o určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam

Najvyšší súd 6 Cdo 191/2010 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ M. Č., nar. X., bývajúcej v K. a 2/ J. D., nar. X., bývajúceho v K., oboch zastúpených JUDr. R. S., advokátom, so sídlom V., proti ţalovaným 1/ Z. A., nar. X., bývajúcej v K., 2/ A. P., nar. X., bývajúcej v P., obom zastúpeným JUDr. L. J., advokátkou, so sídlom v P., 3/ I. D., nar. X., bývajúcej v Ľ. a 4/ A. Š., nar. X., bývajúcej v P., o určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam, vedenej Okresným súdom Stará Ľubovňa pod sp.zn. 2 C 44/2009, o dovolaní ţalovaných 1/ a 2/ proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z

1. apríla 2010 sp.zn. 15 Co 39/2010, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a . Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Stará Ľubovňa (súd prvého stupňa) uznesením z
2. februára 2010 č.k. 2 C 44/2009-150 zastavil konanie proti ţalovaným 1/ a 2/. Zároveň ţalobcom 1/ a 2/ uloţil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť ţalovaným 1/ a 2/ náhradu trov konania vo výške 574,07 eur so splatnosťou do troch dní od právoplatnosti uznesenia k rukám právnej zástupkyne ţalovaných 1/ a 2/. Súčasne uvedeným uznesením konanie proti ţalovaným 3/ a 4/ vylúčil na samostatné konanie. Zastavenie konania odôvodnil ustanovením § 96 O.s.p. a späťvzatím ţaloby proti ţalovaným 1/ a 2/ z dôvodu nedostatku ich pasívnej legitimácie a absencie naliehavého právneho záujmu na poţadovanom určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a súhlasom ţalovaných 1/a 2/ so späťvzatím ţaloby voči nim smerujúcej. 2 6 Cdo 191/2010 O práve na náhradu trov konania rozhodol podľa § 146 ods. 2 O.s.p. prvá veta, keďţe ku správaniu sa ţalovaných 1/ a 2/ (prevod sporných nehnuteľností predajom a darovaním) majúcemu za následok bezdôvodnosť pôvodne dôvodnej ţaloby smerujúcej proti nim, došlo bez ich vedomosti o podanej ţalobe v predmetnej veci. Nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 150 O.s.p. Krajský súd v Prešove (odvolací súd) rozhodol o odvolaní ţalobcov uznesením z
3. apríla 2010 sp.zn. 15 Co 39/2010, ktorým uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania v súlade s ustanovením § 220 O.s.p. zmenil tak, ţe nepriznal náhradu trov prvostupňového konania vo vzťahu medzi ţalobcami 1/ a 2/ a ţalovanými 1/ a 2/. Ţalobcom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Rozhodnutie o zmene uznesenia súdu prvého stupňa vo výroku o práve na náhradu trov konania odôvodnil ustanovením § 146 ods. 2 O.s.p., keď súhlasil s posúdením nezavinenia ţalovaných 1/ a 2/ súdom prvého stupňa podľa druhej vety tohto ustanovenia, ktorý ale opomenul posúdiť aj zavinenie ţalobcov 1/ a 2/ na zastavení konania podľa prvej vety tohto ustanovenia. Vychádzal z dôvodnosti ţaloby podanej proti ţalovaným 1/ a 2/, ktoré boli podielovými spoluvlastníčkami nehnuteľností, ktoré ţiadajú ţalobcovia 1/ a 2/ určiť do svojho podielového spoluvlastníctva, a z dôvodnosti späťvzatia ţaloby proti ţalovaným 1/ a 2/, nakoľko po podaní dôvodnej ţaloby ţalované 1/ a 2/ bez znalosti o podanej ţalobe v danej veci, previedli predmetné nehnuteľnosti (predajom a darovaním) na ţalované 3/ a 4/. Takto objektívne vzniknutú situáciu bez zavinenia procesných strán povaţoval za dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle ustanovenia § 150 O.s.p. pre nepriznanie náhrady trov. O práve na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol v zmysle § 224 ods. 1 O.s.p. podľa § 142 ods. 1 O.s.p., a úspešným ţalobcom v odvolacom konaní, ktorí si neuplatnili náhradu trov odvolacieho konania, nepriznal ich náhradu. Proti uzneseniu odvolacieho súdu podali dovolanie ţalované 1/ a 2/, ktorého prípustnosť odôvodnili naplnením ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p. a § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Podľa dovolateliek postupom odvolacieho súdu im bola odňatá moţnosť konať pred súdom tým, ţe odôvodnenie uznesenia odvolacieho súdu je zmätočné a nedostatočné, s nesprávnym právnym posúdením veci. Odvolací súd svoje meniace rozhodnutie odôvodnil nesprávne tým, ţe nárok na náhradu trov konania vznikol ale je potrebné ho nepriznať podľa § 150 O.s.p. Podľa dovolateliek odvolací súd neodôvodnil dostatočne svoj postup pri rozhodnutí o práve na náhradu trov konania podľa § 150 O.s.p. Namietali dôvod pouţitia 3 6 Cdo 191/2010 uvedeného ustanovenia odvolacím súdom, ktorý povaţoval objektívne vzniknutú situáciu, za nikým nezavinenú. K dovolaniu ţalovaných 1/ a 2/ sa vyjadrili ţalobcovia, ktorý navrhli dovolanie pre neprípustnosť odmietnuť. Podľa ich názoru odvolací súd rozhodnutie o trovách konania podľa § 150 O.s.p. odôvodnil správne objektívnou situáciou, na ktorej vzniku nenesie vinu ţiadna z procesných strán. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníčky konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpené advokátkou (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), skúmal predovšetkým prípustnosť dovolania, t.j. či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré v zmysle § 236 a nasledujúcich O.s.p. moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemoţno napadnúť kaţdé rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho prípustnosti. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v ustanovení § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. a proti uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné ešte aj v prípadoch uvedených v ustanovení § 239 O.s.p. Dovolanie, ktoré v danom prípade smeruje proti uzneseniu, je v zmysle § 239 ods. 1 O.s.p. prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. dovolanie je prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu 4 6 Cdo 191/2010 rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Podľa výslovného znenia § 239 ods. 3 O.s.p. ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbeţnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalcovskom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením. V prejednávanej veci je dovolaním ţalovaných 1/ a 2/ napadnuté rozhodnutie (uznesenie) odvolacieho súdu o trovách konania, ktoré vykazuje znaky jedného z tých rozhodnutí, ktoré sú taxatívne vymenované v ustanovení § 239 ods. 3 O.s.p., kde dovolanie nie je prípustné bez ohľadu na spôsob rozhodnutia odvolacieho súdu. Je nepochybné, ţe procesná prípustnosť dovolania ţalovaných v zmysle ustanovenia § 239 ods. 3 O.s.p. je vylúčená. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia. Podľa § 237 O.s.p. dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Prípustnosť dovolania z hľadiska ustanovenia § 237 O.s.p. pritom nie je zaloţená uţ tým, ţe dovolateľ tvrdí, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je 5 6 Cdo 191/2010 postihnuté niektorou vadou uvedenou v § 237 O.s.p. ale nastáva aţ vtedy, ak rozhodnutie odvolacieho súdu vadou uvedenou v citovanou zákonnom ustanovení skutočne trpí. Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. So zreteľom na ţalovanými 1/ a 2/ tvrdené dôvody prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdení dovolateliek, ţe v prejednávanej veci im postupom súdu bola odňatá moţnosť pred ním konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Táto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasledujúcich Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (vyhláseného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky oznámením Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb.). Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemoţnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide len v tom prípade, ak išlo o postup nesprávny (z hľadiska zachovania postupu súdu určeného zákonom alebo ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi) a ak sa postup súdu prejavil v priebehu konania. Podľa dovolateliek odvolací súd im odňal moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. tým, ţe neodôvodnil (zmätočne a nedostatočne) svoje meniace rozhodnutie o trovách prvostupňového konania. 6 6 Cdo 191/2010 Podľa § 167 ods. 2 O.s.p., ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vykladať a uplatňovať s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z
4. januára 1999, § 26) tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Z citovaných článkov ústavy a dohovoru však nemoţno vyvodzovať, ţe dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať zvlášť kaţdým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môţe povaţovať za základný pre svoju argumentáciu (mutatis mutandis I. ÚS 56/01). Povinnosť súdov rozhodnutia odôvodniť spôsobom uvedeným v § 157 ods. 2 O.s.p. je jedným z princípov riadneho a spravodlivého procesu vyplývajúcich z článku 36 a nasledujúcich Listiny základných práv a slobôd, ktorý predstavuje súčasť práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Stav, kedy rozsudok nespĺňa náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., vo svojich dôsledkoch vedie k tomu, ţe sa stáva nepreskúmateľným. Otázku náhrad trov konania upravuje Občiansky súdny poriadok v ustanoveniach § 142 a ďalších. Podľa ustanovenia § 150 O.s.p. súd môţe výnimočne, ak sú pre to dôvody hodné osobitného zreteľa, náhradu trov celkom alebo sčasti nepriznať. Úvaha súdu o tom, či ide o výnimočný prípad a či tu sú dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Obsah rozhodnutia odvolacieho súdu zodpovedá týmto zákonným poţiadavkám. Odvolací súd, ktorý zmenil uznesenie súdu prvého vo výroku o práve na náhradu trov konania 7 6 Cdo 191/2010 v zmysle § 220 O.s.p., nahradil svojim rozhodnutím rozhodnutie súdu prvého stupňa. V uvedenom prípade sa musí preto v odôvodnení vysporiadať so všetkými otázkami a námietkami (uvedenými v odvolaní) majúcimi podstatný vplyv na rozhodnutie o trovách konania. Odvolací súd stručne uviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán k prejednávanej veci, vysvetlil čoho sa ţalobcovia odvolaním domáhali a čím v odvolacom konaní argumentovali a uviedol právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Stručne vysvetlil v akých skutkových zisteniach vidí dôvod pre aplikáciu svojou povahou výnimočného ustanovenia § 150 O.s.p. Uviedol, ţe povaţuje vzniknutú procesnú situáciu spočívajúcu v nezavinení zastavenia konania ţiadnou z procesných strán dôvodom hodným osobitného zreteľa. Prijaté právne závery (dovolací súd sa ich správnosťou nezaoberal) tieţ stručne vysvetlil. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalovaných. V tej časti dovolania, v ktorej sa uvádza, ţe napadnuté uznesenie nezodpovedá súdmi aplikovaným ustanoveniam Občianskeho súdneho poriadku určujúcim predpoklady nepriznania náhrady trov konania, ţalované z hľadiska obsahového namietajú, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá 8 6 Cdo 191/2010 (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj keby teda tvrdenia dovolateliek o nesprávnom právnom posúdení veci boli opodstatnené, nezakladala by táto okolnosť prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. Posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, by prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Nakoľko prípustnosť dovolania ţalovaných 1/ a 2/ nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p. ani z § 237 O.s.p., odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky ich dovolanie v súlade s ustanovením § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. O trovách dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (s pouţitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p, keď neboli dané dôvody pre pouţitie odseku 2 tohto ustanovenia, pretoţe ţalobcom v súvislosti s dovolacím konaním ţiadne trovy nevznikli. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
5. októbra 2010 JUDr. Rudolf Č i r č, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová