Najvyšší súd Slovenskej republiky 8 Cdo 173/2015 U z n e s e n i e Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky V., bývajúcej v L., zastúpenej Advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partner

§ 142ods.

1 O. s. p. Za správne povaţoval aj rozhodnutie ( uznesenie ) súdu prvého stupňa o súdnom poplatku . Uviedol, ţe konanie o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. nebolo do

1. septembra 2012 uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov . Napriek tomu je navrhovateľ povinný zaplatiť poplatok za odvolanie. Odvolací súd poukázal na § 6 ods. 2 prvá veta zákona č. 71/1992 3 8 Cdo 173/2015 Zb. o súdnych poplatkoch , podľa ktorého ak je sadzba poplatku stanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. To znamená, ţe navrhovateľka by nebola povinná zaplatiť súdny poplatok za odvolanie iba v prípade, ak by odvolanie podala pred
2. septembrom
3. Toto však podala
4. júna 2014 , teda odvolacie konanie sa začalo za účinnosti zákona č. 71/1992 Zb. v znení zákona č. 286/2012 Z. z. , ktorým bol vypustený § 4 ods. 1 písm. k/ , podľa ktorého konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je oslobodené od súdnych poplatkov . Teda od
5. októbra 2012 toto konanie od súdnych poplatkov oslobodené nie je. Proti rozsudku krajského súdu podala dovolanie navrhovateľka . Navrhla ho zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Namietala odňatie jej moţnosti konať pred súdom ( § 237 písm. f/ O. s. p. ) , spočívajúce v nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý neprípustným spôsobom pracoval s doterajšou judikatúrou , keď judikatúru, ktorú povaţoval za vhodnú, citoval a rovnako dôleţitú zamlčal ( nespomenul ju ). Podľa jej názoru rozhodnutie odvolacieho súdu je zaloţené na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach , vykonané dokazovanie je neúplné. V ďalšom texte dovolania rozoberala dôvody nesprávnych skutkových a právnych záverov odvolacieho súdu. Vo vzťahu k uzneseniu o súdnom poplatku mala za to, ţe je vecne nesprávne, pretoţe konanie vo veci náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom , ktoré začalo do
6. septembra 2012, je podľa § 4 ods. 4 zákona o súdnych poplatkoch oslobodené aj v odvolacom konaní . Preto jej podaním odvolania poplatková povinnosť nevznikla. Odporkyňa navrhla dovolanie zamietnuť alebo odmietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( § 10a ods. 1 O. s. p. ) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania ( § 240 ods. 1 O. s. p. ) bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( § 243a ods. 1 O. s. p. ) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním ( § 236 a nasl. O. s. p. ) a dospel k záveru, ţe rozsudok krajského súdu vo výroku vo veci samej treba zrušiť. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa ( § 236 ods. 1 O. s. p. ). V prejednávanej veci je dovolaním vo veci samej napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Napokon podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu , vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa , 4 8 Cdo 173/2015 ktorým súd prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O. s. p. Dovolaním navrhovateľky nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok , ale potvrdzujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu vo veci samej , vo výroku ktorého súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci sa neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O. s. p. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie navrhovateľky proti potvrdzujúcemu výroku vo veci samej nie je podľa ustanovenia § 238 O. s. p. prípustné. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p. ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. ( či uţ to účastník namieta alebo nie ) sa Najvyšší súd Slovenskej republiky zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu ( rozsudku či uzneseniu ), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia ( ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o nepodanie návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, o odňatie moţnosti konať pred súdom a o rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom ) . Vady konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/aţ e/ a g/ O. s. p. navrhovateľka nenamietala a ich existenciu po preskúmaní veci nezistil ani dovolací súd. Navrhovateľka namietala, ţe jej postupom odvolacieho súdu bola odňatá moţnosť konať pred súdom ( § 237 písm. f/ O. s. p. ). Pod odňatím moţnosti konať pred súdom teba rozumieť taký procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania znemoţní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu právnou úpravou za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Z obsahu spisu vyplýva, ţe proti rozsudku súdu prvého stupňa ( vo veci samej ) podala odvolanie navrhovateľka ( čl. 181 spisu ), ktoré bolo doručené odporkyni ( úprava súdu čl. 189 spisu ) . K odvolaniu sa odporkyňa písomne vyjadrila podaním zo
7. júla 2014 ( čl. 203 spisu ). Spis bol následne predloţený krajskému súdu ( predkladacia správa čl. 208 spisu ), ktorý po oznámení v súlade s § 156 ods3 O. s. p.

§ 214ods.

2 O. s. p. ( čl. 209 spisu ) vo veci

1. októbra 2014 ( čl. 210 spisu ) rozhodol. Teda vyjadrenie odporkyne k odvolaniu nebolo doručené navrhovateľke. Opomenutím doručenia tohto vyjadrenia navrhovateľke došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tým k odňatiu jej moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky pri tomto závere vychádzal z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva z
2. januára 2015 vo veci Trančíková proti Slovenskej republike, v ktorom ESĽP dospel k záveru, ţe „opomenutie povinnosti doručiť rovnopis odporcovho písomného vyjadrenia sťaţovateľke predstavovalo popretie jej práva na spravodlivé konanie“. Teda skutočnosť, ţe vyjadrenie 5 8 Cdo 173/2015 k odvolaniu nebolo doručené navrhovateľke, bola dôvodom , prečo dovolací súd ( v zmysle uvedeného rozsudku ESĽP ) rozsudok krajského súdu zrušil. Námietka navrhovateľky o nesprávnom prístupe súdov niţších stupňov k dokazovaniu nie je dôvodná. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľky nie je ani postupom, ktorým by jej súd odňal moţnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môţe to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom, a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti rozhodnutia (pozri napr. aj rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999). Pokiaľ ide o námietku navrhovateľky spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci, či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Z obsahu dovolania navrhovateľky je zrejmá jej námietka, ţe súdy nesprávne vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania. Dovolací súd poukazuje na to, ţe nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 241 ods. 1 písm. a/ aţ c/ O.s.p. Pre tento záver svedčí i ustanovenie 243a ods. 2, veta druhá O.s.p., ktoré ustanovuje, ţe dovolací súd nevykonáva dokazovanie. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Z § 132 O.s.p. vyplýva, ţe dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Ťaţisko dokazovania je v konaní na súde prvého stupňa; skutkové závery tohto súdu je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môţe vykonávať dokazovanie (§ 213 ods. 3 aţ 5 O.s.p.). Súd rozhodujúci o dovolaní nepreskúmava správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to uţ len z toho dôvodu, ţe v konaní o tomto opravnom prostriedku nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy; na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu totiţ nemá moţnosť dôkazy sám vykonávať (§ 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.). Keď najvyšší súd nemôţe vykonávať dokazovanie, tak nemôţe iba na základe súdnych spisov, preskúmať správnosť hodnotenia dôkazov súdom, lebo si nemôţe pre svoje rozhodnutie zabezpečiť rovnaké podklady a predpoklady doplnením alebo zopakovaním dokazovania, aké mal súd, ktorý dôkazy hodnotil. 6 8 Cdo 173/2015 Pokiaľ navrhovateľka namietala nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu táto námietka nie je dôvodná. Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení súd uvedie, čoho sa navrhovateľ ( ţalobca ) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca ( ţalovaný ), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia ( § 157 ods. 2 O. s. p. ) , pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné ( zásadné ) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva ( ďalej len „ESĽP“ ) , porovnaj napr. rozsudok vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku z
3. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany ( účastníka ) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument , ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument ( rozsudok Georgiadis proti Grécku z
4. mája 1997, sťaţnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III, rozsudok Higginsova a ďalší proti Francúzsku z
5. februára 1998, sťaţnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I ). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listina základných práva slobôd ( ďalej len „listina“ ) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie kusí obsahovať aj rozsudok opravného ( odvolacieho ) súdu ( pozri uznesenie z
6. júla 2003 sp. Zn. IV. ÚS 115/03 ). Ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p. je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa a to po skutkovej , ako aj právnej stránke. V prejednávanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Odvolací súd sa stotoţnil aj s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu , pre zdôraznenie jeho správnosti poukázal na uvedené skutočnosti. 7 8 Cdo 173/2015 Vysporiadal sa aj s odvolacími námietkami navrhovateľky, ktoré vyhodnotil za nedôvodné. Vzhľadom na to citoval znenie § 219 ods. 2 O. s. p. Zo spisu pritom vyplýva, ţe prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol stanoviská procesných strán a ich argumentáciu, konkrétne a podrobne rozhodujúce skutočnosti , z ktorých vychádzal, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil jasný, jednoznačný a presvedčivý právny záver o nesplnení predpokladov zodpovednosti odporkyne za škodu uplatňovanú navrhovateľkou. Teda odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa zrozumiteľne a podrobne objasňujúce ( § 157 ods. 2 O. s. p. ) skutkový a právny základ rozhodnutia , a tým aj odvolacieho súdu v uvedenom rozsahu , nie je nepreskúmateľné a plne rešpektuje základné právo účastníkov na spravodlivý súdny proces ( pozri III. ÚS 115/2003 ). Navrhovateľka namietala aj nesprávne právne posúdenie veci ( § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. ). Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá ( nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, ţe by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, ( dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval ) , dovolateľom vytýkané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd ( ne ) pouţil správny právny predpis a či ho ( ne ) správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil ( ne ) správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné ( o taký prípad v danej veci nešlo ). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov nie je ani procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f / O. s. p., lebo ani ( prípadným ) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkom konania neznemoţňuje realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia ( pozri napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 ). Preto dovolací súd ( s ohľadom na zdôrazňovanú právnu úpravu dovolacieho konania ) nemohol preskúmavať rozhodnutia súdov niţších stupňov z hľadiska právneho posúdenia veci. Vzhľadom však na konštatovanú vadu konania ( v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. ) Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu vo výroku vo veci samej zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie ( § 243b ods. 3 O. s. p. ). V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania ( § 243d ods. 1 O. s. ). 8 8 Cdo 173/2015 Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje aj proti uzneseniu odvolacieho súdu o súdnom poplatku , jeho prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p. V zmysle platnej právnej úpravy je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, alebo ak rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1, písm. a/ a písm. b/ O.s.p.). Dovolanie je prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie o právnej stránke zásadného významu, ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O.s.p.). Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci nemoţno podriadiť pod ţiaden dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa ( o súdnom poplatku ) nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Dovolanie navrhovateľky preto proti potvrdzujúcemu výroku o súdnom poplatku podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie je prípustné. Prípustnosť dovolania navrhovateľky by prichádzala do úvahy, len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Ţiadnu z týchto vád navrhovateľka nenamietala a jej existenciu nezistil ani dovolací súd. Jej námietka sa týkala nesprávneho právneho posúdenia veci – poplatkovej povinnosti t. j. povinnosti zaplatenia súdneho poplatku za podané odvolanie. Vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci aj z hľadiska procesnej vady konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. dovolací súd poukazuje na dôvody uvedené zhora. Vzhľadom na uvedené moţno uzavrieť, ţe prípustnosť dovolania navrhovateľky nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené v ustanovení § 237 O. s. p. Preto Najvyšší súd 9 8 Cdo 173/2015 Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľky ( proti výroku o súdnom poplatku ) podľa § 243b ods. 5 O. s. p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti ( výroku ) rozhodnutia , proti ktorému nie je prípustné, odmietol. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:

1. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
2. apríla 2015 JUDr. Oľga Trnková, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková 10 8 Cdo 173/2015