Najvyšší súd 8 Cdo 145/2014 Slovenskej republike U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu M. M., bývajúceho v N., v dovolacom konaní zastúpeného JUDr. Alenou Turčanov

napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, ţe pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. v dovolaní netvrdí a dovolací súd ich existenciu ani nezistil. Pokiaľ ţalobca v dovolaní namieta vady konania súvisiace s dokazovaním, ide podľa obsahu dovolania o námietku vady podľa § 237 písm. f/ O.s.p. K tomu ale dovolací súd poznamenáva, ţe dokazovanie je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh 4 8 Cdo 145/2014 týka, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (

§ 120ods.

1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Nevykonanie určitého dôkazu môţe mať za následok (len) neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. (

R 37/1993). Zo samej skutočnosti, ţe súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemoţno preto vyvodiť, ţe dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné podľa § 237 písm. f/ O.s.p. (

R 125/1999). Ţalobcom namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov, ku ktorým (údajne) dospeli v procese dokazovania, môţe zakladať (nanajvýš) tzv. inú vadu konania; v prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu povaţovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 f/ O.s.p. (

viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti v súdnom konaní dôjde, nie je ňou znemoţnená realizácia procesných oprávnení účastníka konania. Pre úplnosť treba dodať, ţe dovolací súd nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretoţe (na rozdiel od prvostupňového a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá moţnosť vykonávať dokazovanie –

§ 243aods.

2, in fine O.s.p. („dokazovanie však nevykonáva“). Dovolaním sa preto nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Ţalobca namieta i správnosť právnych záverov zaujatých súdmi niţších stupňov, teda nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod 5 8 Cdo 145/2014 v tom zmysle, ţe ho moţno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (

§ 241ods.

2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Nejde totiţ o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Pre úplnosť dodáva, ţe názor, v zmysle ktorého nesprávne právne posúdenie veci nie je procesnou vadou uvedenou v § 237 O.s.p., je zhodne zastávaný všetkými senátmi občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu (

napríklad R 54/2012, ale aj ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010). Preskúmaním veci ale bolo zistené, ţe vyjadrenie ţalovanej (č.l. 179-180 spisu) k odvolaniu ţalobcu (č.l. 133-135 spisu) nebolo doručené ţalobcovi na vyjadrenie. K tomuto zisteniu dovolací súd poznamenáva, ţe k danej problematike v minulosti zaujal právne závery vo viacerých rozhodnutiach vydaných do 13. januára 2015 (

napríklad sp. zn. 1 Cdo 17/2011, 3 Cdo 24/2011, 5 Cdo 40/2012, 8 Cdo 20/2014), v ktorých opakovane konštatoval nasledovné: Ak nejde o prípad uvedený v § 209 ods. 1 druhej vete O.s.p., doručí súd prvého stupňa odvolanie ostatným účastníkom, a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, vyzve účastníkov na vyjadrenie k odvolaniu; iná povinnosť mu z týchto ustanovení nevyplýva. Z Občianskeho súdneho poriadku teda nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu predloţiť druhému účastníkovi konania spätne na zaujatie stanoviska vyjadrenie druhého účastníka konania k opravnému prostriedku. Súd nie je povinný donekonečna udrţiavať stav konfrontácie medzi podaniami účastníkov konania – je iba na jeho posúdení, kde je rozumná hranica takúto konfrontáciu ukončiť (III. ÚS 144/2012, III. ÚS 507/2012, IV. ÚS 19/2012). Pokiaľ má odvolací súd k dispozícii potrebné argumenty, ako aj pri dodrţaní dikcie ustanovenia § 209a O.s.p. pristúpi k rozhodnutiu vo veci samej (

tieţ III. ÚS 72/09, IV. ÚS 462/2010, IV. ÚS 19/2012, III. ÚS 296/2011.). Odňatie moţnosti pred súdom konať nezakladá teda sama skutočnosť, ţe odvolateľovi nebolo predloţené vyjadrenie druhej procesnej strany k jeho odvolaniu. Obdobné právne závery boli vyslovené aj v ďalších rozhodnutiach najvyššieho súdu (

napríklad sp. zn. 5 Cdo 40/2012 a 1 Cdo 17/2011). Iný pohľad na realizáciu práva účastníka oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany by mohol v praxi znamenať neustály (neprestajne sa opakujúci a nikdy nekončiaci) proces vyjadrovania sa jedného účastníka konania k vyjadreniu druhého účastníka konania; takýto 6 8 Cdo 145/2014 pohľad by mohol mať aţ znaky prílišného právneho formalizmu, odporujúceho materiálnemu chápaniu princípu právneho štátu. Európsky súd pre ľudské práva vydal

1. januára 2015 rozsudok vo veci Trančínková proti Slovenskej republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemoţnosti vyjadriť sa k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel Európsky súd pre ľudské práva k názoru, ţe aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje ţiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná strana uţ nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná moţnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková argumentácia. V rozsudku sa doslovne uvádza, ţe „poţiadavka, aby účastníci súdneho konania mali moţnosť dozvedieť sa o všetkých dôkazoch alebo vyjadreniach podaných v ich veci a vyjadriť sa k nim, sa vzťahuje na odvolacie konanie rovnako ako na prvostupňové konanie, a to napriek skutočnosti, ţe odvolanie nemusí vyvolať ţiadnu novú argumentáciu“. Pokiaľ súd takúto moţnosť druhej procesnej strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva na spravodlivé konanie, ktoré je zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vychádzajúc z uvedeného bolo v preskúmavanej veci potrebné zohľadniť, ţe vyjadrenie ţalovanej (č.l. 179-180 spisu) k odvolaniu ţalobcu (č.l. 133-135 spisu) bolo formulované ako právna a skutková argumentácia a ţalobcovi mala byť preto daná moţnosť oboznámiť sa s týmto vyjadrením. V danom prípade táto moţnosť nebola ţalobcovi vytvorená. Dovolací súd preto, s poukázaním na závery rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva, konštatuje, ţe ţalobcovi bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Vzhľadom na to, ţe v konaní bola ţalobcovi odňatá moţnosť pred súdom konať, je jeho dovolanie nielen prípustné (§ 237 písm. f/ O.s.p.), ale aj opodstatnené (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Najvyšší súd preto napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.). Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný. 7 8 Cdo 145/2014 V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
2. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
3. marca 2015 JUDr. Ladislav G ó r á s z, v. r. predseda senát Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová