávania s cieľom zabezpečiť účastníkom konania účinnú a efektívnu realizáciu naväzujúcich procesných práv (oprávnení) priznaných zákonom spojených s moţnosťou vyvrátiť dôvodnosť ţaloby i jej dodatočnú obranu (napr. § 118 ods. 1 O.s.p., § 120 ods. 1 a 4 O.s.p., § 123 O.s.p. a iných). Aţ po ich naplnení súd pristupuje k nariadeniu pojednávnia. Koncept spravodlivého súdneho konania vnímaný v rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva, zrovnateľne i v judikatúre Ústavného súdu Slovenskej republiky (viď sp.zn. II ÚS 116/09, sp.zn. III. ÚS 199/08, sp.zn. IV. ÚS 186/09) vyţaduje, aby kaţdej procesnej strane bola daná primeraná moţnosť predniesť svoju záleţitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície – proti jej protistrane (pozri napr. Nideröst-Huber proti Švajčiarsku,
9. februára 1997, ods. 23, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-I). Okrem tejto poţiadavky koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje právo na kontradiktórne konanie, podľa ktorého procesné strany musia dostať príleţitosť, nielen predloţiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predloţené (účastníkmi), 5 Cdo 66/2010 12 alebo zabezpečené (súdom) s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (pozri Nideröst-Huber, citované vyššie, Milatová a ďalší proti Českej republike, č. 61811/00, ECHR 2005-V, Mareš proti Českej republike, č. 1414/03,
10. október 2006, Krčmář a ďalší proti Českej republike, č. 35376/97,
11. marec 2000, Vokoun proti Českej republike, rozsudok z
12. júla 2008, Hudáková a ďalší proti Slovenskej republike, č. 23083/05, rozsudok z
13. apríla 2010). A to aj takými vyjadreniami protistrany, ktoré sú v ich prospech (viď Göc proti Turecku [VK], č. 36590/97, ods. 55, ECHR 2002-V). Právo na spravodlivé súdne konanie však nie je absolútne a jeho rozsah sa môţe meniť v závislosti od špecifických okolností predmetného prípadu (pozri Asnar proti Francúzsku č. 12316/04, z
14. októbra 2007; Vokoun proti Českej republike, č. 20728/05, z
15. júla 2008). Výnimkou sú prípady, keď súd konštatoval, ţe neoznámenie písomných vyjadrení alebo dokumentov v konaní a nemoţnosť sťaţovateľa sa k nim vyjadriť nepredstavuje porušenie práva sťaţovateľa na spravodlivé súdne konanie v prípade, ţe by priznanie takýchto práv a moţností účastníkom konania nemalo ţiaden vplyv na výsledok konania, vzhľadom na to, ţe prijatý právny prístup neumoţňoval diskusiu (pozri, napr. Stepinska proti Francúzsku, č. 1814/02, ods. 18,
16. jún 2004; Sale proti Francúzsku, č. 39765/04, ods. 18 a 19,
17. marec 2006; Verdú Verdú proti Španielsku, č. 43432/02, ods. 26 aţ 28,
18. február 2007). Pri riešení otázky, či dovolateľom namietaný nesprávny procesný postup mal za následok odňatie moţnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.), vzal dovolací súd na zreteľ, ţe ţalobca nemal moţnosť vopred v primeranom čase sa oboznámiť so stanoviskom k ţalobe ţalovaného 2/ a 4/ (vyjadrenie ţalovaného 4/ z
19. augusta 2008 bolo doručené sudu
20. augusta 2008 čl. 111-112 spisu a vyjadrenie ţalovaného 2/ zo
21. septembra 2008 doručené súdu
22. septembra 2008 čl. 114 spisu). Súd prvého stupňa mal dostatočný časový priestor pre ich doručenie ţalobcovi (viac ako šesť mesiacov), nakoľko termín pojednávania bol súdom nariadený
23. marca 2009 na
24. apríla 2009 (viď čl. 118 spisu). V prípade doplneného vyjadrenia ţalovaného 4/ (čl. 120- 122 spisu) doručeného súdu
25. apríla 2009 nebol bezodkladne vykonaný pokus o jeho zaslanie ţalobcovi. Z hľadiska sledovaných cieľov spravodlivého súdneho konania zabezpečujúceho právo účastníkov na rovnosť zbraní a kontradiktórne súdne konanie, je v predmetnom prípade nepostačujúce, ak je účastník konania iba oboznámený s obsahom vyjadrenia k ţalobe na pojednávaní súdu, na ktorom došlo k vyhláseniu meritórneho rozhodnutia. 5 Cdo 66/2010 13 V zmysle uvedeného dovolací súd prihliadal i na špecifické okolnosti prípadu, ktoré spočívajú v tom, ţe vyjadrenie k ţalobe predstavuje významné stanovisko účastníka vo veci, ktoré je súd povinný vţdy bezodkladne odoslať ţalujúcej strane (§ 114 ods. 2 veta druhá O.s.p.); išlo o vyjadrenia mocenských orgánov štátu (ţalovaných 2/ a 4/) nedoručených fyzickej osobe – jednotlivcovi (ţalobcovi) s ktorými sa stotoţnil (akceptoval ich váhu) súd prvého stupňa (rovnako i odvolací súd); o dôvodoch na ktorých súd prvého stupňa zaloţil svoje rozhodnutie nemoţno vysloviť, ţe by prima facie vylučovali ďalšiu diskusiu. So zreteľom na to dovolací súd v prejednávanej veci zaujal názor, ţe podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je splnená, keď ţalobcovi bola odňatá moţnosť konať pred súdom v dôsledku nedodrţania postupu súdu v zmysle § 114 ods. 2 vety druhej O.s.p. (bezodkladného odoslania vyjadrenia k ţalobe ţalovaných 2/ a 4/ ţalobcovi), jeho moţnosti kvalifikovane i v dostatočne primeranej lehote vyjadriť sa (resp. pripraviť sa argumentovať pred súdom) k tvrdeniam i právnej obrane ţalovaných s moţnosťou ovplyvniť rozhodnutie súdu, o to väčšmi, ak výsledkom konania bolo zamietnutie ţaloby z vecných dôvodov a podkladom zamietajúceho meritórneho rozhodnutia boli dôvody uvádzané ţalovanými (o premlčaní nároku voči ţalovanému 2/, o neexistencii protiprávneho postupu ţalovaných 2/ a 4/, o stotoţnení sa súdu s obranou ţalovaného 4/). Súd prvého stupňa zamietnutie ţaloby zdôvodnil neexistenciou príčinnej súvislosti medzi namietaným nesprávnym úradným postupom ţalovaných a škodou. Z rozhodnutia súdu sú zrejmé ďalšie právne dôvody, pre ktoré bola ţaloba zamietnutá, ktoré vychádzali z vyjadrení ţalovaných 2/ a 4/ (vo vzťahu k ţalovanému 2/ súd konštatoval dôvodnosť vznesenej námietky o premlčaní uplatneného práva, vo vzťahu k ţalovaným 2/ aţ 4/ súd konštatoval absenciu konania, ktoré by sa mohlo povaţovať za nesprávny úradný postup, vo vzťahu k ţalovanému 4/ sa súd stotoţnil s jeho obranou o nemoţnosti prenášať zodpovednosť za škodu na štát zo záväzkového vzťahu v ktorom štát nebol účastníkom). Stanovisko ţalobcu k vyjadreniu ţalovaných 2/ a 4/ k ţalobe nie je moţné povaţovať za nadbytočné za situácie, kedy prvostupňový súd dospel k záveru o opodstatnenosti obrany ţalovaných. Okruh právnych otázok vedúcich k zamietnutiu ţaloby nevylučoval diskusiu z ktorej by mal byť ţalobca vylúčený, resp. diskusiu ku ktorej sa mal moţnosť vyjadriť i ţalobca. Z uvedeného hľadiska nemoţno vysloviť, ţe stanovisko ţalobcu k vyjadreniu ţalovaných 2/ a 4/ by nemalo ţiadny vplyv na rozhodnutie súdu. 5 Cdo 66/2010 14 Za tejto situácie dovolací súd vzhliadol v postupe súdu prvého stupňa nesprávnosť, v dôsledku ktorej bola účastníkovi konania odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., na ktorú nesprávnosť neprihliadal ani odvolací súd (vo veci rozhodujúci bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p.) a tento nedostatok nenapravil. So zreteľom na záver Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o procesnej neprípustnosti dovolania ţalobcu a zistenej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., pritom riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania dovolací súd sa nemohol zaoberať vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na zistenú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. rozsudky súdov oboch niţších stupňov zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§243b O.s.p.), pretoţe rozhodnutia vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou nemôţu byť povaţované za správne. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
26. októbra 2010 JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť: Hrčková Marta