1 písm. f), uviedol ţalovaný tieto skutočnosti:
2 OSP „V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.“ V súlade s uvedeným ustanovením sa musí súd vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tieţ s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery súdu môţu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil zistený skutkový stav. Ţalovaný je v tejto súvislosti nútený konštatovať, ţe viaceré časti odôvodnenia rozhodnutia nespĺňajú poţiadavky úplného presvedčivého a správneho odôvodnenia. Chýbajú totiţ kľúčové body odôvodnenia, keď súd sa nevysporiadal s podstatnými argumentačnými bodmi ţalovaného. Úlohou súdu pri preskúmavaní rozhodnutia správneho orgánu je preskúmať právnu úvahu správneho orgánu, či správny orgán postupoval v intenciách príslušných právnych noriem, vo veci správne zistil skutkový stav a zo skutkových okolností vyvodil správny právny záver, s čím sa však prvostupňový súd nevysporiadal, keďţe sa nezaoberal podrobne jednotlivými aspektmi právnej úvahy v rozhodnutí ţalovaného. Obmedzil sa na konštatovanie toho, ţe nedošlo k porušeniu povinností správkyne konkurznej podstaty bez toho, aby uviedol, v čom povaţuje úvahy ţalovaného vyjadrené v predmetnom rozhodnutí za nesprávne - dokonca argumentoval výsledkom excindačného konania, na ktorý ţalovaný vôbec nepoukazoval. Súd sa len veľmi okrajovo venoval zdôvodneniu, z akého dôvodu povaţoval zahrnutie nehnuteľností do konkurznej podstaty za správne a právne posúdenie zo strany ţalovaného za nesprávne, čím rozhodnutie stráca na presvedčivosti a spravodlivosti. 5 4Sţo/9/2014 Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma moţnosť náleţité skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci vyuţitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťaţnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I ÚS 226/03) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Podľa názoru ţalovaného súd svoje rozhodnutie náleţité neodôvodnil, resp. nevysporiadal sa s dôvodmi, prečo argumentáciu, právnu úvahu ţalovaného nepovaţuje za správnu, a tak porušil právo ţalovaného na spravodlivé súdne konanie. Ďalším nedostatkom odôvodnenia je rozpor medzi výrokom a časťou odôvodnenia. Krajský súd v Bratislave síce napadnuté rozhodnutie ţalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, čo sa však zmyslovo nestotoţňuje s časťou odôvodnenia na str. 5, kde sa uvádza, ţe „Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 OSP), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj postup tohto správneho orgánu boli v súlade so zákonom, a preto žalobu podľa § 250j ods. 1 OSP ako nedôvodnú zamietol.“ Je vysoko pravdepodobné, ţe ide o chybu v písaní, avšak nenasvedčuje to kompaktnosti odôvodnenia, zniţuje presvedčivosť zvyšku odôvodnenia a narúša logické úvahy súdu. Odvolací dôvod
2 písm. f) OSP, čiţe nesprávne právne posúdenie, spočíva podľa odvolateľa v tom, ţe krajský súd vo zvyšku svojho odôvodnenia, ktoré uţ logicky nadväzuje na výrok uvádza, ţe ţalobkyňa, ako správkyňa konkurznej podstaty neporušila ţiadnu povinnosť správcu konkurznej podstaty a práve naopak, konanie, ktoré ţalovaný vyhodnotil ako porušenie povinnosti konať s odbornou starostlivosťou, vyhodnotil ako konanie v súlade so zákonom č. 328/1991 Zb., keď sporné nehnuteľnosti boli zo strany ţalobkyne zapísané do konkurznej podstaty s poznámkou svedčiacou v prospech vlastníčky 6 4Sţo/9/2014 evidovanej v evidencii nehnuteľnosti na LV č. Ing. Č.. Nesprávne právne posúdenie zo strany Krajského súdu v Bratislave ţalovaný vníma najmä s ohľadom na výklad podstatných a smerodajných dvoch ustanovení zákona o konkurze a vyrovnaní, ktorých výklad je sporný. Ţalovaný má zároveň za to, ţe súd nevystihol podstatu, ktorá je sporná a to práve výklad § 6 ods. 2 a § 19 ods. 1 zák. o konkurze a vyrovnaní.
2 zák. o konkurze a vyrovnaní „Podstatu tvoria veci, byty a nebytové priestory, práva a iné majetkové hodnoty (ďalej len "majetok"), ktoré patrili dlžníkovi v deň vyhlásenia konkurzu, a majetok, ktorý dlžník nadobudol počas konkurzu, ako aj majetok, ktorým dlžník zabezpečil svoj záväzok.“
1 zákona o konkurze a vyrovnaní „Ak sú pochybnosti, či vec patrí do podstaty, zapíše sa do súpisu podstaty s poznámkou o nárokoch uplatnených inými osobami alebo s poznámkou o iných dôvodoch, ktoré spochybňujú zaradenie veci do súpisu.“
2 zákona o konkurze a vyrovnaní „Správca je povinný pri výkone funkcie postupovať s odbornou starostlivosťou a zodpovedá za škodu vzniknutú porušením povinností, ktoré mu ukladá zákon alebo mu ich uloží súd.“ Ţalovaný zdôvodnil porušenie § 8 ods. 2 zák. o. konkurze a vyrovnaní tým, ţe nebola splnená ani jedna podmienka vymedzená v § 6 ods. 2 zák. o konkurze a vyrovnaní pre zaradenie nehnuteľností do konkurznej podstaty, lebo v prvom rade nepatrili v deň vyhlásenia konkurzu do vlastníctva dlţníka (čo mala za preukázané aj ţalobkyňa a ani to nespochybňovala), v druhom rade nejde o majetok, ktorý dlţník (úpadca) nadobudol počas konkurzu (v minulosti - ţalovaný povaţuje za podstatný vyjadrený minulý čas) a v treťom rade nejde ani o majetok, ktorým dlţník zabezpečil svoj záväzok (čo bolo zrejmé v deň zahrnutia do súpisu konkurznej podstaty). Ţalovaný mal za to, ţe predmetné ustanovenie jasne a zrozumiteľne vymedzuje, čo je moţné zaradiť do konkurznej podstaty a vychádzajúc z uvedeného ustanovenia ako hmotného práva usúdil, ţe zahŕňanie vecí, ktoré nespĺňajú dané atribúty, je v rozpore so zákonom. Keď tak ţalobkyňa konala, zasiahla do vlastníckeho práva fyzickej osoby, ktorá zhodou okolností bola síce konateľkou úpadcu, čo však nie je v danom prípade smerodajné, a tým porušila svoju povinnosť konať s odbornou starostlivosťou. Správca konkurznej podstaty má relatívne široké právomoci, ktoré je potrebné vykonávať so zvýšenou obozretnosťou a najmä je jeho úlohou dbať na ochranu nielen záujmov úpadcu 7 4Sţo/9/2014 a jeho veriteľov, ale zároveň dbať na čo najväčšie obmedzenie nadbytočného zasahovania do chránených záujmov, ako je ochrana súkromného vlastníctva iných fyzických alebo právnických osôb. Krajský súd uvádza na str. 7, ţe: „Správca konkurznej podstaty do súpisu zaradí každú vec, pohľadávku, alebo právo majúce majetkovú hodnotu, o ktorých má za to, že patria, alebo môžu patriť do konkurznej podstaty a to aj v prípade pochybností, či do podstaty skutočne patria zapísané veci...“. S uvedeným ţalovaný do veľkej mieri súhlasí, avšak dodal by, ţe je potrebné splnenie zákonom uvedených predpokladov na zaradenie veci do súpisu, nestačí iba ak má správca konkurznej podstaty „za to, že“ vec do súpisu patrí. Opačný prístup by znamenal, ţe správca konkurznej podstaty by mal moţnosť konať svojvoľne a dopustil by sa, rovnako ako v tomto prípade, excesu. Nesprávny výklad § 6 ods. 2 zák. o konkurze a vyrovnaní spočíva podľa ţalovaného aj v tom, ţe Krajský súd v Bratislave sa stotoţňuje s postupom ţalobkyne, ktorá „zhodnotila, že v budúcnosti môže ísť o majetok, ktorý dlžník nadobudol počas konkurzu.“ (str.7). Z vyššie spomenutého ustanovenia je však jasne načrtnutá chronológia, ktorú nie je podľa názoru ţalovaného moţné meniť alebo vykladať extenzívne: v prvom rade je potrebné nadobudnutie vlastníctva majetku a aţ potom je na mieste zahrnutie do konkurznej podstaty. V ustanovení § 19 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní je uvedená výnimka, kedy v prípade, ţe sú pochybnosti o tom, či vec patrí do súpisu, teda ak sú pochybnosti o vlastníctve konkrétnej veci v momente rozhodovania o zahrnutí alebo nezahrnutí do konkurznej podstaty, je moţné majetok zahrnúť s určenou poznámkou. V tomto prípade však vlastník nebol spochybňovaný, z listu vlastníctva jasne vyplýva a preto ţalovaný má za to, ţe nebolo moţné vec zahrnúť do súpisu a to ani s poznámkou. Pre potreby rozvitia kompletnej argumentácie, ktorá nadväzuje na argumentáciu súdu ako aj ţalobkyne, ţalovaný sa vyjadrí aj k prípadu, ak by sa odvolací súd stotoţnil s tým, ţe podstatu tvoria aj veci, ktoré môţu v budúcnosti patriť do majetku, ktorý dlţník/úpadca nadobudne v priebehu konkurzu a to za situácie, kedy vlastníctvo v čase zahrnutia do súpisu nie je spochybňované. Ţalobkyňa svoje konanie totiţ zdôvodňuje uvedenou úvahou a s touto úvahou sa stotoţnil aj súd. Aj v tejto časti ţalovaný namieta nepreskúmateľnosť rozhodnutia, kedy súd a ani ţalobkyňa neuvádzajú ani jednu hypotetickú moţnosť, za ktorých predpokladov by mohlo dôjsť k prechodu vlastníctva z konateľky Ing. Č. na úpadcu, teda kedy by bolo moţné, aby úpadca nadobudol nehnuteľnosti do vlastníctva v priebehu konkurzu. Ţalovaný má totiţ za to, ţe v čase zahrnutia nehnuteľností do konkurznej podstaty, 8 4Sţo/9/2014 dňa 30.07.2010, taká moţnosť ani neexistovala a správkyňa konkurznej podstaty si toho mala byť vedomá. Počas správneho konania ako aj v konaní pred súdom, ţalobkyňa argumentovala, ţe pôvodným vlastníkom nehnuteľností mohol byť úpadca a nakoľko konateľka úpadcu a zároveň vlastníčka nehnuteľnosti, Ing. Č., odmietla poskytnúť kúpnu zmluvu na nahliadnutie, nemohla mať istotu, ţe pôvodným vlastníkom nebol úpadca. Toto tvrdenie však nemôţe obstáť, nakoľko správkyňa konkurznej podstaty si mohla vyţiadať úplný výpis listu vlastníctva č. resp. X. zo Správy katastra Ţilina, z ktorého by bolo zrejmé, kto bol pôvodným vlastníkom nehnuteľností. Ak by uvedený úkon, ktorý by bol prejavom odbornej starostlivosti, uskutočnila, zistila by, ţe úpadca vlastníkom nikdy nebol. Ďalej sa ţalobkyňa bránila tým, ţe mohlo dôjsť k získaniu finančných prostriedkov z voľných prostriedkov úpadcu, ktoré jej v tom čase konatelia úpadcu stále nevydali. Ak by však aj v hypotetickej rovine konatelia pouţili prostriedky úpadcu na kúpu nehnuteľností, uvedené konanie by neznamenalo a neviedlo k automatickému, ani sprostredkovanému, prechodu vlastníctva nehnuteľností na úpadcu. Ak by sa preukázalo také závaţné porušenie zákona zo strany konateľov úpadcu a poškodenie práv veriteľov úpadcu, išlo by prinajmenšom o porušenie povinnosti konateľky Ing. Č.
513/1993 Zb. v znení neskorších predpisov ak nie priamo o trestný čin marenia konkurzného alebo vyrovnacieho konania
Trestného zákona v znení neskorších predpisov s následnou zodpovednosťou za škodu. Vzniknutú škodu by bolo potrebné nahradiť, avšak nie tak, ţe by sa prepisovalo vlastníctvo nehnuteľností na úpadcu ešte v rámci konkurzu. Vzhľadom na uvedené, ţalovaný má za to, ţe neexistuje hypotetická situácia ani zákonný mechanizmus, kedy by vlastníctvo nehnuteľností mohlo prejsť do vlastníctva úpadcu, čoho si mala byť ţalobkyňa vedomá pri vynaloţení odbornej starostlivosti. Navyše Krajský súd v Bratislave ani neuviedol, akým spôsobom mali byť splnené podmienky uvedené v § 6 ods. 2 zák. o konkurze a vyrovnaní, čo by jednoznačne malo byť súčasťou zrozumiteľného, preskúmateľného odôvodnenia výroku rozsudku. Ţalovaný nespochybňuje skutočnosť, ţe účastníci konkurzného konania, manţelia Č., neposkytovali potrebnú súčinnosť správkyni a v mnohých ohľadoch sťaţovali splnenie účelu konkurzného konania a to aj s ohľadom na spomenuté odsúdenie z trestného činu marenia konkurzného konania. Ţalovaný udelením sankcie nemal v úmysle obraňovať toto konanie. V tomto smere ţalovaný má však za to, ţe správkyňa nevyuţila všetky jej dostupné prostriedky na zistenie skutkového stavu ohľadom predmetných nehnuteľnosti (vyţiadanie si kompletného výpisu z listu vlastníctva), ku ktorým bolo moţné dospieť aj bez poskytnutej 9 4Sţo/9/2014 súčinnosti a keby sa naopak riadila presným znením zákona a vykonala všetky moţné dostupné úkony, nedošlo by k obmedzeniu moţnosti nakladať s vlastným majetkom tretej osoby. III. Ţalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu zo dňa 28.01.2014 ţiadala rozsudok krajského súdu v Bratislave ako vecne správny potvrdiť a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania proti ţalovanému. IV. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (ďalej len „najvyšší súd, odvolací súd“) (§ 246c ods. 1 veta prvá OSP v spojení s § 10 ods. 2 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo (podľa § 246c ods. 1 veta prvá OSP v spojení s § 211 a nasl. OSP) a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalovaného nie je moţné priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
2 veta prvá OSP s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.