Najvyšší súd 6 Cdo 28/2010 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu J. R., bývajúceho v D., v dovolacom konaní zastúpeného JUDr. V. P., advokátom so sídlom v D., proti ţalovanému P., so sídlom v O., v dovolacom konaní zastúpenému JUDr. M. B., advokátom so sídlom v P. o udelenie súhlasu za členskú schôdzu žalovaného k prijatiu žalobcu za člena poľovníckeho združenia, vedenej na Okresnom súde Dolný Kubín, pod sp.zn. 7 C 92/2004, o dovolaní ţalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Ţiline z
- januára 2009 sp.zn. 5 Co 144/2008, rozhodol t a k t o : Uznesenie Krajského súdu v Ţiline z
- januára 2009 sp.zn. 5 Co 144/2008 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Dolný Kubín rozsudkom z
- marca 2008 č.k. 7 C 92/2004-123 udelil súhlas za členskú schôdzu ţalovaného k prijatiu ţalobcu za člena ţalovaného. Zároveň zaviazal ţalovaného zaplatiť ţalobcovi náhradu trov konania v sume 500,-- Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Mal za to, ţe ţalobca spĺňa všetky hmotnoprávne podmienky na prijatie za člena poľovníckeho zdruţenia ţalovaného stanovené v zákone č. 23/1962 Zb. o poľovníctve a tieţ podmienky stanovené v stanovách ţalovaného. Keďţe bolo v konaní preukázané aj to, ţe členská schôdza ţalovaného viackrát nevyhovela ţiadosti ţalobcu o prijatie za člena, pričom nerešpektovala jeho prednostné právo, jeho ţalobnému návrhu vyhovel. Na odvolanie ţalovaného Krajský súd v Ţiline uznesením z
- januára 2009 sp.zn. 5 Co 144/2008 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a konanie zastavil. Ţalobcu zaviazal nahradiť ţalovanému trovy prvostupňového a odvolacieho konania v sume 627,87 eur (18 975,46 Sk) do troch dní na účet právneho zástupcu ţalovaného. V odôvodnení 2 6 Cdo 28/2010 rozhodnutia uviedol, ţe ţalobca sa nemôţe stať členom poľovníckeho zdruţenia bez toho, aby o tom rozhodla členská schôdza ţalovaného. Zo ţiadnych ustanovení stanov Slovenského poľovníckeho zväzu a ani stanov ţalovaného nevyplýva, ţe by umoţňovali podať proti rozhodnutiu členskej schôdze o neprijatí za člena zdruţenia opravný prostriedok, resp. domáhať sa ţalobou na súde nahradiť prejav vôle členskej schôdze rozhodnutím súdu. Na základe uvedeného dospel k záveru, ţe v danom prípade ide o vec, ktorá nepatrí do právomoci súdu v zmysle § 7 ods. 1 a 2 O.s.p. Odvolaniu ţalovaného preto v celom rozsahu vyhovel. Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal včas dovolanie ţalobca. Navrhol napadnuté rozhodnutie krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Uviedol, ţe rozhodnutím odvolacieho súdu mu bola v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. odňatá moţnosť konať pred súdom. Poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp.zn. 5 Cdo 102/2001 a sp.zn. 4 M Cdo 5/2006), ktorými bol právny názor zaujatý krajským súdom prekonaný. Uviedol, ţe článok 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zakotvuje právo na súdnu ochranu ako základné ľudské právo, obsahom ktorého je moţnosť kaţdého domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Právo na súdnu ochranu súvisí so zásadou zákazu denegatio iustitiae, spočívajúcej v tom, ţe súd je povinný vykonávať súdnictvo. Súd nemôţe odmietnuť výkon súdnictva s odôvodnením, ţe predmetný spoločenský vzťah nie je upravený právnym predpisom. Ak preto súd pri skúmaní procesných podmienok konania dospeje k záveru, ţe nie je daná jeho právomoc na konanie vo veci v zmysle ustanovenia § 7 ods. 1 a 2 O.s.p. a nie je daná ani právomoc iného orgánu na jej prejednanie a rozhodnutie, nemôţe rešpektujúc čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, konanie pre tento nedostatok zastaviť, ale otázku právomoci musí riešiť pozitívne vo svoj prospech, teda vec musí prejednať sám. Pretoţe odvolací súd otázku právomoci súdu posúdil nesprávne, rozhodnutím o zastavení konania znemoţnil mu domáhať sa zákonom ustanoveným postupom ochrany svojho práva na súde. Konanie tak zaťaţil vadou uvedenou v § 237 písm. f/ O.s.p. Ţalovaný vo vyjadrení k dovolaniu ţalobcu navrhol, aby dovolací súd dovolanie zamietol. Zotrval na svojom tvrdení, ţe prvostupňový súd rozhodol vo veci správne. V opačnom prípade by bolo neoprávnene zasiahnuté do činnosti občianskeho zdruţenia. 3 6 Cdo 28/2010 Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie bolo podané v lehote určenej v § 240 ods. 1 O.s.p. osobou oprávnenou na tento procesný úkon, skúmal ďalej, či dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré moţno podľa zákona napadnúť týmto opravným prostriedkom. Dospel pritom k záveru, ţe dovolanie je v danej veci prípustné a súčasne dôvodné pre vadu uvedenú v § 237 písm. f/ O.s.p. Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu bez ohľadu na jeho procesnú formu a tieţ na to, aký bol predmet konania a ako odvolací súd rozhodol, pričom predpokladom prípustnosti je zistenie, ţe postupom súdu sa účastníkovi odňala moţnosť konať pre súdom. Vo všeobecnosti pod odňatím moţnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým znemoţní realizáciu tých procesných práv, ktoré účastníkom občianskeho súdneho konania procesné predpisy priznávajú za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov. K odňatiu moţnosti konať pred súdom môţe dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím. Takýmto rozhodnutím môţe byť aj uznesenie odvolacieho súdu o zrušení prvostupňového rozhodnutia a o zastavení konania pre nedostatok právomoci, ak túto procesnú podmienku konania neposúdil správne. Zastavením konania sa totiţ súd odmieta zaoberať meritórnym prejednaním veci. V takomto prípade spočíva podstata odňatia moţnosti účastníkovi konať pred súdom v odmietnutí spravodlivosti (denegatio iustitae), t.j. v nerešpektovaní základného procesného práva účastníka na poskytnutie spravodlivej ochrany jeho subjektívnych práv. Vzhľadom na vyššie uvedené a s prihliadnutím na námietky dovolateľa, dovolací súd predovšetkým skúmal, či v danom prípade odvolací súd dospel k správnemu záveru, ţe vec nepatrí do právomoci súdu a teda, či zastavením konania odňal ţalobcovi moţnosť konať pred súdom. Súdy podľa čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) okrem iného rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. 4 6 Cdo 28/2010 Podľa § 7 ods. 1 O.s.p. do právomoci súdov v občianskom súdnom konaní patrí prejednávanie a rozhodovanie sporov a iných právnych vecí, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány. Podľa § 7 ods. 3 O.s.p. iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon. V danej veci otázku právomoci súdu na prejednanie a rozhodnutie ţalobcom uplatneného nároku je potrebné posudzovať najmä so zreteľom na špeciálnu úpravu poľovníctva vykonanú zákonom č. 23/1962 Zb. o poľovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o poľovníctve“) v spojení so zákonom č. 83/1990 Zb. o zdruţovaní občanov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zdruţovaní občanov“). Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ v rozsudku z
- augusta 2008 sp.zn. 3 M Cdo 20/2007 uviedol, ţe Zákon o poľovníctve ako predpis verejného práva v ustanovení § 14 ods. 4 zakotvil prednostné právo vlastníka poľovného pozemku na členstvo v poľovníckom zdruţení, ako poskytnutie nemajetkovej náhrady vlastníkom poľovných pozemkov za obmedzenie vlastníckeho práva, s cieľom zabezpečiť jeho účasť na výkone práva poľovníctva. Nepriznanie tohto práva vlastníkovi poľovného pozemku by znamenalo odňatie vlastníckeho práva bez akejkoľvek náhrady. Takýto postup by bol v rozpore s čl. 20 Ústavy, podľa ktorého kaţdý má právo vlastniť majetok, vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu, vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je moţné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu. Uvedený postup by bol v rozpore aj s Dodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý v čl. 1 zakotvuje, ţe kaţdá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne uţívať svoj majetok, nikoho nemoţno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Uvedené ustanovenia Ústavy ako aj Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd poskytujú ochranu nadobudnutému majetku, t.j. prípadom, keď určitá osoba uţ je vlastníkom určitej veci. Ak osoba nadobudne vlastníctvo, pre jeho zbavenie, resp. obmedzenie musia platiť vyššie uvedené ustanovenia Ústavy, resp. 5 6 Cdo 28/2010 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom spoločným menovateľom oboch úprav je výnimočnosť zbavenia, resp. obmedzenia vlastníctva, a to za primeranú náhradu. V zákone o poľovníctve zaloţené právo na členstvo v zaloţenom poľovníckom zdruţení (inak totiţ nemoţno vykladať právo na prednostné členstvo), v súvislosti s obmedzením vlastníckych práv (§ 6 ods. 4, § 14 ods. 1, § 14 ods. 3, 4 zákona o poľovníctve), bez moţnosti súdnej ochrany by znamenalo porušenie práva na súdnu ochranu zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy, podľa ktorého kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky, ako i v čl.
- Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. V ţiadnom prípade nemôţe byť ochrana subjektívnych práv vylúčená z pôsobnosti súdu alebo iného zákonom stanoveného orgánu. To v konečnom dôsledku znamená, ţe ak právny poriadok neurčuje iný orgán, ktorý má poskytnúť ochranu základných práv, takýmto orgánom, ktorý je povinný poskytnúť ochranu, je súd. Bude tomu tak aj vtedy, ak by zákon, ktorý podľa zmocňovacieho ustanovenia čl. 46 ods. 4 Ústavy upravil podmienky a podrobnosti súdnej ochrany tak, ţe by do kategórie ochrany práv (napr. v § 7 ods. 1 O.s.p. alebo v § 7 ods. 3 O.s.p.) nezahrnul určitú skupinu vzťahov. Aj vtedy, vzhľadom na znenie čl. 46 Ústavy, by bola daná právomoc a povinnosť súdu vo veci konať a ochranu poskytnúť. Iný výklad by mal totiţ za následok porušenie ústavného práva na súdnu ochranu (porovnaj k tomu rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. R 82/2002 ). Dovolací súd sa so závermi uvedenými v tomto rozhodnutí plne stotoţňuje a nemá ţiaden dôvod od nich sa odkloniť. Ak preto v posudzovanej veci odvolací súd dospel pri skúmaní procesných podmienok konania k záveru, ţe nie je daná jeho právomoc na konanie vo veci v zmysle ustanovenia § 7 ods. 1, 2 O.s.p. a nie je daná ani právomoc iného orgánu na jej prejednanie a rozhodnutie, potom rešpektujúc čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého výklad 6 6 Cdo 28/2010 a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, musí byť v súlade s touto ústavou, nemohol konanie pre tento nedostatok zastaviť, ale otázku právomoci mal riešiť pozitívne vo svoj prospech, teda vec mal prejednať sám. Ak tak neurobil porušil právo ţalobcu na súdnu ochranu ako základné ľudské právo, obsahom ktorého je moţnosť kaţdého domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Dovolací súd dospel preto k záveru, ţe odvolací súd rozhodnutím, ktorým zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa a zastavil konanie pre nedostatok právomoci, odňal ţalobcovi moţnosť konať pred súdom. Konanie pred ním je teda postihnuté vadou vyplývajúcou z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Z uvedeného je zrejmé, ţe dovolanie ţalobcu je dôvodné. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto uznesenie odvolacieho súdu podľa § 243b ods. 2 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie; právny názor dovolacieho súdu v tomto rozhodnutí vyslovený je pre odvolací súd záväzný (§ 243d ods. 1 O.s.p.). V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- októbra 2010 JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová