Najvyšší súd 1Sža/8/2015 Slovenskej republiky R O Z S U D O K V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a z členov JUDr. Ing. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. v právnej veci navrhovateľa: L. K., nar. XX.X.XXXX, bytom v B., t. č. ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou, právne zastúpený Mgr. Romanom Kerákom, advokátom, AK so sídlom Tomášikova 4, Bratislava, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky - Migračný úrad, Pivonková 6, Bratislava o preskúmanie rozhodnutia odporcu ČAS: MU-6- 35/PO-Ţ-2012 zo dňa 2.4.2012, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 10Saz/4/2012-107 zo dňa 11.12.2014, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 10Saz/4/2012-107 zo dňa 11.12.2014 p o t v r d z u j e . Navrhovateľovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . O d ô v o d n e n i e : 2 1Sža/8/2015 I. PREDMET KONANIA Krajský súd v Bratislave rozsudkom uvedeným vo výroku potvrdil rozhodnutie ČAS: MU-6-35/PO-Ţ-2012 zo dňa 2.4.2012, ktorým odporca podľa § 13 ods. 1, § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o azyle“) navrhovateľovi neudelil azyl na území Slovenskej republiky a neposkytol mu doplnkovú ochranu. Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, ţe preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu v rozsahu podaného opravného prostriedku. K námietke týkajúcej sa udelenia azylu z dôvodov uvedených v ust. § 10 zákona o azyle krajský súd uviedol, ţe podľa jeho názoru navrhovateľ nespĺňa ani jednu z podmienok uvedených v tomto ustanovení zákona o azyle. Námietky navrhovateľa, ktoré poukazovali na rozpor s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Ústavou SR a zákonom o rodine povaţoval konajúci súd za právne irelevantné a neodôvodnené. Snaha navrhovateľa realizovať svoj súkromný a rodinný ţivot prostredníctvom zákon a o azyle je v rozpore so zámerom zákonodarcu, keďţe v danom konaní sa podľa názoru krajského súdu nepreukázali opodstatnené obavy navrhovateľa z prenasledovania, z rasových, národnostných dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a ani dôvody na zlúčenie rodiny, tak ako to vyplýva zo Ţenevského dohovoru z roku 1951 o právnom postavení utečencov, ktoré je premietnuté v zákone o azyle. Návrhu navrhovateľa na vypočutie rodinných príslušníkov ţijúcich v Alţírsku krajský súd nevyhovel, pretoţe podľa jeho názoru vnútropolitická situácia v krajine pôvodu navrhovateľa v Alţírsku bola odporcom dostatočne posúdená na základe dostupných informácií. Krajský súd ďalej poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 1Sţa 68/2010 z 17.8.2010 a 1Sţa 37/2008 z 10.2.2009. Krajský súd preto dospel k záveru, ţe navrhovateľ v priebehu konania ani v opravnom prostriedku nepreukázal také skutočnosti, ktoré by odporcu oprávňovali vydať rozhodnutie o udelení azylu a krajský súd má za to, ţe správny orgán objektívne zhodnotil všetky relevantné skutočnosti, ktoré sa týkali predmetnej veci a zistil, ţe navrhovateľ uvádzal iné 3 1Sža/8/2015 skutočnosti ako tie, ktoré sú uvedené v § 8, 10, 13a alebo 13b zákona o azyle, a preto povaţuje napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu za správne a vydané v súlade so zákonom o azyle a Ţenevským dohovorom z roku 1951 o právnom postavení utečencov. II. Stručné zhrnutie odvolacích dôvodov navrhovateľa Proti uvedenému rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie, v ktorom namietal, ţe napadnutý rozsudok sa ţiadnym spôsobom relevantne nevysporiadal s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sţa 33/2012 z 22.1.2013, ktorým odvolací súd zrušil podľa § 221 ods. 1 písm.
- h)OSP pôvodný rozsudok krajského súdu sp. zn. 10Saz/4/2012 z 25.9.2012 a vrátil mu vec na nové konanie a rozhodnutie, a napadnutý rozsudok je tak zjavne nesprávny a nezákonný. V danom rozhodnutí Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa v danej veci nepostupoval v zmysle ustanovenia § 249 ods. 2 OSP a nepreskúmal rozhodnutie odporcu v intenciách dôvodov uplatnených v opravnom prostriedku. Argumentácia krajského súdu je podľa jeho názoru nedostatočná. Ďalej uviedol, ţe nie je povinnosťou ţiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami neţ vlastnou dôveryhodnou výpoveďou, ale naopak, povinnosťou odporcu bolo, aby v pochybnostiach zhromaţdil všetky dostupné dôkazy, ktoré dôveryhodnosť výpovede navrhovateľa o azyle vyvracajú, spochybňujú alebo potvrdzujú. Navyše krajský súd nevykonal ţiadne dokazovanie a nevysvetlil zmenu rozhodnutia vo výroku o potvrdení rozhodnutia odporcu v časti o neposkytnutí doplnkovej ochrany, keď v pôvodnom rozsudku ho v tejto časti zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Navrhoval preto, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie. Zároveň ţiadal zaplatiť náhradu trov odvolacieho konania. III. 4 1Sža/8/2015 Vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa Odporca k odvolaniu navrhovateľa uviedol, ţe s námietkami uvádzanými v opravnom prostriedku sa nestotoţňuje a povaţuje ich za účelové a právne irelevantné. Navrhoval preto, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne správne a zákonné. IV. Argumentácia rozhodnutia odporcu V rozhodnutí, ktorým odporca neudelil navrhovateľovi azyl a neposkytol doplnkovú ochranu uviedol, ţe navrhovateľ poţiadal o azyl pred pracovníkmi Oddelenia azylu Policajného zboru Humenné, z dôvodu obavy o svoj ţivot, a preto lebo má syna so slovenskou občiankou a chce, aby spolu ţili ako rodina. Prvýkrát poţiadal menovaný o azyl 17.6.2010 po tom, ako bol v rámci Dublinského konania vrátený z Holandska na územie SR. Vzhľadom na to, ţe podľa § 11 ods. 3 zákona o azyle bolo v prípade menovaného príslušné na konanie Holandské kráľovstvo, bola jeho ţiadosť rozhodnutím migračného úradu ČAS: MU-21-10/DS-Ţ-2010 zo 7.7.2010 zamietnutá ako neprípustná. Toto rozhodnutie bolo potvrdené krajským a následne i Najvyšším súdom SR. Druhýkrát poţiadal menovaný o azyl na území SR 12.4.2011. Rozhodnutím migračného úradu ČAS: MU-12-7/DS-Ţ-2011 z 20.5.2011 bolo konanie o azyle zastavené, vzhľadom na to, ţe navrhovateľ svojvoľne opustil azylové zariadenie a zdrţiaval sa mimo neho viac ako 7 dní. Tretíkrát poţiadal navrhovateľ o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR dňa 4.1.2012. Ako dôvody svojej ţiadosti uviedol obavu o vlastnú bezpečnosť pred štátnymi orgánmi v krajine pôvodu, pretoţe, v krajine pôvodu bol členom politickej strany Ţemaija Intichabia Lil Inkaz. Následne v doplňujúcom pohovore uviedol, ţe názov strany nebol správne interpretovaný a v skutočnosti bol členom politickej strany El Djabha El Islamija Lil Inkaz. Podľa vlastného vyjadrenia, táto politická strana vyhrala v Alţírsku v roku 1996 voľby, avšak vtedajší štátny aparát nechcel pripustiť, aby sa členovia tejto strany dostali 5 1Sža/8/2015 k moci, a preto došlo k ich hromadnému zatýkaniu a likvidácii. V roku 1996 bol aj on zaistený a uväznený, pričom počas zaistenia bol mučený, následkom čoho má paralyzovanú ruku. Po siedmich mesiacoch bol prostredníctvom konexií prepustený na slobodu, avšak následne sa z bezpečnostných dôvodov skrýval na rôznych miestach. Tu sa 10 rokov liečil zo zranení, ktoré utrpel počas väznenia, a to aţ do jeho odchodu z Alţírska. Ďalšími uvádzanými dôvodmi bola snaha zotrvať na území SR, pretoţe na Slovensku má syna so slovenskou štátnou občiankou a chce sa o neho starať a tieţ obava o svoj ţivot v prípade návratu do krajiny pôvodu, pretoţe nechce dopadnúť tak, ako jeho bývalí stranícki kolegovia, ktorí boli dlhodobo väznení a mnohí z nich aj krajinu pôvodu opustili. Správny orgán všetky skutočnosti, uvedené navrhovateľom, objektívne a komplexne vyhodnotil a dospel k záveru, ţe nesplnil zákonom stanovené podmienky pre udelenie azylu, pretoţe správny orgán nepovaţuje jeho výpoveď ohľadom politických aktivít v krajine pôvodu za vierohodnú, ak mal skutočne v krajine pôvodu nejaké problémy, mohol poţiadať o azyl v ktorejkoľvek krajine, kde sa po odchode z Alţírska zdrţiaval, čo však neurobil a jeho ţiadosť o azyl ohľadom starostlivosti o maloletého syna povaţuje správny orgán za neopodstatnenú, vymedzujúcu z rámca zákona o azyle. Odporca ďalej vo svojom rozhodnutí uviedol, ţe na preukázanie pravdivosti tvrdení musí záleţať predovšetkým ţiadateľovi, a preto jeho vyhlásenia a tvrdenia musia byť ucelené a rozumné, nesmú protirečiť všeobecne známym faktom o krajine pôvodu a svojim konaním nesmú zadávať dôvod na spochybnenie dôveryhodnosti svojej osoby. Navrhovateľ v konaní okrem vlastnej výpovede nepredloţil ţiadne dôkazné prostriedky, ktoré by potvrdzovali pravdivosť jeho výpovede, a to aj napriek tomu, ţe vo vstupnom pohovore uviedol, ţe je schopný predloţiť materiály, ktoré potvrdia jeho výpoveď. Na základe uvedenej skutočnosti pristúpil správny orgán k posúdeniu jeho dôvodov výlučne na základe jeho výpovede v kontexte s dostupnými informáciami o krajine pôvodu a dospel k záveru, ţe túto nemoţno povaţovať za vierohodnú. V predchádzajúcom konaní v roku 2010 ako dôvod svojej ţiadosti uvádzal členstvo v politickej strane El Djabha Islamija Inkhd, ktorú mala jeho rodina finančne podporovať. Vo vstupnom pohovore aktuálneho azylového konania uviedol, ţe bol členom politickej strany Ţemaija Intichabia Lil Inkaz. Následne v doplňujúcom pohovore uviedol, ţe v Alţírsku 6 1Sža/8/2015 bol v skutočnosti členom strany El Djabha El Islamija Lil Inkaz. Podľa vlastného vyjadrenia, vo vstupnom pohovore zrejme došlo pri pomenovaní strany k fonetickému nedorozumeniu. V predchádzajúcom konaní v roku 2010 uvádzal, ţe po tom, ako jeho rodina prestala stranu El Djabha Islamija Inkhd finančne podporovať, začal mať s nimi problémy a v roku 2000 bol postrelený, následkom čoho bol do roku 2003 hospitalizovaný. Podľa vyjadrenia z predchádzajúceho konania, v krajine pôvodu nikdy nebol trestne stíhaný. V súčasnom konaní však uviedol, ţe v Alţírsku bol v roku 1996 trestne stíhaný kvôli členstvu vo vyššie uvedenej strane a počas jeho zaistenia bol mučený, následkom čoho došlo k zraneniu jeho ruky. Jeho tvrdenie o tom, ţe strana, ktorej bol členom, teda El Djabha El Islamija Lil Inkaz, v roku 1996 vyhrala v Alţírsku voľby, je v rozpore s dostupnými informáciami a v konečnom dôsledku aj s jeho výpoveďou z predchádzajúceho konania v roku 2010, kedy uviedol, ţe táto strana vyhrala voľby v roku 2008. V priebehu konania menovaný nedokázal vysvetliť, kde sa po prepustení z väzenia v roku 1996 nachádzal a čo robil aţ do odchodu z krajiny pôvodu v roku 2006. Ak teda po údajnom prepustení z väzenia zotrval v krajine 10 rokov, je len veľmi málo pravdepodobné, ţe by práve v roku 2006 bola jeho bezpečnosť ohrozená do takej miery, ţe by bol práve v uvedenom roku nútený Alţírsko urýchlene opustiť. Veľmi nevieryhodne vyznieva jeho tvrdenie o tom, ţe v roku 2006 napriek prebiehajúcemu trestnému stíhaniu krajinu pôvodu opustil bez akýchkoľvek problémov na vlastný cestovný pas. Podľa dostupných informácií, osobám trestne stíhaným nie je umoţnené krajinu pôvodu opustiť. Významný rozpor v jeho výpovedi nastal ohľadom jeho príchodu na územie SR a pobytu v ostatných európskych krajinách po tom, ako z Alţírska odišiel. Navrhovateľ dostal priestor na to, aby spomínané rozpory objasnil. Jeho tvrdenie o tom, ţe v predchádzajúcom konaní nevypovedal pravdivo lebo bol vystresovaný a nemal právneho zástupcu, resp. ţe nemá dobrú pamäť, nie je objektívnym zdôvodnením uvedených nezrovnalostí. V prípade, ţe osoba, ţiadajúca o azyl, prednáša dôvody, ktorým z objektívnych 7 1Sža/8/2015 príčin /rozpory vo výpovedi, nesúlad s dostupnými informáciami, postupné uvádzanie nových skutočností .../ nie je moţné uveriť, nemoţno túto osobu povaţovať za dôveryhodnú, a teda aj ňou uvádzané dôvody moţno povaţovať za nehodnoverné, čo je aj prípad navrhovateľa. Podľa informácií zistených odporcom strana El Djabha El Islamija Lil Inkaz alias Islamský front spásy /Islamic Salvation Front – FIS/ dosiahla priaznivé výsledky v roku 1991, avšak uţ v nasledujúcom období bola zakázaná, nemohla preto kandidovať v roku 1996 a uţ vôbec nie vyhrať, ako to tvrdí navrhovateľ. V skutočnosti sa nasledujúce voľby po roku 1991 konali v roku 1997, pričom víťazom sa stalo Národné demokratické zhromaţdenie /National Democratic Rally-RND/ a nie Ţebha Tahrir Wotony, ako uvádzal navrhovateľ. V prípade, ţe by bol navrhovateľ v krajine pôvodu skutočne členom nejakej politickej strany, rozhodne by disponoval dostatočnými informáciami o jej aktivitách a tieţ o celkovom politickom dianí v krajine. Keďţe však dostupné informácie sú v príkrom rozpore s jeho výpoveďou, správny orgán akékoľvek politické aktivity v jeho prípade vylúčil. Správny orgán v konaní posudzoval aj tvrdenie navrhovateľa o tom, ţe krajinu pôvodu opustil po desaťročnom ukrývaní v Alţírsku, a to letecky, na vlastný cestovný pas. Podľa informácie z Výročnej správy o politických právach a osobných slobodách - Alţírsko z mája 2011, väčšina obyvateľov Alţírska sa môţe voľne pohybovať po celej krajine a cestovať do zahraničia len s malými obmedzeniami vlády. Úrady však starostlivo sledujú a obmedzujú pohyby osôb, podozrivých z terorizmu. Podľa informácie z projektu o informáciách o krajine návratu, Zloţka pre krajinu - Alţírsko, všetky alţírske policajné stanice na leteckých a prístavných hraničných priechodoch sú elektronicky spojené s centrálnou databázou, ktorá umoţňuje rýchlu kontrolu. Osoby, na ktoré bolo vydané oznámenie o vyšetrovaní, zatykač alebo príkaz na zadrţanie, sú okamţite vydané súdu, alebo orgánu, ktorý ich stíha. Ak by teda menovaný bol skutočne trestne stíhaný v súvislosti s údajným členstvom vo vyššie uvedenej strane, ktorá je označovaná za teroristickú, rozhodne by bez problémov krajinu pôvodu na vlastný cestovný pas nemohol opustiť. Veľmi rozporuplne vyznieva aj výpoveď navrhovateľa jeho pôsobenia v európskych krajinách po tom, ako z Alţírska odišiel. Tak, ako uviedol v zápisnici z 2.2.2012, z krajiny pôvodu sa niekedy v rokoch 2005-2006 dopravil do Francúzska a následne v roku 2006 prišiel cez Taliansko a Rakúsko za priateľom na Slovensko. Tu sa údajne zoznámil so slovenskou štátnou občiankou, s ktorou tu nelegálne ţil aţ do roku 2010, kedy odišiel za prácou 8 1Sža/8/2015 do Holandska. Keďţe toto nekorešpondovalo s jeho výpoveďou z predchádzajúceho konania v roku 2010, bol vyzvaný, aby vysvetlil, prečo v predchádzajúcom konaní uviedol, ţe na územie SR pricestoval z Českej republiky. Navrhovateľ však uviedol, ţe v predchádzajúcom konaní došlo zrejme k nezrovnalostiam a ţe v Českej republike nikdy nebol. Následne však v doplňujúcom pohovore z 13.3.2012 uviedol, ţe uţ niekedy v roku 2004 sa dopravil do Prahy a práve tu sa zoznámil so slovenskou štátnou občiankou, s ktorou v tomto meste spoločne bývali do roku 2006. Táto sa následne vrátila na Slovensko, kde mu porodila syna. Podľa vlastného vyjadrenia, za priateľkou a synom prišiel menovaný na územie SR niekedy v roku 2008 a v uvedenom roku následne odišiel za prácou do Holandska. Ak teda v roku 2004 pôsobil v Českej republike, nemohol krajinu pôvodu opustiť v rokoch 2005 - 2006 tak, ako to uviedol vo vstupnom pohovore z 2.2.2012, ako aj v konaní z roku 2010. Z uvedeného je teda zrejmé, ţe jeho výpoveď ohľadom odchodu z krajiny pôvodu a pôsobenia vo viacerých európskych štátoch, vrátane Slovenska je zjavne nedôveryhodná. Tak, ako vyplýva z výpovede navrhovateľa, po odchode z Alţírska sa zdrţiaval vo viacerých európskych krajinách, a to bez toho, aby tam poţiadal o akúkoľvek formu ochrany. Ak by skutočne bola v Alţírsku nejakým spôsobom ohrozená jeho bezpečnosť, rozhodne by poţiadal o azyl v prvej krajine, ktorá by mu bola schopná takúto formu ochrany poskytnúť. K tomuto kroku však pristúpil aţ v Holandsku, kde bol štátnymi orgánmi kvôli nelegálnemu pobytu zaistený. Po prepustení však na výsledok konania nečakal, Holandsko opustil a nelegálne sa dopravil na Slovensko, kde počas nelegálneho pobytu poţiadal o azyl. Vzhľadom na to, ţe za posúdenie jeho ţiadosti bolo zodpovedné Holandsko, jeho ţiadosť na území SR bola zamietnutá ako neprípustná a správny orgán zároveň poţiadal Holandsko o zodpovednosť za posúdenie jeho ţiadosti. Listom zo dňa 2.7.2010 Holandský imigračný a naturalizačný úrad /IND/ oznámil, ţe Holandsko akceptuje prebratie zodpovednosti za posúdenie ţiadosti menovaného podľa článku 16, ods. 1 písm. e/ Dublinského nariadenia. S cieľom zamedzenia realizácie Dublinského nariadenia navrhovateľ územie SR opustil a dopravil sa do Rakúska, kde nelegálne ţil aţ do 3.1.2012. Počas jeho pobytu v Rakúsku písomne, prostredníctvom svojho právneho zástupcu poţiadal Holandsko o späťvzatie ţiadosti, nakoľko nesúhlasil s tým, aby o jeho ţiadosti rozhodla táto krajina. Týmto konaním vedome zmaril prevzatie jeho ţiadosti krajinou, ktorá bola zodpovedná v jeho veci rozhodnúť, nakoľko počas jeho nelegálneho pobytu v Rakúsku uplynula lehota na akceptáciu Holandska v prípade posúdenia jeho ţiadosti. Aţ po uplynutí lehoty sa navrhovateľ dobrovoľne vrátil 9 1Sža/8/2015 z Rakúska na územie SR a následne opäť poţiadal o azyl. K uvedenému odporca uviedol, ţe právo na azyl nie je právom vybrať si krajinu, v ktorej chce ţiadateľ toto právo realizovať. Na základe vyššie uvedených skutočností moţno konštatovať, ţe navrhovateľ svojim konaním jednak nevyuţil moţnosť poţiadať o ochranu počas pobytu vo viacerých európskych štátoch, ale tieţ vedome zmaril aj prevzatie jeho ţiadosti krajinou, ktorá bola zodpovedná za jej posúdenie. Preto správny orgán dospel k záveru, ţe jeho ţiadosť o azyl na území SR je výlučne účelová, s cieľom legalizácie pobytu na území tohto štátu. Tvrdenie navrhovateľ vo vyhlásení zo 4.1.2012 o tom, ţe na území SR mieni uzatvoriť manţelstvo so slovenskou štátnou občiankou, je v príkrom rozpore s reálnym vzťahom medzi ním a spomínanou slovenskou občiankou. Tomu nasvedčuje aj skutočnosť, ţe v súčasnej dobe táto bráni styku navrhovateľa s jeho údajným synom, a preto navrhovateľ podal na Okresný súd Zvolen ţalobu o určenie otcovstva k maloletému dieťaťu. Na základe uvedenej skutočnosti moţno konštatovať, ţe jeho vzťah s matkou jeho údajného dieťaťa v ţiadnom prípade nespeje k uzatvoreniu manţelstva tak, ako to uviedol vo svojej ţiadosti o azyl na území SR. Napriek tomu správny orgán posudzoval tvrdenie navrhovateľa o tom, ţe na území SR chce zostať, pretoţe sa chce starať o svojho maloletého syna. Neudelením azylu v prípade navrhovateľa nedochádza k porušeniu alebo obmedzeniu jeho práva viesť rodinný ţivot podľa článku 8 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach, pretoţe mu rozhodnutie nebráni tieto práva na území SR vykonávať. Výrok o neudelení azylu, obmedzený pre účely zákona o azyle, nezasahuje do jeho práva na výchovu dieťaťa. Otázku zlúčenia rodiny je moţné riešiť podľa zákona o pobyte cudzincov na území SR a nie podľa zákona o azyle, pretoţe by to znamenalo rozšírenie pojmu utečenca. Ak by sa chcel menovaný dovolávať legalizácie pobytu za účelom výchovy dieťaťa, znamenalo by to popretie účelu zákona o azyle a obchádzanie na to určenej zákonnej úpravy pobytu cudzincov na území SR. Po komplexnej analýze výpovede navrhovateľ dospel správny orgán k záveru, ţe v konaní neboli hodnoverne preukázané ţiadne akty takého charakteru, ktoré by korešpondovali s § 8 zákona o azyle, či Ţenevskou konvenciou z roku 1951, a preto ho teda nemoţno povaţovať za utečenca. Zároveň správny orgán objektívne a komplexne vyhodnotil všetky skutočnosti, tvrdené ţiadateľom, a dospel k záveru, ţe nesplnil ani zákonom stanovené podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR. 10 1Sža/8/2015 Napriek tomu, ţe alţírsky trestný zákon trest smrti doposiaľ nezrušil, patrí Alţírsko medzi krajiny, kde sa táto forma trestu minimálne 10 rokov nepraktizuje. Na základe uvedenej skutočnosti je veľmi nepravdepodobné, ţe by práve v prípade nedobrovoľného návratu menovaného do krajiny pôvodu alţírske štátne orgány pristúpili k aplikácií tejto formy trestu. Napriek tomu, ţe správny orgán povaţuje menovaného za nedôveryhodnú osobu, prípadné neľudské zaobchádzanie v prípade moţného trestného stíhania v prípade návratu posudzoval v rámci dostupných informácií o dodrţiavaní ľudských práv v Alţírsku. Podľa Správy Hraničného úradu Spojeného kráľovstva - Alţírsko zo 14.3.2011, správy o mučení alebo krutom, či neľudskom zaobchádzaní sú zriedkavé. Boli hlásené len tri prípady mučenia od roku 2007. Je pozoruhodné, ţe miestne média, ktoré majú vysokú mieru slobody v politických a sociálnych otázkach, nepriniesli ţiadne takéto správy. Zákon neumoţňuje pouţitie dôkazov, získaných mučením, či neľudským zaobchádzaním, na súde. Alţírsko urobilo významný pokrok v tejto otázke od roku 2006, kedy správa Amnesty International poukázala na obavy, týkajúce sa súdnych prípadov, vychádzajúcich výhradne z priznaní, získaných za pochybných okolností. Úrad pre zahraničie a Commonwealt vo vyhodnotení ľudských práv z augusta 2010 uviedol, ţe reformy v alţírskych väzniciach je potrebné vnímať v kontexte širších reforiem v súdnictve, čo má za následok zlepšenie právneho štátu a implementovanie medzinárodných noriem ľudských práv. Tieto zlepšenia hrali dôleţitú úlohu pri presviedčaní súdov Veľkej Británie, ţe Alţírsko je prijateľným miestom pre navrátilcov. Neexistujú dôvody podozrievať alţírske úrady z porušovania ľudských práv v prípade akéhokoľvek navrátilca. Vychádzajúc z vyššie uvedených informácií dospel správny orgán k záveru, ţe ak by aj menovaný mal počas pobytu v Alţírsku nejaké problémy so štátnymi orgánmi a v prípade návratu do tejto krajiny by mu skutočne hrozilo trestne stíhanie, toto by prebiehalo výlučne v zmysle nového trestného zákona, ktorý mučenie alebo neľudské zaobchádzanie vylučuje. Čo sa týka tretej formy váţneho bezprávia, teda váţneho a individuálneho ohrozenia ţivota alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného, alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu, odporca skonštatoval, ţe ani táto forma váţneho bezprávia menovanému nehrozí v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu. V roku 2011 došlo v arabských krajinách k vlnám nepokojov, demonštrácií aj násilných stretov medzi demonštrantami a ozbrojenými silami, ktoré viedli v niektorých krajinách aj k zosadeniu vlád. 11 1Sža/8/2015 Tieto v určitej miere zasiahli aj Alţírsko, avšak nie v takej sile, ako tomu bolo v Egypte, Jemene, či Sýrii. Demonštrácie za lepšie ţivotné podmienky v Alţírsku neprerástli v koordinované opozičné hnutie. Oveľa váţnejším problémom v krajine sú však pretrvávajúce útoky rôznych teroristických skupín. Podľa Svetovej správy 2011 - Alţírsko, vydanej Human Rights Watch 24.l.2011, militantné útoky v porovnaní s polovicou 90-tých rokov dramaticky klesli, i keď al-Káida v islamskom Magrebe pokračuje v smrteľných útokoch, namierených prevaţne na vojenské a policajné ciele. Alţírska vláda vo februári 2011 vyhlásila koniec takmer dvadsaťročného výnimočného stavu, čo potvrdila aj štátna tlačová agentúra a čím sa zrušili obmedzenia slobody prejavu a zhromaţďovania, uloţené v súvislosti s bojom proti terorizmu. Vychádzajúc z uvedených informácií moţno konštatovať, ţe aj keď bezpečnostná situácia v Alţírsku nie je úplne stabilizovaná, vo všeobecnosti ju nemoţno hodnotiť v takom zmysle, ţe by tu prebiehal vnútroštátny konflikt takého charakteru, ktorý by pre menovaného predstavoval individuálnu hrozbu váţneho bezprávia. Na základe vyššie uvedených skutočností dospel správny orgán k záveru, ţe navrhovateľ by v prípade nedobrovoľného návratu do Alţírska nečelil ţiadnej forme váţneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f/ zákona o azyle, a preto ani nie je dôvod na poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR. V. Argumentácia ostatných rozhodnutí súdov vydaných v predmetnej veci Po podaní opravného prostriedku navrhovateľom vydal krajský súd rozsudok č. k. 10Saz/4/2012-24 zo dňa 25.9.2012, ktorým potvrdil rozhodnutie odporcu v časti neudelenia azylu a zrušil rozhodnutie v časti o neposkytnutí doplnkovej ochrany a v tejto časti vec vrátil odporcovi na nové konanie. Po podaní odvolania odporcu rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý vydal dňa 22.1.2013 uznesenie sp. zn. 1Sţa/33/2012, ktorým bolo zrušené rozhodnutie krajského súdu a vec mu vrátená na ďalšie konanie. Najvyšší súd SR krajskému súdu vyčítal, ţe krajský súd sa nevyjadril ku všetkým námietkam navrhovateľa a naopak zaoberal sa skutočnosťami, ktoré neboli predmetom námietok. Podľa názoru odvolacieho súdu krajský súd pri preskúmavaní rozhodnutia odporcu otázku neudelenia azylu nesprávne právne posúdil tým, ţe nepouţil správne ustanovenie právneho predpisu a naviac nedostatočne zistil 12 1Sža/8/2015 skutkový stav, keď existenciu váţneho bezprávia konštatoval bez toho, aby vo veci vykonal dokazovanie a bez toho, aby jasne a zrozumiteľne popísal aké sú jeho zistenia. Hoci navrhovateľ nenamietal skutkové zistenia odporcu ohľadne bezpečnostnej situácie v krajine pôvodu vo vzťahu k rozhodnutiu o neposkytnutí doplnkovej ochrany, súd sa touto otázkou zaoberal. Preto dospel odvolací súd k záveru, ţe súd prvého stupňa v danej veci nepostupoval v intenciách ust. § 249 ods. 2 OSP a nepreskúmal rozhodnutie odporcu v intenciách dôvodov uplatnených v opravnom prostriedku. VI. Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, ţe rozsudok krajského súdu je potrebné potvrdiť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 2. apríla 2015 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP). V predmetnej veci bol predmetom odvolacieho konania rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany navrhovateľovi, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal s námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. Podľa ust. § 13 ods. l zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo 10. Podľa ust. § 8 zákona ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý 13 1Sža/8/2015
- a)má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastavania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo
- b)je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. Podľa ust. § 2 písm. d/ zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom,3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. § 10 zákona o azyle rieši otázku udelenia azylu na účel zlúčenia rodiny manželovi azylanta, resp. slobodným deťom azylanta do 18 rokov ich veku, resp. rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, pričom azylantom je cudzinec, ktorému bol udelený azyl. Podľa ust. § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; to neplatí, ak sa v rámci opakovanej žiadosti o udelenie azylu rozhodne o neudelení azylu a cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu. Podľa ust. § 13c ods. l zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b. Podľa ust. § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. 14 1Sža/8/2015 Podľa ust. § 2 písm. f/ zákona o azyle je vážnym bezprávím 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. § 13b zákona o azyle rieši otázku poskytnutia doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny manželovi, slobodným deťom, resp. rodičom slobodného cudzinca, ktorým sa poskytla doplnková ochrana. Z obsahu administratívneho spisu je zjavné, ţe odporca vykonal v konaní dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa a obsahom správ o krajine pôvodu (informácie zo Správy o krajine pôvodu Alţírska, vydanej hraničnou agentúrou Spojeného kráľovstva z 3.11.2011, z Výročnej správy o politických právach a osobných slobodách v 2010, Alţírsko z mája 2011 a zo Správy o dodrţiavaní ľudských práv 2010, vydanej MZV USA 8.4.2011). Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní proti rozsudku krajského súdu vytýkal súdu prvého stupňa, ţe sa nedostatočne vysporiadal so zrušujúcim uznesením najvyššieho súdu a nevykonal dokazovanie nevyhnuté na preskúmanie napadnutého rozhodnutia odporcu a nevysvetlil zmenu rozhodnutia pokiaľ ide o výrok o neposkytnutí doplnkovej ochrany, odvolací súd nepovaţoval uvedené námietky za dostatočne spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu a následne ani zákonnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. Odvolací súd zdôrazňuje, ţe ESĽP v rámci svojej judikatúry vyslovil, ţe „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, ţe na kaţdý argument sťaţovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vţdy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). V tejto súvislosti je tieţ potrebné pripomenúť, ţe „právo na spravodlivý súdny proces nevyţaduje, aby súd v rozsudku reagoval na kaţdý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia povaţovaný za rozhodujúci“ (rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B) a toto právo podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej 15 1Sža/8/2015 republiky neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho právnymi názormi. Je v právomoci súdu vykladať a aplikovať zákony (obdobne napr. I. ÚS 50/2004, IV. ÚS 252/2004). Účastník teda nemôţe dôvodne očakávať, aby súd prevzal jeho právne názory, prípadne s nimi polemizoval v odôvodnení svojho rozhodnutia a aj keď má právo namietať správnosť právneho posúdenia veci súdom, uvedené treba odlišovať od prípadov nedostatočného resp. neodôvodneného rozhodnutia. Aj keď v danom prípade odôvodneniu rozsudku súdu prvého stupňa moţno vyčítať značnú argumentačnú strohosť na hranici preskúmateľnosti ako aj namietanú absenciu vysvetlenia zmeny vo svojom posúdení dôvodnosti postupu odporcu v časti o neposkytnutí doplnkovej ochrany, z jeho obsahu v kontexte s odôvodnením rozhodnutia odporcu moţno identifikovať v primeranej miere vysvetlenie dôvodov relevantných pre potvrdenie rozhodnutia, ktoré spočívali v nepreukázaní nezákonného postupu odporcu. Navrhovateľ uţ v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu namietal postup odporcu v rozpore s niektorými ustanoveniami Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd s poukazom na to, ţe navrhovateľ má na území Slovenskej republiky dve deti, čo odporca nezobral do úvahy a ţe sa nemal moţnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Z preskúmavaného rozhodnutia krajského súdu je zrejmé, ţe sa vznesenými námietkami zaoberal a moţnosť udelenia azylu navrhovateľovi za účelom zlúčenia rodiny správne vyhodnotil poukazom na predchádzajúce rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v podobných prípadoch, v súlade s ktorými skutočnosť, ţe deti navrhovateľa sú štátnymi občanmi SR nie je relevantným dôvodom na udelenie azylu z dôvodu zlúčenia rodiny podľa zákona o azyle a otázku prípadného zlúčenia rodiny je moţné riešiť podľa zákona o pobyte cudzincov. Krajský súd odôvodnil aj svoje zamietavé stanovisko k návrhu na vykonanie ďalšieho dokazovania výpoveďou rodinných príslušníkov navrhovateľa ţijúcich v Alţírsku, poukazom na dostatočné preukázanie vnútropolitickej situácie v krajine pôvodu navrhovateľa odporcom na základe uvedených dostupných informácií, s čím sa stotoţnil aj odvolací súd. Námietku navrhovateľa, ţe nemal moţnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným 16 1Sža/8/2015 dôkazom v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, odvolací súd nepovaţoval za dôvodnú z dôvodu, ţe z obsahu pripojeného spisu ako aj zo samotného rozhodnutia (str. 7, 8) vyplýva postup odporcu, podľa ktorého navrhovateľovi bolo dňa 28.3.2012 prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu umoţnené oboznámiť sa s celým spisovým materiálom, a teda aj k podkladom rozhodnutia, spôsobom jeho zistenia a tieţ moţnosti navrhnúť jeho doplnenie. Z uvedených dôvodov odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, ţe postup odporcu pri zisťovaní a hodnotení skutkového stavu bol v súlade so zákonom a jeho záver o tom, ţe navrhovateľ nespĺňa podmienky pre udelenie azylu a poskytnutie doplnkovej ochrany v zmysle zákona o azyle a Ţenevského dohovoru z roku 1951 o právnom postavení utečencov bol dôvodný. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, ţe povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré ţiadateľ v priebehu správneho konania uviedol, pričom zo ţiadneho ustanovenia zákona nemoţno vyvodiť, ţe by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu ţiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia. Na tomto mieste povaţuje odvolací súd za dôleţité zdôrazniť, ţe azyl je výnimočný inštitút konštruovaný za účelom poskytnutia ochrany tomu, kto z dôvodov v zákone stanovených pociťuje oprávnenú obavu z prenasledovania v krajine, ktorej je občanom. Azyl ako právny inštitút nie je a nikdy nebol univerzálnym nástrojom pre poskytnutie ochrany pred bezprávím postihujúcim jednotlivca alebo celé skupiny obyvateľov. Dôvody poskytnutia azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušenia ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom stanovených dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené. Z ustanovenia § 8 zákona o azyle vyplýva, ţe účelom priznania azylu je poskytnúť ochranu tomu, kto je prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd alebo cíti oprávnenú (odôvodnenú) obavu z prenasledovania z dôvodov v zákone vymedzených. 17 1Sža/8/2015 Aby mohla byť poskytnutá ochrana formou azylu, musí byť preukázané, ţe je nositeľom určitého presvedčenia (politického, náboţenského, a podobne), pre ktoré je v krajine, ktorej občianstvo má (v krajine jeho posledného trvalého bydliska), reálne prenasledovaný, alebo je prenasledovaný z dôvodov príslušnosti k jasne vymedzenej sociálnej skupine, resp. má dôvodnú obavu, ţe by k takému prenasledovaniu mohlo v jeho prípade dôjsť. Podľa odvolacieho súdu záver odporcu o tom, ţe navrhovateľ nenaplnil podmienky pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle je vecne správny a krajský súd nepochybil, keď jeho rozhodnutie potvrdil. Vo vzťahu k druhej forme medzinárodnej ochrany, a to doplnkovej ochrane, odvolací súd uvádza, ţe jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a moţnosť legálneho pobytu na území SR tým ţiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané či inak neţiaduce poţadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej ochrany viaţe k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate ţiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase neţ v prípade aplikácie inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej miery určujúce tvrdenia samotného ţiadateľa, z nich je potrebné vychádzať. Navrhovateľ vo svojom opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu, ani v odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu neuviedol ţiadne konkrétne námietky týkajúce sa výroku o neposkytnutí doplnkovej ochrany, preto nie je pochybením súdu prvého stupňa ak sa touto otázkou bliţšie nezaoberal. V predmetnej veci nebolo ani podľa odvolacieho súdu zistené závaţné a potvrdené dôvody pre bezprostrednú a reálnu hrozbu váţneho bezprávia, tak ako je definované v ustanovení § 2 písm.
- f)zákona o azyle, pričom v podrobnostiach na správny záver odporcu uvedený v jeho rozhodnutí odkazuje. Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní administratívneho spisu odporcu ako aj spisu krajského súdu zistil, ţe odporca pri zisťovaní skutkového stavu veci postupoval dostatočne dôsledne a starostlivo, obstaral dostatok informácií o krajine pôvodu navrhovateľa, tvrdenia navrhovateľa s týmito informáciami porovnal a mohol tak vo veci učiniť autoritatívny záver. Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil, ţe by odporca k niektorým 18 1Sža/8/2015 predloţeným podkladom neprihliadol. Z jeho rozhodnutia vyplýva, ţe situáciu v krajine pôvodu dostatočne zistil a popísal s odkazom na zdroje, z ktorých informácie čerpal a je z neho zrejmé, akým spôsobom konfrontoval údaje navrhovateľa s informáciami o krajine jeho pôvodu, a na základe akých skutočností dospel k záveru, ţe navrhovateľ nespĺňa podmienky pre udelenie azylu a poskytnutie doplnkovej ochrany v zmysle zákona o azyle. Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil ţiadne pochybenie pri zisťovaní a hodnotení skutkového stavu. Námietky navrhovateľa obsiahnuté v odvolaní proti rozsudku krajského súdu neboli spôsobilé tieto závery spochybniť. S poukazom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c a § 250k ods. 1 OSP tak, ţe navrhovateľovi vzhľadom na jeho neúspech v konaní náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave dňa 2. apríla 2015 JUDr. Igor Belko, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Ľubica Kavivanovová