Najvyšší súd 6 Cdo 165/2010 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkýň : 1/ A. T., bývajúca v K. a 2/ Ing. J. W., bývajúca X., v dovolanom konaní zastúpené JUDr. J. K., advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v K., proti ţalovanému : F. T., bývajúci v K., v dovolacom konaní zastúpený JUDr. P. S., advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v K., o vypratanie nehnuteľností a iné, ktorá vec sa viedla na Okresnom súde Košice I pod sp.zn. 38 C 204/2007, o dovolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 25.marca 2010 sp.zn. 4 Co 111/2009, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a . Ţalobkyniam 1/ a 2/ nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Košice I (súd prvého stupňa) rozsudkom z
- apríla 2009 č.k. 38 C 204/2007-120 uloţil ţalovanému povinnosť vypratať do 60 dní nehnuteľnosti, rodinný dom spolu s priľahlými pozemkami, bliţšie označené vo výroku rozsudku. Vzájomnú ţalobu ţalovaného o určenie, ţe má právo doţivotného bezplatného uţívania predmetných nehnuteľností, zamietol. Ţalovanému uloţil povinnosť zaplatiť ţalobkyniam, na účet ich zástupcu, náhradu trov konania a v konaní o vzájomnej ţalobe ţalovanému náhradu trov konania nepriznal. Dospel k záveru, ţe z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, ţe ţalobkyne sú podielovými spoluvlastníčkami predmetných nehnuteľností; tieto nadobudli ešte ako maloleté v roku 1987 kúpou schválenou súdom. Medzi účastníkmi bolo sporné, či ţalovaný má nejaký právny dôvod uţívania predmetných nehnuteľností, a ak áno, akým spôsobom a v akom rozsahu. Vyhodnotením dôkazov dospel k záveru, ţe medzi účastníkmi „nikdy a ţiadnou formou“ nedošlo k uzavretiu dohody o spôsobe a rozsahu uţívania 2 6 Cdo 165/2010 predmetných nehnuteľností, resp. o ich prenechaní do uţívania ţalovanému a o výške odplaty za ich uţívania. Ţalovaný uţíva predmetné nehnuteľnosti bez právneho dôvodu a proti vôli ţalobkýň a takýmto konaním protiprávne zasahuje do ich vlastníckeho práva a bráni im v uţívaní nehnuteľností. Ţalovanému nesvedčí k predmetným nehnuteľnostiam ţiadne právo; nenadobudol ani právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Vychádzal pritom z toho, ţe vydrţacia doba na nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, práva doţivotného uţívania nehnuteľnosti ţalovaným, mohla začať plynúť aţ dňom, kedy ţalobkyne opustili spoločnú domácnosť, t.j. v roku
- Desaťročná vydrţacia doba ale neuplynula, keďţe ţalobkyne svojimi úkonmi urobenými uţ v roku 2005, ktorými sa domáhali na ţalovanom platenia nájomného, a potom podaním ţaloby v predmetnej právnej veci dňa
- októbra 2007, prerušili jej plynutie. Krajský súd v Košiciach (odvolací súd) rozsudkom z
- marca 2010 sp.zn. 4 Co 111/2009 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a ţalovanému uloţil povinnosť zaplatiť ţalobkyniam, na účet ich zástupcu, náhradu trov dovolacieho konania. Odvolací súd sa stotoţnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (O.s.p.) sa obmedzil na skonštatovanie jeho správnosti. K dôvodom rozhodnutia súdu prvého stupňa dodal, ţe z výsledkov vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, ţe medzi účastníkmi „nikdy a ţiadnou formou“ nedošlo k uzavretiu zmluvy o spôsobe a rozsahu uţívania a prenechaní nehnuteľností do uţívania, resp. o výške odplaty za ich uţívanie. Podľa odvolacieho súdu bolo preukázané, ţe ţalovaný uţíva nehnuteľnosti bez právneho dôvodu a proti vôli ţalobkýň. Ţalovaný svojím konaním zasahuje do vlastníckeho práva ţalobkýň. Povaţoval za potrebné zdôrazniť, ţe k vydrţaniu medzi rodinnými príslušníkmi nemohlo dôjsť a ţe ţalobkyne naostatok svojimi úkonmi prerušili plynutie vydrţacej doby. Poukázal na veľmi zlé vzťahy účastníkov a na to, ţe ţalovaný pod vplyvom alkoholických nápojov ţalobkyne bil. Dodal, ţe i spôsob odchodu ţalobkýň a ich matky svedčí o tom, ako sa ţalovaný voči nim správal a aký vzťah k nim vlastne mal. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal ţalovaný dovolanie. Navrhol napadnutý rozsudok odvolacieho súdu i rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť Okresnému súdu Košice I na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p. tvrdiac, ţe rozhodnutiami súdov niţších stupňom mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom. Podľa ţalovaného 3 6 Cdo 165/2010 spočíva uvedená procesná vada v tom, ţe rozsudky súdov nevyhovujú kritériám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí z hľadiska princípov spravodlivého procesu, a to najmä pokiaľ ide o ich úplnosť, zrozumiteľnosť a presvedčivosť. Uviedol, ţe odvolací súd v predmetnej právnej veci nenáleţite postupoval podľa ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. Podľa ţalovaného uvedené ustanovenie umoţňuje odvolaciemu súdu len to, ţe nemusí v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozhodnutia opakovať podstatnú časť odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa; nezbavuje ho ale povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami účastníka v jeho odvolaní. Vytýka odvolaciemu súdu i súdu prvého stupňa, ţe sa v dôvodoch svojich rozhodnutí riadne nevyporiadali so skutočnosťou, ţe hoci tu nebol formálny právny úkon účastníkov upravujúci uţívanie nehnuteľnosti, bolo preukázané, ţe „došlo k rozhodnutiu o vlastníctve dvoch nehnuteľností, pričom koniec uţívania jednej nehnuteľnosti bol podmienený moţnosťou uţívať nehnuteľnosť inú“. Súdy niţších stupňov tvrdenia a právnu argumentáciu účastníkov, ktoré mohli mať v prejednávanej právnej veci právnu relevanciu pri posúdení otázky dohody o uţívaní nehnuteľností, nevyhodnotili a s rozpornými tvrdeniami účastníkov o tom sa nijak nevyporiadali. Odvolací súd sa rovnako nevyporiadal s jeho námietkou, ţe výkon práva ţalobkyňami je v rozpore s dobrými mravmi a s jeho tvrdením, o vydrţaní práva z vecného bremena zodpovedajúceho doţivotnému uţívaniu predmetných nehnuteľností. Nedostatky v odôvodnení má i rozhodnutie súdu prvého stupňa. Napr. nie je v ňom uvedené, akými úvahami sa súd riadil pri prijatí záveru, ţe začiatkom plynutia doby na vydrţanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je deň, kedy ţalované opustili spoločnú domácnosť a nie je uvedené ani to, prečo nie je pre posúdenie veci relevantná doba plynúca od plnoletosti ţalobkýň. Z týchto dôvodov má ţalovaný za to, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov nie sú spôsobilé prieskumu. V konaní tak nemal moţnosť efektívne vyuţiť svoje procesné práva argumentovať proti záverom súdu prvého stupňa. Odvolací súd potvrdil nepreskúmateľné rozhodnutie súdu prvého stupňa bez toho, aby sa relevantným spôsobom vyporiadal s jeho tvrdeniami. Ţalobkyne navrhli dovolanie ţalovaného zamietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok bol podaný proti takému rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania, keďţe jeho nariadenie vzhľadom na povahu veci nepovaţoval za potrebné (§ 243a ods. 1 O.s.p.), dospel k záveru, ţe 4 6 Cdo 165/2010 dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok je teda prípustné len proti zákonom výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu. V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo taký rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu (§ 238 ods. 3 O.s.p. v znení do
- februára 2010). V danom prípade dovolanie ţalovaného smeruje proti rozsudku, ktorý nevykazuje znaky niektorého z rozsudkov uvedených v označených zákonných ustanoveniach. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, nedostatok návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu uvedených vád konania dovolací súd nezistil. Pokiaľ ţalovaný tvrdí, ţe rozsudky súdov niţších stupňov nevyhovujú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí z hľadiska princípov spravodlivého procesu, a to najmä 5 6 Cdo 165/2010 pokiaľ ide o ich úplnosť, zrozumiteľnosť a presvedčivosť, a vyvodzuje z toho, ţe absenciou riadneho odôvodnenia súdnych rozhodnutí mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., dovolací súd pripomína, ţe podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 115/03 z
- júla 2003: "Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces". Dovolací súd povaţuje za potrebné v tejto súvislosti upozorniť aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 78/05 zo
- marca 2005, podľa ktorého: "Súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní". Podľa dovolacieho súdu nemoţno naostatok opomenúť, ţe zákonom č. 384/2008 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť
- októbra 2008, bol dovtedajší text § 219 O.s.p. doplnený okrem iného odsekom 2, podľa ktorého, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Citované nové ustanovenie tak reagovalo na súdnu prax v prípadoch úplných a presvedčivých rozhodnutí súdov prvého stupňa, kedy odôvodnenie rozhodnutia odvolacích súdov je len kopírovaním vecne správnych dôvodov. V takých prípadoch rozhodnutia obsahujú účastníkom známe podania, známy napadnutý rozsudok a v závere obsahujú uţ len stručné konštatovania o správnosti a presvedčivosti napádaného rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd plne stotoţňuje. Ide o ustanovenie v rovine fakultatívnej a umoţňuje odvolaciemu súdu sa sústrediť uţ len na doplnenie presvedčivosti rozhodnutia a odvolacie súdy sa tak môţu sústrediť na judikatúru a odbornú literatúru. Tým sa môţe zvýšiť aj dôvera v apelačné súdy, ktoré by v rozhodnutí menej kopírovali a viac argumentovali, čo nepochybne bude 6 6 Cdo 165/2010 verejnosťou vítane (porovnaj dôvodovú správu k predmetnej novele). Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je teda odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotoţní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môţe síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však nemôţe byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môţe ho iba dopĺňať v tom zmysle, ţe ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôţe sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia (rozhodnutie má 21 strán) uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa primerane vysvetlil, z akých úvah vychádzal pri závere, ţe ţalovanému nesvedčí ţiadny právny dôvod uţívania sporných nehnuteľností a ţe ţalovaný nenadobudol ani právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Dostatočne vysvetlil, prečo mal za to, ţe vydrţacia doba na nadobudnutie práva začala plynúť dňom, kedy ţalobkyne opustili spoločnú domácnosť, a nie vtedy, ako to tvrdil ţalovaný, a aké skutočnosti ho viedli k záveru, ţe vydrţacia doba sa nedovŕšila. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade 7 6 Cdo 165/2010 nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalovaného. Pokiaľ ţalovaný spochybňuje záver súdu o tom, ţe tu nebola dohoda účastníkov o uţívaní sporných nehnuteľností, v skutočnosti spochybňuje správnosť toho, ako súdy vyhodnotili jednotlivé dôkazy. Dovolací súd k tomu uvádza, ţe v prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov (pozn.: dovolací súd sa hodnotením dôkazov nezaoberal) nejde o dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. (viď R 42/1993). Z prieskumnej povahy dovolacieho konania a z charakteru dovolacieho konania vyplýva, ţe dokazovanie sa v ňom nevykonáva (§ 243a ods. 2 O.s.p.) a dovolaciemu súdu ani neprislúcha prehodnocovať dôkazy vykonané v základnom konaní. Nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. V súvislosti s vyššie uvedeným treba ešte dodať, ţe pod spravodlivým súdnym procesom sa v ţiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Podľa dovolacieho súdu nebol vadný ani postup odvolacieho súdu, ktorý, majúc za to, ţe odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa je správne, sa s ním stotoţnil a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Ţalovaný v odvolaní neuviedol také pre posúdenie veci významné skutočnosti, s ktorými by sa uţ nevyporiadal súd prvého stupňa. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd navyše poukázal na to, ţe z výsledkov vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, ţe medzi účastníkmi „nikdy a ţiadnou formou“ nedošlo k uzavretiu zmluvy o spôsobe a rozsahu uţívania a prenechaní nehnuteľností do uţívania, resp. o výške odplaty za ich uţívanie a ţe bolo preukázané, ţe ţalovaný uţíva nehnuteľnosti bez právneho dôvodu a proti vôli ţalobkýň. Povaţoval za potrebné zdôrazniť, ţe k vydrţaniu medzi rodinnými príslušníkmi nemohlo dôjsť a ţe ţalobkyne naostatok svojimi úkonmi prerušili plynutie vydrţacej doby. Poukázal na veľmi zlé vzťahy účastníkov a na to, ţe 8 6 Cdo 165/2010 ţalovaný pod vplyvom alkoholických nápojov ţalobkyne bil a dodal, ţe i spôsob odchodu ţalobkýň a ich matky svedčí o tom, ako sa ţalovaný voči nim správal a aký vzťah k nim, ako k dcéram, vlastne mal. Práve s prihliadnutím na ostatne uvedené závery súdu, negatívne hodnotiace konanie ţalovaného, nie je moţné súhlasiť s námietkou ţalovaného, ţe odvolací súd sa nijak nevyporiadal s tým, či výkon práva ţalobkyňami nie je v rozpore s dobrými mravmi. Podľa dovolacieho súdu odvolací súd práve takýmto hodnotením konania ţalovaného vyjadril (argumentum e contrario) záver, ţe výkon práv ţalobkyňami nie je v rozpore s dobrými mravmi. Zo všetkých uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe v prejednávanej veci je dovolanie ţalovaného podľa Občianskeho súdneho poriadku procesne neprípustné. So zreteľom na to jeho mimoriadny opravný prostriedok odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúci proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie neprípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nemohol sa zaoberať vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu. Dovolací súd nepriznal náhradu trov konania ţalobkyniam, nakoľko ich trovy vzhľadom na neprípustnosť dovolania v danej veci nepovaţoval za trovy potrebné na účelné bránenie práva (§ 142 ods. 1 v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p.). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- novembra 2010 JUDr. Ladislav G ó r á s z , v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová