Obsah (10)

§ 250q§ 88§ 212§ 90§ 77§ 47§ 81§ 250s§ 250k§ 250j

Najvyšší súd 1SZa/7/2015 Slovenskej republiky R O Z S U D O K V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu Ing. JUDr. Miroslava

§ 250q

Občianskeho súdneho poriadku (ďalej na účely rozsudku tieţ „O.s.p.“) potvrdil rozhodnutie odporcu č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-12-032/2015 zo 06.05.2015 o zaistení navrhovateľa (ďalej na účely rozsudku tieţ „napadnuté rozhodnutie“, resp. „rozhodnutie o zaistení“ - č. l. 19)

§ 88ods.

1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zák. č. 404/2011 Z. z.“) a jeho umiestnení do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej na účely rozsudku len „ÚPZC Sečovce“, resp. „ÚPZC“) na čas nevyhnutne potrebný z dôvodu výkonu administratívneho vyhostenia, teda do 06.11.2015.

§ 88ods.

1 písm. b) zák. č. 404/2011 Z. z. v znení relevantnom pre prejednávanú vec policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

1. V napadnutom rozhodnutí odporca zistený stav veci opísal nasledovne. Najmä poukázal na to, ţe - v roku 2006 neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu členských štátov mimo hraničný priechod, bez cestovného dokladu a jeho snahou bolo dostať sa do Európy, - v roku 2010 vycestoval z územia Slovenskej republiky do Talianska, odkiaľ následne vycestoval s prevádzačom do Veľkej Británie, kde sa zdrţiaval do roku 2014, kedy bol vrátený na územie Slovenskej republiky, - navrhovateľ bol 03.07.2014 vrátený na územie Slovenskej republiky z územia Veľkej Británie v zmysle Nariadenia Európskeho parlamentu Rady (EÚ) č. 604/2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie ţiadosti o medzinárodnú ochranu, podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej na účely rozsudku len „Nariadenie č. 604/2013“), - totoţnosť navrhovateľa musela byť zistená na základe podkladov, ktoré má k dispozícii Slovenská republika, nakoľko v Belgicku postupne vystupoval pod identitou R. S. (nar. 3 1SZa/7/2015 X.), India; B. B. (nar. X.) so záznamom porušenia belgického zákona o cudzincoch – obchodovanie s ľuďmi 2-krát v roku 2010, nelegálna migrácia 2-krát v roku 2010; Interpol Manchester eviduje osobu pod identitou B. S. (nar. X.) odsúdenú za drobné dopravné priestupky; taktieţ uvádza alias meno V. G. (nar. X.) a B. J. S. (nar. X.), - 03.07.2014 bolo s navrhovateľom opakovane začaté konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, pričom rozhodnutím ČAS:MU-215-15/PO-Ţ-2014 z 27.08.2014 bola jeho ţiadosť zamietnutá ako zjavne neopodstatnená, - zákonnosť uvedeného rozhodnutia bola potvrdená rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. lSţa/2/2015 z 10.03.2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Saz/44/2014 z 18.11.2014, - nemá platný cestovný doklad ani prostriedky na zabezpečenie vycestovania, - k prekáţkam vyhostenia navrhovateľ uviedol : „To čo sa so mnou stane v Indii je moja vec a preto sa chcem vrátiť“.
2. Dĺţku zaistenia odôvodnil odporca s poukazom na ustanovenie § 88 ods. 4 zák. č. 404/2011 Z. z. a vyjadrenia ÚPZC Sečovce, v ktorom uvedený útvar informuje, ţe vzhľadom na nezáujem navrhovateľa o spoluprácu pri zisťovaní jeho totoţnosti tento proces môţe potrvať i po dobu jedného roka. Navyše zastupiteľský úrad Indickej republiky doteraz nepotvrdil, či sú údaje uvedené navrhovateľom v jeho pôvodnej ţiadosti zo dňa 14.11.2014 pravdivé. Súčasne odporca uviedol, ţe doba zaistenia sa môţe kedykoľvek skrátiť (viď § 90 ods. 1 písm. d/ zák. č. 404/2011 Z. z.), avšak z jeho doterajšej praxe vyplýva, ţe kratšia doba by bola neefektívna na plynulé a bezproblémové vybavovanie všetkých náleţitosti tohto konania.
3. Krajský súd uviedol, ţe podaný návrh prejednal a rozhodol na nariadenom pojednávaní, pričom dospel k názoru, ţe napadnuté rozhodnutie je potrebné potvrdiť ako súladné so zákonnom.
4. V súdnom konaní sa krajský súd zaoberal s námietkami navrhovateľa týkajúcich sa nasledujúcich okruhov: - lehota zaistenia, - postup pred vydaním rozhodnutia, 4 1SZa/7/2015 - vyjadrenie k podkladom rozhodnutia, - nezrozumiteľnosť rozhodnutia a - k ţiadosti o tolerovaný pobyt.
5. Na základe svojich záverov a právnych názorov vyslovených v odôvodnení rozsudku krajský súd napadnuté rozhodnutie potvrdil. II. Stručné zhrnutie argumentácie odvolacích dôvodov navrhovateľa
6. Rozsudok krajského súdu navrhovateľ prostredníctvom právneho zástupcu napadol (viď čl. 5 ods. 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) odvolaním z 24.06.2015 (č. l. 61), v ktorom za odvolacie dôvody v súlade s ustanovením § 205 ods. 2 O.s.p. označil: - súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) a - rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Tieto odvolacie dôvody potom bliţšie rozviedol v námietkach opätovne týkajúcich sa lehoty zaistenia, nezrozumiteľnosti rozhodnutia a k ţiadosti o tolerovaný pobyt cudzinca.
7. Pri prvej odvolacej námietke navrhovateľ zdôraznil, ţe krajský súd dospel k záveru, ţe lehota na zaistenie cudzinca šesť mesiacov platí pre kaţdý z dôvodov uvedených v § 88 ods. 1 zák. č. 404/2011 Z. z. samostatne. Vyššie uvedený záver nemôţe byť

navrhovateľa správny s odvolaním sa na ustanovenia § 88 zák. č. 404/2011 Z. z., ktoré obsahujú šesť rôznych účelov zaistenia cudzinca. Ak by mal byť záver krajského súdu o moţnosti zaistiť cudzinca na šesť mesiacov, pričom lehota šesť mesiacov platí pre kaţdý z účelov uvedených v § 88 ods. 1 zák. č. 404/2011 Z. z. zvlášť, potom navrhovateľ poukázal na absurdné trvanie zaistenia 5 1SZa/7/2015 bez predĺţenia na celkovú dobu 36 mesiacov s následným moţnosťou predĺţením o ďalších dvanásť mesiacov. 9. Navyše je

navrhovateľa sporné, či vôbec moţno hovoriť o dvoch odlišných účeloch zaistenia. Má za to, ţe v prípade rozhodovania o napadnutom rozhodnutí ide o ten istý účel zaistenia ako v skoršom rozhodnutí odporcu zo dňa 22.09.2014, nakoľko ich cieľom zaistenia je nepochybne administratívne vyhostenie navrhovateľa, ktorého podkladom je vykonateľné rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení z uvedeného dňa 22.09.

1. Taktieţ sa navrhovateľ domnieva, ţe v prejednávanej veci prakticky nejde o nové zaistenie, ale o zaistenie pokračujúce, bez akejkoľvek prestávky, t. j. od vyššie uvedeného dňa 22.09.
3. Ďalej navrhovateľ upozornil, ţe krajský súd sám iniciatívne doplnil do odôvodnenia rozsudku skutočnosti, ktoré odôvodňujú vydanie rozhodnutia o predĺţení zaistenia navrhovateľa, hoci tieto skutočnosti nikto nenamietal. V súvislosti s uvedeným navrhovateľ odkázal na právne názory obsiahnuté v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej na účely rozsudku len „Najvyšší súd“) sp. zn. 1Sţa 5/2015 zo dňa 06.02.2015,

ktorého najmä vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia nemôţu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením resp. doplňujúcim vyjadrením odporcu a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať resp. absentujúce argumenty odporcu nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým mal dospieť odporca.

1. Čo sa týka naplnenia podmienok hore uvedenej nezrozumiteľnosti rozhodnutia, navrhovateľ zdôraznil, ţe - odporca vo výroku napadnutého rozhodnutia stanovil účel zaistenia alternatívne (t. j. „zaisťuje na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia“), - nie je v ňom uvedené rozhodnutie, pre ktoré sa má vyhostenie vykonať a - odporca nemá ustálené, čo je účelom zaistenia navrhovateľa. 6 1SZa/7/2015 V predmetnej veci ide o rozhodnutie, ktoré predstavuje váţny zásah do základného práva navrhovateľa na osobnú slobodu. Záväzný je výrok rozhodnutia, ktorý je však, ako je vyššie uvedené neurčitý.
2. K záveru krajského súdu o jednoznačnosti účelu zaistenia, ktorý má z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplývať, navrhovateľ s poukazom na závaţnosť dôsledkov zaistenia do sféry cudzinca namietal, ţe od cudzinca bez znalosti slovenského jazyka nie je moţné očakávať, ţe by si na základe analýzy odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v spojení s analýzou predchádzajúcich konaní mal sám vybrať, ktorý z alternatívne stanovených dôvodov pozbavenia osobnej slobody, uvedených v napadnutom rozhodnutí, sa vzťahujú na jeho vec.
3. Vo vzťahu k námietke ţiadosti o tolerovaný pobyt krajský súd v rozsudku uvádza, ţe postup odporcu vo veci ţiadosti navrhovateľa o tolerovaný pobyt nemôţe hodnotiť ako skutočnosť, ktorá by mala vplyv na nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Avšak tento názor krajského súdu je pre navrhovateľa nezrozumiteľný, nakoľko, ak by odporca postupoval v súlade so zákonom a prijal by ţiadosť navrhovateľa o tolerovaný pobyt, jeho pobyt na území Slovenskej republiky by bol oprávnený a s touto skutočnosťou by sa musel odporca v akomkoľvek ďalšom rozhodnutí vysporiadať. Navyše krajský súd sa vôbec nevysporiadal s námietkou navrhovateľa, ţe z rozhodnutia o jeho zaistení nijako nevyplýva, ako sa vlastne ocitol v Michalovciach na pracovisku odporcu, keď mal byť zo zaistenia prepustený.
4. Záverom navrhol, aby Najvyšší súd rozsudok krajského súdu zmenil tak, ţe napadnuté rozhodnutie zruší a vec vracia odporcovi na ďalšie konanie so súčasným priznaním trov konania vyčíslených v sume 2.036,58 € k rukám právneho zástupcu navrhovateľa. III. Vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa 7 1SZa/7/2015
5. Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril podaním zo 07.07.2015 (č. l. 74) tak, ţe sa postupne zaoberal s jednotlivými odvolacími námietkami. Čo sa týka námietky nezrozumiteľnosti napadnutého rozhodnutia, tak z výroku je zrejmé, ţe sa jedná o výkon administratívneho vyhostenia, pričom v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa nachádza označenie rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ktoré má byť vykonané. Vo vzťahu k poţadovanej výške náhrad trov konania odporca nevzniesol ţiadne námietky. IV. Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
6. Najvyšší súd ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal v skrátenej zákonnej lehote napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní postupom

§ 212v spojení s § 246c ods.

1 O.s.p. Po zistení, ţe odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a ţe ide o rozsudok, proti ktorému je

ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250ja ods. 1 O.s.p. odvolanie prípustné, vo veci vzhľadom na časovú nemoţnosť zabezpečiť informovanie o moţnom pojednávaní ako aj s prihliadnutím na to, ţe § 250ja ods. 2 O.s.p. takýto postup nevylučuje, tak pojednávanie vo veci nenariadil, a po neverejnej porade senátu jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, ţe odvolanie nie je dôvodné, pretoţe odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu je vo výroku vecne správny a vydaný v súlade so zákonom, a preto ho po preskúmaní dôleţitosti odvolacích dôvodov postupom uvedeným v § 219 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 a § 250sa ods. 6 O.s.p. potvrdil na základe nasledujúcich právnych názorov.

