Obsah (4)

§ 149§ 142§ 218§ 224

Najvyšší súd 8 Cdo 363/2014 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky P. R., bývajúcej vo S., zastúpenej JUDr. K. Prochotským, advokátom v P

§ 149ods.

1 O. s. p. Krajský súd v Prešove na odvolanie navrhovateľky rozsudkom zo

1. mája 2014 sp. zn. 3 Co 22/2014, 3 Co 23/2014 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil (ako aj uznesenie z
2. decembra 2013 o trovách štátu) a navrhovateľke uloţil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 99,33 € na účet jeho právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Konštatoval, ţe súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, správne vyhodnotil jednotlivé dôkazy, ako aj správne právne vec posúdil (§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka). Z týchto dôvodov odvolací súd povaţoval odvolanie navrhovateľky za nedôvodné. Uviedol, ţe bez akýchkoľvek pochybností bolo v konaní preukázané, ţe navrhovateľka bola zamestnankyňou odporcu, u ktorého vykonávala funkciu šéfredaktorky týţdenníka P.. Dňa
3. februára 2011 bola členskou schôdzou ako najvyšším 3 8 Cdo 363/2014 orgánom vydavateľského druţstva odvolaná z tejto funkcie a bola zaradená do funkcie redaktorky. Pracovný pomer navrhovateľky u odporcu skončil
4. augusta 2011 a navrhovateľka sa od
5. septembra 2011 stala šéfredaktorkou P., ktorého je spolumajiteľkou. V týţdenníku P. bol
6. januára 2011 uverejnený článok pod názvom „Aké je to svedomie?“, ktorého obsahom bola kritika katolíckej cirkvi a katolíckych kňazov. Uvedený článok bol článkom prispievateľa, občana z regiónu P., ktorý takýmto spôsobom vyjadril svoj názor a postoj k činnosti katolíckej cirkvi. Tento článok vyvolal u čitateľskej verejnosti rozsiahlu čitateľskú diskusiu. V dňoch
7. januára a
8. januára 2011 boli v P. uverejnené články, ktoré vyjadrovali súhlasné alebo odmietavé stanovisko k článku s názvom „Aké je to svedomie?“. Uverejnené články sa zaoberali problémami duchovných cirkví a sú v nich zverejnené rozdielne názory pisateľov na prácu, činnosť, postavenie a význam cirkví. Po uverejnení týchto článkov vznikla zlá klíma v podtatranskom regióne, preto
9. januára 2011 sa konalo zasadnutie Predstavenstva odporcu a jeho kontrolnej komisie. Na tomto bol prijatý návrh na zverejnenie ospravedlnenia predsedom Predstavenstva v týţdenníku P., ktorý preto
10. februára 2011 uverejnil článok so špecifikovaným textom, t. j. „inkriminovaný článok“. Navrhovateľka tvrdí, ţe jeho publikovaním odporca zasiahol do jej chránených práv, jej profesijná česť bola týmto článkom narušená, lebo zverejnením textu „ţiaľ v uvedenom prípade zlyhal ľudský faktor a šéfredaktor novín zverejnil to, čo v novinách nemalo byť zverejnené“, svojou všeobecnosťou, neurčitosťou, nejasnosťou a jednoznačným odsúdením zlyhavšieho faktora – šéfredaktora novín, vzbudil v širokej verejnosti dojem (najmä u profesijných kolegov navrhovateľky), ţe sa dopustila závaţného konania nezlučiteľného s etikou novinára. Z výsledkov vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, ţe inkriminovaný článok bol uverejnený ako ospravedlnenie sa za zverejnený autorský príspevok „Aké je to svedomie?“ a následne zverejnené príspevky k tomuto článku, obsahom ktorých bola citlivá tematika – pomery v katolíckej cirkvi. Ak navrhovateľka opätovne v odvolaní hodnotí inkriminovaný článok s poukazom na vytrhnutú vetu z kontextu: „Ţiaľ v uvedenom prípade zlyhal ľudský faktor a šéfredaktor novín zverejnil to, čo v týchto novinách nemalo byť zverejnené“ uvedené obsahuje konštatovanie odporcu, ţe šéfredaktor pri uverejňovaní inkriminovaného článku v regionálnom týţdenníku s tak citlivou témou ako je kritika cirkvi musí predvídať moţné následky publikovaného článku, nakoľko je osobou, ktorá má posledné slovo pri rozhodovaní o tom, čo bude v týţdenníku zverejnené. Tento článok (zverejnené ospravedlnenie) v ţiadnom prípade nesledoval osočovanie, ohováranie, škandalizáciu navrhovateľky a nijako nemohol zníţiť jej profesijnú a občiansku dôstojnosť. Jeho účelom a motívom bolo (vychádzajúc z kontextu celého článku) objektívne zhodnotiť, ţe 4 8 Cdo 363/2014 články s takouto citlivou problematikou vyjadrujúce názory a postoje k činnosti katolíckej cirkvi a duchovných, ktoré vyvolávajú u čitateľov protichodné názory, nemali byť zverejňované a publikované v regionálnej tlači. Preto podľa názoru odvolacieho súdu inkriminovaný článok nebol spôsobilý neprimerane zasiahnuť do osobnej integrity navrhovateľky a nebola ním nijako zníţená jej profesijná a občianska dôstojnosť. Nebolo preukázané, ţe by článok poškodil navrhovateľku v jej profesijnom ţivote. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosti vyplývajúce z výpovedí uvedených svedkov. Všetci navrhovateľku povaţovali za odborne vysoko zdatnú novinárku a uvedenému svedčí, ţe navrhovateľke bol za rok 2011 udelený čestný titul – Humanista roka (udeľuje sa za výnimočné počiny a aktivity pri šírení, presadzovaní a obohacovaní myšlienok humanizmu na Slovensku. Námietku o nesprávne zhodnotenom skutkovom stave a nesprávnom právnom závere vyhodnotil preto za nedôvodnú. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O. s. p.

§ 142ods.

1 O. s. p. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie navrhovateľka. Navrhla ho zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Poukázala na genézu a spôsob rozhodovania v predmetnej veci súdmi niţších stupňov, namietala, ţe odvolací súd pri rozhodovaní a dokazovaní pristupoval k dôkazom ňou navrhovaným jednostranne, vysvetľoval ich účelovo a protirečivo vo vzťahu k ostatným častiam odôvodnenia rozhodnutia, takţe nie je logickým v súlade s odôvodnením rozhodnutia vo veci samej. Zaťaţil tak svoje rozhodnutie vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.). Podľa jej názoru je rozsudok krajského súdu v rozpore s princípmi právnej istoty a porušuje jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. Dohovoru. Mala za to, ţe dovolanie má byť v tomto prípade prípustné podľa O. s. p. aj preto, lebo konanie vychádzalo z nesprávneho právneho postupu súdu, ktorý bol v rozpore so základnými procesnými princípmi súdneho konania a to vzťahu k vykonanému dokazovaniu. V ďalšom texte podrobne rozobrala svoj právny názor na predmetnú vec a na to, ako mali súdy vo veci postupovať aj z hľadiska vykonaného dokazovania a jeho vyhodnotenia a správneho právneho posúdenia veci. Odporca navrhol dovolanie ako neprípustné zamietnuť a priznať mu náhradu trov dovolacieho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) za splnenia podmienky 5 8 Cdo 363/2014 vyplývajúcej z § 241 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O. s. p.) a dospel k záveru, ţe dovolanie navrhovateľky nie je prípustné. Nezistil ani splnenie podmienok pre odloţenie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v súlade s § 243 O. s. p. Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Napokon podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O. s. p. Dovolaním navrhovateľky nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok, ale potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci sa neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O. s. p. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie navrhovateľky nie je podľa ustanovenia § 238 O. s. p. prípustné. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p. ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale zaoberal sa aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne 6 8 Cdo 363/2014 rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o nepodanie návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, o odňatie moţnosti konať pred súdom a o rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Vady konania podľa ustanovenia § 237 O. s. p. navrhovateľka nenamietala a ich existenciu po preskúmaní spisu nezistil ani dovolací súd. Námietka navrhovateľky o nesprávnom prístupe súdov niţších stupňov k dokazovaniu nie je dôvodná. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľky nie je ani postupom, ktorým by jej súd odňal moţnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O. s. p.). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môţe to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom, a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti rozhodnutia (pozri napr. aj rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999). Pokiaľ ide o námietku navrhovateľky spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci, či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O. s. p. dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O. s. p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Z obsahu dovolania navrhovateľky je zrejmá jej námietka, ţe súdy nesprávne vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania. Dovolací súd poukazuje na to, ţe nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 241 ods. 1 písm. a/ aţ c/ O. s. p. Pre tento záver svedčí i ustanovenie § 243a ods. 2, veda druhá O. s. p., ktoré ustanovuje, ţe dovolací súd nevykonáva dokazovanie. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Z § 132 O. s. p. vyplýva, ţe dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo 7 8 Cdo 363/2014 uviedli účastníci. Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O. s. p.). Ťaţisko dokazovania je v konaní na súde prvého stupňa; skutkové závery tohto súdu je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môţe vykonávať dokazovanie (§ 213 ods. 3 aţ 5 O. s. p.). Súd rozhodujúci o dovolaní nepreskúmava správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to uţ len z toho dôvodu, ţe v konaní o tomto opravnom prostriedku nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy; na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu totiţ nemá moţnosť dôkazy sám vykonávať (§ 243a ods. 2 veta druhá O. s. p.). Keď najvyšší súd nemôţe vykonávať dokazovanie, tak nemôţe iba na základe súdnych spisov, preskúmať správnosť hodnotenia dôkazov súdom, lebo si nemôţe pre svoje rozhodnutie zabezpečiť rovnaké podklady a predpoklady doplnením alebo zopakovaním dokazovania, aké mal súd, ktorý dôkazy hodnotil. Navrhovateľka namietala aj nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, ţe by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad v danej veci nešlo). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov nie je ani procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., lebo ani (prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkom konania neznemoţňuje realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia (pozri napr. rozhodnutia 8 8 Cdo 363/2014 Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010). Preto dovolací súd (s ohľadom na zdôrazňovanú právnu úpravu dovolacieho konania) nemohol preskúmavať rozhodnutia súdov niţších stupňov vo vzťahu k námietkam navrhovateľky z hľadiska správnosti ich právnych záverov. Vzhľadom na uvedené moţno uzavrieť, ţe prípustnosť dovolania navrhovateľky nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené v ustanovení § 237 O. s. p. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľky podľa § 243b ods. 5 O. s. p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, odmietol. V dovolacom konaní úspešnému odporcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti navrhovateľke, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O. s. p.

§ 224ods.

1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu priznal ich náhradu za jeden úkon právnej sluţby (vyjadrenie k dovolaniu zo

1. augusta 2014, č. l. 319) v sume 99,33 €, t. j. 91,29 € – tarifná odmena za spísanie vyjadrenia, 8,04 € – reţijný paušál (§ 14 ods. 1 písm. a/, § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v platnom znení). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
2. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
3. marca 2015 JUDr. Oľga Trnková, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová