Najvyšší súd Slovenskej republiky 8 Cdo 177/2014 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa F., bývajúceho v Č.Č., zastúpeného JUDr. Jozefom Varmusom, PhD., advoká

§ 224ods.

1 O. s. p. 3 8 Cdo 177/2014 Proti rozsudku krajského súdu podal dovolanie odporca. Navrhol ho zrušiť spolu s rozsudkom okresného súdu a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konane. Rozsudok odvolacieho súdu povaţoval za nezákonný , pričom prípustnosť dovolania vyvodzoval z § 237 písm. d/, f/ a g/ O. s. p. a dôvody dovolania z § 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ O. s. p. Rozsudok odvolacieho súdu povaţoval za zmätočný a nepreskúmateľný . V ďalšom podrobne odôvodňoval prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. d/ O. s. p. a g/ O. s. p. V tomto konaní sa opätovne začalo konať o totoţnej veci vedenej na Okresnom súde Č. pod sp. zn. 4 C 529/93, v ktorej súd návrh na určenie , ţe u odporcu nie sú dané podmienky na vydanie osvedčenia k nehnuteľnostiam zamietol . V tejto veci vystupoval ako navrhovateľ F. ( s manţelkou A. a matkou A. ) a jeho právny predchodca J. , teda je splnená aj podmienka totoţnosti účastníkov, lebo na základe singulárnej sukcesie je právnym nástupcom po J.. Teda sú dané podmienky prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. d/ O. s. p. Pokiaľ ide o prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. g/ O. s. p. poukázal na rozvrh práce krajského súdu na rok 2013, podľa str. 16 odsek 2 ktorého „ak je pridelená do súdneho oddelenia 8 Co vec, v ktorej účastníka konania zastupuje J., syn členky senátu J., dôjde k zastupovaniu menovaných sudcov priamo podľa tohto rozvrhu práce – bod II.

2. , teda senát 8 C bude zastupovaný senátmi 6 Co, 5 Co a 10 Co“. Sudkyňa J., ktorá spolurozhodovala predmetnú vec, je zainteresovaná do rodinného sporu M. ( právnych predchodcov ) a K. ( právnych predchodcov odporcu ) po dobu 32 rokov . V ďalšom konkretizoval dôvody tak, ţe
3. októbra 1982 vo veci OS Č. 10 C 27/80 vydala uznesenie o priznaní znalečného,
4. septembra 1983 vo veci OS Č. oprávnenej A. ( matky navrhovateľa ) a povinnej M. ( babka odporcu ) E 1093/79 vydala uznesenie ,
5. septembra 1983 spisovala zápisnicu s M. ,
6. februára 1991 spisovala ako právna zástupkyňa odvolanie proti rozsudku OS Č. 7 C 885/88 z
7. januára
8. V súčasnej dobe syn J. J. zastupuje v danom konaní navrhovateľa F. vo viacerých právnych veciach . Z toho je zrejmé, ţe rozhodovanie J. v danej veci nemohlo byť nestranné a mala byť vylúčená z prejednávania a rozhodovania danej veci. Namietal tieţ formálnu vadu napadnutého rozsudku spočívajúcu v tom, ţe nebol podpísaný členom senátu a nie je podpísaná za správnosť vyhotovenia rozsudku Iveta Labudová , čo v ňom vzbudzuje pochybnosti, kto rozsudok vyhotovil. V tomto smere poukázal na závery Ústavného súdu Slovenskej republiky v uvedených nálezoch z hľadiska rovnosti zbraní účastníkov konania. Vo vzťahu k prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. namietal odňatie mu práva podľa § 118 ods. 4 O. s. p. , nesprávnu protokoláciu zápisnice o výsluchu svedkov, vychádzanie zo skutočností, ktoré ním neboli tvrdené, vykonané dokazovanie a zistenie skutkového stavu a nepreskúmateľnosť rozsudku. Napokon namietal inú vadu konania ( § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. ) , nesprávne právne posúdenie veci ( § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. ) z podrobne uvedených dôvodov a citoval relevantné judikáty Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Navrhovateľ sa k dovolaniu písomne nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( § 10a ods. 1 O. s. p. ) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania ( § 240 ods. 1 O. s. p. ) za splnenia podmienky vyplývajúcej z § 241 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( § 243a ods. 1 4 8 Cdo 177/2014 O. s. p. ) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním ( § 236 a nasl. O. s. p. ) a dospel k záveru, ţe dovolanie odporcu nie je prípustné. Nezistil ani splnenie podmienok pre odloţenie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v súlade s § 243 O. s. p. Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Napokon podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu , vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa , ktorým súd prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O. s. p. Dovolaním odporcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok, ale potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci sa neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O. s. p. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie odporcu nie je podľa ustanovenia § 238 O. s. p. prípustné. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p. ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. ( či uţ to účastník namieta alebo nie ) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale zaoberal sa aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu ( rozsudku či uzneseniu ), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia ( ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o nepodanie návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, o odňatie moţnosti konať pred súdom a o rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom ) . Vady konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/, b/, c/ a e/ O. s. p. odporca nenamietal a ich existenciu po preskúmaní spisu nezistil ani dovolací súd. Odporca namietal vady konania podľa § 237 pís. d/, f/ a g/ O. s. p. Preto dovolací súd v ďalšom skúmal ich danosť. Prekáţka rozsúdenej veci (res iudicata, § 159 ods. 3 O.s.p.) patrí k procesným podmienkam konania a jej existencia v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Jej podstata spočíva v tom, ţe právoplatný rozsudok predstavuje vec rozsúdenú, v ktorom prípade 5 8 Cdo 177/2014 sa vylučuje moţnosť totoţnú vec znova prejednať a o nej rozhodnúť. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený ţalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z akých uţ bol pôvodne uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). O totoţnosť účastníkov ide najmä vtedy, ak v novom konaní ide o ten istý nárok medzi tými istými účastníkmi. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie. Z rozsudku Okresného súdu Č. z
9. marca 1995 č. k. 4 C 529/93, ktorý nadobudol ( podľa doloţky právoplatnosti zo
10. júna 1995 ) právoplatnosť
11. mája 1995 ( na ktoré konanie poukazoval odporca ) vyplýva, ţe predmetom konania bolo určenie, ţe nie sú dané podmienky na vydanie osvedčenia a súd návrh zamietol z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na poţadovanom určení ( § 80 písm. c/ O. s. p. ). Účastníkmi konania boli na strane navrhovateľov F. a A. a na strane odporcu J.. Z toho vyplýva, ţe v uvedenom konaní a v predmetnom konaní nebola daná totoţnosť predmetu konania ani totoţnosť účastníkov konania, z ktorého dôvodu je neopodstanené tvrdenie odporcu o existencii vady konania podľa § 237 písm. d/ O. s. p. Pod odňatím moţnosti konať pre súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu konania, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/O. s. p. významná ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Takáto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý súdny proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky ( ďalej len „ústava“ ) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ( ďalej len „dohovor“ ) . Z hľadiska posúdenia existencie procesnej vady podľa § 237 písm. f/ O. s. p. ako dôvodu zakladajúceho prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu ( v danej veci proti potvrdzujúcemu rozsudku ) nie je pritom významný subjektívny názor dovolateľa, ţe v konaní k takejto vade došlo, ale len jednoznačné , všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne takouto vadou zaťaţené t. j., ţe nastali skutočnosti v dôsledku ktorých vada vznikla ( prejavila sa ) resp. nebola odstránená v postupe – rozhodnutí odvolacieho súdu. Odporca namietal nedostatok odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vo vzťahu k vysporiadaniu sa s uvedenými otázkami ( z hľadiska právneho posúdenia veci ) . Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení súd uvedie, čoho sa navrhovateľ ( ţalobca ) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca ( ţalovaný ), prípadne iný účastník konania , stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení 6 8 Cdo 177/2014 dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia ( § 157 ods. 2 O. s. p. ) , pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné ( zásadné ) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva ( ďalej len „ESĽP“ ) , porovnaj napr. rozsudok vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku z
12. januára 1999 , sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany ( účastníka ) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument , ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument ( rozsudok Georgiadis proti Grécku z
13. mája 1997, sťaţnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III, rozsudok Higginsova a ďalší proti Francúzsku z
14. februára 1998, sťaţnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I ). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavby a čl. 36 ods. 1 Listina základných práva slobôd ( ďalej len „listina“ ) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie kusí obsahovať aj rozsudok opravného ( odvolacieho ) súdu ( pozri uznesenie z
15. júla 2003 sp. Zn. IV. ÚS 115/03 ). Ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p. je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa a to po skutkovej , ako aj právnej stránke. V prejednávanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Odvolací súd sa stotoţnil aj s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu a súhlasil s argumentáciou ním pouţitou ( „ prvostupňový súd vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci , vykonal dokazovanie , ktoré vyhodnotil v súlade s § 132 O. s. p. a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotoţnil “ ). Vysporiadal sa aj s jednotlivými odvolacími námietkami odporcu, ktoré vyhodnotil za nedôvodné. Vzhľadom na to sa v dôvodoch svojho rozhodnutia obmedzil na konštatovanie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa a jeho odôvodnenia, na ktoré v podrobnostiach poukázal. Na zdôraznenie správnosti a presvedčivosti odôvodnenia napadnutého rozsudku vo vzťahu 7 8 Cdo 177/2014 k námietkam odporcu doplnil aj ďalšie dôvody, čo mu ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. tieţ umoţňuje. Zo spisu pritom vyplýva, ţe prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol stanoviská procesných strán a ich argumentáciu, rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vychádzal, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil jasný, jednoznačný a presvedčivý právny záver o dôvodnosti návrhu . Teda odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa zrozumiteľne a podrobne objasňujúce ( § 157 ods. 2 O. s. p. ) skutkový a právny základ rozhodnutia , a tým aj odvolacieho súdu v uvedenom rozsahu , nie je nepreskúmateľné a plne rešpektuje základné právo účastníkov na spravodlivý súdny proces ( pozri III. ÚS 115/2003 ). Pokiaľ ide o námietku odporcu spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci, či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Z obsahu dovolania odporcu je zrejmá jeho námietka, ţe súdy nesprávne vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania. Dovolací súd poukazuje na to, ţe nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 241 ods. 1 písm. a/ aţ c/ O.s.p. Pre tento záver svedčí i ustanovenie 243a ods. 2, veda druhá O.s.p., ktoré ustanovuje, ţe dovolací súd nevykonáva dokazovanie. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Z § 132 O.s.p. vyplýva, ţe dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Ťaţisko dokazovania je v konaní na súde prvého stupňa; skutkové závery tohto súdu je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môţe vykonávať dokazovanie (§ 213 ods. 3 aţ 5 O.s.p.). Súd rozhodujúci o dovolaní nepreskúmava správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to uţ len z toho dôvodu, ţe v konaní o tomto opravnom prostriedku nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy; na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu totiţ nemá moţnosť dôkazy sám vykonávať (§ 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.). Keď najvyšší súd nemôţe vykonávať dokazovanie, tak nemôţe iba na základe súdnych spisov, preskúmať správnosť hodnotenia dôkazov súdom, lebo si nemôţe pre svoje rozhodnutie zabezpečiť rovnaké podklady a predpoklady doplnením alebo zopakovaním dokazovania, aké mal súd, ktorý dôkazy hodnotil. 8 8 Cdo 177/2014 Pre úplnosť treba uviesť, ţe ustanovenie § 241 ods. 2 O. s. p. taxatívne vypočítava dovolacie dôvody, pre ktoré môţe dovolateľ napadnúť dovolaním rozhodnutie odvolacieho súdu . Dovolací dôvod uvádzaný odporcom - rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia , ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní – bol účinnosťou zákona č. 353/2003 Z. z. od
16. septembra 2003 z tohto ustanovenia vypustený. Preto na tento dovolací dôvod ( pouţitý odporcom ) uţ dovolací súd nemohol prihliadať. Pokiaľ ide o námietky týkajúce sa protokolácie zápisnice z pojednávania, z obsahu spisu vyplýva, ţe Okresný súd Č. uznesením z
17. októbra 2009 č. k. 11 C 94/2008 – 107 námietkam protokolácie zápisnice z
18. septembra 2009 nevyhovel . Krajský súd v Ţiline uznesením z
19. februára 2010 sp. zn. 10 C 364/2009 ( čl. 116 spisu ) odvolanie odporcu odmietol ( § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ). Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z
20. júla 2010 sp. zn. 5 Cdo 101/2010 ( čl. 139 spisu ) dovolanie proti tomuto uzneseniu odmietol. Napokon odporcovi nebola odňatá moţnosť konať pred súdom ani postupom súdov niţších stupňov v rozpore s § 118 ods. 4 O. s. p. a § 213 ods. 2 O. .s p. , čo vyplýva jednak zo zápisnice o pojednávaná z
21. januára 2013 a rozhodnutie odvolacieho súdu nemoţno povaţovať za rozhodnutie prekvapivé ( odvolací súd sa stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu ). Vo vzťahu k námietke vady konania podľa § 237 písm. g/ O. s. p. treba uviesť, ţe podmienky vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci upravuje ustanovenie § 14 O. s. p. , ktoré zabezpečuje jedno zo základných práv súdneho procesu vyplývajúce z čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru , a to, aby vo veci konal a rozhodoval nezávislý a nestranný sudca. Z obsahu spisu nevyplýva, ţe by sudkyňa J. bola nadriadeným súdom vylúčená z prejednávania a rozhodovania danej veci, ktorú skutočnosť napokon ani odporca netvrdil. Nerozhodovala vo veci ani ako sudkyňa súdu niţšieho stupňa ( okresného súdu ), čo tieţ odporca netvrdil. Zo samotnej skutočnosti, ţe sudca koná a rozhoduje vo viacerých právnych veciach tých istých účastníkov konania ( ich právnych predchodcov ) , nemoţno vyvodzovať jeho pomer k veci , ktorý by mohol viesť k pochybnostiam o jeho nezaujatosti . Preto nemôţe byť dôvodom vylúčenia menovanej sudkyne z prejednávania a rozhodovania danej veci skutočnosť, ţe konala v iných ( odporcom uvedených ) veciach . Podľa rozvrhu práce Krajského súdu v Ţiline na rok 2013 č. Spr. 595/2012 ( str. 16 ods. 2 ) : „ak je pridelená do súdneho oddelenia 8 Co vec, v ktorej účastníka konania zastupuje J., syn členky senátu J., dôjde k zastupovaniu menovaných sudcov priamo podľa tohto rozvrhu práce – bod 11.
22. 4., teda senát 8 Co bude zastupovaný senátmi : 6 Co, 5 Co a 10 Co“. V danej veci navrhovateľ F. splnomocnil na svoje zastupovanie v konaní advokáta J. plnomocenstvo z
23. júla 2008 ( čl. 4 spisu ). Tento poverením zo
24. augusta 2009 poveril 9 8 Cdo 177/2014 advokátskeho koncipienta M. na zastupovanie v uvedenej veci , ktorý následne nahliadal do spisu ( čl. 74, 75 spisu ) a zúčastnil sa pojednávania na súde prvého stupňa
25. augusta 2009 ( čl. 78 spisu ), ktoré bolo odročené na termín
26. septembra 2009, na ktorom bol prítomný za J. advokátsky koncipient M. na základe substitučného poverenia. Toto pojednávanie bolo odročené na neurčito. Plnomocenstvom z
27. júna 2010 navrhovateľ splnomocnil na zastupovanie vo veci návrhu na predbeţné opatrenie ( č. k. 11 C 94/2008 ) advokáta J.. V priebehu ďalšieho konania vo veci samej naďalej navrhovateľa zastupoval tento advokát a to aţ do odvolania plnej moci podaním z
28. apríla 2012 ( čl. 237 spisu ). Splnomocnením z
29. apríla 2012 ( čl. 239 ) splnomocnil navrhovateľ na zastupovanie v danej veci ( vedenej na Okresnom súde Č. pod sp. zn. 11 C 94/2008 ) advokáta J., ktorý ho zastupoval aj v odvolacom konaní na Krajskom súde v Ţiline a ktorého splnomocnil aj na zastupovanie v dovolacom konaní ( splnomocnenie zo
30. apríla 2014 čl. 446 spisu ). Z uvedeného teda vyplýva , ţe nie je dôvodná ani námietka odporcu o existencii vady konania podľa § 237 písm. g/ O. s. p. Odporca namietal aj inú vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a nesprávne právne posúdenie veci ( § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O. s. p. ). Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá ( nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, ţe by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, ( dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval ) , dovolateľom vytýkané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd ( ne ) pouţil správny právny predpis a či ho ( ne ) správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil ( ne ) správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné ( o taký prípad v danej veci nešlo ). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov nie je ani procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f / O. s. p. , lebo ani ( prípadným ) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkom konania neznemoţňuje realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia ( pozri napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 ). Preto dovolací súd ( s ohľadom na zdôrazňovanú právnu úpravu dovolacieho konania ) nemohol preskúmavať rozhodnutia súdov niţších stupňov vo vzťahu k námietkam odporcu z hľadiska správnosti ich právnych záverov . To isté sa týka aj tzv. inej vady konania, majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. ) , ktorú moţno namietať len v procesne prípustnom dovolaní. 10 8 Cdo 177/2014 Vzhľadom na uvedené moţno uzavrieť, ţe prípustnosť dovolania odporcu nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené v ustanovení § 237 O. s. p. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odporcu podľa § 243b ods. 5 O. s. p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustní, odmietol. V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti odporcovi, ktorý úspech nemal. Najvyšší súd Slovenskej republiky mu náhradu trov tohto konania nepriznal, pretoţe mu ţiadne trovy nevznikli ( § 243b ods. 5 O. s. p.

§ 2214ods.

1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:

1. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
2. júna 2015 JUDr. Oľga Trnková, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková 11 8 Cdo 177/2014