1. Na prvom mieste Najvyšší súd zdôrazňuje, ţe predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie o zaistení cudzinca. Z niţšie citovanej judikatúry vyplýva nepochybne, ţe zaistenie cudzinca na účel jeho administratívneho vyhostenia predstavuje významný zásah do jeho osobnej slobody, ktorý treba chápať ako právny prostriedok ochrany štátu ultima ratio v zmysle podmienok osobitne pripustených článkom 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej na účely rozsudku tieţ „Dohovor“) [porovnaj napríklad nález 8 1SZa/7/2015 Ústavného súdu Slovenskej republiky z 12.05.2009 sp. zn. Pl. ÚS 10/08, alebo rozsudok Najvyššieho správneho súdu zo 07.12.2011, č. k. 1 As 132/2011 - 51]. Účelom inštitútu zaistenia (Štvrtá časť zák. č. 404/2011 Z.z.) je v zmysle § 77 v spojení s § 88 citovaného zákona štátom aprobovaný a časovo limitovaný mimoriadny zásah do osobnej slobody cudzinca, ktorý nemá alebo stratil oprávnenie zdrţiavať sa na území Slovenskej republiky a ktorý svoju povinnosť mu uloţenú prostredníctvom administratívneho vyhostenia toto územie opustiť do ním zvolenej alebo štátnym orgánom určenej krajiny (či uţ pôvodu, tranzitu alebo ktorejkoľvek inej krajiny s osobitným vzťahom k cudzincovi) marí.
2. Aj z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu vyplýva, ţe zaistenie cudzinca je prípustné len za presne vymedzených podmienok definovaných nielen zák. č. 404/2011 Z. z., ale predovšetkým ústavným poriadkom Slovenskej republiky. Musí sledovať vymedzený účel, teda zabrániť neoprávneného vstupu cudzinca na územie Slovenskej republiky alebo realizovať jeho vyhostenie alebo vydanie. Obdobný cieľ vyplýva z článku 15 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/115/EES zo 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdrţiavajú na ich území (ďalej na účely rozsudku len „návratová smernica“),

ktorej môţu členské štáty zaistiť len štátneho príslušníka tretej krajiny, o ktorého návrate prebieha konanie, a to za účelom prípravy návrate alebo výkonu odsunu, najmä v prípadoch, keď existuje riziko úteku alebo dotknutý štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba príprave návrate alebo odsunu alebo ich inak sťaţuje (m. m. rozsudok sp. zn. 1SZa/4/2015 z 03.07.2015). 19. Zákonodarca uloţil správnym orgánom v prípade realizácie administratívneho vyhostenia povinnosť nielen naplniť vyššie uvedený účel tohto právneho nástroja ale aj priebeţne skúmať, či stále trvá sledovaný účel zaistenia, aby predišiel porušeniu zákazu svojvoľného zbavenia či obmedzenia osobnej slobody.

§ 90ods.

1 písm. d) zák. č. 404/2011 Z. z. v citovanom znení policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 9 1SZa/7/2015

1. Práve rozhodovacia činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej na účely rozsudku len „ESĽP“) týkajúca sa interpretácie čl. 5 Dohovoru zdôrazňuje, ţe zaistenie alebo iné zbavenie osobnej slobody cudzinca (napríklad vydanie alebo vyhosťovacia väzba) moţno realizovať - iba v súlade s konaním stanoveným zákonom, pričom táto právna úprava musí mať určitú kvalitu tak, aby jasne a predvídateľným spôsobom vymedzovala podmienky zaistenia alebo iného obmedzenia osobnej slobody, - a jednak toto zbavenie osobnej slobody musí sledovať Dohovorom vymedzený účel, teda zabrániť nepovolenému vstupu cudzinca na územie alebo realizovať vyhostenie či vydanie (viď najmä rozsudky ESĽP z 25.06.1996 Amuur v. Francúzsko, z 05.02.2002 Čonka a spol. v. Belgicko, poprípade rozsudky z 27.01.2008 Rashed v. Česká republika či z 19.02.2009 A. a spol. v. Spojené kráľovstvo).
2. Všetky vyššie uvedené formálne právne pramene nerozdielne zotrvávajú na myšlienke, ţe akékoľvek zaistenie cudzinca musí trvať čo najkratšiu dobu, a to iba dovtedy, pokiaľ sú s náleţitou starostlivosťou učinené úkony smerujúce k vyhosteniu (vráteniu). Ak sa však v konaní preukáţe, ţe reálny predpoklad pre vyhostenie alebo vrátenie prestal z právnych alebo iných dôvodov existovať, poprípade sa cudzinec uţ nemieni skrývať alebo iným závaţným spôsobom nemarí proces vyhostenia (návratu), je celkom logické, ţe samotné zaistenie stráca svoje odôvodnenie a dotyčná osoba musí byť bezodkladne prepustená.
3. V tejto súvislosti musí odvolací súd poukázať na rozhodovaciu činnosť Súdneho dvora Európskej únie,

ktorého návratová smernica zavádza presný postup, ktorý majú členské štáty pouţiť pri navrátení neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín, a stanovuje poradie jednotlivých po sebe idúcich fáz, ktoré tento postup zahŕňa. 10 1SZa/7/2015

1. A práve za pouţitia takéhoto výkladu dospel odvolací súd k záveru, ţe rozsudok krajského súdu je potrebné potvrdiť.
2. Navrhovateľ prostredníctvom svojho odvolania najmä brojil proti opätovnému zadrţaniu, nakoľko

jeho mienky (viď bod č. 9) v prejednávanej veci prakticky nejde o nové zaistenie, ale o zaistenie pokračujúce, bez akejkoľvek prestávky od skôr uvedeného dňa 22.09.2014. Odporca v svojom vyjadrení poukázal na to, ţe navrhovateľ „bol v predchádzajúcom konaní zaistený v zmysle § 88 ods. 1 písm.

1. a)bod 1 zákona č. 404/2011 Z. z. ....., pričom predchádzajúce konanie bolo rozhodnutím správneho orgánu č. PPZ-HCP-P07-ZVC-12-033/2015 zo dňa 06.05.2015 zastavené a následne bol účastník konania zaistený z dôvodu uvedeného v ustanovení § 88 ods. 1 písm.
2. b)zákona o pobyte cudzincov, čiže tvrdenie právneho zástupcu účastníka konania, že ide o ten istý účel nie je

názoru správneho orgánu správne.“ 25. Najvyšší súd sa s týmto tvrdením stotoţňuje, lebo z napadnutého rozhodnutia vyplýva zaisťovací dôvod v zmysle písmena

1. b)a naopak z pôvodného rozhodnutia zo dňa 22.09.2014 o zaistení navrhovateľa vyplýva zaisťovací dôvod v zmysle písmena
2. a)bod 1. zák. č. 404/2011 Z. z. (príloha č. 23 spisu administratívne vyhosteného cudzinca). Správne preto konal odporca, keď na základe rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Sp/17/2015 zo dňa 15.04.2015 prepustil navrhovateľa dňa 06.05.2015 a keď následne rozhodnutím z toho istého dňa č. PPZ-HCP-P07-ZVC-12-033/2015 konanie o predĺţení doby zaistenia zastavil. 26. Čo sa týka spochybňovanej dĺţky zaistenia, Najvyšší súd pripomína, ţe zákonodarca prostredníctvom ustanovení § 88 ods. 1 zák. č. 404/2011 Z. z. stanovil viacero navzájom odlišných účelov alebo cieľov zaistenia ako prostriedku ochrany štátu ultima ratio, na ktorých vykonanie oprávnil policajta. Pri systematickom výklade uvedených ustanovení je nepochybný výkladový záver, ţe tieto účely a ciele sa navzájom ani vecne ani časovo nevylučujú, a preto v prípade naplnenia jednotlivých skutkových podstát niţšie uvedených ustanovení § 88 ods. 1 zák. č. 404/2011 Z. z. nie je moţné vylúčiť situáciu, ţe cudzinec bude 11 1SZa/7/2015 súčasne resp. postupne zaistený viackrát. Preto neobstojí argumentácia navrhovateľa, ţe takýto výklad je absurdný. V súvislosti s uvedeným ako aj s prihliadnutím na zvyšné ustanovenia § 88 je nutné vykladať pojem „byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný“, ktorý nie je zákonodarcom myslený ako limita sumy jednotlivých parciálnych časových úsekov zaistenia ale naopak ako zákonná maxima (viď najmä § 88 ods. 4 tretia veta zák. č. 404/2011 Z. z.) pre konkrétny účel zaistenia cudzinca uvedený v danom rozhodnutí s tým, ţe v zmysle § 88 ods. 4 tretia veta zák. č. 404/2011 Z. z. je konajúci správny orgán uvedenú zákonnú maximu predĺţiť vzhľadom na nespoluprácu cudzinca (viď jednotlivé jeho formy demonštratívne vymenované v citovanom ustanovení) aţ na ďalších 12 mesiacov. Preto Najvyšší súd musel tento odvolací argument navrhovateľa odmietnuť ako nedôvodný.

§ 88ods.

1 zák. č. 404/2011 Z. z. v citovanom znení policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny a) v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny

§ 77ods.

1, ak 1. existuje riziko jeho úteku, alebo 2. štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy výkonu jeho administratívneho vyhostenia,

1. b)na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia,
2. c)na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu

osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku, alebo d) na účel jeho vrátenia

medzinárodnej zmluvy, 78) ak neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu alebo má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt.

§ 88ods.

4 zák. č. 404/2011 Z. z. v citovanom znení štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote

prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. 12 1SZa/7/2015 Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.

1. V prejednávanej veci je ďalej nepochybné, ţe účelom zaistenia navrhovateľa je administratívne vyhostenie, ako správne zdôraznil krajský súd na str. 15 (č. l. 54) svojho rozsudku, čo vyplýva napríklad z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia na str. 6 (č. l. 21), kde sa jasne udáva dôvod zaistenia prostredníctvom „právoplatného a vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení vedeného pod číslom PPZ-HCP-PO7-ZVC-60-007/2014 zo dňa 22.09.2014 vydaného Oddelením cudzineckej polície PZ Michalovce, v ktorom bol účastníkovi konania určený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 5 (piatich) rokov.“
2. Je síce pravdou, ţe cudzinec nachádzajúci sa na území Slovenskej republiky a neovládajúci slovenský jazyk má obtiaţnejšie podmienky na svoju právnu obranu, avšak slovenský právny systém tieto nevýhody vyvaţuje právom pouţívať svoj materinský jazyk a právom na poskytovanie právnych sluţieb. V súvislosti s uvedeným Najvyšší súd poukazuje na ustanovenie § 47 ods. Správneho poriadku so subsidiárnou podporou v ustanovení § 120 ods. 1 zák. č. 404/2011 Z. z., ktoré kvalifikuje odôvodnenie rozhodnutia odporcu ako nedeliteľnú súčasť napadnutého rozhodnutia. Preto musel Najvyšší súd aj ďalšiu námietku navrhovateľa o nezrozumiteľnosti napadnutého rozhodnutia pre cudzinca odmietnuť ako nedôvodnú.

§ 47ods.

3 Správneho poriadku odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 13 1SZa/7/2015 29. Vo vzťahu k poslednej odvolacej námietke sa Najvyšší súd stotoţňuje s argumentáciou krajského súdu, ţe postup správneho orgánu vo veci ţiadosti navrhovateľa o tolerovaný pobyt nemohol krajský súd vyhodnotiť ako skutočnosť, ktorá mala vplyv na nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zo systematického zakotvenia ustanovenia § 58 o tolerovanom pobyte do Tretej časti zák. č. 404/2011 Z. z. s označením „Pobyt cudzincov“ vyplýva, ţe nie je priamo spojené s procesom administratívneho vyhostenia cudzinca, ale ide o následné legislatívne riešenie jeho pobytu napríklad vtedy, ak existuje prekáţka jeho administratívneho vyhostenia

§ 81(viď § 58 ods.

1 písm. a/ zák. č. 404/2011 Z. z.). Relevantnou námietkou by sa taká odvolacia argumentácia navrhovateľa stala iba v prípade súdneho prieskumu rozhodnutia o tolerovanom pobyte navrhovateľa cudzinca, čo však v prejednávanej veci nie je. Preto ju musel Najvyšší súd odmietnuť ako irelevantnú. 30. Z dôvodov vyššie uvedených sa Najvyšší súd stotoţnil s vysloveným názorom krajského súdu, ţe napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť a preto postupom

§ 250sa ods.

6 v spojení s § 250q ods. 2 O.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku. 31. O práve na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd

§ 250kods.

1 OSP v spojení s § 250l ods. 2 OSP, tak, ţe neúspešnému navrhovateľovi uvedené právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

§ 250kods.

1 O.s.p. platí, že ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania. Ak bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené z dôvodu

§ 250jods.

3, súd žalobcovi prizná úplnú náhradu trov konania. Môže tiež rozhodnúť, že sa náhrada trov celkom alebo sčasti neprizná, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný. 14 1SZa/7/2015 V Bratislave 20. júla 2015 Ing. JUDr. Miroslav Gavalec, PhD., v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Ľubica Kavivanovová