Najvyšší súd 6 Cdo 223/2010 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne S., so sídlom na ul. J., zastúpenej Mgr. Ľ. K., advokátom so sídlom v M., proti ţalovaným 1/ J. K., 2/ M. K. a 3/ K. K., všetkým bývajúcim v M., zastúpeným Advokátskou kanceláriou G., s.r.o., so sídlom v M., v mene ktorej vykonáva advokáciu ako konateľ JUDr. M. G., o neúčinnosť dohody o vyporiadaní BSM a o neúčinnosť darovacej zmluvy, vedenej na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp.zn. NO-5 C 76/2003, o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline zo
- februára 2007 sp.zn. 23 Co 452/2005 rozhodol t a k t o : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Ţiline zo
- februára 2007 sp.zn. 23 Co 452/2005 v zmeňujúcom výroku a vo výroku o trovách konania z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Dolný Kubín rozsudkom z
- júna 2005 č.k. NO–5 C 76/03-259 určil, ţe dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manţelov (ďalej len „BSM“) uzavreté medzi ţalovanou 1/ a jej manţelom Ing. J. K., ku ktorým bol povolený vklad do katastra nehnuteľností rozhodnutiami Katastrálneho úradu Ţ - Správy katastra M. pod číslom V. a V., a na základe ktorých sa ţalovaná 1/ stala výlučnou vlastníčkou bliţšie špecifikovaných nehnuteľností, sú voči ţalobkyni právne neúčinné. Vo zvyšku ţalobu zamietol a vyslovil, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. V odôvodnení rozsudku uviedol, ţe vykonaným dokazovaním mal preukázané splnenie podmienok v zmysle § 42a Obč. zák. pre vyslovenie neúčinnosti dohôd o vyporiadaní BSM, pretoţe ţalovaná 1/ musela poznať úmysel svojho manţela - dlţníka ţalobkyne - ukrátiť ţalobkyňu. Zamietnutie ţaloby v časti o určenie neúčinnosti darovacej zmluvy uzavretej medzi ţalovanou 1/ a ţalovanými 2/ a 3/ odôvodnil 6 Cdo 223/2010 2 nedostatkom ich pasívnej legitimácie, pretoţe nešlo o právny úkon urobený dlţníkom ţalobkyne. Krajský súd v Ţiline ako súd odvolací na odvolanie ţalovaných rozsudkom zo
- februára 2007 sp.zn. 23 Co 452/2005 rozsudok súdu prvého stupňa vo vyhovujúcom výroku zmenil tak, ţe ţalobu aj v tejto časti zamietol. Zároveň rozhodol o povinnosti ţalobkyne zaplatiť ţalovaným náhradu trov konania 17 420,-- Sk (578,24 EUR) na účet ich zástupcu JUDr. M. G. do troch dní a vyslovil, ţe v ostanej časti zostáva prvostupňový rozsudok nedotknutý. Na rozdiel od súdu prvého stupňa bol toho názoru, ţe ţalobe nemoţno vyhovieť ani v časti o určenie neúčinnosti dohôd o vyporiadaní BSM, pretoţe ţalobkyňa sa domáhala určenia neúčinnosti týchto dohôd vo vzťahu ku konkrétne označenému majetku a nie k dohodám ako takým, a okrem toho, ak dlţník ţalobkyne a jeho manţelka uzavreli uvedené dohody v úmysle zmariť uspokojenie ţalobkyne, sú tieto právne úkony neplatné v zmysle § 39 Obč. zák. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalobkyňa. Ţiadala, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v zmeňujúcom výroku a vo výroku o trovách konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom. Namietala, ţe odvolací súd nesprávne bez zmeny zisteného skutkového stavu aplikoval na danú vec § 39 Obč. zák., pričom bliţšie ani neuviedol, ktorý dôvod neplatnosti v zmysle uvedeného ustanovenia by sa mal vzťahovať na dohody o vyporiadaní BSM. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) uznesením zo
- decembra 2008 sp.zn. 4 Cdo 163/2007 rozsudok Krajského súdu v Ţiline zo
- februára 2007 sp.zn. 23 Co 452/2005 v zmeňujúcom výroku a vo výroku o trovách konania zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. Zrušenie rozsudku krajského súdu odôvodnil jeho čiastočnou nepreskúmateľnosťou pre nedostatok dôvodov a tzv. inou vadou konania spočívajúcou v neodstránení pochybností o predmete ţaloby. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) nálezom z
- júna 2010 sp.zn. III. ÚS 183/2010 okrem iného rozhodol, ţe uznesenie najvyššieho súdu zo
- decembra 2008 sp.zn. 4 Cdo 163/2007 a naň nadväzujúci rozsudok Krajského súdu 6 Cdo 223/2010 3 v Ţiline z
- septembra 2009 sp.zn. 9 Co 50/2009 sa zrušujú a vec sa vracia najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Zrušenie označeného uznesenia najvyššieho súdu odôvodnil porušením práva ţalovaných na spravodlivé súdne konanie tým, ţe im nebolo umoţnené vyjadriť sa k podstate dovolania podaného ţalobkyňou. V súvislosti s námietkou ţalovaných, ţe dovolanie bolo podané ţalobkyňou po zákonom ustanovenej lehote, konštatoval, ţe táto námietka je nedôvodná. Poukázal na to, ţe rozhodnutie okresného súdu v spojení s rozhodnutím krajského súdu nadobudlo právoplatnosť
- mája 2007, pričom dovolanie bolo doručené na najvyšší súd
- júna 2007, teda v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia (§ 240 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 57 ods. 1 aţ 3 O.s.p.). Po vrátení veci najvyššiemu súdu na ďalšie konanie bol doručený rovnopis dovolania ţalobkyne ţalovaným, resp. ich právnemu zástupcovi, s výzvou na zaslanie písomného vyjadrenia, ak to povaţujú za potrebné na ochranu svojich práv. V písomnom vyjadrení k dovolaniu ţalovaní navrhli tento mimoriadny opravný prostriedok zamietnuť. Uviedli, ţe rozsudok krajského súdu bol doručený právnemu zástupcovi ţalobkyne JUDr. A... K. 19.4.2007, preto lehota na podanie dovolania uplynula 19.5.2007 a dovolanie tak bolo podané oneskorene. Námietku ţalovaných o oneskorenom podaní dovolania najvyšší súd nepovaţoval za dôvodnú. Jej nedôvodnosť, ako uţ bolo uvedené, konštatoval aj ústavný súd, na ktorého právne závery najvyšší súd poukazuje. Len na doplnenie v tejto súvislosti uvádza, ţe písomným podaním doručeným Krajskému súdu v Ţiline 15.5.2006 oznámil advokát JUDr. A... K., ţe medzi ním a ţalobkyňou došlo k dohode o ukončení právneho zastúpenia vo veci. Doručenie rozsudku Krajského súdu v Ţiline zo
- februára 2007 sp.zn. 23 Co 452/2005 tomuto advokátovi dňa 19.4.2007, ktorý v tom čase uţ nebol zástupcom ţalobkyne, preto nemohlo mať účinky jeho riadneho doručenia ţalobkyni. Po vyriešení otázky včasnosti podaného dovolania najvyšší súd opätovne prejednal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 veta pred bodkočiarkou O.s.p. so zreteľom na okolnosť, ţe dovolanie bolo doručené ţalovaným a bola im tak daná moţnosť sa k nemu vyjadriť, čo aj vyuţili) a dospel k záveru, ţe rozsudok odvolacieho súdu v dovolaním napadnutých výrokoch treba zrušiť. 6 Cdo 223/2010 4 Z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. vyplýva, ţe dovolací súd je viazaný rozsahom dovolania ako aj uplatneným dovolacím dôvodom. Obligatórne sa zaoberá len vadami konania uvedenými v § 237 O.s.p. a inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na túto zákonnú povinnosť dovolací súd predovšetkým skúmal existenciu vád vymedzených v § 237 O.s.p. a iných vád konania, pričom zistil, ţe konanie pred odvolacím súdom je postihnuté jednak vadou vyplývajúcou z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., spočívajúcou v odňatí moţnosti účastníkovi riadne konať pred súdom, a jednak tzv. inou vadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. stanovuje povinnosť súdu riadne a presvedčivo odôvodniť rozsudok. Nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku je porušením práva účastníka na spravodlivé súdne konanie, pretoţe sa mu tým odníma moţnosť náleţite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci vyuţitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov a teda moţnosť riadne konať pred súdom. V prejednávanej veci odvolací súd svoj právny záver o nemoţnosti určiť i prípadnú čiastočnú neúčinnosť právneho úkonu v konkrétne označenej časti a o neplatnosti dohôd o vyporiadaní BSM podľa § 39 Obč. zák. nijako bliţšie neodôvodnil. Nevysvetlil akými úvahami sa pri tom riadil a ktorý konkrétny dôvod neplatnosti označených právnych úkonov vyplývajúci z ustanovenia § 39 Obč. zák. uplatnil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva z akých skutkových zistení pri nezmenenom skutkovom stave, vyplývajúcom z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa, vychádzal pri formulovaní skutkového záveru, ţe nielen dlţník, ale i ţalovaná 1/ mala úmysel ukrátiť ţalobkyňu. Čiastočná nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu, majúca za následok i jeho nepresvedčivosť, je vadou konania, ktorou sa, ako uţ bolo uvedené, účastníkovi odníma moţnosť riadne konať pred súdom. Existencia tejto vady zakladá dôvodnosť podaného dovolania a jej dôsledkom je zrušenie rozsudku vydaného v konaní ňou postihnutom. Konanie pred odvolacím súdom bolo postihnuté aj tzv. inou vadou, spočívajúcou v neodstránení pochybností týkajúcich sa toho, či predmetom ţaloby malo byť určenie neúčinnosti dohôd o vyporiadaní BSM ako celku alebo len ich časti. Len z tej skutočnosti, ţe ţalobkyňa v petite ţaloby označila niektoré veci, ktoré boli predmetom vyporiadania podľa týchto dohôd, nebolo moţné bez ďalšieho usudzovať, ţe sa domáhala určenia neúčinnosti len 6 Cdo 223/2010 5 vo vzťahu k týmto veciam. Bez odstránenia pochybností v tomto smere nemohol odvolací súd vychádzať zo záveru, ţe predmetom konania bolo určenie neúčinnosti uvedených právnych úkonov len vo vzťahu ku konkrétne označenému majetku. Tento jeho predčasný záver mal za následok nesprávne rozhodnutie, pretoţe bol jedným z dôvodov zamietnutia ţaloby. Uvedené vady však nebránia dovolaciemu súdu zaujať stanovisko k právnemu posúdeniu veci odvolacím súdom, pokiaľ zamietnutie ţaloby odôvodnil aj neplatnosťou dohôd o vyporiadaní BSM. Tento právny záver povaţuje dovolací súd za nesprávny, pretoţe nezodpovedá zistenému skutkovému stavu. V preskúmavanej veci ţalobkyňa netvrdila a teda ani nepreukazovala úmysel ţalovanej 1/ ukrátiť uspokojenie jej pohľadávky voči dlţníkovi – manţelovi ţalovanej 1/. Pre splnenie podmienok odporovateľnosti právnych úkonov v zmysle § 42a Obč. zák., ak išlo o právne úkony medzi dlţníkom a osobou blízkou, bolo postačujúce preukázať ich urobenie v určenej dobe a ukrátenie veriteľa. V týchto prípadoch totiţ zákon úmysel dlţníka ukrátiť veriteľa i vedomosť blízkej osoby o tomto úmysle predpokladá (prezumuje). Blízka osoba musí naopak preukazovať, ţe úmysel dlţníka ukrátiť veriteľa nemohla v dobe urobenia odporovaného právneho úkonu aj pri vyvinutí náleţitej starostlivosti rozpoznať. Pokiaľ ide o vzťah ustanovenia § 42a Obč. zák. k § 39 tohto zákona dovolací súd poznamenáva, ţe odporovateľným môţe byť len platný právny úkon. Ak však zákon určité konanie dlţníka za stanovených podmienok sankcionuje odporovateľnosťou právneho úkonu nemôţe byť to isté konanie za tých istých podmienok sankcionované neplatnosťou právneho úkonu. Inak by sa totiţ nemohol prakticky uplatniť inštitút odporovateľnosti právnych úkonov, čím by bol popretý jeho účel a zmysel, ktorým je občianskoprávna ochrana veriteľa brániť sa účinkom takých právnych úkonov dlţníka, ktoré sú vykonávané na ukrátenie veriteľa (právne úkony in fraudem creditorum). So zreteľom na uvedené dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v napadnutom zmeňujúcom výroku a súvisiacom výroku o trovách konania zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.). 6 Cdo 223/2010 6 P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- novembra 2010 JUDr. Rudolf Č i r č, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová